znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 398/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v spojení   s čl. 13   ods. 1   písm. a)   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Daňového úradu Košice II sp. zn. 696/2100/110139/02/Babj. z 25. novembra 2002, rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Košice, sp. zn. VI/256/356/1776/2003   z   24.   marca   2003,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 75/2004 z 19. mája 2005 a postupom, ktorý im predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2005 doručená sťažnosť JUDr. P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) a práva podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) v spojení   s čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy rozhodnutím   Daňového   úradu   Košice II   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   sp. zn. 696/2100/110139/02/Babj.   z 25.   novembra   2002,   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky,   pracoviska   Košice   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“),   sp. zn. VI/256/356/1776/2003   z   24.   marca   2003,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 75/2004 z 19. mája 2005 a postupom, ktorý im predchádzal.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že rozhodnutím daňového úradu sp. zn. 696/2100/110139/02/Babj. z 25. novembra 2002 nebol sťažovateľovi priznaný nadmerný   odpočet   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   za   zdaňovacie   obdobie december 1999 a správca dane mu určil zvýšenie dane nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní vo výške 10 % zo sumy 1 211 833 Sk.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 23. decembra 2002 odvolanie. Daňové riaditeľstvo   ako   odvolací   orgán   rozhodnutím   sp. zn.   VI/256/356/1776/2003   z 24. marca 2003 napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.

Sťažovateľ sa žalobou z 10. júna 2003 domáhal preskúmania zákonnosti označeného rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   z 24.   marca   2003,   ako   aj   preskúmania   zákonnosti postupu daňových orgánov, ktorý predchádzal ich vydaniu, správnym súdom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) svojím rozsudkom č. k. 1 S 17/03 z 28. januára 2004 jeho žalobu zamietol.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku krajského súdu odvolanie. Najvyšší súd však rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS 75/2004 z 19. mája 2005 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených ústavou, ako aj práv zaručených v dohovore a v dodatkovom protokole údajnou nezákonnosťou napádaných rozhodnutí   daňových   orgánov   a najvyššieho   súdu,   ako   aj   nezákonnosťou   postupu uvedených orgánov, ktorý vydaniu napádaných rozhodnutí predchádzal.

V argumentácii   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal   sťažovateľ   nezákonnosť napádaných   rozhodnutí   daňových   orgánov   predovšetkým   z   dvoch   dôvodov.   Daňový úrad Košice II   nebol   podľa   jeho   názoru   oprávnený   vydať   rozhodnutie   sp. zn. 696/2100/110139/02/Babj.   z 25. novembra   2002,   pretože   nezačal   daňovú   kontrolu oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v lehote podľa § 23 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - platného a účinného v tom čase (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z. z.“). Označené rozhodnutie daňového úradu a na neho nadväzujúce napádané rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   boli   podľa   sťažovateľa „... vydané   v konaní,   ktoré daňový úrad nebol oprávnený vykonať...“, čím malo dôjsť k porušeniu zásady zákonnosti daňového   konania   [§ 2   ods. 1   zákona   č. 511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“)]   ako   súčasti   ústavne   garantovaného   princípu   zákonnosti v zmysle čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   mu   nebolo   v priebehu   dokazovania   umožnené uplatniť svoje právo klásť svedkom otázky a byť prítomný pri ich výsluchu a to napriek tomu,   že   svedecké   výpovede   boli   dôkazom,   na   ktorom   daňový   úrad svoje   rozhodnutie o nepriznaní nadmerného odpočtu založil.

Tieto   námietky   o nezákonnosti   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   napádaných rozhodnutí   daňových   orgánov,   vzniesol   sťažovateľ   aj   v konaní   pred   krajským   súdom vedenom pod sp. zn. 1 S 17/03, v ktorom sa na základe žaloby z 10. júna 2003 domáhal súdnej ochrany svojich práv preskúmaním zákonnosti označeného rozhodnutia daňového úradu   a daňového   riaditeľstva. Krajský   súd   sa   však   s nimi vo svojom   rozsudku   sp. zn. 1 S 17/03 z 28. januára 2004 podľa sťažovateľa dostatočne nevysporiadal a najvyšší súd jeho pochybenie v odvolacom konaní nenapravil.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že najvyšší súd nerešpektoval výslovné znenie § 205i ods. 3 OSP   a v odôvodnení   svojho   rozhodnutia „... teleologicky   pozmenil   znenie   tohto ustanovenia...“, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Arbitrárnosť   aplikácie   tohto   zákonného   ustanovenia   najvyšším   súdom   sa   podľa názoru sťažovateľa prejavila v tom, že jeho text interpretoval spôsobom zužujúcim význam preskúmavania   zákonnosti   postupu   správnych   orgánov   na   skúmanie,   či   nezákonnosť postupu nepochybne zapríčinila nesprávne zistenie skutkového stavu. Pri bezpodmienečne kladnej a jednoznačnej odpovedi na túto otázku je zákonnosť alebo nezákonnosť postupu správneho orgánu relevantná. Za iných okolností je podľa interpretácie najvyššieho súdu úlohou súdu akceptovať akékoľvek porušenie zákonných ustanovení upravujúcich procesný postup a rozhodovanie správneho orgánu.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľovu   námietku   márneho   uplynutia   lehoty   na   vykonanie kontroly oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, krajský súd sa ňou podľa sťažovateľa v konaní týkajúcom sa preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňového   riaditeľstva   a daňového   úradu   odmietol   zaoberať.   Najvyšší   súd   v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 17/03-36 z 28. januára 2004 toto pochybenie nenapravil.   Vo   svojom   rozsudku   sp. zn.   2   Sž-o-KS 75/2004   z 19.   mája   2005,   ktorý sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   napáda,   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil so skutkovými   a právnymi   závermi   krajského   súdu.   Sťažovateľ   považuje   postup najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   podľa   neho uvedenou   námietkou   pri   preskúmaní zákonnosti napadnutého   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   a daňového   úradu   nezaoberal, za nezákonný.

Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu v spojení   s čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy,   a to   rozhodnutím   daňového   úradu sp. zn. 696/2100/110139/02/Babj. z 25. novembra 2002, rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. VI/256/356/1776/2003   z   24.   marca   2003,   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.2 Sž-o-KS 75/2004 z 19. mája 2005 a postupom, ktorý im predchádzal.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   v časti,   v ktorej   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy   v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím daňového úradu sp. zn.   696/2100/110139/02/Babj.   z 25.   novembra   2002   a   rozhodnutím   daňového riaditeľstva sp. zn. VI/256/356/1776/2003 z 24. marca 2003, ako aj postupom uvedených orgánov,   ktorý   vydaniu   označených   rozhodnutí   predchádzal,   prihliadal   ústavný   súd k vymedzeniu   jeho   právomoci   v ustanovení   čl. 127   ods. 1   ústavy,   limitujúcom   právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa fyzické osoby alebo právnické   osoby   ako   účastníci   konania   pred   orgánom   verejnej   správy   môžu   domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V danom prípade sa   sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému   rozhodnutiu   daňového   úradu   a   daňového   riaditeľstva   využitím   žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu (§ 247 až 250k OSP), o ktorých rozhodoval v prvom stupni krajský súd a následne v odvolacom konaní najvyšší súd.

Sťažovateľ   teda   vo   vzťahu   k napádanému   rozhodnutiu   daňového   úradu z 25. novembra   2002   a   na   neho   nadväzujúcemu   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva z 24. marca 2003 disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmavať postup   a rozhodnutie   daňového   úradu   v spojení   s rozhodnutím   daňového   riaditeľstva, pretože   ich   postup   a rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd   rozsudkom   z 28.   januára   2004 sp. zn. 3 S 17/03 a o odvolaní proti uvedenému rozsudku rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací   rozsudkom   z 19.   mája   2005   sp. zn.   2 Sž-o-KS 75/2004.   Z tohto   dôvodu   bolo potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k daňovému   úradu   a k daňovému riaditeľstvu) po   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde odmietnuť podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti namietal porušenie svojich označených práv aj konečným rozhodnutím vo veci jeho žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového   úradu   sp. zn.   696/2100/110139/02/Babj.   z 25.   novembra   2002   a rozhodnutia daňového   riaditeľstva   sp. zn.   VI/256/356/1776/2003   z   24.   marca   2003,   t. j. rozsudkom najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Sž-o-KS 75/2004   z 19.   mája   2005   a postupom,   ktorý   mu predchádzal.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ním   namietaného porušenia   jeho základných   práv   a slobôd   spočíva predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v napádanom rozhodnutí sp. zn. 2 Sž-o-KS 75/2004 z 19. mája 2005.

Najvyšší   súd v odvolacom   konaní označeným rozsudkom   potvrdil   rozsudok   súdu prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   prejednal   vec   podľa   § 212 ods. 1 v spojení s § 246c OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) dňa 19. mája 2005 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

Z obsahu predložených spisov ako aj súvisiaceho spisu 2 Sž-o-KS 119/2004, ktorý bol Najvyššiemu súdu predložený následkom odvolania žalobcu proti rozsudku Krajského súdu   v Košiciach   zo   dňa   19. marca 2004   č. k.   1 S 17/03-36   (súvisiaci   spis   sa   týkal preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov o nepriznaní nadmerného odpočtu v sume   1 211 833 Sk   za   zdaňovacie   obdobie   december   1999   a určení   vlastnej   daňovej povinnosti   vo výške   600 761 Sk   a tiež   o určení   zvýšenia   dane   o 50 %   teda   vo   výške 300 381 Sk – išlo o spojené veci Krajského súdu v Košiciach – dve žaloby, pôvodne vedené pod sp. zn. 1 S 16/2003 a 1 S 17/2003) odvolací súd zistil, že Daňový úrad Košice II ako správca dane vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu. Podľa protokolu z opakovanej daňovej   kontroly   zo   dňa   28. 8. 2002   č. j.   696/2201/457-96149/02/Han.   bola   predmetom kontroly   kontrola   oprávnenosti   vrátenia   nadmerného   odpočtu   za   kontrolované   obdobie december   1999.   Opakovaná   daňová   kontrola   bola   vykonaná   na   základe   rozhodnutia Ústredného daňového riaditeľstva SR, pracovisko Košice. Bola zameraná na dodržiavanie § 20   ods. 1   a 2   zákona   o DPH   a šetrením   bolo   okrem   iného   zistené,   že   pri   prenájme nákladných   motorových   vozidiel   došlo   k porušeniu   zákona.   Prenajaté   nákladné   vozidlá a vysokozdvižný vozík žalobca nevyužil na prepravu v dobe, na ktorú ich prenajal a platil za prenájom podľa faktúr. Vzhľadom na uvedené zistenia dospel správca dane k záveru, že zdaniteľné plnenie nebolo prijaté na účely uskutočňovania zdaniteľných plnení, čo bolo jednou   zo   základných   zákonných   podmienok   pre   odpočítanie   dane   (§ 20   ods. 1   zákona o DPH). Na základe uvedených zistení vydal správca dane rozhodnutia; jedným z nich bol platobný   výmer   –   zvýšenie   dane   vo   výške   10 %,   ktorý   je   v spojení   s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho daňového orgánu predmetom tohoto súdneho preskúmavacieho konania.“

Najvyšší súd v predmetnom rozsudku ďalej argumentuje tým, že pokiaľ sťažovateľ „... uplatnil   odpočet   DPH   na   základe   dokladov,   predmetom   dodania   bol   prenájom nákladných   motorových   vozidiel   a vysokozdvižného   vozíka.   Dôkazné   bremeno   spočívalo výlučne na žalobcovi. Zistenia správcu dane, že zdaniteľné plnenie nebolo prijaté platiteľom na   účely   uskutočňovania   jeho   ďalších   zdaniteľných   plnení   sa   žalobcovi   nepodarilo v priebehu daňového konania vyvrátiť.

S námietkami   žalobcu   sa   vyporiadal   súd   prvého   stupňa   a odvolací   súd   sa   s jeho závermi stotožnil. Pokiaľ ide o lehotu podľa § 23 zákona o DPH, zákon jej dodržiavanie v ustanovení § 23 nesankcionuje a na vady konania pred správnym orgánom by bolo možné prihliadnuť   len   vtedy,   ak   by   mali   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia,   tu konkrétne, ak by mohli spôsobiť zásadný obrat v hmotnoprávnom posúdení danej veci, ktoré je   postavené   hlavne   na   otázke,   či   žalobca   prijal   zdaniteľné   plnenie   na   uskutočňovanie svojich   zdaniteľných   plnení   alebo   nie.   Správca   dane   zodpovedal   na   uvedenú   otázku po vykonaní opakovanej daňovej kontroly, že nie, žalovaný sa v odvolacom konaní s jeho záverom stotožnil. Žalobca okrem spochybňovania postupu a záverov daňových orgánov pozitívne tvrdenia resp. dôkazy na podporu svojho tvrdenia neprodukoval.

Preto aj v súdnom odvolacom konaní možno len konštatovať, že žalobca v daňovom konaní nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o využití prenajatých nákladných   motorových   vozidiel   a vysokozdvižného   vozíka   na   uskutočnenie   svojich zdaniteľných plnení, pretože za kontrolované obdobie v peňažnom denníku o takých tržbách neúčtoval,   vodičov   nezamestnával,   neviedol   evidenciu   jázd   a pohonných   hmôt.   Daňové orgány   uskutočnenie   deklarovaných   zdaniteľných   plnení   spochybnili   a žalobcovi   sa v priebehu   daňového   konania   ich   pochybnosti   nepodarilo   vyvrátiť.   Nepreukázal skutočnosti, na preukázanie ktorých bol vyzvaný v priebehu daňového konania (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď napadnutým rozsudkom zamietol   žalobu,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   zrušenia   rozhodnutí   daňových   orgánov a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konania. V odôvodnení rozsudku sa vyčerpávajúcim spôsobom vyporiadal aj s námietkami, uvedenými v žalobe, ktoré sa týkali skutočnosti, že žalobca nebol prizvaný k výsluchu svedkov“.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej   republike   (porovnaj   čl. 142   ods. 1,   čl. 124   a čl. 127   ods. 1   ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci   patrí   predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti ústavný súd   nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných   zmlúv   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého súdneho   konania vyplývajúcich   z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje Európsky súd pre ľudské práva so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie   ako   celok   (napr.   rozsudky   A.   M.   proti   Taliansku,   1999,   Van   Mechelen   proti Holandsku,   1997,   Solakov   proti   bývalej   Juhoslovanskej   republike   Macedónsko,   2001). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napádaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 Sž-o-KS 75/2004 z 19. mája 2005 (tiež s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 17/03-37 z 28. januára 2004, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou krajského súdu a jeho závery možno podľa názoru ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci. Výrok   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   konajúceho   v   civilnom   procese vyjadruje   záväzný   a zásadne   nezmeniteľný   názor   súdu   na   predmet   jeho   rozhodovania. Výrok   súdneho   rozhodnutia   však   nemožno   vnímať   oddelene   od   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia,   a to   najmä   v   prípadoch,   v ktorých   je   s   určitosťou   preukázané,   z akých skutkových   a právnych   dôvodov   bol   výrok   rozhodnutia   prijatý,   pričom   tieto   skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi, na ktorých je výrok založený.

Z výroku označeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol potvrdený napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp   zn.   3 S 17/03   z 28.   januára   2004,   ktorým   bola zamietnutá žaloba sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh   k nej   pripojených   (vrátane   na   vec   sa   vzťahujúcich rozhodnutí   daňových   orgánov,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ako   aj   relevantných podaní   sťažovateľa)   vyplýva,   že   sťažovateľom   napádané   rozhodnutie   daňového   úradu a daňového   riaditeľstva,   ako   aj   procesný   postup   daňových   orgánov,   ktorý   ich   vydaniu predchádzal, boli na základe žaloby sťažovateľa z 10. júna 2003 podrobené dvojinštančnej súdnej kontrole.

Z odôvodnenia   uvedených   rozhodnutí   je   zrejmé,   že   tak   krajský   súd (v prvostupňovom   konaní),   ako   aj   najvyšší   súd   (v   rámci   preskúmania   prvostupňového rozsudku   krajského   súdu)   sa   námietkami   sťažovateľa   o porušení   zákonných   ustanovení v konaní predchádzajúcom vydaniu napádaného rozhodnutia daňového úradu v dôsledku nezačatia   daňovej   kontroly   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   DPH a v dôsledku   porušenia   práva   sťažovateľa   zúčastniť   sa   na   výsluchu   svedkov   a klásť   im otázky v priebehu dokazovania vykonávaného daňovým úradom, vecne zaoberali. Vzhľadom   na   povahu   a účel   ustanovenia   § 23   ods. 1   a 2   zákona   o DPH upravujúceho zákonné lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti daňovým úradom platiteľovi DPH nepovažuje ústavný súd právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého nedochádza v prípade ich nedodržania ex lege k zániku oprávnenia správcu dane preskúmať splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH podľa § 20 zákona   o DPH   a vydať   príslušné   rozhodnutie   v konaní   podľa   zákona   č. 511/1992   Zb. o správe   daní   a poplatkov   v   znení   neskorších   predpisov   za   arbitrárny,   t. j.   popierajúci znenie, účel, či význam uvedených právnych noriem.

Súdy žalobu sťažovateľa zamietli dospejúc k záveru, že vady konania pred správnym orgánom,   ktoré   sťažovateľ   namietal,   v danom   prípade   jednoznačne   nemohli   mať   vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Závery   najvyššieho   súdu   (ktorý   sa   v podstate   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého stupňa)   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné.   Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Ústavný súd vzhľadom   na to nedospel   k názoru, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru, alebo že by postupom   najvyššieho   súdu   nebola   sťažovateľovi   poskytnutá   adekvátna   a náležitá príležitosť   predniesť   svoju   argumentáciu   súdu,   predkladať   dôkazy   na   podporu   svojich tvrdení, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, alebo ich spochybniť.

Takýmto   rozhodnutím   nebolo   možné   porušiť   sťažovateľom   označené   základné práva. Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto ju ústavný súd z toho dôvodu v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. novembra 2006