znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 398/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   10.   júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   19   CoE 144/2012 zo 7. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 144/2012 zo 7. augusta 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len   „splnomocnenec“),   ktorá   v   prípade,   ak   dlžník   svoje   povinnosti   z   úverovej   zmluvy nesplní,   mala   oprávnenie   podpísať   v   mene   dlžníka   notársku   zápisnicu   o   uznaní   dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej úverovej zmluvy dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka   na   podklade   splnomocnenia   udeleného   v   úverovej   zmluve   zabezpečila u notára spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu dlžníka a následne na základe tohto exekučného titulu (notárska zápisnica) iniciovala začatie exekučného konania.

Potom, čo v začatom exekučnom konaní Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, uznesením sp. zn. 16 Er 319/05 z 11. apríla 2012 toto exekučné konanie ex offo zastavil. Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu okresného súdu toto svojím uznesením sp. zn. 19 CoE 144/2012 zo 7. augusta 2012 ako vecne správne potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta, že   postupom   a uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené   ňou   označené   základné   právo a právo zaručené v ústave a dohovore, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že krajský súd obdobne ako pred ním aj okresný súd vec nesprávne právne posúdil z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadal   s   tým,   prečo   udelenie   splnomocnenia   dlžníkom   tretej   osobe   v   úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky krajský súd nerešpektoval ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.: 19 CoE 144-2012 bolo porušené.

2) Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.: 19 CoE 144-2012 bolo porušené,

3) Uznesenie Krajského súdu Trenčíne zo dňa 7. 8. 2012 sp. zn.: 19 CoE 144-2012 sa zrušuje a vec sa tomuto súd vracia na ďalšie konanie.

4)   Spoločnosti   P.,   s. r. o...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000,- EUR, ktoré je jej Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F., s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v danej veci aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označeného základného   práva   a   práva   zaručených   ústavou   a   dohovorom   v   príčinnej   súvislosti s postupom a uznesením   krajského súdu sp.   zn. 19 CoE 144/2012 zo 7. augusta 2012, k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   krajský   súd   nevyhovel   návrhu sťažovateľky na prerušenie konania pre účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v súvislosti s výkladom okresným súdom aplikovanej smernice Rady, a to konkrétne čo sa týka podania výkladu, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky   týkajúcu   sa   povinnosti   krajského   súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na   základe   článku   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie   predkladajú   prejudiciálne otázky“, ústavný súd podotýka, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V   prípade,   ak   sú   uvedené   podmienky   –   vzhľadom   na   okolnosti   posudzovaného prípadu   ide   o   podmienku   uvedenú   v   bode   a)   –   splnené,   všeobecný   súd   môže   vo   veci rozhodnúť bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora   (II.   ÚS   129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej   všeobecný   súd   nielen   pozná   právo,   ale   si   je   zároveň   vedomý   účinkov,   ktoré právo v podobe,   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu   k   procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu   postaveniu   nositeľa   práva   na   súdnu   ochranu   (pozri   napr. IV. ÚS 108/2010),   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   v   danom   prípade   nebolo povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku nesplnenia   tejto   povinnosti   možno   uvažovať   o   porušení   sťažovateľkou   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   19   CoE   144/2012 zo 7. augusta   2012   vyplýva,   že   v   rámci   preskúmavania   existencie   exekučného   titulu (notárskej zápisnice, pozn.) bolo z hľadiska právneho posudzovania rozhodujúce posúdenie (ne)platnosti   dohody   o   plnej   moci   z   dôvodu   existencie   rozporu   záujmov   medzi splnomocneným   zástupcom   povinného   a   povinným   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť   zmluvnej   podmienky   spočívajúcej   „v   splnomocnení   fyzickej   osoby   na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“ (IV. ÚS 50/2013). Vzhľadom na uvedené by tak predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru bolo z hľadiska predmetu prieskumu krajského súdu irelevantné, a preto je sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach   ústavný   súd rozhodne bez odôvodnenia, iba s poukazom na toto svoje v týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013