znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 397/2014-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriouBeňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľkaa advokátka Mgr. Martina Beňová, vo veci namietaného porušenia ich základného právapodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Stredav konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996, za účasti Okresného súdu Dunajská Streda,takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konanívedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Dunajská   Streda p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenompod sp. zn. 9 C 158/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučineniekaždému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd DunajskáStreda p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dunajská Streda j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ a trovy konania v sume 432,21 € (slovom štyristotridsaťdva eur a dvadsaťjedencentov)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   Advokátska   kancelária   Beňová,   s.   r.   o.,Blumentálska 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“,   spolu   len   „sťažovatelia“),

,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   Beňová,   s.   r.   o.,   Blumentálska   8,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka Mgr. Martina Beňová,vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 (ďalej len „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkminapadnutého konania v procesnom postavení navrhovateľov, ktorí sa „návrhom zo dňa 7. 9. 1996, podaným na Okresnom súde Dunajská Streda osobne dňa 9. 9. 1996... ako žalobcovia domáhali od žalovanej ⬛⬛⬛⬛ zaplatenia nájomného za užívanie... nehnuteľnosti   sťažovateľov   v   období   rokov   1994   -   1996,   nakoľko   žalovaná   užívala predmetné nehnuteľnosti sťažovateľov v rozhodnom období bez riadnych úhrad nájomného za užívanie uvedených nehnuteľností sťažovateľov.

Dňa 19. 11. 1996 podala Slovenská republika v zastúpení Okresnej prokuratúry Dunajská Streda proti sťažovateľom žalobu o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu, ktorým sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým patril aj... rodinný dom s priľahlými pozemkami. Predmetnému sporovému konaniu bola pridelená spisová značka 4 C/204/1996.

Dňa 26. 11. 1996 sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol   o   prerušení   predmetného   konania   až   do   právoplatného   skončenia   veci 4 C/204/1996, a to aj napriek tomu, že začatie konania 4 C/204/1996 iniciovala Okresná prokuratúra   Dunajská   Streda,   ktorá   na   podanie   predmetného   návrhu   nedisponovala aktívnou legitimáciou. Okresný súd navyše v uznesení o prerušení konania sťažovateľov nesprávne poučil o opravnom prostriedku, keď uviedol, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

... V právnej veci o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9 C/158/1996 nebolo, aj napriek uplynutiu vyše 17 rokov a 8 mesiacov od podania návrhu sťažovateľov, do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté... Celková dĺžka sťažovateľmi namietaného konania 9 C/158/1996 ku dnešnému dňu predstavuje   obdobie   17   rokov   a   8   mesiacov,   pričom   Okresný   súd   Dunajská   Streda do dnešného dna neodstránil právnu neistotu sťažovateľov, pre ktorú sa sťažovatelia obrátili na súd, a to aj napriek tomu, že vec sa týka sporu o vydanie zameškaného nájomného a bezdôvodného   obohatenia,   teda   spor,   ktorý   vo   všeobecnosti   nemožno   hodnotiť   ako objektívne náročný. V súvislosti s predošlým prerušením konania z dôvodu vedenia veci 4 C/204/96, v ktorej boli konštatované zbytočné prieťahy a v ktorej rozhodli všeobecné súdy po vyše 12 rokoch vedenia sporu zamietnutím žaloby podanej proti sťažovateľom z dôvodu, že   žalobkyňa   nemala   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   žaloby,   sťažovatelia   považujú za potrebné   poukázať   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zo   dňa 12. 11. 2002   vo   veci   Matoušková   proti   Slovenskej   republike   (sťažnosť   č.   39752/98). Vo vyššie   uvedenom   rozhodnutí   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   tento   Súd   vyslovil názor, podľa ktorého v prípade, ak je konanie, kvôli ktorému je prerušené iné konanie, postihnuté   zbytočnými   prieťahmi   (v   prípade   konania   4   C/204/96   konštatoval   zbytočné prieťahy ešte v jeho rozhodnutí II. ÚS 197/02 zo dňa 16. 4. 2003; pričom tie možné badať aj v   samotnej   neskorej   identifikácii   nedostatku   aktívnej   legitimácie   na   podanie   žaloby na strane   žalobkyne),   je   nevyhnutné   vyhodnotiť   prerušené   konanie   taktiež   ako   konanie porušujúce právo na prejednanie veci v primeranej lehote garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľov potrebné pri posudzovaní zbytočných prieťahov po poslednom rozhodnutí ústavného súdu prihliadať na celkovú dĺžku konania, teda na dĺžku v rozsahu 17 rokov a 8 mesiacov! V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že konanie 9 C/158/1996 je iba v štádiu konania na prvom stupni a dĺžka konania sa môže podstatne predĺžiť v prípade, ak by v konaní niektorá zo strán využila svoje právo a proti budúcemu rozsudku okresného súdu sa odvolala...

Sťažovateľmi   namietané   konanie   9   C/158/1996   sa   týka   nárokov   sťažovateľov na zaplatenie   zameškaného   nájomného   a   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   zo   strany žalovaných. V tomto štádiu konania nie je možné považovať vec za skutkovo a ani právne náročnú. Od právoplatného rozhodnutia v merite veci 4 C/204/96, pre ktoré bolo konanie 9 C/158/96 na dlhší čas prerušené ubehlo už 5 rokov a 7 mesiacov, pričom okresný súd vo veci nevykonal žiaden relevantný úkon, ktorý by prispel k rozhodnutiu v merite veci 9 C/158/1996.   Okresný   súd   v   súvislosti   so   stanovením   výšky   bezdôvodného   obohatenia žalovaných disponoval odbornými vyjadreniami realitných kancelárií už v roku 2009, kedy sťažovatelia spolu s podaním zo dňa 13. 3. 2009 okresnému súdu predložili aj odborné vyjadrenie   realitnej   kancelárie ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa   7.   10.   2002,   v   ktorom   bolo vyčíslené obvyklé nájomné rodinných domov v danej lokalite v súdom posudzovanom čase. Odborné   vyjadrenie   realitnej   kancelárie   k   otázke   stanovenia   výšky   bezdôvodného obohatenia   bolo   súdu   opätovne   predložené   aj   v   rámci   odvolania   sťažovateľov   zo   dňa 23. 5. 2012,   pričom   žalovaní   nijakým   spôsobom   nenamietali   znenia   predložených odborných   vyjadrení   realitných   kancelárií.   Otázka   nároku   na   úhradu   nájomného za užívanie   nehnuteľností   v   rámci   existujúceho   nájomného   vzťahu,   ako   aj   otázka bezdôvodného   obohatenia,   je   komplexne   upravená   v   ustanoveniach   Občianskeho zákonníka.   Navyše   problematika   sporov   o vyplatenie neuhradeného   nájomného,   ako   aj bezdôvodného obohatenia, je dnes bežnou súčasťou rozhodovacej praxe všeobecných súdov. Na   základe   uvedeného   je   možné   konštatovať,   že   predmetná   vec   dnes   nenesie   známky právnej ani skutkovej zložitosti veci, ktorá by odôvodňovala lehotu jej prejednávania v trvaní 17 rokov a 8 mesiacov...

Sťažovatelia   sa   snažia   v   priebehu   celého   konania   vystupovať   v   tomto   konaní dostatočne aktívne s náležitou súčinnosťou, a to v rozsahu svojich schopností a možností. Sťažovatelia   sa   zúčastnili   dvoch   z   troch   doteraz   vykonaných   pojednávaní,   pričom   je potrebné uviesť, že pojednávanie, na ktorom sa sťažovatelia nezúčastnili sa uskutočnilo počas prerušenia konania 9 C/158/1996. Sťažovatelia opakovane súdu predložili odborné vyjadrenia realitných kancelárií, na základe ktorých mal okresný súd možnosť posúdiť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných voči sťažovateľom. Čo sa týka odvolania sťažovateľov zo dňa 23. 5. 2012 smerujúceho proti nariadeniu znaleckého dokazovania, tu je potrebné poukázať na to, že sťažovatelia sa snažili poukázať iba na zásadu hospodárnosti konania, kedy okresný   súd mal   možnosť posúdiť   výšku   bezdôvodného obohatenia   žalovaných na základe sťažovateľmi predložených odborných vyjadrení realitných kancelárií bez potreby nariadenia   znaleckého   dokazovania.   V   prípade   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov zo dňa 4. 3. 2013 a následného odvolania 30. 10. 2013 sťažovatelia využívali iba zákonné   prostriedky   v zmysle §   138 OSP, ktoré im   vzhľadom na ich zložité majetkové pomery patrili. Čo sa týka následného odvolania sťažovateľov proti zamietnutiu ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, je potrebné uviesť, že sťažovatelia tu postupovali v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej iba existencia vlastníckeho   práva,   resp.   spoluvlastníckeho   podielu,   bez   skúmania   celkovej   majetkovej situácie žiadateľa nemôže byť prekážkou prístupu k súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. 10. 2012, sp. zn. 8 Sžo/45/2012), ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zamietnutie žiadosti o oslobodenia od súdnych poplatkov postavené na základe hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok zasahuje do práva účastníkov konania na prístup k súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 26. 7. 2005, sťažnosť 73547/01, bod 60 a nasl.). Na základe uvedených skutočností máme za to, že sťažovatelia sa svojim správaním nepričinili o celkovú dĺžku konania v rozsahu 17 rokov a 8 mesiacov.“.Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛... a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/158/1996, porušené bolo.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C/158/1996 konať.

Ústavný   súd   priznáva ⬛⬛⬛⬛...   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 7500,- EUR, slovom sedemtisícpäťsto EUR, ktoré je mu Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   priznáva ⬛⬛⬛⬛...   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 7500,- EUR, slovom sedemtisícpäťsto EUR, ktoré je jej Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Dunajská   Streda   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛...   a trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR na účet právneho zástupcu - Advokátskej   kancelárie   Beňová,   s.   r.   o...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich práv podľaústavy a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokovala uznesením č. k. II. ÚS 397/2014-24 z 23. júla 2014 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 217/2014 doručenomústavnému   súdu   8.   septembra   2014   oznámila,   že   spisový   materiál   vzťahujúci   sana napadnuté konanie sa nachádza u súdnej znalkyne na vypracovanie znaleckého posudkus predpokladaným predložením znaleckého posudku ku koncu septembra 2014. Vzhľadomna uvedené predsedníčka okresného súdu požiadala ústavný súd, aby jej oznámil, ako mápostupovať   pri   vypracovaní   vyjadrenia   k   sťažnosti.   Ústavný   súd   na   základe   žiadostipredsedníčke okresného súdu oznámil, že pre účely konania v predmetnej veci postačí, ak sak sťažnosti vyjadrí po vyhotovení znaleckého posudku za predpokladu dodržania lehotyna vykonanie znaleckého úkonu.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   následne   vyjadrila   v   prípise   sp.   zn.Spr 217/2014,   ktorý   bol   ústavnému   súdu   doručený   15.   decembra   2014.   V označenomprípise   sa   po   prehľade   procesných   úkonov   uskutočnených   v   napadnutom   konanípredovšetkým uvádza:

„V tomto konaní ide o zaplatenie 12.723,97 Eur s prísl. Konanie od 28. 11. 1996 do 9. 12. 2008 bolo prerušené z dôvodu iného prebiehajúceho konania, v ktorom konaní sa riešilo vlastnícke právo žalobcov k nehnuteľnosti. Samotná povaha veci nie je zložitá. Ide o zaplatenie nájomného. Doterajší postup súdu bol sťažený tým, že žalovaní v 1. a 2. rade sa zdržiavajú na neznámej adrese, mimo územia Slovenskej republiky. Súd zisťoval ich adresy prostredníctvom dožiadaného súdu, zisťoval okruh príbuzných a z okruhu príbuzných im ustanovil opatrovníka – dcéru, ktorá tiež nebola dosiahnuteľná. Súd viackrát rozhodoval o procesných   návrhoch   žalobcov.   Proti   niektorým   žalobcovia   podali   odvolanie,   ktorá okolnosť takisto ovplyvnila priebeh konania. Súd nariadil aj znalecké dokazovanie, proti ktorému uzneseniu žalobcovia podali odvolanie a po nadobudnutí uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania pribratá znalkyňa zomrela. Súd pribral ďalšiu znalkyňu, ktorá znalecký úkon zo zdravotných dôvodov nevykonala, preto bolo potrebné zmeniť uznesenie a do konania bola pribratá ďalšie znalkyňa. Tieto všetky okolnosti mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom,aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 18. decembra 2014 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby savyjadrila ku vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedníčkyokresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 15. januára2015 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniu predsedníčkyokresného súdu predovšetkým uviedla:

«Čo sa týka správania žalovaných, sťažovatelia majú za to, že aj napriek tomu, že okresný   súd   disponoval   dostatočnými   prostriedkami   na   odstránenie   nepriaznivých následkov   správania   sa   žalovaných,   okresný   súd   tieto   procesné   prostriedky   využíval neefektívne, zmätočne a v nedostatočnom rozsahu...

Čo sa týka sťažovateľov, tí po celý priebeh konania vystupovali v konaní aktívne tak v rámci   svojej   účasti   na   doteraz   uskutočnených   pojednávaniach,   ako   aj   v   rámci predložených dôkazov k rozhodnutiu v merite veci. Sťažovatelia na preukázanie svojich nárokov dokonca predložili okresnému súdu aj odborné vyjadrenia realitných kancelárií, na základe ktorých bolo možné posúdiť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných voči sťažovateľom.   Napriek   uvedenej   skutočnosti   okresný   súd   nariadil   vo   veci   (ešte dňa 13. 4. 2012) znalecké dokazovanie za účelom stanovenia výšky nájmu v rozhodnom čase a lokalite, ktoré však do podania vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, teda ani po uplynutí 2 rokov a 7 mesiacov, nebolo ukončené. Táto skutočnosť vyplýva zo samotného nesústredeného   a   neefektívneho   postupu   okresného   súdu   v   rámci   ním   nariadeného znaleckého dokazovania, ktorý bol zároveň poznačený značnými prieťahmi spôsobujúcimi ďalšie predĺženie už beztak neprimeranej lehoty predmetného konania. Sťažovatelia v tejto súvislosti považujú za potrebné poukázať na to, že okresnému súdu trvalo 5 mesiacov (čas od   podania   odvolania   sťažovateľov   proti   nariadeniu   znaleckého   dokazovania   zo   dňa 23. 5. 2012 do 8. 10. 2012), kým okresný súd predložil Krajskému súdu v Trnave spisový materiál   za   účelom   preskúmania   sťažovateľmi   podaného   odvolania   proti   nariadenému znaleckému   dokazovaniu.   Následne   trvalo   9   mesiacov,   kým   krajský   súd   o   odvolaní sťažovateľov   rozhodol   (až   dňa   30.   7.   2013,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   sa   jednalo   iba o posúdenie dôvodnosti nariadenia znaleckého dokazovania). Zbytočné prieťahy týkajúce sa znaleckého dokazovania neboli odstránené ani po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. 7. 2013, kedy okresnému súdu nebol do podania jeho vyjadrenia k ústavnej sťažnosti predložený akýkoľvek znalecký posudok. O zmätočnom a neefektívnom procesnom postupe okresného súdu týkajúcom sa nariadeného znaleckého dokazovania svedčí aj fakt uvádzaný   predsedníčkou   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   ňou   podanom   stanovisku k ústavnej sťažnosti sťažovateľov zo dňa 4. 12. 2014, v rámci ktorého sa okresný súd v rámci svojej činnosti dozvedel o úmrtí ustanovenej znalkyne (úmrtie bolo datované na 11. 2. 2013) až dňa 9. 6. 2014, teda po 1 roku a 4 mesiacoch od predmetného úmrtia, a to aj napriek tomu, že uvedená znalkyňa bola súdom ustanovená ešte dňa 13. 4. 2012. Okresný súd tak zrušil svoje uznesenie zo dňa 13. 4. 2012 v časti ustanovenia znalca a za znalca ustanovil novú znalkyňu až dňa 13. 6. 2014, teda 1 rok a 4 mesiace po úmrtí pôvodnej znalkyne. Ak by okresný súd efektívne organizoval svoj postup v rámci ním nariadeného znaleckého dokazovania   a   náležité   využíval   procesné   prostriedky   zabezpečenia   plynulosti   konania, ktorými disponoval aj v rámci prebiehajúceho znaleckého dokazovania, tak by sa včas dozvedel o úmrtí ustanovenej znalkyne a včas by tak mohol aj uskutočniť nápravu v podobe ustanovenia novej súdnej znalkyne (bez neprimeraného omeškania).

Záverom   sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   aj   napriek   tomu,   že   v   čase   vydania rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 9. 12. 2008, ktorým okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní 9 C/158/1996, predstavovala dĺžka predmetného konania už obdobie 12 rokov a 3 mesiace, okresný súd nepristúpil k vyššie uvedenému konaniu 9 C/158/1996   s   osobitnou   pozornosťou,   ale   naopak   postupoval   cestou   nesústredeného a neefektívneho   postupu   (navyše   charakterizovaného   zväčša   procesnými   úkonmi administratívneho   charakteru)   poznačeného   ďalšími   zbytočnými   prieťahmi.   Od   prijatia predmetnej veci Okresným súdom Dunajská Streda dnes uplynulo už 18 rokov a 4 mesiace, pričom do dnešného dňa predmetná vec nebola právoplatne skončená, čím nedošlo ani k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľov,   pre   ktorú   sa   so   svojimi   nárokmi   obrátili na tento   súd.   Aj   vzhľadom   na   neprimeranú   dĺžku   predmetného   konania   9   C/158/1996 je v prípade sťažovateľov vysoko nepravdepodobné, že sa sťažovatelia dočkajú aj reálneho vymoženia svojich nárokov, ktoré si uplatnili v predmetnom konaní. Prípad sťažovateľov tak jednoznačne vystihuje výrok „Justice delayed is justice denied“, teda neskorá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť.»

Sťažovatelia si zároveň uplatnili úhradu trov konania pred ústavným súdom za ďalšíúkon, a to vyjadrenie k stanovisku predsedníčky okresného súdu v sume 148,13 €. Celkovásuma požadovanej úhrady trov konania tak predstavuje 432,21 €.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 158/1996 a z písomnýchvyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania: Dňa   9.   septembra   1996   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   o   zaplatenienájomného za užívanie bytu a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu.

Dňa 18. septembra 1996 okresný súd vyzval sťažovateľov   na zaplatenie súdnehopoplatku za žalobu, ktorý bol zaplatený 3. októbra 1996.

Okresný súd 10. októbra 1996 vyzval sťažovateľov na predloženie nájomnej zmluvy.Sťažovatelia doručili okresnému súdu vyjadrenia 25. októbra 1996 a 25. novembra 1996. Dňa   28.   novembra   1996   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   konanieprerušené do skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996a do rozhodnutia o námietke zaujatosti v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 171/1996. Dňa   10.   apríla   1997   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súdsťažovateľom uložil poriadkovú pokutu za urážlivé podanie týkajúce sa zákonnej sudkynea po zistení, že 28. novembra 1996 bolo konanie prerušené až do právoplatného skončeniakonania vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 204/1996, pojednávanie odročil na neurčito. Dňa   11.   apríla   1997   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   predloženie   dôkazovtýkajúcich sa ich podania. Na výzvu reagovala sťažovateľka oznámením z 13. mája 1997, žek žiadnemu podaniu z ich strany v tomto období nedošlo.

Zákonná sudkyňa oznámila 6. mája 1997 skutočnosti, pre ktoré sa cíti zaujatá,a požiadala o pridelenie veci inému sudcovi.

Okresný   súd   7.   mája   1997   vyzval   sťažovateľku   na   predloženie   plnej   mocina zastupovanie   v   konaní   sťažovateľom   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty.Sťažovateľka na výzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu 22. mája 1997. Dňa 9. mája 1997 bola vec predložená Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajskýsúd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne. Krajský súd 3. júna 1997vrátil spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bez rozhodnutia vo veci podania námietkyzaujatosti z dôvodu procesného pochybenia zo strany okresného súdu.

Dňa 30. mája 1997 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že od 1. apríla 1997 jez pracovných   dôvodov   v   zahraničí,   pričom   zároveň   požiadal   o   zasielanie   výzieva predvolaní   na   ním   uvedenú   adresu   do   zahraničia   a rovnako   oznámil,   že   v   termíneod 30. júna 1997 do 27. júla 1997 ho nebude možné zastihnúť z dôvodu čerpania dovolenky.Dňa 6. júna 1997 bol zákonnou sudkyňou v konaní vydaný pokyn o uloženie spisuna lehotu.

Dňa   13.   januára   2004   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   vylúčeniezákonnej sudkyne, ku ktorému sa táto vyjadrila z 26. januára 2004. Námietku zaujatosti ajs vyjadrením zákonnej sudkyne okresný súd 20. februára 2004 predložil na rozhodnutiekrajskému   súdu.   Krajský   súd   11.   marca   2004   vrátil   spis   bez   rozhodnutia   o   námietkezaujatosti z dôvodu predčasného predloženia spisu, keďže návrh sťažovateľa neobsahovalkonkrétne dôvody zaujatosti zákonnej sudkyne.

Dňa 20. septembra 2006 zákonná sudkyňa opätovne oznámila skutočnosti, pre ktorénavrhla svoje vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania vo veci, na základe čoho okresnýsúd postúpil vec na rozhodnutie o vylúčení zákonnej sudkyne 3. októbra 2006 krajskémusúdu.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   NcC   22/2006   z 12.   októbra   2006   o námietkerozhodol tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania vo veci. Okresný súd 17. januára 2007 vyzval obvodné oddelenie Policajného zboru, Mestskýúrad a   register   obyvateľov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „registerobyvateľov“) na oznámenie trvalého pobytu žalovanej v 1. rade a 25. januára 2007 vyzvalGenerálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bratislave (ďalej len „generálneriaditeľstvo“) na oznámenie, či žalovaná v 1. rade je vo väzbe alebo výkone trestu odňatiaslobody;   na   výzvu   reagovali   generálne   riaditeľstvo   oznámením   z   25.   januára   2007a Mestský úrad 26. januára 2007.

Dňa 14. februára 2007 okresný súd vyzval register obyvateľov na zistenie trvaléhopobytu žalovanej v 1. rade, ktorý na výzvu reagoval 12. marca 2007.

Okresný   súd   požiadal   21. marca   2007   Mestskú   políciu ⬛⬛⬛⬛ o   pomocpri doručovaní   súdnej   zásielky   žalovanej   v   1.   rade   a následne   v dôsledku   nemožnostidoručenia zásielky uznesením č. k. 9 C 158/1996-149 z 21. mája 2007 ustanovil žalovanejv 1. rade opatrovníčku (pracovníčku okresného súdu).

Dňa   10.   novembra   2008   bolo   zistené,   že   spis   vzťahujúci   sa   na   konanie   vedenéokresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 bol 30. októbra 2008 vrátený krajským súdomokresnému   súdu   na   účely   doručenia   rozhodnutia   vo   veci   (rozsudok   krajského   súdusp. zn. 24   Co   50/2008   z   8.   októbra   2008   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súduč. k. 4 C 204/1996-919 z 8. októbra 2007 v spojení s opravným uznesením okresného súduč. k. 4 C 204/1996-921 z 12. decembra 2007 nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2008). Dňa 9. decembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-171 rozhodolo pokračovaní   v   konaní   a   zároveň   sťažovateľov   vyzval,   aby   doplnili   a   opravili   svojepodanie, žalovanú v 1. rade vyzval, aby predložila dôkazy o zaplatení nájmu a Podnikbytového   hospodárstva   mesta a   stavebné   bytové   družstvo   vyzvalna preukázanie výšky nájomného v danej lokalite (na výzvy bolo reagované stanoviskamiz 30. januára 2009 a 3. februára 2009). Sťažovatelia požiadali okresný súd o predĺženielehoty na predloženie vyžiadaných písomností podaním zo 7. februára 2009.

Dňa 13. marca 2009 bol okresnému súdu zo strany sťažovateľov doručený návrhna rozšírenie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia o zaplatenie súm 11 930 € s prísl.a 793,72   €   s   prísl.,   ako   aj   vyžiadané   listiny.   Okresný   súd   vyzval   18.   marca   2009sťažovateľov na spresnenie ich žalobného návrhu a zároveň obvodné oddelenie Policajnéhozboru, register obyvateľov a Mestský úrad požiadal o zistenie trvalého pobytualebo   miesta   zdržiavania   sa   žalovanej   v   1.   rade.   Na   výzvy   reagovalo   mesto 30. marca   2009   správou   o   zrušení   trvalého   pobytu   žalovanej   v   1.   rade   a   predložiloinformácie o mieste zdržiavania sa jej manžela a dcéry. Dňa 2. apríla 2009 bola okresnémusúdu poskytnutá informácia registrom obyvateľov, že žalovaná v 1. rade je bezdomovkyňa.Dňa 15. apríla 2009 obvodné oddelenie Policajného zboru zaslalo okresnému súdu správuo tom,   že   žalovaná   v   1.   rade   sa   na   mieste   posledného   trvalého   pobytu   nezdržiavaa že od 3. mája 2007 má nahlásený trvalý pobyt na adrese mesto.

Dňa 20. apríla 2009 sťažovatelia požiadali okresný súd o zastavenie konania vo veciuplatnenia si poplatku z omeškania 2,5 promile za každý deň omeškania a v tomto rozsahuzobrali návrh späť.

Okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-221 z 30. apríla 2009 rozhodol o zmenežalobného návrhu a uznesením č. k. 9 C 158/1996-225 z 30. apríla 2009 uložil sťažovateľomdoplatiť súdny poplatok. Uznesením č. k. 9 C 158/1996-227 zo 6. mája 2009 okresný súdkonanie v časti poplatkov z omeškania vo výške 2,5 promile za každý deň omeškania zosumy 916,12 € od 1. mája 1995 do zaplatenia zastavil.

Dňa 6. júla 2009 sťažovatelia doručili okresnému súdu návrh na pristúpenie ďalšíchúčastníkov do konania na strane odporcov podľa § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“).

Dňa   9.   júla   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčitona účely rozhodnutia o návrhu sťažovateľov na pristúpenie ďalších účastníkov na stranežalovaných podľa § 92 ods. 1 OSP a o zmene žalobného návrhu.

Okresný   súd   30.   septembra   2009   požiadal   Mestský   úrad   v,   obvodnéoddelenie Policajného zboru a register obyvateľov o oznámenie trvalého pobytu manželažalovanej v 1. rade a následne rozhodol uznesením sp. zn. 9 C 158/1996 z 1. októbra 2009o pristúpení   ďalších   účastníkov   do   konania   na   strane   žalovaných   (manžel   žalovanejv 1. rade a Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky).Dňa 5. októbra 2009 okresný súd vykonal dopyt na Generálne riaditeľstvo Zboruväzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „zbor väzenskej a justičnejstráže“) týkajúci sa osoby žalovaného v 2. rade a jeho pobytu vo väzbe alebo vo výkonetrestu odňatia slobody, na dopyt generálne riaditeľstvo reagovalo 5. októbra 2009. Mesto odpovedalo   6.   októbra   2009   na   výzvu   okresného   súdu   uvedením   terajšiehotrvalého pobytu žalovaného v 2. rade.

Okresný súd výzvou z 1. októbra 2009 požiadal žalovaného v 2. rade o súčinnosťpri zisťovaní   miesta   zdržiavania   žalovanej   v   1.   rade   a   zároveň   vyzval   sťažovateľovna doplnenie a úpravu žalobného návrhu doručeného okresnému súdu 6. júla 2009. Okresnýsúd výzvou z 1. októbra 2009 požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o zaslanieinformácie týkajúcej sa miesta zdržiavania sa žalovanej v 1. rade. Dňa 10. novembra 2009obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   oznámilo   na   základe   dopytu   okresnému   súduinformácie týkajúce sa pobytu žalovaného v 2. rade.

Dňa   11.   novembra   2009   sťažovatelia   spresnili   žalobný   návrh   v zmysle   výzvyokresného súdu z 1. októbra 2009.

Dňa 12. novembra 2009 okresný súd vyzval Úrad mestskej časti Praha 3 – matrikuna oznámenie informácie   týkajúcej   sa   žalovaného   v 2. rade,   ktorý   na   výzvu   reagoval21. decembra 2009.

Dňa 16. decembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-273 rozhodolo zmene žalobného návrhu.

Dňa   2.   marca   2010   okresný   súd   dožiadal   Obvodný   súd   Praha   III   o   doručeniepísomností žalovanému v 2. rade, 26. apríla 2010 okresný súd urgoval oznámenie výsledkudožiadania z 2. marca 2010 a zároveň požiadal register obyvateľov o oznámenie adresypobytu dcéry žalovanej v 1. rade. Obvodný súd Praha III odpovedal okresnému súdu na jehodožiadanie 28. apríla 2010.

Okresný   súd   14.   júna   2010   požiadal   Obvodný   súd   Praha   III   a   Mestský   úradv o   informácie   týkajúce   sa   adresy   žalovaného   v   2.   rade   a   jeho   plnoletýchpríbuzných;   Mestský   úrad odpovedal   na   žiadosť   okresného   súdu   podanímdoručeným 23. júna 2010.

Okresný súd zaslal Obvodnému súdu Praha III 30.   júla   2010,   9. augusta   2010a 30. augusta 2010 urgencie, na ktoré tento reagoval odpoveďou doručenou okresnému súdu7. októbra 2010.

Dňa 20. októbra 2010 okresný súd vyzval dcéru žalovanej v 1. rade, aby oznámilasvoj   súhlas   s   tým,   aby   bola   ustanovená   za   opatrovníčku   žalovaných   v   1.   a   2.   rade.Dňa 17. januára 2011 okresný súd požiadal Obecný úrad o súčinnosť pri doručovanísúdnej zásielky dcére žalovanej v 1. rade, ten 1. februára 2011 oznámil okresnému súduneúspešnosť pri doručovaní zásielky. Dňa 7. februára 2011 okresný súd požiadal Okresnýsúd   Jihlava   o   doručovanie   zásielky   pre   dcéru   žalovanej   v   1.   rade,   ten   na   dožiadanieodpovedal 29. apríla 2011 oznámením o uskutočnení ďalšieho pokusu doručenia súdnejpísomnosti na novozistenú adresu.

Dňa 16. mája 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 158/1996 ustanovil žalovanejv 1. rade opatrovníčku (uznesenie právoplatné 4. októbra 2011). Dňa 7. júla 2011 okresnýsúd   požiadal   Obvodný   súd   Praha   III   o   doručenie   písomností   žalovanému   v   2.   rade.Dňa 7. septembra 2011 bolo okresnému súdu doručené oznámenie o doručovaní písomnostížalovanému v 2. rade, na základe ktorého okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-419zo 17. októbra 2011 ustanovil žalovanému v 2. rade opatrovníčku.

Dňa   27.   decembra   2011   zákonná   sudkyňa   v   súvislosti   s   námietkou   zaujatostivznesenou   sťažovateľmi   vyjadrila   súhlas   s   vylúčením   z rozhodovania   predmetnej   vecia pridelením veci inému súdu. Dňa 29. februára 2012 vydala zákonná sudkyňa pokyn,na základe ktorého bol spis s poukazom na námietku zaujatosti sťažovateľov predloženýna ďalšie rozhodnutie predsedníčke okresného súdu, ktorá v odpovedi z 5. marca 2012poukázala na nevyhnutnosť konkretizovania námietky v zmysle § 15 OSP a predloženiapredkladacej správy.

Dňa 13. apríla 2012 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-434 nariadil znaleckédokazovanie z odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty nehnuteľností a za súdnuznalkyňu ustanovil ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „uznesenie o nariadení znaleckéhodokazovania z 13. apríla 2012“). Dňa 23. mája 2012 sťažovatelia doručili okresnému súduodvolanie proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania z 13. apríla 2012 (z dôvodupodaného odvolania sa neuskutočnilo miestne šetrenie nariadené v súvislosti s vykonanímznaleckého dokazovania na 28. máj 2012).

Dňa 7. júna 2012 okresný súd vyzval opatrovníčku žalovaných v 1. a 2. rade,generálnu prokuratúru a súdnu znalkyňu, aby sa vyjadrili k odvolaniu sťažovateľov protiuzneseniu   o   nariadení   znaleckého   dokazovania   z   13.   apríla   2012.   Súdna   znalkyňaodpovedala na výzvu podaním z 31. júla 2012, súdna zásielka určená pre opatrovníčkužalovaných   v   1.   a   2.   rade   bola   vrátená   ako   nedoručená.   Dňa   9.   augusta   2012   bolookresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   generálnej   prokuratúry   k   odvolaniu   sťažovateľovz 23. mája   2012   a   5.   septembra   2012   okresný   súd   vyzval   opatrovníčku   žalovanýchv 1. a 2. rade na vyjadrenie k označenému odvolaniu.

Dňa   5. septembra   2012   okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   158/1996-459   zrušiluznesenie o ustanovení opatrovníčky žalovaných v 1. a 2. rade a ustanovil ako opatrovníčkuzamestnankyňu   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „uznesenie   o   ustanoveníza opatrovníčku“).   Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia8. októbra   2012   odvolanie.   Okresný   súd   v tejto   súvislosti   10.   októbra   2012   vyzvalopatrovníčku žalovaných v 1. a 2. rade na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu a následne13.   novembra   2012   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaniach   protiuzneseniam   o nariadení   znaleckého   dokazovania   z   13.   apríla   2012   a   o   ustanoveníopatrovníčky. Dňa 4. marca 2013 sťažovatelia požiadali o oslobodenie od platenia súdnychpoplatkov.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co   417/2012-477   z   30.   júla   2013   odvolaniesťažovateľov   proti   uzneseniu   o   ustanovení   opatrovníčky   odmietol   a   uznesenímsp. zn. 9 Co 25/2013 z 30. júla 2013 odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu o nariadeníznaleckého   dokazovania   v   časti   nariadenia   dokazovania   odmietol   a   v   časti   povinnostiuloženej sťažovateľom zaplatiť preddavok na trovy dokazovania vo výške 100 € potvrdil;spis bol vrátený okresnému súdu 19. augusta 2013.

Dňa 30. septembra 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa v 1. radeo opätovné doručenie uznesení krajského súdu sp. zn. 9 Co 417/2012 a sp. zn. 9 Co 25/2013z 30. júla 2013. Okresný súd prípisom zo 4. októbra 2013 oznámil sťažovateľovi v 1. rade,že nie je dôvod opätovne doručovať tieto rozhodnutia krajského súdu a zároveň uznesenímč. k. 9 C 158/1996-502 zo 4. októbra 2013 sťažovateľom nepriznal oslobodenie od plateniasúdnych   poplatkov.   Sťažovatelia   30.   októbra   2013   podali   proti   tomuto   rozhodnutiuodvolanie.   Spis   bol   na   rozhodnutie   o   tomto   odvolaní   predložený   krajskému   súdu   13.decembra   2013.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co   424/2013-519   z 20. februára   2014rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku potvrdila spis vrátil okresnému súdu 27. februára 2014.

Dňa 9. júna 2014 bol v dôsledku oznámenia o úmrtí súdnej znalkyne okresnýmsúdom vydaný pokyn na ustanovenie nového súdneho znalca. Okresný súd v tejto súvislostiuznesením č. k. 9 C 158/1996-531 z 13. júna 2014 zrušil svoje uznesenie z 13. apríla 2012v časti ustanovenia súdnej znalkyne a ustanovil novú súdnu znalkyňu.

Dňa 24. júla 2014 bol spis zaslaný súdnej znalkyni na vypracovanie znaleckéhoposudku.   Spis   bol   8.   septembra   2014   vrátený   okresnému   súdu   z   dôvodu   dočasnejpráceneschopnosti súdnej znalkyne.

Dňa 24. septembra 2014 okresný súd ustanovil nového súdneho znalca z odboruekonómie a manažmentu.

Od 17. októbra 2014 do 8. decembra 2014 bol spis u predsedníčky okresného súduna účely vypracovania vyjadrenia k sťažnosti.

V súčasnosti   sa   spis   doručuje   súdnemu   znalcovi   na   vypracovanie   znaleckéhoposudku.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojhopráva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorupostupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj„ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanieo žalobe   sťažovateľov,   ktorou   sa   domáhajú   zaplatenia   dlžného   nájomného   a úhradyza plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu a vydania bezdôvodného obohatenia.Po   právnej   stránke   ústavný   súd   nepovažuje   vec   za   zložitú,   a to   s poukazom   na   to,   žeobdobné   spory   tvoria   súčasť   štandardnej   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov.Zo skutkového   hľadiska   ústavný   súd   považuje   vec   za   zložitejšiu,   a to   okrem   inéhoaj s poukazom   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   musel   objektívne   vynaložiť   značné   úsiliena zisťovanie aktuálneho pobytu žalovanej v 1. rade a žalovaného v 2. rade, pričom v tejtosúvislosti   bolo   nevyhnutné   vykonať   dožiadania   na   príslušné   štátne   orgány,   a   to   nielenv Slovenskej republike, ale aj v zahraničí.

2. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľov (v spore žalobcov) akoúčastníkov   napadnutého   konania,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnejšiu   skutočnosť,ktorá mohla prispieť k predĺženiu doterajšieho priebehu konania. Z prehľadu procesnýchúkonov vykonaných v napadnutom konaní však vyplýva, že sťažovatelia v značnej miereuplatňovali   svoje   procesné   práva   (podanie   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súduo nariadení   znaleckého   dokazovania   a o ustanovení   opatrovníčky,   námietky   zaujatostizákonnej sudkyne z 13. januára 2004, návrh na zmenu žalobného petitu z 13. marca 2009,návrh na pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných zo 6. júla 2009,návrh na zastavenie konania vo veci uplatnenia si poplatku z omeškania z 20. apríla 2009,žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov), ktoré objektívne mali nemalý vplyvna   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   napadnutého   konania.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislostipoukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   právúčastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania   oprávnená   osoba,ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemuvo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnúna rozhodnutie o sťažovateľmi uplatnených procesných právach bolo potrebné zohľadniťpri posúdení   postupu   okresného   súdu   a následne   aj   v súvislosti   s rozhodovanímo primeranom finančnom zadosťučinení.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 9 C 158/1996. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,v zmysle   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnounečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04,IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že napadnuté konanie vedené okresnýmsúdom bolo prerušené od 28. novembra 1996 do právoplatného skončenia konania vedenéhotýmto súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 (okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-171z 9. decembra 2008 rozhodol o pokračovaní v napadnutom konaní vzhľadom na skutočnosť,že rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 Co 50/2008 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkomokresného súdu sp. zn. 4 C 204/1996 z 8. októbra 2008 v spojení s opravným uznesenímokresného   súdu   sp.   zn.   4   C   204/1996   z 12.   decembra   2007   nadobudol   právoplatnosť10. novembra 2008), poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odstránenie stavuprávnej neistoty účastníka konania spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom prerušeníkonania,   ku   ktorému   došlo   v   súlade   so   zákonom.   Ak   nedôjde   k odpadnutiu   prekážkyprerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sav prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnejneistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj v čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnejprekážky   jeho   postupu   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní   (m.   m.   napr.III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).

Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní v období, počasktorého bolo toto konanie právoplatne prerušené, vyplýva, že v jeho rámci okresný súdvykonával sporadicky len procesné úkony, ktoré nesúviseli priamo s prerokúvaním veciv merite   (námietka   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   a   zisťovanie   trvalého   pobytu   žalovanejv 1. rade). Vzhľadom na už uvedenú ustálenú judikatúru ústavného súdu však tento postupokresného súdu, ako ani jeho nečinnosť v období, keď bolo napadnuté konanie prerušené,nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

Sťažovatelia   v súvislosti   s prerušením   napadnutého   konania   z   dôvodu   vedeniakonania sp. zn. 4 C 204/1996, „v ktorom boli konštatované zbytočné prieťahy a v ktorej rozhodli všeobecné súdy po vyše 12 rokoch vedenia sporu zamietnutím žaloby podanej proti sťažovateľom   z   dôvodu,   že   žalobkyňa   nemala   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   žaloby“,poukazujú   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   11.   2002   vo   veciMatoušková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 39752/98), v ktorom podľa sťažovateľovtento vyslovil názor, podľa ktorého v prípade, „ak je konanie, kvôli ktorému je prerušené iné konanie, postihnuté zbytočnými prieťahmi (v prípade konania 4 C/204/96 konštatoval zbytočné prieťahy ešte v jeho rozhodnutí II. ÚS 197/02 zo dňa 16. 4. 2003; pričom tie možné badať aj v samotnej neskorej identifikácii nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby na   strane   žalobkyne),   je   nevyhnutné   vyhodnotiť   prerušené   konanie   taktiež   ako   konanie porušujúce právo na prejednanie veci v primeranej lehote garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľov potrebné pri posudzovaní zbytočných prieťahov po poslednom rozhodnutí ústavného súdu prihliadať na celkovú dĺžku konania, teda na dĺžku v rozsahu 17 rokov a 8 mesiacov!“.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod odkloniť sa od svojejuž ustálenej   citovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   po   prerušení   konania,   ku   ktorému   došlov súlade   so   zákonom,   súd   nemôže   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúcek odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a preto jeho postup vyznačujúci sa nečinnosťounemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní. Sťažovatelia vyslovujú názor, že jepri   posudzovaní   zbytočných   prieťahov   v napadnutom   konaní   nevyhnutné   prihliadať   nacelkovú dĺžku konania, teda vrátane tej jeho časti, v rámci ktorej bolo napadnuté konanieprávoplatne prerušené, a vysloviť porušenie práv sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a to   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   konanie   vedenéokresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996, ktoré bolo dôvodom prerušenia napadnutéhokonania, bolo poznačené „zbytočnými prieťahmi“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   sťažnosťou   doručenouústavnému súdu 23. októbra 2002 domáhali ako účastníci konania vedeného okresnýmsúdom   pod   sp.   zn.   4   C   204/1996   vyslovenia   porušenia   ich   práv   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa ústavya dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súdrozhodol nálezom sp. zn. II. ÚS 197/02 zo 16. apríla 2003, v ktorom vyslovil porušenie právsťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného   súdu   v označenom   konaní.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   konanie   vedenéokresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 bolo právoplatne skončené až 10. novembra2008.   Z toho   vyplýva,   že   sťažovatelia   mali   možnosť   domáhať   sa   aj   po   vydaní   nálezuústavného súdu sp. zn. II. ÚS 97/02 zo 16. apríla 2003 opakovanou sťažnosťou vysloveniaporušenia svojich práv, ak sa domnievali, že označené konanie je aj naďalej poznačenézbytočnými prieťahmi. Sťažovatelia mali teda možnosť aktívneho uplatňovania svojich právv rámci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 ako jeho účastníci,pričom túto možnosť aktívneho bránenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru aj využili.Pokiaľ aj ESĽP vo veci Matoušková v. Slovenská republika (rozsudok z 12. 11. 2002)zobral pri rozhodovaní o sťažnosti týkajúcej sa primeranosti lehoty potrebnej na prejednaniezáležitosti do úvahy aj obdobie, v rámci ktorého sa rozhodovalo o predbežnej otázke v inomkonaní (počas prerušenia napadnutého konania), urobil tak za situácie, keď sťažovateľkanebola   účastníčkou   konania   o predbežnej   otázke,   takže   nedisponovala   žiadnymiprostriedkami   obrany   svojich   práv   podľa   ústavy   a dohovoru.   Z uvedeného   dôvodu   jeaplikácia   rozhodnutia   ESĽP   vo   veci   Matoušková   v. Slovenská   republika   na   vecsťažovateľov objektívne spochybniteľná.

Ústavný súd, vychádzajúc z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutomkonaní,   neidentifikoval   kratšie   ani   dlhšie   obdobia   absolútnej   neodôvodnenej   nečinnostiokresného   súdu.   Napriek   uvedenému   však   ústavný   súd   konštatuje   nesústredenúa neefektívnu činnosť okresného súdu, ktorá sa prejavila predovšetkým pri zisťovaní miestapobytu žalovanej v 1. rade (opätovné výzvy týkajúce sa zisťovania miesta pobytu žalovanejv 1. rade na príslušné štátne orgány, dokonca aj po ustanovení opatrovníčky žalovanejv 1. rade   21.   mája   2007),   ako   aj   pri   samotnom   ustanovovaní   opatrovníčky   [žalovanejv 1. rade okresný súd ustanovil opatrovníčku celkovo trikrát (21. mája 2007, 16. mája 2011a 5. septembra 2012)]. Ako neefektívny kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súduv súvislosti   so   zaistením   znaleckého   dokazovania.   Aj   napriek   skutočnosti,   že   znaleckédokazovanie vo veci bolo nariadené už 13. apríla 2012, do rozhodnutia ústavného súduznalecký posudok nebol vypracovaný.

Nesústredená a neefektívna činnosť okresného súdu spôsobila, že napadnuté konanienie je ani po viac ako 6 rokoch od ukončenia jeho prerušenia (november 2008) právoplatneskončené.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnounečinnosťou   v   napadnutom   konaní   spôsobil   vznik   zbytočných   prieťahov,   čím   porušilzákladné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sumekaždému po 7 500 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzazo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorýspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   namietaného   konania,   ako   aj   s prihliadnutímna charakter   neefektívnej   a nesústredenej   činnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospelk názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € každému zo sťažovateľovbude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym   zastupovanímAdvokátskou   kanceláriou   Beňová,   s.   r.   o.,   Blumentálska   8,   Bratislava.   Úhradu   priznalza tri úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti,stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2,§ 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a to   v sume   požadovanejsťažovateľmi (432,21 €) vzhľadom na skutočnosť, že požadovaná suma neprekračuje sumuvypočítanú podľa označených ustanovení vyhlášky.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015