SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 397/2014-46
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpených Advokátskou kanceláriouBeňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľkaa advokátka Mgr. Martina Beňová, vo veci namietaného porušenia ich základného právapodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Stredav konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996, za účasti Okresného súdu Dunajská Streda,takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konanívedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Dunajská Streda p r i k a z u j e, aby v konaní vedenompod sp. zn. 9 C 158/1996 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučineniekaždému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd DunajskáStreda p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ a trovy konania v sume 432,21 € (slovom štyristotridsaťdva eur a dvadsaťjedencentov) na účet ich právneho zástupcu Advokátska kancelária Beňová, s. r. o.,Blumentálska 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“),
, zastúpených Advokátskou kanceláriou Beňová, s. r. o., Blumentálska 8,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka Mgr. Martina Beňová,vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 (ďalej len „napadnutékonanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkminapadnutého konania v procesnom postavení navrhovateľov, ktorí sa „návrhom zo dňa 7. 9. 1996, podaným na Okresnom súde Dunajská Streda osobne dňa 9. 9. 1996... ako žalobcovia domáhali od žalovanej ⬛⬛⬛⬛ zaplatenia nájomného za užívanie... nehnuteľnosti sťažovateľov v období rokov 1994 - 1996, nakoľko žalovaná užívala predmetné nehnuteľnosti sťažovateľov v rozhodnom období bez riadnych úhrad nájomného za užívanie uvedených nehnuteľností sťažovateľov.
Dňa 19. 11. 1996 podala Slovenská republika v zastúpení Okresnej prokuratúry Dunajská Streda proti sťažovateľom žalobu o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu, ktorým sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým patril aj... rodinný dom s priľahlými pozemkami. Predmetnému sporovému konaniu bola pridelená spisová značka 4 C/204/1996.
Dňa 26. 11. 1996 sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol o prerušení predmetného konania až do právoplatného skončenia veci 4 C/204/1996, a to aj napriek tomu, že začatie konania 4 C/204/1996 iniciovala Okresná prokuratúra Dunajská Streda, ktorá na podanie predmetného návrhu nedisponovala aktívnou legitimáciou. Okresný súd navyše v uznesení o prerušení konania sťažovateľov nesprávne poučil o opravnom prostriedku, keď uviedol, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
... V právnej veci o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9 C/158/1996 nebolo, aj napriek uplynutiu vyše 17 rokov a 8 mesiacov od podania návrhu sťažovateľov, do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté... Celková dĺžka sťažovateľmi namietaného konania 9 C/158/1996 ku dnešnému dňu predstavuje obdobie 17 rokov a 8 mesiacov, pričom Okresný súd Dunajská Streda do dnešného dna neodstránil právnu neistotu sťažovateľov, pre ktorú sa sťažovatelia obrátili na súd, a to aj napriek tomu, že vec sa týka sporu o vydanie zameškaného nájomného a bezdôvodného obohatenia, teda spor, ktorý vo všeobecnosti nemožno hodnotiť ako objektívne náročný. V súvislosti s predošlým prerušením konania z dôvodu vedenia veci 4 C/204/96, v ktorej boli konštatované zbytočné prieťahy a v ktorej rozhodli všeobecné súdy po vyše 12 rokoch vedenia sporu zamietnutím žaloby podanej proti sťažovateľom z dôvodu, že žalobkyňa nemala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, sťažovatelia považujú za potrebné poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 12. 11. 2002 vo veci Matoušková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 39752/98). Vo vyššie uvedenom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, tento Súd vyslovil názor, podľa ktorého v prípade, ak je konanie, kvôli ktorému je prerušené iné konanie, postihnuté zbytočnými prieťahmi (v prípade konania 4 C/204/96 konštatoval zbytočné prieťahy ešte v jeho rozhodnutí II. ÚS 197/02 zo dňa 16. 4. 2003; pričom tie možné badať aj v samotnej neskorej identifikácii nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby na strane žalobkyne), je nevyhnutné vyhodnotiť prerušené konanie taktiež ako konanie porušujúce právo na prejednanie veci v primeranej lehote garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľov potrebné pri posudzovaní zbytočných prieťahov po poslednom rozhodnutí ústavného súdu prihliadať na celkovú dĺžku konania, teda na dĺžku v rozsahu 17 rokov a 8 mesiacov! V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že konanie 9 C/158/1996 je iba v štádiu konania na prvom stupni a dĺžka konania sa môže podstatne predĺžiť v prípade, ak by v konaní niektorá zo strán využila svoje právo a proti budúcemu rozsudku okresného súdu sa odvolala...
Sťažovateľmi namietané konanie 9 C/158/1996 sa týka nárokov sťažovateľov na zaplatenie zameškaného nájomného a vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaných. V tomto štádiu konania nie je možné považovať vec za skutkovo a ani právne náročnú. Od právoplatného rozhodnutia v merite veci 4 C/204/96, pre ktoré bolo konanie 9 C/158/96 na dlhší čas prerušené ubehlo už 5 rokov a 7 mesiacov, pričom okresný súd vo veci nevykonal žiaden relevantný úkon, ktorý by prispel k rozhodnutiu v merite veci 9 C/158/1996. Okresný súd v súvislosti so stanovením výšky bezdôvodného obohatenia žalovaných disponoval odbornými vyjadreniami realitných kancelárií už v roku 2009, kedy sťažovatelia spolu s podaním zo dňa 13. 3. 2009 okresnému súdu predložili aj odborné vyjadrenie realitnej kancelárie ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 7. 10. 2002, v ktorom bolo vyčíslené obvyklé nájomné rodinných domov v danej lokalite v súdom posudzovanom čase. Odborné vyjadrenie realitnej kancelárie k otázke stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia bolo súdu opätovne predložené aj v rámci odvolania sťažovateľov zo dňa 23. 5. 2012, pričom žalovaní nijakým spôsobom nenamietali znenia predložených odborných vyjadrení realitných kancelárií. Otázka nároku na úhradu nájomného za užívanie nehnuteľností v rámci existujúceho nájomného vzťahu, ako aj otázka bezdôvodného obohatenia, je komplexne upravená v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Navyše problematika sporov o vyplatenie neuhradeného nájomného, ako aj bezdôvodného obohatenia, je dnes bežnou súčasťou rozhodovacej praxe všeobecných súdov. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že predmetná vec dnes nenesie známky právnej ani skutkovej zložitosti veci, ktorá by odôvodňovala lehotu jej prejednávania v trvaní 17 rokov a 8 mesiacov...
Sťažovatelia sa snažia v priebehu celého konania vystupovať v tomto konaní dostatočne aktívne s náležitou súčinnosťou, a to v rozsahu svojich schopností a možností. Sťažovatelia sa zúčastnili dvoch z troch doteraz vykonaných pojednávaní, pričom je potrebné uviesť, že pojednávanie, na ktorom sa sťažovatelia nezúčastnili sa uskutočnilo počas prerušenia konania 9 C/158/1996. Sťažovatelia opakovane súdu predložili odborné vyjadrenia realitných kancelárií, na základe ktorých mal okresný súd možnosť posúdiť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných voči sťažovateľom. Čo sa týka odvolania sťažovateľov zo dňa 23. 5. 2012 smerujúceho proti nariadeniu znaleckého dokazovania, tu je potrebné poukázať na to, že sťažovatelia sa snažili poukázať iba na zásadu hospodárnosti konania, kedy okresný súd mal možnosť posúdiť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných na základe sťažovateľmi predložených odborných vyjadrení realitných kancelárií bez potreby nariadenia znaleckého dokazovania. V prípade žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa 4. 3. 2013 a následného odvolania 30. 10. 2013 sťažovatelia využívali iba zákonné prostriedky v zmysle § 138 OSP, ktoré im vzhľadom na ich zložité majetkové pomery patrili. Čo sa týka následného odvolania sťažovateľov proti zamietnutiu ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, je potrebné uviesť, že sťažovatelia tu postupovali v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej iba existencia vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho podielu, bez skúmania celkovej majetkovej situácie žiadateľa nemôže byť prekážkou prístupu k súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. 10. 2012, sp. zn. 8 Sžo/45/2012), ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zamietnutie žiadosti o oslobodenia od súdnych poplatkov postavené na základe hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok zasahuje do práva účastníkov konania na prístup k súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 26. 7. 2005, sťažnosť 73547/01, bod 60 a nasl.). Na základe uvedených skutočností máme za to, že sťažovatelia sa svojim správaním nepričinili o celkovú dĺžku konania v rozsahu 17 rokov a 8 mesiacov.“.Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛... a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/158/1996, porušené bolo.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C/158/1996 konať.
Ústavný súd priznáva ⬛⬛⬛⬛... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7500,- EUR, slovom sedemtisícpäťsto EUR, ktoré je mu Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd priznáva ⬛⬛⬛⬛... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7500,- EUR, slovom sedemtisícpäťsto EUR, ktoré je jej Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Dunajská Streda je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛... a trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR na účet právneho zástupcu - Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich práv podľaústavy a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokovala uznesením č. k. II. ÚS 397/2014-24 z 23. júla 2014 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 217/2014 doručenomústavnému súdu 8. septembra 2014 oznámila, že spisový materiál vzťahujúci sana napadnuté konanie sa nachádza u súdnej znalkyne na vypracovanie znaleckého posudkus predpokladaným predložením znaleckého posudku ku koncu septembra 2014. Vzhľadomna uvedené predsedníčka okresného súdu požiadala ústavný súd, aby jej oznámil, ako mápostupovať pri vypracovaní vyjadrenia k sťažnosti. Ústavný súd na základe žiadostipredsedníčke okresného súdu oznámil, že pre účely konania v predmetnej veci postačí, ak sak sťažnosti vyjadrí po vyhotovení znaleckého posudku za predpokladu dodržania lehotyna vykonanie znaleckého úkonu.
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti následne vyjadrila v prípise sp. zn.Spr 217/2014, ktorý bol ústavnému súdu doručený 15. decembra 2014. V označenomprípise sa po prehľade procesných úkonov uskutočnených v napadnutom konanípredovšetkým uvádza:
„V tomto konaní ide o zaplatenie 12.723,97 Eur s prísl. Konanie od 28. 11. 1996 do 9. 12. 2008 bolo prerušené z dôvodu iného prebiehajúceho konania, v ktorom konaní sa riešilo vlastnícke právo žalobcov k nehnuteľnosti. Samotná povaha veci nie je zložitá. Ide o zaplatenie nájomného. Doterajší postup súdu bol sťažený tým, že žalovaní v 1. a 2. rade sa zdržiavajú na neznámej adrese, mimo územia Slovenskej republiky. Súd zisťoval ich adresy prostredníctvom dožiadaného súdu, zisťoval okruh príbuzných a z okruhu príbuzných im ustanovil opatrovníka – dcéru, ktorá tiež nebola dosiahnuteľná. Súd viackrát rozhodoval o procesných návrhoch žalobcov. Proti niektorým žalobcovia podali odvolanie, ktorá okolnosť takisto ovplyvnila priebeh konania. Súd nariadil aj znalecké dokazovanie, proti ktorému uzneseniu žalobcovia podali odvolanie a po nadobudnutí uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania pribratá znalkyňa zomrela. Súd pribral ďalšiu znalkyňu, ktorá znalecký úkon zo zdravotných dôvodov nevykonala, preto bolo potrebné zmeniť uznesenie a do konania bola pribratá ďalšie znalkyňa. Tieto všetky okolnosti mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania.“
Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom,aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Dňa 18. decembra 2014 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby savyjadrila ku vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedníčkyokresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 15. januára2015 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniu predsedníčkyokresného súdu predovšetkým uviedla:
«Čo sa týka správania žalovaných, sťažovatelia majú za to, že aj napriek tomu, že okresný súd disponoval dostatočnými prostriedkami na odstránenie nepriaznivých následkov správania sa žalovaných, okresný súd tieto procesné prostriedky využíval neefektívne, zmätočne a v nedostatočnom rozsahu...
Čo sa týka sťažovateľov, tí po celý priebeh konania vystupovali v konaní aktívne tak v rámci svojej účasti na doteraz uskutočnených pojednávaniach, ako aj v rámci predložených dôkazov k rozhodnutiu v merite veci. Sťažovatelia na preukázanie svojich nárokov dokonca predložili okresnému súdu aj odborné vyjadrenia realitných kancelárií, na základe ktorých bolo možné posúdiť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných voči sťažovateľom. Napriek uvedenej skutočnosti okresný súd nariadil vo veci (ešte dňa 13. 4. 2012) znalecké dokazovanie za účelom stanovenia výšky nájmu v rozhodnom čase a lokalite, ktoré však do podania vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, teda ani po uplynutí 2 rokov a 7 mesiacov, nebolo ukončené. Táto skutočnosť vyplýva zo samotného nesústredeného a neefektívneho postupu okresného súdu v rámci ním nariadeného znaleckého dokazovania, ktorý bol zároveň poznačený značnými prieťahmi spôsobujúcimi ďalšie predĺženie už beztak neprimeranej lehoty predmetného konania. Sťažovatelia v tejto súvislosti považujú za potrebné poukázať na to, že okresnému súdu trvalo 5 mesiacov (čas od podania odvolania sťažovateľov proti nariadeniu znaleckého dokazovania zo dňa 23. 5. 2012 do 8. 10. 2012), kým okresný súd predložil Krajskému súdu v Trnave spisový materiál za účelom preskúmania sťažovateľmi podaného odvolania proti nariadenému znaleckému dokazovaniu. Následne trvalo 9 mesiacov, kým krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol (až dňa 30. 7. 2013, a to aj napriek tomu, že sa jednalo iba o posúdenie dôvodnosti nariadenia znaleckého dokazovania). Zbytočné prieťahy týkajúce sa znaleckého dokazovania neboli odstránené ani po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. 7. 2013, kedy okresnému súdu nebol do podania jeho vyjadrenia k ústavnej sťažnosti predložený akýkoľvek znalecký posudok. O zmätočnom a neefektívnom procesnom postupe okresného súdu týkajúcom sa nariadeného znaleckého dokazovania svedčí aj fakt uvádzaný predsedníčkou Okresného súdu Dunajská Streda v ňou podanom stanovisku k ústavnej sťažnosti sťažovateľov zo dňa 4. 12. 2014, v rámci ktorého sa okresný súd v rámci svojej činnosti dozvedel o úmrtí ustanovenej znalkyne (úmrtie bolo datované na 11. 2. 2013) až dňa 9. 6. 2014, teda po 1 roku a 4 mesiacoch od predmetného úmrtia, a to aj napriek tomu, že uvedená znalkyňa bola súdom ustanovená ešte dňa 13. 4. 2012. Okresný súd tak zrušil svoje uznesenie zo dňa 13. 4. 2012 v časti ustanovenia znalca a za znalca ustanovil novú znalkyňu až dňa 13. 6. 2014, teda 1 rok a 4 mesiace po úmrtí pôvodnej znalkyne. Ak by okresný súd efektívne organizoval svoj postup v rámci ním nariadeného znaleckého dokazovania a náležité využíval procesné prostriedky zabezpečenia plynulosti konania, ktorými disponoval aj v rámci prebiehajúceho znaleckého dokazovania, tak by sa včas dozvedel o úmrtí ustanovenej znalkyne a včas by tak mohol aj uskutočniť nápravu v podobe ustanovenia novej súdnej znalkyne (bez neprimeraného omeškania).
Záverom sťažovatelia poukazujú na to, že aj napriek tomu, že v čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 9. 12. 2008, ktorým okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní 9 C/158/1996, predstavovala dĺžka predmetného konania už obdobie 12 rokov a 3 mesiace, okresný súd nepristúpil k vyššie uvedenému konaniu 9 C/158/1996 s osobitnou pozornosťou, ale naopak postupoval cestou nesústredeného a neefektívneho postupu (navyše charakterizovaného zväčša procesnými úkonmi administratívneho charakteru) poznačeného ďalšími zbytočnými prieťahmi. Od prijatia predmetnej veci Okresným súdom Dunajská Streda dnes uplynulo už 18 rokov a 4 mesiace, pričom do dnešného dňa predmetná vec nebola právoplatne skončená, čím nedošlo ani k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, pre ktorú sa so svojimi nárokmi obrátili na tento súd. Aj vzhľadom na neprimeranú dĺžku predmetného konania 9 C/158/1996 je v prípade sťažovateľov vysoko nepravdepodobné, že sa sťažovatelia dočkajú aj reálneho vymoženia svojich nárokov, ktoré si uplatnili v predmetnom konaní. Prípad sťažovateľov tak jednoznačne vystihuje výrok „Justice delayed is justice denied“, teda neskorá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť.»
Sťažovatelia si zároveň uplatnili úhradu trov konania pred ústavným súdom za ďalšíúkon, a to vyjadrenie k stanovisku predsedníčky okresného súdu v sume 148,13 €. Celkovásuma požadovanej úhrady trov konania tak predstavuje 432,21 €.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 158/1996 a z písomnýchvyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania: Dňa 9. septembra 1996 bola okresnému súdu doručená žaloba o zaplatenienájomného za užívanie bytu a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu.
Dňa 18. septembra 1996 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdnehopoplatku za žalobu, ktorý bol zaplatený 3. októbra 1996.
Okresný súd 10. októbra 1996 vyzval sťažovateľov na predloženie nájomnej zmluvy.Sťažovatelia doručili okresnému súdu vyjadrenia 25. októbra 1996 a 25. novembra 1996. Dňa 28. novembra 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo konanieprerušené do skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996a do rozhodnutia o námietke zaujatosti v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 171/1996. Dňa 10. apríla 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súdsťažovateľom uložil poriadkovú pokutu za urážlivé podanie týkajúce sa zákonnej sudkynea po zistení, že 28. novembra 1996 bolo konanie prerušené až do právoplatného skončeniakonania vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 204/1996, pojednávanie odročil na neurčito. Dňa 11. apríla 1997 okresný súd vyzval sťažovateľov na predloženie dôkazovtýkajúcich sa ich podania. Na výzvu reagovala sťažovateľka oznámením z 13. mája 1997, žek žiadnemu podaniu z ich strany v tomto období nedošlo.
Zákonná sudkyňa oznámila 6. mája 1997 skutočnosti, pre ktoré sa cíti zaujatá,a požiadala o pridelenie veci inému sudcovi.
Okresný súd 7. mája 1997 vyzval sťažovateľku na predloženie plnej mocina zastupovanie v konaní sťažovateľom pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.Sťažovateľka na výzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu 22. mája 1997. Dňa 9. mája 1997 bola vec predložená Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajskýsúd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne. Krajský súd 3. júna 1997vrátil spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bez rozhodnutia vo veci podania námietkyzaujatosti z dôvodu procesného pochybenia zo strany okresného súdu.
Dňa 30. mája 1997 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že od 1. apríla 1997 jez pracovných dôvodov v zahraničí, pričom zároveň požiadal o zasielanie výzieva predvolaní na ním uvedenú adresu do zahraničia a rovnako oznámil, že v termíneod 30. júna 1997 do 27. júla 1997 ho nebude možné zastihnúť z dôvodu čerpania dovolenky.Dňa 6. júna 1997 bol zákonnou sudkyňou v konaní vydaný pokyn o uloženie spisuna lehotu.
Dňa 13. januára 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na vylúčeniezákonnej sudkyne, ku ktorému sa táto vyjadrila z 26. januára 2004. Námietku zaujatosti ajs vyjadrením zákonnej sudkyne okresný súd 20. februára 2004 predložil na rozhodnutiekrajskému súdu. Krajský súd 11. marca 2004 vrátil spis bez rozhodnutia o námietkezaujatosti z dôvodu predčasného predloženia spisu, keďže návrh sťažovateľa neobsahovalkonkrétne dôvody zaujatosti zákonnej sudkyne.
Dňa 20. septembra 2006 zákonná sudkyňa opätovne oznámila skutočnosti, pre ktorénavrhla svoje vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania vo veci, na základe čoho okresnýsúd postúpil vec na rozhodnutie o vylúčení zákonnej sudkyne 3. októbra 2006 krajskémusúdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC 22/2006 z 12. októbra 2006 o námietkerozhodol tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania vo veci. Okresný súd 17. januára 2007 vyzval obvodné oddelenie Policajného zboru, Mestskýúrad a register obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „registerobyvateľov“) na oznámenie trvalého pobytu žalovanej v 1. rade a 25. januára 2007 vyzvalGenerálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bratislave (ďalej len „generálneriaditeľstvo“) na oznámenie, či žalovaná v 1. rade je vo väzbe alebo výkone trestu odňatiaslobody; na výzvu reagovali generálne riaditeľstvo oznámením z 25. januára 2007a Mestský úrad 26. januára 2007.
Dňa 14. februára 2007 okresný súd vyzval register obyvateľov na zistenie trvaléhopobytu žalovanej v 1. rade, ktorý na výzvu reagoval 12. marca 2007.
Okresný súd požiadal 21. marca 2007 Mestskú políciu ⬛⬛⬛⬛ o pomocpri doručovaní súdnej zásielky žalovanej v 1. rade a následne v dôsledku nemožnostidoručenia zásielky uznesením č. k. 9 C 158/1996-149 z 21. mája 2007 ustanovil žalovanejv 1. rade opatrovníčku (pracovníčku okresného súdu).
Dňa 10. novembra 2008 bolo zistené, že spis vzťahujúci sa na konanie vedenéokresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 bol 30. októbra 2008 vrátený krajským súdomokresnému súdu na účely doručenia rozhodnutia vo veci (rozsudok krajského súdusp. zn. 24 Co 50/2008 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkom okresného súduč. k. 4 C 204/1996-919 z 8. októbra 2007 v spojení s opravným uznesením okresného súduč. k. 4 C 204/1996-921 z 12. decembra 2007 nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2008). Dňa 9. decembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-171 rozhodolo pokračovaní v konaní a zároveň sťažovateľov vyzval, aby doplnili a opravili svojepodanie, žalovanú v 1. rade vyzval, aby predložila dôkazy o zaplatení nájmu a Podnikbytového hospodárstva mesta a stavebné bytové družstvo vyzvalna preukázanie výšky nájomného v danej lokalite (na výzvy bolo reagované stanoviskamiz 30. januára 2009 a 3. februára 2009). Sťažovatelia požiadali okresný súd o predĺženielehoty na predloženie vyžiadaných písomností podaním zo 7. februára 2009.
Dňa 13. marca 2009 bol okresnému súdu zo strany sťažovateľov doručený návrhna rozšírenie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia o zaplatenie súm 11 930 € s prísl.a 793,72 € s prísl., ako aj vyžiadané listiny. Okresný súd vyzval 18. marca 2009sťažovateľov na spresnenie ich žalobného návrhu a zároveň obvodné oddelenie Policajnéhozboru, register obyvateľov a Mestský úrad požiadal o zistenie trvalého pobytualebo miesta zdržiavania sa žalovanej v 1. rade. Na výzvy reagovalo mesto 30. marca 2009 správou o zrušení trvalého pobytu žalovanej v 1. rade a predložiloinformácie o mieste zdržiavania sa jej manžela a dcéry. Dňa 2. apríla 2009 bola okresnémusúdu poskytnutá informácia registrom obyvateľov, že žalovaná v 1. rade je bezdomovkyňa.Dňa 15. apríla 2009 obvodné oddelenie Policajného zboru zaslalo okresnému súdu správuo tom, že žalovaná v 1. rade sa na mieste posledného trvalého pobytu nezdržiavaa že od 3. mája 2007 má nahlásený trvalý pobyt na adrese mesto.
Dňa 20. apríla 2009 sťažovatelia požiadali okresný súd o zastavenie konania vo veciuplatnenia si poplatku z omeškania 2,5 promile za každý deň omeškania a v tomto rozsahuzobrali návrh späť.
Okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-221 z 30. apríla 2009 rozhodol o zmenežalobného návrhu a uznesením č. k. 9 C 158/1996-225 z 30. apríla 2009 uložil sťažovateľomdoplatiť súdny poplatok. Uznesením č. k. 9 C 158/1996-227 zo 6. mája 2009 okresný súdkonanie v časti poplatkov z omeškania vo výške 2,5 promile za každý deň omeškania zosumy 916,12 € od 1. mája 1995 do zaplatenia zastavil.
Dňa 6. júla 2009 sťažovatelia doručili okresnému súdu návrh na pristúpenie ďalšíchúčastníkov do konania na strane odporcov podľa § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“).
Dňa 9. júla 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčitona účely rozhodnutia o návrhu sťažovateľov na pristúpenie ďalších účastníkov na stranežalovaných podľa § 92 ods. 1 OSP a o zmene žalobného návrhu.
Okresný súd 30. septembra 2009 požiadal Mestský úrad v, obvodnéoddelenie Policajného zboru a register obyvateľov o oznámenie trvalého pobytu manželažalovanej v 1. rade a následne rozhodol uznesením sp. zn. 9 C 158/1996 z 1. októbra 2009o pristúpení ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných (manžel žalovanejv 1. rade a Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky).Dňa 5. októbra 2009 okresný súd vykonal dopyt na Generálne riaditeľstvo Zboruväzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „zbor väzenskej a justičnejstráže“) týkajúci sa osoby žalovaného v 2. rade a jeho pobytu vo väzbe alebo vo výkonetrestu odňatia slobody, na dopyt generálne riaditeľstvo reagovalo 5. októbra 2009. Mesto odpovedalo 6. októbra 2009 na výzvu okresného súdu uvedením terajšiehotrvalého pobytu žalovaného v 2. rade.
Okresný súd výzvou z 1. októbra 2009 požiadal žalovaného v 2. rade o súčinnosťpri zisťovaní miesta zdržiavania žalovanej v 1. rade a zároveň vyzval sťažovateľovna doplnenie a úpravu žalobného návrhu doručeného okresnému súdu 6. júla 2009. Okresnýsúd výzvou z 1. októbra 2009 požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o zaslanieinformácie týkajúcej sa miesta zdržiavania sa žalovanej v 1. rade. Dňa 10. novembra 2009obvodné oddelenie Policajného zboru oznámilo na základe dopytu okresnému súduinformácie týkajúce sa pobytu žalovaného v 2. rade.
Dňa 11. novembra 2009 sťažovatelia spresnili žalobný návrh v zmysle výzvyokresného súdu z 1. októbra 2009.
Dňa 12. novembra 2009 okresný súd vyzval Úrad mestskej časti Praha 3 – matrikuna oznámenie informácie týkajúcej sa žalovaného v 2. rade, ktorý na výzvu reagoval21. decembra 2009.
Dňa 16. decembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-273 rozhodolo zmene žalobného návrhu.
Dňa 2. marca 2010 okresný súd dožiadal Obvodný súd Praha III o doručeniepísomností žalovanému v 2. rade, 26. apríla 2010 okresný súd urgoval oznámenie výsledkudožiadania z 2. marca 2010 a zároveň požiadal register obyvateľov o oznámenie adresypobytu dcéry žalovanej v 1. rade. Obvodný súd Praha III odpovedal okresnému súdu na jehodožiadanie 28. apríla 2010.
Okresný súd 14. júna 2010 požiadal Obvodný súd Praha III a Mestský úradv o informácie týkajúce sa adresy žalovaného v 2. rade a jeho plnoletýchpríbuzných; Mestský úrad odpovedal na žiadosť okresného súdu podanímdoručeným 23. júna 2010.
Okresný súd zaslal Obvodnému súdu Praha III 30. júla 2010, 9. augusta 2010a 30. augusta 2010 urgencie, na ktoré tento reagoval odpoveďou doručenou okresnému súdu7. októbra 2010.
Dňa 20. októbra 2010 okresný súd vyzval dcéru žalovanej v 1. rade, aby oznámilasvoj súhlas s tým, aby bola ustanovená za opatrovníčku žalovaných v 1. a 2. rade.Dňa 17. januára 2011 okresný súd požiadal Obecný úrad o súčinnosť pri doručovanísúdnej zásielky dcére žalovanej v 1. rade, ten 1. februára 2011 oznámil okresnému súduneúspešnosť pri doručovaní zásielky. Dňa 7. februára 2011 okresný súd požiadal Okresnýsúd Jihlava o doručovanie zásielky pre dcéru žalovanej v 1. rade, ten na dožiadanieodpovedal 29. apríla 2011 oznámením o uskutočnení ďalšieho pokusu doručenia súdnejpísomnosti na novozistenú adresu.
Dňa 16. mája 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 158/1996 ustanovil žalovanejv 1. rade opatrovníčku (uznesenie právoplatné 4. októbra 2011). Dňa 7. júla 2011 okresnýsúd požiadal Obvodný súd Praha III o doručenie písomností žalovanému v 2. rade.Dňa 7. septembra 2011 bolo okresnému súdu doručené oznámenie o doručovaní písomnostížalovanému v 2. rade, na základe ktorého okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-419zo 17. októbra 2011 ustanovil žalovanému v 2. rade opatrovníčku.
Dňa 27. decembra 2011 zákonná sudkyňa v súvislosti s námietkou zaujatostivznesenou sťažovateľmi vyjadrila súhlas s vylúčením z rozhodovania predmetnej vecia pridelením veci inému súdu. Dňa 29. februára 2012 vydala zákonná sudkyňa pokyn,na základe ktorého bol spis s poukazom na námietku zaujatosti sťažovateľov predloženýna ďalšie rozhodnutie predsedníčke okresného súdu, ktorá v odpovedi z 5. marca 2012poukázala na nevyhnutnosť konkretizovania námietky v zmysle § 15 OSP a predloženiapredkladacej správy.
Dňa 13. apríla 2012 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-434 nariadil znaleckédokazovanie z odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty nehnuteľností a za súdnuznalkyňu ustanovil ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „uznesenie o nariadení znaleckéhodokazovania z 13. apríla 2012“). Dňa 23. mája 2012 sťažovatelia doručili okresnému súduodvolanie proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania z 13. apríla 2012 (z dôvodupodaného odvolania sa neuskutočnilo miestne šetrenie nariadené v súvislosti s vykonanímznaleckého dokazovania na 28. máj 2012).
Dňa 7. júna 2012 okresný súd vyzval opatrovníčku žalovaných v 1. a 2. rade,generálnu prokuratúru a súdnu znalkyňu, aby sa vyjadrili k odvolaniu sťažovateľov protiuzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania z 13. apríla 2012. Súdna znalkyňaodpovedala na výzvu podaním z 31. júla 2012, súdna zásielka určená pre opatrovníčkužalovaných v 1. a 2. rade bola vrátená ako nedoručená. Dňa 9. augusta 2012 bolookresnému súdu doručené vyjadrenie generálnej prokuratúry k odvolaniu sťažovateľovz 23. mája 2012 a 5. septembra 2012 okresný súd vyzval opatrovníčku žalovanýchv 1. a 2. rade na vyjadrenie k označenému odvolaniu.
Dňa 5. septembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-459 zrušiluznesenie o ustanovení opatrovníčky žalovaných v 1. a 2. rade a ustanovil ako opatrovníčkuzamestnankyňu Okresného súdu Galanta (ďalej len „uznesenie o ustanoveníza opatrovníčku“). Proti označenému uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia8. októbra 2012 odvolanie. Okresný súd v tejto súvislosti 10. októbra 2012 vyzvalopatrovníčku žalovaných v 1. a 2. rade na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu a následne13. novembra 2012 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach protiuzneseniam o nariadení znaleckého dokazovania z 13. apríla 2012 a o ustanoveníopatrovníčky. Dňa 4. marca 2013 sťažovatelia požiadali o oslobodenie od platenia súdnychpoplatkov.
Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 417/2012-477 z 30. júla 2013 odvolaniesťažovateľov proti uzneseniu o ustanovení opatrovníčky odmietol a uznesenímsp. zn. 9 Co 25/2013 z 30. júla 2013 odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu o nariadeníznaleckého dokazovania v časti nariadenia dokazovania odmietol a v časti povinnostiuloženej sťažovateľom zaplatiť preddavok na trovy dokazovania vo výške 100 € potvrdil;spis bol vrátený okresnému súdu 19. augusta 2013.
Dňa 30. septembra 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa v 1. radeo opätovné doručenie uznesení krajského súdu sp. zn. 9 Co 417/2012 a sp. zn. 9 Co 25/2013z 30. júla 2013. Okresný súd prípisom zo 4. októbra 2013 oznámil sťažovateľovi v 1. rade,že nie je dôvod opätovne doručovať tieto rozhodnutia krajského súdu a zároveň uznesenímč. k. 9 C 158/1996-502 zo 4. októbra 2013 sťažovateľom nepriznal oslobodenie od plateniasúdnych poplatkov. Sťažovatelia 30. októbra 2013 podali proti tomuto rozhodnutiuodvolanie. Spis bol na rozhodnutie o tomto odvolaní predložený krajskému súdu 13.decembra 2013. Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 424/2013-519 z 20. februára 2014rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku potvrdila spis vrátil okresnému súdu 27. februára 2014.
Dňa 9. júna 2014 bol v dôsledku oznámenia o úmrtí súdnej znalkyne okresnýmsúdom vydaný pokyn na ustanovenie nového súdneho znalca. Okresný súd v tejto súvislostiuznesením č. k. 9 C 158/1996-531 z 13. júna 2014 zrušil svoje uznesenie z 13. apríla 2012v časti ustanovenia súdnej znalkyne a ustanovil novú súdnu znalkyňu.
Dňa 24. júla 2014 bol spis zaslaný súdnej znalkyni na vypracovanie znaleckéhoposudku. Spis bol 8. septembra 2014 vrátený okresnému súdu z dôvodu dočasnejpráceneschopnosti súdnej znalkyne.
Dňa 24. septembra 2014 okresný súd ustanovil nového súdneho znalca z odboruekonómie a manažmentu.
Od 17. októbra 2014 do 8. decembra 2014 bol spis u predsedníčky okresného súduna účely vypracovania vyjadrenia k sťažnosti.
V súčasnosti sa spis doručuje súdnemu znalcovi na vypracovanie znaleckéhoposudku.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojhopráva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj„ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanieo žalobe sťažovateľov, ktorou sa domáhajú zaplatenia dlžného nájomného a úhradyza plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu a vydania bezdôvodného obohatenia.Po právnej stránke ústavný súd nepovažuje vec za zložitú, a to s poukazom na to, žeobdobné spory tvoria súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov.Zo skutkového hľadiska ústavný súd považuje vec za zložitejšiu, a to okrem inéhoaj s poukazom na skutočnosť, že okresný súd musel objektívne vynaložiť značné úsiliena zisťovanie aktuálneho pobytu žalovanej v 1. rade a žalovaného v 2. rade, pričom v tejtosúvislosti bolo nevyhnutné vykonať dožiadania na príslušné štátne orgány, a to nielenv Slovenskej republike, ale aj v zahraničí.
2. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľov (v spore žalobcov) akoúčastníkov napadnutého konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnejšiu skutočnosť,ktorá mohla prispieť k predĺženiu doterajšieho priebehu konania. Z prehľadu procesnýchúkonov vykonaných v napadnutom konaní však vyplýva, že sťažovatelia v značnej miereuplatňovali svoje procesné práva (podanie odvolania proti uzneseniu okresného súduo nariadení znaleckého dokazovania a o ustanovení opatrovníčky, námietky zaujatostizákonnej sudkyne z 13. januára 2004, návrh na zmenu žalobného petitu z 13. marca 2009,návrh na pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných zo 6. júla 2009,návrh na zastavenie konania vo veci uplatnenia si poplatku z omeškania z 20. apríla 2009,žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov), ktoré objektívne mali nemalý vplyvna doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania. Ústavný súd v tejto súvislostipoukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných právúčastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba,ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemuvo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnúna rozhodnutie o sťažovateľmi uplatnených procesných právach bolo potrebné zohľadniťpri posúdení postupu okresného súdu a následne aj v súvislosti s rozhodovanímo primeranom finančnom zadosťučinení.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 9 C 158/1996. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnounečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že napadnuté konanie vedené okresnýmsúdom bolo prerušené od 28. novembra 1996 do právoplatného skončenia konania vedenéhotýmto súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 (okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996-171z 9. decembra 2008 rozhodol o pokračovaní v napadnutom konaní vzhľadom na skutočnosť,že rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 Co 50/2008 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkomokresného súdu sp. zn. 4 C 204/1996 z 8. októbra 2008 v spojení s opravným uznesenímokresného súdu sp. zn. 4 C 204/1996 z 12. decembra 2007 nadobudol právoplatnosť10. novembra 2008), poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odstránenie stavuprávnej neistoty účastníka konania spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom prerušeníkonania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážkyprerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sav prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnejneistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj v čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnejprekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. napr.III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).
Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní v období, počasktorého bolo toto konanie právoplatne prerušené, vyplýva, že v jeho rámci okresný súdvykonával sporadicky len procesné úkony, ktoré nesúviseli priamo s prerokúvaním veciv merite (námietka zaujatosti zákonnej sudkyne a zisťovanie trvalého pobytu žalovanejv 1. rade). Vzhľadom na už uvedenú ustálenú judikatúru ústavného súdu však tento postupokresného súdu, ako ani jeho nečinnosť v období, keď bolo napadnuté konanie prerušené,nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.
Sťažovatelia v súvislosti s prerušením napadnutého konania z dôvodu vedeniakonania sp. zn. 4 C 204/1996, „v ktorom boli konštatované zbytočné prieťahy a v ktorej rozhodli všeobecné súdy po vyše 12 rokoch vedenia sporu zamietnutím žaloby podanej proti sťažovateľom z dôvodu, že žalobkyňa nemala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby“,poukazujú na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veciMatoušková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 39752/98), v ktorom podľa sťažovateľovtento vyslovil názor, podľa ktorého v prípade, „ak je konanie, kvôli ktorému je prerušené iné konanie, postihnuté zbytočnými prieťahmi (v prípade konania 4 C/204/96 konštatoval zbytočné prieťahy ešte v jeho rozhodnutí II. ÚS 197/02 zo dňa 16. 4. 2003; pričom tie možné badať aj v samotnej neskorej identifikácii nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby na strane žalobkyne), je nevyhnutné vyhodnotiť prerušené konanie taktiež ako konanie porušujúce právo na prejednanie veci v primeranej lehote garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľov potrebné pri posudzovaní zbytočných prieťahov po poslednom rozhodnutí ústavného súdu prihliadať na celkovú dĺžku konania, teda na dĺžku v rozsahu 17 rokov a 8 mesiacov!“.
Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod odkloniť sa od svojejuž ustálenej citovanej judikatúry, podľa ktorej po prerušení konania, ku ktorému došlov súlade so zákonom, súd nemôže vykonávať žiadne procesné úkony smerujúcek odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a preto jeho postup vyznačujúci sa nečinnosťounemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní. Sťažovatelia vyslovujú názor, že jepri posudzovaní zbytočných prieťahov v napadnutom konaní nevyhnutné prihliadať nacelkovú dĺžku konania, teda vrátane tej jeho časti, v rámci ktorej bolo napadnuté konanieprávoplatne prerušené, a vysloviť porušenie práv sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie vedenéokresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996, ktoré bolo dôvodom prerušenia napadnutéhokonania, bolo poznačené „zbytočnými prieťahmi“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia sa sťažnosťou doručenouústavnému súdu 23. októbra 2002 domáhali ako účastníci konania vedeného okresnýmsúdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 vyslovenia porušenia ich práv na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa ústavya dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súdrozhodol nálezom sp. zn. II. ÚS 197/02 zo 16. apríla 2003, v ktorom vyslovil porušenie právsťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v označenom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že konanie vedenéokresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 bolo právoplatne skončené až 10. novembra2008. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali možnosť domáhať sa aj po vydaní nálezuústavného súdu sp. zn. II. ÚS 97/02 zo 16. apríla 2003 opakovanou sťažnosťou vysloveniaporušenia svojich práv, ak sa domnievali, že označené konanie je aj naďalej poznačenézbytočnými prieťahmi. Sťažovatelia mali teda možnosť aktívneho uplatňovania svojich právv rámci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 ako jeho účastníci,pričom túto možnosť aktívneho bránenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru aj využili.Pokiaľ aj ESĽP vo veci Matoušková v. Slovenská republika (rozsudok z 12. 11. 2002)zobral pri rozhodovaní o sťažnosti týkajúcej sa primeranosti lehoty potrebnej na prejednaniezáležitosti do úvahy aj obdobie, v rámci ktorého sa rozhodovalo o predbežnej otázke v inomkonaní (počas prerušenia napadnutého konania), urobil tak za situácie, keď sťažovateľkanebola účastníčkou konania o predbežnej otázke, takže nedisponovala žiadnymiprostriedkami obrany svojich práv podľa ústavy a dohovoru. Z uvedeného dôvodu jeaplikácia rozhodnutia ESĽP vo veci Matoušková v. Slovenská republika na vecsťažovateľov objektívne spochybniteľná.
Ústavný súd, vychádzajúc z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutomkonaní, neidentifikoval kratšie ani dlhšie obdobia absolútnej neodôvodnenej nečinnostiokresného súdu. Napriek uvedenému však ústavný súd konštatuje nesústredenúa neefektívnu činnosť okresného súdu, ktorá sa prejavila predovšetkým pri zisťovaní miestapobytu žalovanej v 1. rade (opätovné výzvy týkajúce sa zisťovania miesta pobytu žalovanejv 1. rade na príslušné štátne orgány, dokonca aj po ustanovení opatrovníčky žalovanejv 1. rade 21. mája 2007), ako aj pri samotnom ustanovovaní opatrovníčky [žalovanejv 1. rade okresný súd ustanovil opatrovníčku celkovo trikrát (21. mája 2007, 16. mája 2011a 5. septembra 2012)]. Ako neefektívny kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súduv súvislosti so zaistením znaleckého dokazovania. Aj napriek skutočnosti, že znaleckédokazovanie vo veci bolo nariadené už 13. apríla 2012, do rozhodnutia ústavného súduznalecký posudok nebol vypracovaný.
Nesústredená a neefektívna činnosť okresného súdu spôsobila, že napadnuté konanienie je ani po viac ako 6 rokoch od ukončenia jeho prerušenia (november 2008) právoplatneskončené.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnounečinnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čím porušilzákladné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sumekaždému po 7 500 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj s prihliadnutímna charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospelk názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € každému zo sťažovateľovbude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovanímAdvokátskou kanceláriou Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava. Úhradu priznalza tri úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti,stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2,§ 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume požadovanejsťažovateľmi (432,21 €) vzhľadom na skutočnosť, že požadovaná suma neprekračuje sumuvypočítanú podľa označených ustanovení vyhlášky.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015