znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 398/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 Ct 1/2003-263 z 26. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 168/2010-341 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011 doručená sťažnosť V. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenia základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   zaručeného   v   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   15 Ct 1/2003-263   z   26.   októbra   2009   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 168/2010-341 z 31. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 Ct 1/2003 prebiehal spor o určenie a odškodnenie choroby z povolania, v ktorom bol sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu proti D. B., a. s. (ďalej len „žalovaný“). Okresný súd rozsudkom č. k. 15 Ct 1/2003-263 z 26. októbra 2009 žalobu sťažovateľa v celom   rozsahu   zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 168/2010-341 z 31. mája 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa závery okresného súdu i krajského súdu sú arbitrárne, z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a   zároveň   porušujú   jeho   právo   na   riadny a spravodlivý   proces.   Prvostupňový   súd   vo   svojom   rozhodnutí,   ktoré   navyše   riadne nezdôvodnil,   pochybil   niekoľkokrát,   najmä   posudzoval   predpoklady   vzniku   choroby z povolania   u   sťažovateľa   v   rozpore   so   znením   právnych   predpisov,   keď   neaplikoval predpisy, ktoré sa na daný prípad vzťahujú, a vychádzal z dôkazov, ktoré pre prerokúvanú vec   nemali   význam.   Pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   tento   súd   podľa sťažovateľa   pochybil   hneď   pri   posudzovaní   existencie   naliehavého   právneho   záujmu, arbitrárnosť   jeho   rozhodnutia   výrazne   naznačuje   nezmyselné   a   ničím   v   konaní neodôvodnené odmietnutie argumentov právneho zástupcu sťažovateľa. Odvolací súd si mal navyše osvojiť rétoriku znalkyne, ktorá nebola schopná vyargumentovať svoje tvrdenia. Arbitrárnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   vyplýva   aj   z   jeho   záveru,   že   pri   viacerých konziliárnych vyšetreniach a vyšetreniach pre účely dvoch znaleckých posudkov sa nezistila príčinná súvislosť medzi vznikom ochorení a výkonom zamestnania. Vypracované znalecké posudky v danej veci boli podľa sťažovateľa nepoužiteľné a nemali pre rozhodnutie veci žiadny význam.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ „navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky vychádzajúc z popísaného skutkového stavu vydal nález o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. 10. 2009, č. k. 15 Ct 1/03, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 5. 2001, č. k. 14 Co 168/10 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Súčasne   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   750.-   €,   nakoľko   svojím   postupom   a rozhodnutiami   všeobecné   súdy   opakovane   ignorovali   povinnosť   posudzovať   vykonané dôkazy   nestranne   a   v   súlade   so   zásadami   logiky   ako   aj   súčasného   poznania,   čím spochybnili v očiach sťažovateľa dôveryhodnosť súdov Slovenskej republiky, ako aj dôveru v platné právo Slovenskej republiky a uplatnená výška škody zodpovedá približne podielu 10 % z finančných nárokov uplatnených sťažovateľom v konaní pred všeobecnými súdmi.... Sťažovateľ uplatňuje nárok na náhradu trov konania vo výške 314,18 € (za 2 úkony á 123,50 € + 2 x paušál á 7,41 € + DPH 20 %).“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 15 Ct 1/2003-263 z 26. októbra 2009. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, o odvolaní proti nemu   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   č.   k.   14   Co   168/2010-341 z 31. mája   2011.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 168/2010-341 z 31. mája 2011 je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spôsobe, akým sa krajský súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových   a   právnych   záverov   v   jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1 ústavy   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu   pristupujú   záruky, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   zabezpečená   zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že tento svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil,   čo   vyplýva   aj z tejto časti   odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O. s. p.)   preskúmal   a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že nie je dôvod na zmenu a ani na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Základom sporu je určovací petit, ktorého sa navrhovateľ domáhal podanou žalobou, že v súvislosti s výkonom pridelenej práce v pracovnom pomere u odporcu utrpel chorobu z povolania.   Primárnou   otázkou,   s   ktorou   sa   súd   musí   vyporiadať   pri   rozhodovaní   o určovacej žalobe podľa § 80 písm. c) O. s. p. je, Či navrhovateľ osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom petite. Určujúcim kritériom je skutočnosť, že určovacia žaloba má preventívny charakter, a preto spravidla nie je daný naliehavý právny záujem vtedy, keď navrhovateľ môže svoj nárok uplatniť žalobou na plnenie. Určovacej žaloby sa možno domáhať aj v prípadoch, kedy určovacia žaloba vytvorí určitý právny rámec medzi dotknutými účastníkmi konania, ktorý by bol zárukou zabránenia vzniku ďalších sporov medzi   nimi   do   budúcnosti.   Aj   v   takomto   prípade   však   musí   byť   zachovaný   prevenčný charakter určovacej žaloby. Navrhovateľ sa v spore súčasne s určovacím petitom domáhal aj   priznania   nárokov   podľa   §   193   ods.   1   ZP,   za   ktoré   odporca   zodpovedá   ako zamestnávateľ v prípadoch, ak u jeho zamestnanca bola zistená choroba z povolania. Už samotná táto skutočnosť odôvodňuje záver, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom petite v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Takýto výrok súdu by nemal prevenčný charakter, pretože navrhovateľ sa domáha ďalším žalovaným petitom nárokov z titulu zodpovednosti odporcu za škodu vzniknutú   zamestnancovi   v   dôsledku   choroby   z   povolania.   Pri   posudzovaní   dôvodnosti požadovaného   peňažného   plnenia   z   titulu   zodpovednosti   zamestnávateľov   za   škodu spôsobenú   zamestnancovi   chorobou   z   povolania   si   súdy   musia   vyriešiť   otázku,   či   u zamestnanca ide alebo nejde o chorobu z povolania, ako prejudiciálnu otázku. Odvolací súd   tak   dospel   k   záveru,   že   nie   je   daný   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom určovacom   petite   navrhovateľa,   čo   je   samo   osebe   dôvodom   na   zamietnutie   tejto   časti podanej žaloby.

Navrhovateľ v podanom odvolaní namieta, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a spochybňuje závery oboch pribratých súdnych znalcov v konaní, ako aj závery   Kliniky   pracovného   lekárstva   a   riaditeľa   FNsP   ak.   L.   Dérera,   a   Ministerstva zdravotníctva SR. Z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že Klinika pracovného lekárstva v rozhodnutí zo dňa 10. 10. 2000 po odbornom vyšetrení navrhovateľa uviedla, že choroba navrhovateľa podľa zoznamu chorôb z povolania, príloha k vyhl. č. 149/1988, nie je   chorobou   z   povolania.   Na   odvolanie   navrhovateľa   riaditeľ   FNsP   ak.   L.   Dérera   v stanovisku zo dňa 12. 9. 2001 uviedol, že v kolektíve lekárov Kliniky pracovného lekárstva akardiológa   zhodnotil   stav   navrhovateľa   v   súvislosti   s   jeho   pracovným   zaradením   ako profesionálneho   šoféra   od   roku   1968,   pričom   nezistili   príčinnú   súvislosť   medzi   jeho ochorením   a   výkonom   povolania.   Odvolanie   navrhovateľa   zamietol.   Ministerstvo zdravotníctva   SR   v   stanovisku   zo   dňa   26.   6.   2002   uviedlo,   že   sťažnosť   navrhovateľa odstúpilo Celoslovenskej komisii pre posudzovanie chorôb z povolania, ktorej závery majú odporúčajúci   charakter.   Konečným   rozhodnutím   je   rozhodnutie   kliniky   pracovného lekárstva, kde bol navrhovateľ vyšetrený a kde bol posúdený jeho zdravotný stav, a na základe podaného odvolania aj rozhodnutie riaditeľa zdravotníckeho zariadenia.

Pred odvolacím súdom právny zástupca navrhovateľa uviedol, že ischémia mozgu bola   u   neho   zisťovaná   až   v   roku   2007,   avšak   nebola   potvrdená.   Napriek   tomu   pri posudzovaní celoslovenskou komisiou lekári vychádzali z toho, že navrhovateľ prekonal ischémiu mozgu. Aj navrhovateľ namietal, že mu boli lekármi podsunuté choroby, ktoré neprekonal. Z pripojených lekárskych správ o zdravotnom stave navrhovateľa však odvolací súd zistil, že už v roku 1999 lekárka MUDr. J. B. opakovane konštatovala u navrhovateľa, že sú u neho stopy po náhlej cievnej mozgovej príhode (NCMP) a kôrovej atrofii mozgu. V rozhodnutí   Kliniky   pracovného   lekárstva   zo   dňa   10.   10.   2000   sa   konštatuje,   že   u navrhovateľa   sú   stopy   po   ložiskovej   ischémii   mozgu   (1999).   Znalkyňa   G.   v   písomnom stanovisku   z   26.   4.   2011   doplnila,   že   kôrová   atrofia   mozgu   u   navrhovateľa   znamená ubúdanie   mozgovej   kôry,   jeho   nedostatočne   vyživovanie   -   okysličovanie,   teda   ide   aj   o ischémiu mozgu. Znalkyňa v podanom posudku rozpísala závery predloženej zdravotnej dokumentácie navrhovateľa od roku 1970 až do roku 2008, a diagnózy, ktoré u neho boli v tomto   období   zistené.   Vyhodnotila   ako   správne   závery   znalca   J.,   že   navrhovateľ   má neprofesionálne   ochorenie   srdcovo-cievneho   systému   na   podklade   artériosklerózy   ciev, ischemickej choroby srdca so vznikom porúch rytmu srdca, neskôr s nedokrvením mozgu a náhlej mozgovej cievnej príhody. Taktiež trpí degeneratívnym ochorením chrbtice. Ďalej znalkyňa   konštatovala,   že   navrhovateľ   do   roku   1999,   kedy   bol   invalidizovaný,   viackrát absolvoval preventívne prehliadky ako vodič, vždy so záverom schopný. Záznam o bolesti v krížoch je len z roku 1972 a 1980, a následne sú záznamy až z rokov, kedy už navrhovateľ ako vodič nepracoval. V odvolaní navrhovateľ polemizuje s odbornými závermi znalcov a aj celoslovenskej   pracovnej   porady   organizovanej   hlavným   hygienikom   SR   v   spolupráci   s odborom   preventívneho   pracovného   lekárstva   v   Banskej   Bystrici,   v   roku   2004,   že   o profesionálne   poškodenie   chrbtice   môže   ísť   len   pri   jednoetážovom   poškodení   chrbtice, pričom   poškodenie   celej   chrbtice   vylučuje   chorobu   z   povolania.   Navrhovateľ   namieta takýto jednoznačný záver s tým, že v pripojených odborných článkoch sa len konštatuje, že poškodenie celej chrbtice nepodporuje profesionálny pôvod, čo však neznamená, že ho Odvolací   súd   po   vyhodnotení   všetkých   vykonaných   dôkazov   dospel   k   záveru,   že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Vykonané dôkazy dávajú dostatočný podklad súdu pre záver, že aj keď navrhovateľ trpí viacerými závažnými ochoreniami srdca a chrbtice, nebola   ani   po   mnohých   vyšetreniach   a   odborných   konziliárnych   vyhodnoteniach   jeho ochorení,   vrátane   dvoch   súdnoznaleckých   posudkov,   zistená   príčinná   súvislosť   medzi vznikom jeho ochorení a výkonom zamestnania. Citované zdravotnícke pracoviská a ani znalci nemajú žiadny dôvod na nepravdivé posúdenie zdravotného stavu navrhovateľa, ich závery sú totožné a jednoznačné. Odvolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku a jeho vrátenie na doplnenie dokazovania ďalším, v poradí už tretím znaleckým posudkom. Odvolacie námietky navrhovateľa sú v teoretickej odbornej rovine, ktorými spochybňuje správnosť určených diagnóz u navrhovateľa, hoci na takéto závery jeho právny zástupca nemá príslušné odborné vzdelanie a ani skúsenosti. S týmito námietkami sa vyporiadala   znalkyňa G.   v podanom   posudku   a doplňujúcom písomnom vyjadrení, ktoré aj odvolací súd považuje za dostatočné a hodnoverné.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   odvolací   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu   v   dokazovaní vykonanom odvolacím súdom. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   za   tejto   situácie   nemá   dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011