znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 398/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   I.,   s. r. o.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. XV/3 Spr. 28/08 a sp. zn. VI/1 Gd 246/08 a jej listami z 26. marca 2008 a zo 14. apríla 2009, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. Pn 2337/06 a jej uznesením z 22. mája 2007 a postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava   III   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ORP-434/OEK-B3-2006   a jeho   uznesením z 2. apríla 2007 v súvislosti s trestným oznámením z 30. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej jej konateľom prof. Ing. V. D., DrSc. (ďalej len „konateľ sťažovateľky“), ktorou namietala porušenie   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených pod   sp.   zn.   XV/3   Spr.   28/08   a sp. zn.   VI/1   Gd   246/08   a jej   listami   z 26.   marca   2008 a zo 14. apríla 2009, postupom Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pn 2337/06 a jej uznesením z 22. mája 2007 a postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. (ďalej len „OR PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-434/OEK-B3-2006 a jeho uznesením z 2. apríla 2007 v súvislosti s trestným oznámením z 30. decembra 2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v zastúpení konateľom) podala   (podanie   z   30.   decembra   2005)   generálnej   prokuratúre „Podnet   na   prešetrenie podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu a zneužitia právomoci verejného činiteľa, člena   Akreditačnej   komisie,   poradného   orgánu   vlády   SR(...)“.   Uvedené   podanie   neskôr šesťkrát doplnila podaniami z 12. januára 2007, 16. februára 2007, 1. marca 2007, 28. marca 2007, 18. apríla 2007 a 21. októbra 2007.

Vyšetrovateľ   OR   PZ   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)   trestné   oznámenie   sťažovateľky (z 30. decembra 2005) odmietol uznesením ČVS: ORP-434/OEK-B3-2006 z 2. apríla 2007 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   podala   sťažovateľka   (v   zastúpení   konateľom) sťažnosť, o ktorej okresná prokuratúra uznesením č. k. Pn 2337/06-32 z 22. mája 2007 rozhodla tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla, pretože nebola dôvodná.

Vzhľadom na nespokojnosť sťažovateľky s postupom orgánov činných v trestnom konaní   pri   vybavovaní   jej   trestného   oznámenia   podávala   proti   postupu   jednotlivých prokurátorov   sťažnosti,   o   ktorých   rozhodovali   nadriadení   prokurátori.   Napokon   sa sťažovateľka   viackrát   obrátila   svojimi   podaniami   na   generálnu   prokuratúru,   avšak bezúspešne.

Generálna   prokuratúra   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   XV/3   Spr.   28/08,   ktorého výsledkom je list z 26. marca 2008, preskúmala podanie sťažovateľky z 8. februára 2008 označené ako „Sťažnosť podľa zákona 152/1998 Z. z. o sťažnostiach a zákona 153/2001 Z. z.   o   prokuratúre,   na   námestníka   generálneho   prokurátora   SR(...)   za   nedostatočné prešetrenie   sťažnosti   právnického   subjektu   z   27.   12.   2007(...)“,   ako   aj   jej   podanie zo 14. februára   2008   označené   ako „Sťažnosť   na   špeciálneho   prokurátora   Generálnej prokuratúry SR(...) za nedostatočné prešetrenie sťažnosti právnického subjektu z 27. 11. 2007   obsahujúcej   dôkazy   na   protiprávny   postup   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry(...)“. Generálny prokurátor v liste z 26. marca 2008 konštatoval, že postup pri vybavovaní sťažnosti sťažovateľky z 27. decembra 2007 bol v súlade so zákonom. Zároveň sťažovateľku   upozornil,   že   ďalšie   opakované   podnety   vo   veci   trestného   oznámenia sťažovateľky 30. decembra 2005 a jeho doplnení bude prokurátor vybavovať, len ak budú obsahovať nové skutočnosti.

Generálna prokuratúra napokon reagovala na ďalší podnet sťažovateľky listom č. k. VI/1   Gd   246/08-3   zo   14.   apríla   2009,   v ktorom   uviedla: „prokuratúre   neprislúcha preskúmavať   zákonnosť   postupu   akreditačnej   komisie   ako   poradného   orgánu   vlády Slovenskej republiky. (...) Akreditačná komisia nie je orgánom verejnej správy, pretože jej zákonom nebolo zverené oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb, právnických osôb, či štátu.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a najmä   postupom   generálnej   prokuratúry   (sťažovateľka   totiž   ako „účastníka   konania“ označila generálnu prokuratúru) pri vybavovaní podaného trestného oznámenia a s ním súvisiacich   následných   sťažností   k porušeniu   jej základného práva   zaručeného v   čl.   46 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, čo odôvodnila takto:

„Zistené skutočnosti, najmä uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry B. (...) sp. zn. Pn 2337/06-32 zo dňa 22. 05. 2007, že do činnosti Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, orgány činné v trestnom konaní nemôžu vstupovať, je jej pochybením, lebo v SR niet právneho predpisu o imunite trestnej zodpovednosti členov Akreditačnej komisie. Problém znásobuje skutočnosť, že podľa právnych noriem platných v Slovenskej republike,   každý   duševne   zdravý   občan   nad   18   rokov   veku,   mimo   osôb   na   ktoré   platí imunita, plne zodpovedá za svoje činy. (...)

Za   prijatie   protizákonných   vládnych   uznesení   č.   297   z   20.   04.   2005   a   č.   111 zo 07. 02. 2007 vo väzbe na Čl. 2, ods. 2, Ústavy SR, zodpovedá vláda SR(...) Jednou z príčin vzniku uvedených omylov vlády SR, do ktorých ju Akreditačná komisia dostala, je nerovnosť   šancí   objektívneho   hodnotenia   verejných   a   štátnych   vysokých   škôl   na   jednej strane   a   súkromných   vysokých   škôl   na   druhej,   vyplývajúcich   zo   zloženia   Akreditačnej komisie podľa § 81 ods. 4, zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, kde prevahu majú zástupcovia verejných a štátnych vysokých škôl. Štruktúra a odborná kvalifikácia členov AK, vrátane pracovných skupín(...) a ostatných predsedov pracovných skupín nie je vhodná aj preto, lebo členovia sú závislí od svojich zamestnávateľov - verejných vysokých škôl, ktoré nemajú záujem podporovať rozvoj konkurenčných súkromných vysokých škôl, skôr ide o konkurenčný boj. Ich závery nezodpovedajú skutočnostiam konštatovaným v žiadosti. Spomínaní členovia AK a jej pracovných skupín sú vo viacerých prípadoch odborne nespôsobilí. Činnosť Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, ktorej stanovisko pri hodnotení vysokých škôl, respektíve projektov pre zriadenie nových škôl, je viazaná požiadavkami   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   o   vysokých   školách   a   Vládneho   nariadenia č. 104/2003 o Akreditačnej komisii, preto plne podlieha kontrolným orgánom SR. (...) Neakceptovanie zákonných povinností vyplývajúcich so znenia § 3 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 104/2003 Z. z. o postupe pri výkone pôsobnosti Akreditačnej komisie podľa § 82 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, potvrdzuje rozpor so znením Čl. 42 ods. 3 Ústavy SR a § 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Zodpovednosť za porušenie uvedených právnych   predpisov,   podľa   analýzy pripadá   na   predsedu pracovných skupín Akreditačnej komisie prof. Ing. J. S., DrSc., ktorých porušenie orgány činné v trestnom konaní   odmietli   prešetrovať.   Platnosť   požiadavky   §   3   ods.2   Nariadenia   vlády   SR   č. 104/2003 Z. z. o Akreditačnej komisii, zhodne potvrdzujú aj požiadavky ministra školstva SR(...),   ktoré   Akreditačnou   komisiou   neboli   rešpektované,   bez   vyvodenia   trestnej zodpovednosti. (...)

Vážnym nedostatkom ministra školstva SR, bolo nerešpektovanie požiadaviek § 76 a § 81 ods. 2, zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, pri menovaní   Prof.   Ing.   J.   S.,   DrSc.,   za   člena   Akreditačnej   komisie   s   podozrením   jeho protizákonného   inauguračného   konania   za   profesora.   Rozpor   so   znením   §   3   zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, vyvolala skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní odmietli prešetrovať podanie uvedené v prílohe pod písmenom d), napriek tomu, že jeho kvalifikačná   nespôsobilosť   mala   negatívny   dopad   na   hodnotenie   študijných   programov právnického subjektu. (...)

Výsledky analýzy odmietnutia konania orgánmi vo veci trestného oznámenia z 30. 12. 2005 a jeho šiestich doplnení,   poukazujú na komplot Akreditačnej komisie,   príslušných pracovníkov   Ministerstva   školstva   SR   a   niektorých   pracovníkov   z   orgánov   činných v trestnom   konaní,   ktorého   dôsledkom   je   nebezpečie,   že   dvojnásobné   protizákonné uznesenia vlády SR č. 297 z 20. 04. 2005 a následne č. 111 zo 07. 02. 2007, ktoré vláda SR prijala pod vplyvom omylov, do ktorých ju dostala Akreditačná komisia, ostanú v platnosti so všetkými negatívnymi dôsledkami pre spoločnosť I. s. r. o. K. a poslucháčov vysokých škôl Slovenska, z absencie činnosti Slovanskej, respektíve Medzinárodnej univerzity Majstra Pavla v K. s pobočkami v (USA) a v M. (...)“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že „odložením trestného oznámenia formulovaného v podaní zo dňa 30. 12. 2005, a jeho 6 doplňujúcich podaní v termínoch z 12. 01. 2007, 16. 02. 2007, 01. 03. 2007, 28. 03. 2007, 18. 04. 2007 a 21. 10. 2007, organmi činnými v trestnom konaní, bolo porušené základné právo spoločnosti I. s. r. o. v K., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, preto zrušuje tieto rozhodnutia a vracia vec na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľka   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05).

Vzhľadom na túto skutočnosť je teda predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu namietané   porušenie   čl.   2   ods.   2   ústavy   a   porušenie   základného   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy postupom orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s   rozhodovaním   a   rozhodnutím   o   sťažovateľkou   podanom   trestnom   oznámení z 30. decembra 2005 a jeho ďalších doplneniach.

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   trestné   oznámenie   sťažovateľky z 30. decembra   2005   bolo   vyšetrovateľom   odmietnuté   2.   apríla   2007.   Proti   tomuto uzneseniu podala sťažovateľka (v zastúpení konateľom) sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra uznesením z 22. mája 2007 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Toto rozhodnutie okresnej prokuratúry bolo sťažovateľke doručené 28. mája 2007. Následne sa sťažovateľka   ďalšími   jej   dostupnými   právnymi   prostriedkami   domáhala   dosiahnutia ochrany   svojich   práv   na   jednotlivých   stupňoch   prokuratúry,   až   napokon   generálna prokuratúra v konaniach vedených pod sp. zn. XV/3 Spr. 28/08 a sp. zn. VI/1 Gd 246/08 a listami z 26. marca 2008 a 14. apríla 2009 vec trestného oznámenia sťažovateľky a jej ďalších podaní ukončila.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky list generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Gd 246/08-3 zo 14. apríla 2009 jej bol doručený 20. apríla 2009.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľka napáda postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré bolo vo svojej podstate ukončené listom generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Gd 246/08-3 zo 14. apríla 2009, ktorý jej bol doručený 20. apríla 2009.

Od   20.   apríla   2009,   keď   sa   sťažovateľka   dozvedela   o   prípadnom   porušení   jej základných práv, do podania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu na poštovú prepravu 20. októbra   2009   (doručená   ústavnému   súdu   22.   októbra   2009),   nepochybne   uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   k predmetu   preskúmavanej   veci   považuje   za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí   medzi   základné   práva   a   slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a   ani   ho   nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd, príp. ľudských práv a základných slobôd podľa dohovoru (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06, III. ÚS 278/06). Preto postupom generálnej prokuratúry (ani jej podriadených orgánov) v zásade nemôže dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie proti konkrétnej osobe a trestné stíhanie bolo odmietnuté. Sťažovateľke zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   vyplýva   iba   právo,   aby   sa   orgány   činné   v trestnom   konaní   jej   oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, zákonným spôsobom zaoberali (III. ÚS 261/05, II. ÚS 180/09), pričom v okolnostiach veci sťažovateľky možno vysloviť záver, že generálna prokuratúra sa jej vecou zaoberala ústavne akceptovateľným spôsobom.   Aj   z uvedeného   dôvodu   sa   teda   sťažnosť   sťažovateľky   javí   ako   zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009