znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 398/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. W., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 249/2009 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2010   doručená   sťažnosť   M.   P.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 249/2009 z 29. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 6. februára 2003 začalo na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) na návrh sťažovateľky konanie vedené pod sp. zn. 16 C 28/03 o neplatnosť dohody o vyporiadaní dedičstva. Sťažovateľka v žalobnom návrhu   okrem   iného   uviedla,   že   naliehavý   právny   záujem   pre   účely   §   80   písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“) vidí   v tom, že v prípade   vyslovenia neplatnosti   dohody   o   vyporiadaní   dedičstva   si   môže   dodatočne   uplatniť   právo   na   jej dedičský podiel známym spôsobom. Po dvoch pojednávaniach konaných 17. januára 2005 a 6. júna 2005, na ktorých sa vykonalo dokazovanie vo veci, okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 28/03 z 13. júna 2005 žalobu zamietol z vecných dôvodov a z dôvodu, že sťažovateľka nepreukázala   dostatočným   spôsobom   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti dohody.   Proti   predmetnému   rozsudku   podala   sťažovateľka   1.   augusta   2005   odvolanie. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 8 Co 286/2005-228 zo 7. júla 2006   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Dňa   23.   októbra   2006   podala   sťažovateľka proti rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   najvyššiemu   súdu,   ktorý   uznesením   sp. zn. 2 Cdo 249/2009 z 29. apríla 2010 dovolanie odmietol.

Podľa sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 249/2009 z 29. apríla 2010, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu, bolo porušené jej základné právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   z   dôvodu   meritórneho neprerokovania rozsudku odvolacieho súdu.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 4. 2010, sp. zn. 16 C 28/2003 (2 Cdo 249/2009), bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 4. 2010 sp. zn. 16 C 28/2003 (2 Cdo 249/2009) zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 249/2009 z 29. apríla 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označeného základného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol jej   dovolanie proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   8 Co 286/2005-228 zo 7.   júla 2006, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 16 C 28/2003 z 13. júna 2005, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 249/2009 z 29. apríla 2010 okrem iného vyplýva:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O. s. p.),   skúmal   bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O. s. p. možno napadnúť dovolaním. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O. s. p. V   prejednávanej   veci   dovolanie   smeruje   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý potvrdil   jediný   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   pričom   nevyslovil   prípustnosť   dovolania a nešlo   ani   o   prípad,   že   by   sa   odvolací   súd   v   tejto   veci   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., je zrejmé, že ide o prípad,   v   ktorom   Občiansky   súdny   poriadok   dovolanie   podľa   citovaného   zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O. s. p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   len   na   skúmanie   podmienok   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nieje prípustné podľa   §   237   O. s. p.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému rozhodnutiu   (rozsudku   alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až   g/   tohto   ustanovenia   (ide   tu   o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Žalobkyňa v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietala relevantné procesné vady   (tzv.   zmätočnosti)   v   zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   f/   O. s. p.   Jej   námietky,   že odvolací súd vidí nedostatok naliehavého právneho záujmu v tom, že žalobkyňa nevyužila opravné prostriedky, tvrdenie odvolacieho súdu o zjavnej účelovosti dodatočného tvrdenia žalobkyne ojej konaní pod nátlakom, že v prípade vyhovenia žalobe by sa právne postavenie žalobkyne nezmenilo, možno považovať len za tzv. inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., alebo nesprávne právne posúdenie v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ku ktorým však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom.

Neobstojí ani námietka žalobkyne, že ak súd dospel k záveru, že nieje na žalobe daný naliehavý právny záujem, polom vlastne vyslovil nedostatok svojej právomoci na prejednaní a   rozhodnutí   právnej   veci.   a   potom   z   toho   vyplývajú   závery,   že   nemohol   rozhodnúť rozsudkom, ale mal zastaviť konanie. Z námietky žalobkyne je zrejmé, že nespochybňuje právomoc   všeobecných   súdov   na   rozhodovanie   o   predmetnej   veci,   avšak   prekrúca konštrukciu zákona vtom zmysle, že ak súd dospeje k záveru, že na žalobe nie je daný naliehavý   právny   záujem,   potom   vysloví   nedostatok   svojej   právomoci.   Takéto   závery nemajú oporu v Občianskom súdnom poriadku, v žiadnom prípade nejde o zmätočnosť v zmysle § 237 O. s. p. tak, ako sa mylne domnieva žalobkyňa.

Tvrdenia žalobkyne, že o nedostatku naliehavého právneho záujmu sa dozvedela až ex post na základe napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, a že ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, neobstojí, keď z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé „súd má   za   to,   že   žalobkyňa   nepreukázala   dostatočne   naliehavý   právny   zavijem   na   určení neplatnosti dohody o vyporiadaní dedičstva“, teda nejde o zmätočnosť v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., ktorou by bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom. Taktiež   námietka   žalobkyne,   že   ak   sa   odvolací   súd   domnieval,   že   nie   je   daný naliehavý právny záujem a pre tento nedostatok nie je možné vec meritórne prejednať a rozhodnúť,   bol   povinný   uznesením   vyzvať   Žalobkyňu,   aby   nesprávne,   neúplné   alebo nezrozumiteľné podanie doplnila alebo opravila, k takejto námietke však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom.

Nakoľko   prípustnosť   dovolania   žalobkyne   nemožno   vyvodiť   z   ustanovenia   §   238 O. s. p., ani z § 237 O. s. p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný. Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolaleľky.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   dovolanie   sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda   najvyšší   súd   v   danom   prípade   neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010