znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 398/08-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti   M.   H.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ľ.   V.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 69/2008 z 29. apríla 2008 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   H.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 69/2008 z 29. apríla 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   69/2008 z 29. apríla 2008 z r u š u j e.

3. M. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. H. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Ľ. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 398/08-12 z 22. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 69/2008 z 29. apríla 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 126/02 sa sťažovateľka návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 23. septembra 2002 domáhala rozvodu manželstva a úpravy práv a povinností rozvedených manželov k ich maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva, a to na čas po rozvode. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 126/02-52 z 8. septembra 2003 manželstvo sťažovateľky s odporcom rozviedol a súčasne rozhodol, že maloleté deti pochádzajúce z manželstva sa na čas po rozvode zverujú do výchovy a opatery sťažovateľky, a súčasne odporcu zaviazal prispievať   na   výživu   maloletých   sumou   2 000   Sk   a 1 000   Sk   mesačne   k   rukám sťažovateľky.

Z dôvodu   odvolania odporcu   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“) rozsudkom   č. k. 4 Co 57/05-195, 4 Co 539/06   z 18. októbra 2006 označený rozsudok okresného   súdu   potvrdil.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   odporca   dovolanie   s odôvodnením, že v konaní pred odvolacím krajským súdom mu bolo znemožnené konať ako účastníkovi konania, a to z dôvodu, že v čase konania krajského súdu bol vo väzbe, a aj keď vyslovene žiadal, že chce byť prítomný na pojednávaní krajského súdu, nebolo mu to umožnené a napriek tomu krajský súd vo veci rozhodol.

Najvyšší súd v dovolacom konaní napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 69/2008 z 29. apríla 2008 dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namieta,   že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je nezákonné, pretože, ako sťažovateľka tvrdí podľa § 238 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (pre Slovenskú republiku ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“, pre Českú republiku ďalej len „Občanský soudní řád“ alebo „OSŘ“, spolu ďalej aj „OSP“) dovolanie „nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov“,   avšak   najvyšší   súd   sa „(...)   absolútne   nevysporiadal   s   otázkou (ne)prípustnosti   dovolania   vo   veciach   upravených   Zákonom   o   rodine.   Ad   absurdum poukazuje na ustanovenie § 237 O. s. p., kedy takáto aplikácia nie je dôvodnou“, a zároveň namieta, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zasiahol do právnej istoty o jej osobnom stave, pretože „(...) bola po štyroch rokoch právoplatne rozvedená a následne po takmer dvoch rokoch sa dozvedela, že rozsudok o rozvode bol zrušený“.

Sťažovateľka ďalej okrem iného uviedla: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 69/2008 zo dňa 29-04-2008, ktorým rozhodol o dovolaní E. H. porušil jeden zo základných ústavných princípov, a to princíp zákonnosti. Predmetným rozhodnutím prekročil zákonom ustanovený rozsah svojej právomoci. Najvyšší súd SR je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný ústavnými princípmi právneho štátu ako i literou zákona a je absurdné, aby pri rozhodovaní konal nad zákonom dovolený rámec. (...)

Senát dovolacieho súdu úplne opomenul i ten fakt, že zmenou rozhodnutia o rozvode manželstva   spôsobuje   iba   zmätočnosť   a   právnu   neistotu   účastníkov,   a   to   nie   len sťažovateľku ale i jej maloletých detí, ktoré boli rovnako v minulosti ohrozené násilným správaním   E.   H.   Dovolací   súd   sa   vôbec   nezaoberal   negatívnymi   následkami   svojho rozhodnutia na účastníkov konania ako i tretie osoby, nakoľko právoplatné rozhodnutie o rozvode manželstva podstatným spôsobom mení osobný stav účastníkov.

Podľa uznesenia samotného Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17-05- 2000, sp. za 2 Cdo 128/2005 rámec daný ustanovením § 238 ods. 4 a ods. 3 O. s. p. v rozvodových   veciach,   kde   manželstvo   bolo   rozvedené,   vylučuje   prípustnosť   dovolania z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom v právnej veci navrhovateľky M. H., bytom B. voči odporcovi E. H., rodenému I., bytom B. sp. zn. 2 do 69/2008 zo dňa 29-04- 2008 porušil základné právo M.   H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa ustanovenia čl. 46   ods.   1)   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. H., bytom B. voči odporcovi E. H., rodenému I., bytom B., sp. zn. 2 Cdo 69/2008 zo dňa 29-04- 2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

M. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,00 Sk, ktoré je Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   jej   vyplatiť   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   M.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 6 732,00 Sk na účet právnej zástupkyne JUDr. Ľ. V.(...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za najvyšší súd jeho podpredsedníčka listom č. k. KP 8/08-130 z 21. novembra 2008 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listami z 22. decembra 2008 a z 13. februára 2009.

2.1 Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: «Neprípustnosť dovolania proti niektorým rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3 O. s. p. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú   dovolanie   len   v   prípade,   keď   by   inak   bolo   dovolanie   prípustné   podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2.

To znamená, že i v prípade, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3, je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 O. s. p. Teda vzhľadom na súčasnú právnu úpravu (Občiansky súdny poriadok), je aj vo veciach upravených Zákonom o rodine prípustnosť dovolania založená podľa § 237 O. s. p. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v   predmetnej   veci   odklonil   od   iného existujúceho rozhodnutia v danej veci (sp. zn. 2 Cdo 128/2005, R 59/2005), keďže v postupe odvolacieho   súdu,   ktorý   napriek   výslovnej   žiadosti   a   objektívnej   nemožnosti   odporcu, nezabezpečil jeho prítomnosť na pojednávaní (nachádzal sa vtom čase vo výkone väzby), videl závažné porušenie odporcových práv zaručených a garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu poskytol ochranu základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako ja právu na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa   č.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   ktoré   patria   k   zložkám   práva   na   spravodlivý   proces. Rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 69/20008 tak uprednostnilo princíp zvrchovanosti Ústavy SR, ako právneho predpisu najvyššej právnej sily v právnom poriadku Slovenskej republiky v spojení s právom jednotlivca na súdnu a inú ochranu. (...)

Podľa   môjho   názoru   je   vhodné   v   danej   veci   upustiť   od   ústneho   pojednávania   v prijatej sťažnosti,   keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu okrem iného uviedla:

„Nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že ustanovenie § 238 ods. 4 a 5 O. s. p. možno aplikovať len v prípade, že by dovolanie bolo prípustné podľa § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. (...)

Je jednoznačným, že citovaný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádza z nesprávneho výkladu ustanovenia § 238 ods. 4 O. s. p., v ktorom sú okrem negatívneho určenia neprípustnosti dovolania proti rozsudkom vo veciach upravených zákonom o rodine aj taxatívne určené výnimky z tejto neprípustnosti.

Toto ustanovenie je, vzhľadom na absenciu nadradenosti, resp. podradenosti voči ustanoveniu § 237 O. s. p. (čo by bolo zákonodarcom expressis verbis vymedzené), potrebné vykladať v širších súvislostiach a to rovnako vo vzťahu k odsekom 1 až 3 § 238 O. s. p. (kde absentuje ich vzájomná prepojenosť s odsekmi 4 a 5 dotknutého ustanovenia).

Na podporu vyššie uvedeného je nevyhnutné brať do úvahy i individuálne danosti tej ktorej právnej veci a dimenzie zásahu prípadného rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku do práv a právnych istôt oboch zúčastnených strán. Právna úprava platná pred 1. januárom 1992 obsahovala v § 236 ods. 3 písm. a) O. s. p. jednoznačné ustanovenie, že sťažnosť pre porušenie zákona nie je prípustná proti rozsudkom, ktorými bolo vyslovené, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je.

Rovnako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí zo dňa 17-06- 2005, sp. zn. 2 Cdo 128/ 2005 priklonil k názoru, že ustanovenie § 238 ods. 4 O. s. p. má v prípade rozvodu manželstva prednosť pred dôvodmi tzv. zmätočnosti konania uvedenými v ustanovení § 237 O. s. p. z dôvodu, že sa jedná o rozhodnutie o osobnom stave.

V   každom   jednotlivom   prípade   musí   súd   prihliadať   na   všetky   okolnosti   prípadu. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní prípustnosti podaného dovolania a tiež pri   samotnom   rozhodnutí   o   dovolaní   opomenul   vziať   do   úvahy   následky,   ktoré   takéto rozhodnutie bude mať pre sťažovateľku.

Svoj rozsudok zo dňa 29-04-2008 odôvodnil zásahom Krajského súdu v Bratislave do základných práv E. H., no opomenul zohľadniť sťažovateľkine základné ľudské práva a slobody garantované Ústavou SR a Chartou OSN. (...)“

V liste z 13. februára 2009 právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla, že „(...) po prehodnotení   situácie   za   účelom   čo   najskoršieho   rozhodnutia   o   jej   sťažnosti   dovolila oznámiť   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania vo veci jej sťažnosti(...)“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstata   námietok   sťažovateľky   týkajúcich   sa   namietaného   porušenia   ňou označených základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore spočíva v tvrdeniach, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 69/2008 z 29. apríla 2008 je nezákonný a neústavný, pretože najvyšší súd akceptoval dovolanie odporcu aj napriek tomu, že podľa nej vo veciach upravených zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) dovolanie podľa Občianskeho súdneho poriadku nie je striktne prípustné, a tiež namieta, že najvyšší   súd   neakceptoval   právoplatným   rozhodnutím   konštituovaný   osobný   stav sťažovateľky, čím zasiahol do jej právnej istoty.

Najvyšší súd trvá na tom, že uvedený postup bol v plnom súlade so zákonom, a nemožno ho preto považovať za porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Podľa § 237 písm. f) OSP v znení účinnom v čase rozhodovania najvyššieho súdu dovolanie   je   prípustné   proti   „každému“   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 238 ods. 4 OSP v znení účinnom v čase rozhodovania najvyššieho súdu dovolanie „nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich   výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení“.

1.   Podstatou   sťažnosti   je teda   námietka,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   interpretáciou ustanovenia § 237 OSP v spojení s § 238 ods. 4 OSP a následným zrušením právoplatného rozsudku,   ktorým   bolo   manželstvo   sťažovateľky   rozvedené,   porušil   jej   právo   na   súdnu ochranu.

Podústavné   zákonné   právne   normy   často   vyjadrujú   na   zákonnej   úrovni   nejaký ústavný princíp alebo hodnotu. Ustanovenie § 237 písm. f) OSP je odrazom ústavného práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala(...)   v   jeho prítomnosti.   Na druhej   strane ustanovenie   §   238 ods.   4   OSP je odrazom ústavného princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a právnej istoty v statusových, súkromných veciach podľa čl. 19 ústavy vo vzťahu k dovolaciemu prieskumu vecí rozhodnutých podľa zákona o rodine.

2.   Dovolacie   dôvody   možno   zjednodušene   rozdeliť   do   dvoch   skupín.   Skupina zmätočných   dôvodov   podľa   §   237   OSP   umožňuje   nápravu   najzávažnejších   procesných pochybení   vzniknutých   v   konaniach   pred   vydaním   právoplatného   rozhodnutia.   Účelom dovolacích dôvodov uvedených v § 238 ods. 1 až 3 OSP je o. i. zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov. Neprípustnosť ustanovená v § 238 ods. 4 OSP smeruje nepochybne voči druhej skupine dovolacích dôvodov, avšak text Občianskeho súdneho poriadku nedáva jednoznačnú odpoveď, či táto neprípustnosť smeruje aj voči zmätočným dôvodom podľa § 237   OSP.   Podľa   výkladu   sťažovateľky   sa   §   238   ods.   4   OSP   jednoznačne   viaže   aj   na ustanovenie § 237 OSP. Predmetom ústavnej sťažnosti je teda preskúmanie, či najvyšší súd výkladom   nejednoznačného   textu   zákona   neprekročil   ústavné   medze   práva   na   súdnu ochranu.

3. Pre posúdenie veci je nutné vnímať teoretický rozdiel medzi deklaratívnymi a konštitutívnymi,   resp.   právotvornými   rozhodnutiami,   keďže   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   zrušilo   rozsudok,   ktorý   je   právotvorným   rozhodnutím.   Deklaratórne rozhodnutia   autoritatívne   deklarujú   už   danú   existenciu   či   neexistenciu   oprávnení   a povinností.   Oproti   tomu   právotvorné   rozhodnutia   sú   hmotnoprávnou   skutočnosťou,   na základe   ktorej   sa   zakladá,   mení   alebo   ruší   právny   vzťah.   Právotvornosť   je   právnym následkom   v   oblasti   hmotnoprávnych   vzťahov.   Konštitutívnosť,   resp.   právotvornosť rozhodnutí má základ v požiadavke právnej istoty vo vzťahoch, na obsahu a existencii ktorých je verejný záujem. Typickými rozhodnutiami z tejto kategórie sú rozhodnutia o osobnom stave. (Dvořák, B.: Právní moc civilních soudních rozhodnutí. C. H. Beck: Praha 2008, s. 77 a nasl.). Z uvedeného vyplýva, že právna istota je kľúčovým komponentom právotvorných rozhodnutí.

4.   V   súvislosti   s   posúdením   danej   veci   ústavný   súd   predovšetkým   analyzoval aktuálny stav a vývoj judikatúry najvyššieho súdu. V uznesení sp. zn. 4 Cdo 11/98 z 1. júla 1998   (ZSP   č.   4/1998,   s.   76)   najvyšší   súd   uviedol,   že   ak   je   občianske   súdne   konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v ustanovení § 237 OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 4 OSP vylúčené.

Podľa   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   17.   júna   2005   sp.   zn.   2   Cdo   128/2005 (Rc. 59/2005, Zbierka rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rok 2005, diel V., s. 39 a nasl.) rámec daný ustanovením § 238 ods. 4 a § 239 ods. 3 OSP v rozvodových veciach, v ktorých manželstvo bolo rozvedené, vylučuje prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v § 237 OSP. V rozhodnutí sa uvádza, že najvyšší súd predovšetkým nesúhlasí s názorom, podľa ktorého je prípustné dovolanie z dôvodov tzv. zmätočnosti podľa ustanovenia § 237 OSP proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda aj proti právoplatnému   rozhodnutiu   o   rozvode   manželstva;   ním   sa   totiž   mení   osobný   stav účastníkov, ktorý pôsobí nielen voči tretím osobám, ale aj voči súdom (§ 159 ods. 2 OSP). Táto   výnimka   je   odôvodnená   požiadavkou,   aby   sa   prípadným   „obnovením   (oživením) manželstva“   ako   dôsledku   zrušenia   právoplatného   rozhodnutia,   ktorým   bolo   ukončené rozvodové konanie a manželstvo právoplatne rozvedené, nevytvorila situácia nezlučiteľná so   stavom,   ktorý   sa   medzitým   mohol   vytvoriť   (napr.   mohlo   dôjsť   k   uzavretiu   nového manželstva a pod.). Najvyšší súd ďalej pokračuje tým, že aj keď prax najvyššieho súdu v tomto smere zatiaľ nedospela k jednotnému záveru – porovnaj napr. rozsudok pod sp. zn. M Cdo   29/03,   podľa   názoru   konajúceho   senátu   treba   vychádzať   z   toho,   že   znenie ustanovenia § 237 OSP nemožno vykladať len doslovne, ale tiež historicky [ani pred r. 1992 nebola prípustná sťažnosť pre porušenie zákona proti rozsudku, ktorým bolo vyslovené, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je – porovnaj ustanovenie § 236 ods. 3, písm.   a)   OSP   v   znení   do   1.   januára   1992]   a   najmä   teleologicky.   Preto   rámec   daný ustanoveniami   §   238   ods.   4   a   §   239   ods.   3   OSP   treba   vztiahnuť   aj   na   dôvody tzv. zmätočnosti v rozvodových veciach, kde manželstvo bolo rozvedené, pretože tu musí prevážiť všeobecný záujem na zachovaní stavu právnej istoty a nemeniteľnosti rozhodnutí, po ktorých by mohlo dôjsť k vzniku nových rodinných vzťahov a ktoré by sa potom mohli dotknúť tretích osôb, prípadne aj maloletých detí (detí z nového manželstva a pod.).

V   poslednom   období   však   najvyšší   súd   opäť   začal   pripúšťať   takéto   dovolania preferujúc   právo   na   spravodlivý   proces   (porov.   uznesenie   sp.   zn.   5   Cdo   109/2007   z 11. decembra   2007   –   nenaplnený   dovolací   dôvod,   rozsudok   sp.   zn.   4   Cdo   270/2007   z 18. decembra 2007 – kasačné rozhodnutie; dostupné na internete: <www.supcourt.gov.sk>).

5.   Takúto   prípustnosť   dovolania   možno   taktiež   nepriamo   odvodiť   z   rozhodnutí ústavného súdu. Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 176/04 odmietol sťažnosť, ktorou sťažovateľ brojil proti skutočnosti, že najvyšší súd v rámci mimoriadneho dovolania zrušil právoplatný rozsudok o rozvode, a tým porušil sťažovateľovo právo na súkromie. Ústavný súd taktiež uznesením sp. zn. III. ÚS 26/09 odmietol sťažnosť, v ktorej boli namietané procesné   pochybenia v   konaní o   rozvode   s tým,   že sťažovateľ   musí   vyčerpať   opravný prostriedok – dovolanie.

6.   Ku   vzájomnému   vzťahu   §   238   ods.   5   OSP,   ktorý   má   podobné   systematické zaradenie ako § 238 ods. 4 a § 237 OSP, je z hľadiska systematiky zákona dôležité uviesť, že   podľa   aktuálnej   judikatúry   najvyššieho   súdu   nie   je   bagateľnosť   veci   dôvodom neprípustnosti   dovolania   zo   zmätočných   dôvodov   (porov.   napr.   uznesenie   sp.   zn. 1 Cdo 114/2006, 3 Cdo 138/2007).

7. Z hľadiska právneho poriadku ako celku je nutné uviesť, že obnova konania, ktorá podobne   ako   dovolanie   smeruje   proti   právoplatným   rozhodnutiam,   je   bez   akýchkoľvek pochybností neprípustná proti rozsudkom, ktorými sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že tu nie je [§ 229 písm. a) OSP]. Taktiež podľa zákona 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) je obnova konania neprípustná, ak sa rozhodlo vo veci osobného stavu a účastník konania nadobudol práva dobromyseľne (§ 62 ods. 3 správneho poriadku). Taktiež nemožno mimo odvolacieho konania zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo vo veci osobného   stavu,   ak   účastník   konania   nadobudol   práva   dobromyseľne   (§   67   správneho poriadku).

8. Zaujímavú vypovedaciu hodnotu má aj vývoj a znenie aktuálnej právnej úpravy neprípustnosti   dovolania   v   porovnaní   s   československou   a   českou   právnou   úpravou. Občiansky súdny poriadok v podobe, ako bol prevzatý nástupníckymi štátmi, upravoval rovnako,   ako   je   to   v   aktuálnej   slovenskej   právnej   úprave,   otázku   neprípustnosti „zmätočného“   dovolania   proti   rozhodnutiam   upraveným   zákonom   o   rodine.   Dobová monografia o českom dovolaní uvádza, že dovolanie je prípustné aj proti rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené (Bureš, V., Drápal, L.: Dovolání podle občanského soudního řádu. C. H. Beck/SEVT: Praha 1994, s. 53). K tomu je však potrebné dodať, že daný názor vychádza len z textu zákona bez bližšej argumentácie. Uvedený názor podrobila kritike prof.   Winterová,   ktorá   nesúhlasí   s   výkladom   odvodzujúcim   prípustnosť   dovolania   z dôvodov tzv. zmätočnosti (§ 237 OSP) proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda aj proti právoplatnému rozhodnutiu o rozvode manželstva (pars pro toto ide o statusové veci rodinného práva s výnimkami uvedenými v § 238 ods. 3 OSP). Znenie § 237 OSP nemožno podľa   autorky   vykladať   doslovne,   ale   tiež   systematicky.   Domnieva   sa,   že   rámec   daný ustanovením § 238 a § 239 OSP je nutné vztiahnuť aj na dôvody tzv. zmätočnosti, zvlášť ak sú   poňaté tak široko   (odňatie možnosti   konať pred   súdom).   Uzatvára,   že pri   najbližšej príležitosti bude nevyhnutné zákonný text upresniť, aby takéto pochybnosti nevyvolával (Winterová, A.: Recenze k Bureš, V., Drápal, L.: Dovolání podle občanského soudního řádu. Právní praxe 10/1994, s. 622-623). Názor prof. Winterovej však podrobil kritike prof. Bulín týmto spôsobom: «V odborné literatuře je sporná otázka, je-li přípustné dovolání proti rozsudku odvolacího soudu ve věcech upravených zákonem o rodině [§ 238 odst. 3 OSŘ (v aktuálnej slovenskej právnej úprave zodpovedá m. m. § 238 ods. 4 OSP, pozn.)] z toho důvodu,   že   účastníku   řízení   byla   postupem   soudu   odňata   možnost   jednat   před   soudem [§ 237 písm. f) OSŘ]. (…) Třeba zdůraznit, že ustanovení § 238 odst. 3 OSŘ se týká jen dovolání proti rozsudku odvolacího soudu a je zařazeno jak třetí odstavec do § 238 OSŘ, který   v   odstavci   1   stanoví   (obecnou)   přípustnost   dovolání   proti   rozsudkům   odvolacího soudu, kterými byl změněn rozsudek soudu prvního stupně ve věci samé, a v odstavci 2 upravuje (omezenou)   přípustnost   dovolání   proti   rozsudkům   odvolacího   soudu,   jímž   byl potvrzen rozsudek soudu prvního stupně. (…) Systematika zákona v otázce přípustnosti dovolání (§ 237 až 239 OSŘ) není na výši legislativní techniky. (…) Hlavní její vada je v tom, že zákon pod nadpisem „Přípustnost dovolání“ směšuje úpravu předmětu dovolání (odpověď   na   otázku,   která   rozhodnutí   lze   napadnout   dovoláním)   s   úpravou   dovolacích důvodů (t. j. s odpovědí na otázku, z jakých důvodů lze podat dovolání), a to tak, že z důvodu zmatečnosti připouští dovolání „proti každému rozhodnutí odvolacího soudu“ (§ 237   OSŘ),   kdežto   proti   dalším   rozhodnutím   uvedeným   v   §   238   (rozsudky)   a   v   §   239 (usnesení) připouští dovolání ze všech čtyř dovolacích důvodů uvedených v § 241 odst. 2 OSŘ. Tyto důvody jsou nesystematicky začleněny do rubriky „Podání odvolání“. (…) Klíč ke správné interpretaci § 238 odst. 3 OSŘ je po mém soudu v odpovědi na otázku, jak třeba chápat výraz „dovolání“ v tomto ustanovení. Z hlediska dovolacích důvodů rozeznává totiž zákon zřejmě dva druhy dovolání, z nich jeden lze nazvat „plným dovoláním“ (§ 241 odst. 2 OSŘ),   druhý   „dovoláním   částečným“,   protože   je   omezeno   jen   na   důvody   zmatečnosti uvedené   v   §   237   OSŘ.   Plné   dovolání   lze   odůvodnit   všemi   čtyřmi   dovolacími   důvody uvedenými v § 241 odst. 2 písm. a), b), c), d) OSŘ, částečné dovolání je přípustné jen pro zmatečnost řízení (§ 237 OSŘ). O částečném dovolání (z důvodu zmatečnosti) pojednání jen jediné ustanovení OSŘ (§ 237). Všechna ostatní ustanovení se vztahují na plné dovolání (z   důvodů   uvedených   v   §   241   odst.   2).   Plného   dovoláni   se   týká   ustanovení   §   238   o přípustnosti   dovolání   proti   rozsudku   odvolacího   soudu,   kterým   byl   změněn   rozsudek prvního stupně ve věci samé (odst. 1), jakož i proti rozsudku potvrzujícímu tento rozsudek (odst. 2). Je tedy zřejmé, že plného dovoláni se týká také třetí odstavec tohoto paragrafu, který stanoví, že „dovoláni není přípustné ve věcech upravených zákonem o rodině (s třemi výjimkami tam uvedenými). Systematika zákona (zařazení tohoto ustanovení do § 238) mluví   tedy   pro   výklad,   že   ustanovení   obsažené   ve   3.   odstavci   §   238   je   výjimkou   z ustanovení předešlých   dvou   odstavců   téhož   paragrafu, nikoli   výjimkou   z kategorického předpisu předchozího § 237 OSŘ, který stanoví, že dovolání z důvodu zmatečnosti tam uvedených   je   přípustné   proti   „každému   rozhodnutí   odvolacího   soudu“,   tedy   i   proti rozsudkům a usnesením ve věcech uvedených zákonem o rodině. Výklad § 238 odst. 3 OSŘ v tom smyslu, že ve věcech upravených zákonem o rodině není přípustno dovolání vůbec (tedy ani dovolání částečné, omezené na důvodu zmatečnosti), je v evidentním rozporu s ustanovením § 237 OSŘ. Třetí odstavec § 238 OSŘ nelze vykládat izolovaně, nýbrž v souladu s ostatními předpisy OSŘ, zejména s ustanovením § 239 odst. 4 OSŘ. (…) Je zřejmé, že toto ustanovení se nijak nedotýká obecného předpisu § 237 OSŘ o přípustnosti dovolání proti každému rozhodnutí odvolacího soudu pro vady uvedené v tomto paragrafu. V tomto směru je ustanovení § 239 odst. 4 OSŘ po mém soudu klíčem ke správnému výkladu § 238 odst. 3 OSŘ, který je jeho protějškem, pokud jde o přípustnost dovolání proti rozsudkům uvedeným v § 238 odst. 1 a 2 OSŘ, a vyjadřuje stejnou myšlenku, že ve věcech upravených zákonem o rodině neplatí ustanovení odstavců 1 a 2 tohoto paragrafu (se třemi výjimkami   tam   uvedenými).   Smysl   je   v   obou   ustanoveních   stejný:   netýkají   se   nijak obecného předpisu § 237 OSŘ o přípustnosti dovolání pro zmatečnost. Slovem „dovolání“ v § 238 odst. 3 OSŘ není tedy míněno dovolání vůbec, nýbrž jen „plné dovolání“ (§ 241 odst. 2), které lze odůvodnit všemi čtyřmi dovolacími důvody. Výše zmíněné úvahy vedou k závěru,   že   ve   věcech   upravených   zákonem   o   rodině   je   přípustnost   dovolání   podstatně omezena, nikoli však zcela vyloučena. „Plné dovolání“, které lze odůvodnit vadami řízení nebo rozhodnutí uvedenými v § 241 odst. 2 OSŘ, je ve věcech upravených zákonem o rodině   přípustné   v   rozsahu   vymezeném   ustanovením   §   238   odst.   1   a   2   OSŘ,   jde-li   o rozsudek odvolacího soudu a) o omezení nebo zbavení rodičovských práv, b) o určení nebo popření otcovství, anebo c) o nezrušitelné osvojení (§ 238 odst. 3 OSŘ). Ve všech ostatních věcech upravených zákonem o rodině je přípustné jen „částečné dovolání“ pro vady řízení uvedené v § 237 OSŘ (tzv. zmatečnosti), a to bez ohledu na to, je-li předmětem dovolání rozsudek nebo usnesení odvolacího soudu (arg. § 237 slova: „proti každému rozhodnutí“). Do   skupiny   rozhodnutí napadatelných   jen „částečným   dovolaním“ (§ 237   OSŘ)   patří i rozsudky   vydané   ve   sporech   o   rozvod,   neexistenci   nebo   neplatnost   manželství   (tzv. statusové věci). (…) (Bulín, H.: Odnětí možnosti jednat před soudem jako důvod dovolání – K výkladu § 237 písm. f) OSŘ, Právní praxe 10/1995, s. 623 a nasl.).»

Ústavný súd k tomu ešte dodáva, že z dostupných prameňov sa nepodarilo preukázať, že   by   český   najvyšší   súd   v   období   rokov   1993-1996   zrušil   na   základe   §   237   OSŘ právoplatné   rozhodnutie   o   rozvode   manželov.   Novelou Občanského   soudního   řádu, zákonom   č. 238/1995 Sb., kterým se mění a doplňuje zákon č.   99/1963 Sb., občanský soudní řád, ve znění pozdějších předpisů, a zákon České národní rady č. 114/1988 Sb., o působnosti   orgánů   České   socialistické   republiky   v   sociálním   zabezpečení,   ve   znění pozdějších   předpisů, bol   interpretačný   spor   vyriešený   legislatívne   tým,   že   za   výpočet zmätočných   dôvodov   dovolania bol   včlenený   odsek   2,   podľa   ktorého, „dovolání podle odstavce   1   není   přípustné   proti   rozsudkům,   kterými   bylo   vysloveno,   že   se   manželství rozvádí, že je neplatné nebo že zde není“. Dôvodová správa k uvedenému uvádza, že v „zájmu právní jistoty a jednoznačného vyjádření nepřípustnosti dovolání proti rozsudkům, jimiž bylo vysloveno, že se manželství rozvádí, že je neplatné nebo není, se navrhuje doplnit dosavadní text § 237“. K tomu je však nutné dodať, že novelou sa zároveň vypustilo slovo „každému“   z   úvodnej   časti   §   237   OSŘ,   pričom   slovenská   právna   úprava   tam   stále ustanovuje, že dovolanie je prípustné proti „každému“ rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak nastanú dôvody zmätočnosti. Pre úplnosť možno dodať, že veľkou novelou Občanského soudního řádu zákonom č. 30/2000 Sb., kterým se mění zákon č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád, ve znění pozdějších předpisů, a některé další zákony, bol inštitút zmätočných dovolacích dôvodov nahradený „žalobou pro zmatečnost“, pričom táto nie je prípustná proti tým istým rozsudkom týkajúcim sa manželstva.

9.   Napriek   tomu,   že   socialistická   procesualistika   vo   všeobecnosti   nectila   inštitút právoplatnosti (porov.: Dvořák, B.: Právní moc civilních soudních rozhodnutí. C. H. Beck: Praha 2008, s. 32 a nasl.; tiež napr. § 238 OSP účinného do 31. augusta 1991, či dokonca § 211 ods. 1 OSP z roku 1950), vo vzťahu k statusovým veciam túto zásadu ctila. Obnova konania, ktorá v znení účinnom do 31. decembra 1991 zahŕňala v § 228 ods. 1 písm. c) a d) OSP   aj   niektoré   dnešné   zmätočné   dovolacie   dôvody,   nebola   rovnako   ako   v   súčasnosti prípustná proti rozsudkom, ktorými sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že tu nie je. To isté platilo pre sťažnosť pre porušenie zákona [§ 236 ods. 3 písm. a) OSP].   V   Občianskom   súdnom   poriadku   z roku   1950   nebola prípustná   klasická   obnova konania   [§   199   písm.   a)]   ani   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   [§   218   písm.   a)]   proti rozhodnutiu,   ktorým   sa   vyslovilo,   že   tu   manželstvo   nie   je,   alebo   ktorým   sa   vyslovila neplatnosť manželstva alebo rozvodu, okrem prípadu, ak by išlo o otázku dobromyseľnosti pri uzatváraní manželstva alebo viny na rozvode. V dobovom komentári sa uvádza, že zákonodarca dal prednosť právnej istote pred zásadou materiálnej pravdy (Rubeš, J.: OSŘ-komentář. Orbis: Praha 1957).

10.   Pred   prijatím   Občianskeho   súdneho   poriadku   z   roku   1950   platil   na   území Slovenska   zák.   článok   I/1911   (Občiansky   sporový   poriadok).   Podľa   jeho   textu   podané dovolanie   spôsobovalo   odklad   právoplatnosti   rozhodnutia.   Dovolacie   rozhodnutie   teda zrušovalo neprávoplatné rozhodnutie. So súčasným inštitútom odňatia možnosti konať pred súdom, a teda právom byť prítomný na konaní súvisí dobový inštitút ospravedlnenia, v zmysle ktorého ak strana bez svojho zavinenia neprišla na termín, tak následky zmeškania mohli byť napravené ospravedlnením (§ 451 a nasl. zák. čl. I/1911). V manželských sporoch bola   lehota   na   ospravedlnenie   pätnásťdňová   a   počítala   sa   od   zmeškaného   termínu. Rozsudok nadobúdal právoplatnosť až uplynutím tejto lehoty (§ 672 ods. 7 zák. čl. I/1911). V   dobovom   komentári   je   uvedené,   že   podľa   §   452   zák.   čl.   I/1911   je   ospravedlnenie všeobecne   prípustné   do   šiestich   mesiacov,   len   manželské   spory   sú   výnimkou.   Pretože ospravedlnenie   nemá podľa   všeobecných   pravidiel   na právoplatnosť rozsudku   odkladný účinok,   mohlo   by   sa   stať,   že   strana   by   mohla   použiť   ospravedlnenie   proti   rozsudku   v manželskom spore po 3-4 mesiacoch po nadobudnutí jeho právoplatnosti, v tomto prípade – podľa   všeobecných   pravidiel   –   padol   by   taký   právoplatný,   manželstvo   rozvádzajúci rozsudok,   na základe   ktorého   jedna   z manželských   strán   už uzavrela   nové manželstvo. Tomuto mal zabrániť tento odsek paragrafu. Preto v manželských sporoch rozsudky prvého a odvolacieho súdu pred uplynutím 30 dní od ich oznámení sa nestali právoplatnými, iba ak by strany vopred oznámili, že sa vzdávajú opravných prostriedkov. Odklad právoplatnosti v teraz uvedenom zmysle sa vzťahoval aj na výrok o majetkovoprávnych otázkach, a to v zmysle § 692 ods. 2 zák. čl. I/1911 (Mičura, M., Moys, Š.: Občiansky sporový poriadok. 2. vyd.,   Bratislava   1943,   s.   536).   Z   prehľadu   vývoja   civilných   procesných   kódexov   na území   Slovenska   vyplýva,   že   až   do   roku   1992   explicitne   nebolo   možné   zasiahnuť   do právoplatného rozsudku o rozvode.

11. Ďalším dôležitým informačným poľom sú právne úpravy okolitých štátov, štátov s rovnakou právnou kultúrou. Poľský občiansky súdny poriadok ustanovuje v § 398[2] odseku 2 bode 1, že kasačný opravný prostriedok nie je prípustný proti veciam týkajúcim sa rozvodu (Skarga kasacyjna jest niedopuszczalna takže w sprawach o rozwód, o separację, o alimenty,   o   czynsz   najmu   lub   dzierżawy   oraz   o   naruszenie   posiadania).   Podľa   čl.   20 príslušného   maďarského   zákona   manželstvo   je   rozvedené   dňom   nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o rozvode a podľa čl. 271 ods. 1 písm. f) a čl. 291 ods. 1 tohto zákona obnova konania ani revízia nie sú   prípustné proti právoplatnému rozhodnutiu o rozvode manželstva. Slovinský civilný súdny poriadok (ZPP) v čl. 420 nedovoľuje obnovu konania   ani   revíziu   právoplatného   rozsudku   o   rozvode   manželstva.   Rakúsky Zivilprozessordnung pozná revíziu ako treťoinštančný opravný prostriedok a žalobu pre zmätočnosť. Revízia smeruje proti neprávoplatným rozhodnutiam. Žaloba pre ničotnosť (§ 529 a nasl. oeZPO, Nichtigkeitsklage) smeruje proti právoplatným rozhodnutiam, pričom statusové veci nie sú z tohto vylúčené. Prof. Hans W. Fashing uvedenú úpravu kritizuje. Uvádza,   že   bez   výslovného   zákonného   obmedzenia   prípustnosti   možno   v   zásade mimoriadne   opravné   prostriedky   považovať   za   prípustné   i   proti   konštitutívnym rozhodnutiam. Varuje však pred problémami, ktoré tak môžu byť spôsobené v statusových veciach. Zákonodarca, keď už pripúšťa opravné prostriedky proti takýmto rozhodnutiam, by podľa neho mal v takomto prípade upraviť následky zrušujúceho rozhodnutia v hmotnom práve   (Fashing,   H.,   W.:   Lehr-und Handbuch   des   österreichischen   Zivilprozessrechts.   2. auflage, Manz, Wien: 1990, s. 1010, marg. č. 2040). Podobne aj nemecký ZPO umožňuje žalobu pre ničotnosť aj proti právoplatným statusovým rozhodnutiam (§ 579 dZPO).

13.   Napokon   v   daných   súvislostiach   je   ešte   užitočné   preskúmať   rozhodovaciu činnosť   ústavných   súdov   krajín,   ktorých   ústavné   súdy   disponujú   kompetenciou ústavnej sťažnosti.   Veľmi   kreatívny   prístup   vyvinul   český   ústavný   súd.   Vychádzajúc analogicky z neprípustnosti žaloby pre zmätočnosť a dovolania proti statusovým veciam a priorizujúc   princíp   právnej   istoty   odmieta   časť   senátov   českého   ústavného   súdu sťažnosti proti právoplatným statusovým veciam z dôvodu tzv. materiálnej neprípustnosti. Teda okrem   tradičných   dôvodov   neprípustnosti   (res   iudicata,   litispendentio)   vznikol nový dôvod   neprípustnosti   –   rozhodnutia   v   statusových   veciach.   Zhodou   okolností išlo vždy o   prípady   právoplatného   rozsudku,   ktorým   bolo   manželstvo   rozvedené (II. ÚS 465/02, IV.   ÚS   274/04,   IV.   ÚS   654/06   a   IV.   ÚS   43/08;   dostupné   na   internete: <http://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx>).   V   uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   465/02   český ústavný súd uviedol: „Zákon o Ústavním soudu se k podání ústavní stížnosti ve věcech upravených zákonem o rodině, kdy příslušná rozhodnutí zakládají či mění osobní status fyzických osob, resp. ve věcech   rozvodu   manželství, explicitně nevyjadřuje. Ústavnímu soudu proto s ohledem na výše uvedené skutečnosti nezbylo, než se zabývat otázkou, zda ústavní   stížnost   za   dané   situace   vůbec   z   ústavněprávních   hledisek   připustit.   V   daném případě proti sobě stojí ústavní princip právní jistoty jako atribut právního státu a z druhé strany princip individuální spravedlnosti, tj. otázka ochrany základních práv, která mohla být   v   řízení,   jehož   výsledkem   bylo   vydání   příslušných   rozhodnutí   ve   věci   rozvodu manželství, porušena. Princip právní jistoty se v tomto případě projevuje jako požadavek stability pravomocně konstituovaného osobního statusu fyzické osoby. Přitom jak princip právní jistoty, tak ochrana ústavně zaručených   základních   práv jsou   podstatnými prvky ústavnosti, které je nutné pojímat komplementárně, nikoliv kontradiktorně, přičemž tyto principy nejsou ve vztahu jednou provždy dané hierarchie. Po zvážení této otázky dospěl Ústavní soud k závěru, že respektování právní jistoty jako jednoho z atributů právního státu (čl.   1   Ústavy   ČR)   musí   mít   v   případě   posuzování   ústavní   stížnosti   směřující   proti pravomocnému   soudnímu   rozhodnutí   o   rozvodu   manželství   prioritu   před   principem spravedlivého rozhodování, jehož porušení stěžovatelka v ústavní stížnosti také namítla. Případná   kasace   napadených   rozhodnutí   o   rozvodu   manželství   by   znamenala   zásah   do principu právní jistoty, do té míry a s takovými možnými důsledky, že by v podstatě šlo o popření základního atributu   právního státu, tj. principu   právní jistoty.   Z tohoto důvodu nebylo možno   zkoumat,   zda   napadenými rozhodnutími   bylo zasaženo   do   stěžovatelkou namítaných základních práv.“

K uvedenému je však nutné dodať, že iné senáty českého ústavného súdu prakticky z rovnakých dôvodov odmietajú takéto sťažnosti ako zjavne neopodstatnené (III. ÚS 678/04, II.   ÚS   624/07,   II.   ÚS   1024/07).   Slovinský   ústavný   súd   taktiež   odmieta   prerokúvať rozhodnutia o rozvode (Up-126/03), avšak odmietajúc ich ako podané zjavne neoprávnenou osobou. Vychádza zo skutočnosti, že zrušením takéhoto rozsudku ústavným súdom by sa manželstvo aj tak neobnovilo, a tak je vlastne zbytočné ústavnú sťažnosť prerokúvať, lebo sťažovateľovi   sa   nemôže   vylepšiť   právna   pozícia.   Nemecký   ústavný   súd   v   zásade neodmieta   a   priori   preskúmavať rozsudky,   ktorými   bolo   manželstvo   rozvedené   (porov. rozhodnutie   z   28.   2.   1980   –   1   BvL   136/78,   1   BvR   890/77,   1300,   1440/78   a   32/79; rozhodnutie z 21. 10. 1980 – 1 BvR 1284/79-BVerfGE 55, 134)

14. Európsky   súd pre ľudské   práva sa   taktiež nevyhýba prieskumu   rozhodnutí o rozvode (porov. napr. Kniat v. Poľsko, sťažnosť č. 71731/01, rozsudok z 26. júla 2005). K tomu   je   však   potrebné   dodať,   že   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nemajú priame kasačné účinky na národné rozhodnutia. V prípade otvoreného prístupu, ktorý v tomto smere reprezentuje aj Slovenská republika, prichádza do úvahy aj zrušenie národného rozhodnutia po obnove konania [porov. § 228 ods. 1 písm. d) OSP].

15. Ústavný súd si je vedomý, že text zákona a systematika ustanovení o dovolaní majú bližšie k možnosti prípustnosti zmätočného dovolania v predmetnej veci. Vníma však aj   skutočnosť,   že   napriek   slovu   „každému“   v   úvodnej   časti   §   237   OSP   zákonodarca emancipujúc dovolanie   zo   socialistickej   obnovy   konania s   vysokou   pravdepodobnosťou nevedomky pozabudol prevziať pri nej artikulovanú neprípustnosť, ktorá sa viazala aj na zmätočné dovolacie dôvody. Zákonná úprava by bola interpretovaná asymetricky, ak by na jednej strane nebola možná obnova konania o rozvode, v prípade, ak bolo rozhodnuté v neprospech účastníka konania v dôsledku trestného činu sudcu [§ 228 ods. 1 písm. c) v spojení s § 229 písm. a) OSP], a na druhej strane by bolo prípustné zmätočné dovolanie. Ústavný   súd   taktiež   rešpektuje   kompetenciu   najvyššieho   súdu   ústavne   konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť vecí v konaní o dovolaní. K tomu možno doplniť, že v minulosti najvyšší súd už rozhodoval aj týmto spôsobom. Napriek niektorým uvedeným argumentom   sa   ústavný   súd   domnieva,   že   vzhľadom   na   unikátnosť   právotvorných rozsudkov týkajúcich sa rozvodu manželstva musí byť v danej veci preferovaný princíp právnej istoty. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd musel zrušiť rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok o rozvode manželstva sťažovateľky. Za komponent práva na spravodlivý proces tu možno považovať aj dodržiavanie procesných predpisov tak, aby   zrušením   právoplatného   rozhodnutia   nebola   porušená   právna   istota   niektorého   s účastníkov. Ústavný súd dodáva, že previazaním § 238 ods. 4 OSP s § 237 OSP nemal v žiadnom prípade na mysli previazanie iných dôvodov neprípustnosti z § 238 OSP s § 237 OSP. Ústavný súd napokon nemôže nepripomenúť, že zákonodarca by mal jednoznačne ustáliť otázku prípustnosti zmätočného dovolania proti rozsudkom, ktorými sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že tu nie je. Ak by zákonodarca predsa len prejavil vôľu preskúmávať zmätočnosť konania po rozhodnutí odvolacieho súdu, stálo by za zváženie, buď explicitne upraviť hmotnoprávne dôsledky takého rozhodnutia, alebo vniesť do úpravy možnosť odkladu ešte nenadobudnutej právoplatnosti.

Uvedené závery boli podkladom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý v bode 1 výroku tohto   rozhodnutia   vyslovil,   že   sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   v   ústave   a   práva   zaručeného   v   dohovore   bolo   porušené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 69/2008 z 29. apríla 2008.

16.   V   súvislosti   s   prípravou   rozhodnutia   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd medzičasom   opätovne   rozviedol   manželstvo   sťažovateľky.   Druhý   účastník   konania   sa pojednávania nezúčastnil napriek tomu, že bol na slobode a predvolanie mu bolo riadne doručené.   Druhý účastník   nepodal   proti   rozsudku   odvolanie,   a tak   rozsudok   nadobudol právoplatnosť. Ústavný súd musel rozhodnúť, či vzhľadom na porušenie základného práva sťažovateľky   je   nutné   zrušiť   kasačné   dovolacie   rozhodnutie   v   predmetnej   veci,   aj   keď medzičasom bolo vo veci rozhodnuté rovnakým spôsobom ako pred kasačným dovolacím rozhodnutím.

17. Vzhľadom na skutočnosť, že text zákona o ústavnom súde predpokladá zrušenie rozhodnutia,   ktorým   bolo   porušené   základné   právo,   ústavný   súd   rozhodol   o   zrušení napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti však v záujme právnej istoty v statusových veciach, ktorá je základom celého rozhodnutia, ústavný súd zdôrazňuje, že nové právoplatné rozhodnutie o rozvode, ktoré bolo medzitým vydané, tým nie je nijak dotknuté. S tým súvisí rozhodnutie, že ústavný súd nevracia vec na ďalšie konanie.

III.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia označeného základného práva a práva zaručených v ústave a dohovore nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu, považuje za primerané v sume 1 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade najvyšší súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich náhradu v sume 6 732 Sk (t. j. 223,46 €).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal   z ustanovení § 1 ods.   3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľke   nárok   na   úhradu   trov konania   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2008   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie ústavnému súdu, vyjadrenie z 22. decembra 2008) v sume 10 101 Sk, t. j. 335,29 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila nárok na úhradu trov iba v sume 6 732 Sk, t. j. 223,46 €, ústavný súd jej ich priznal iba v ňou uplatnenej sume, tak ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2009