znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 397/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   P.,   t.   č.   vo výkone   trestu,   vo   veci   namietaného porušenia   základných   práv   zaručených   v   čl.   46   a   čl.   50   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Poprad v konaní vedenom pod ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008, postupom Okresného súdu Poprad v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   5   T   77/2009,   sp.   zn. 5 Nt 4/2012 a sp.   zn. 5 Nt 11/2012   a jeho   uznesením   z 8.   decembra   2008   (rozhodnutie   o vzatí   do   väzby), rozsudkom zo 14. decembra 2009 a uznesením z 18. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 2 To 50/2010 a sp. zn. 7 Tos 23/2012 a jeho uzneseniami z 27. januára 2011 a 29. januára 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 5/2012 a jeho uznesením z 21. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013 doručená sťažnosť J. K., P., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   základného   práva   zaručeného   v čl. 36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva   Policajného zboru   Poprad (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“)   v konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-154/OVK-PP-2008,   postupom   Okresného súdu Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 5 T 77/2009, sp. zn.   5 Nt   4/2012   a   sp.   zn.   5   Nt   11/2012   a   jeho   uznesením   z   8.   decembra   2008 (rozhodnutie o vzatí do väzby), rozsudkom zo 14. decembra 2009 a uznesením z 18. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 To 50/2010 a sp. zn. 7 Tos 23/2012 a jeho uzneseniami z 27. januára 2011 a 29.   januára   2013,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 5/2012 a jeho uznesením z 21. februára 2012.

Zo sťažnosti, z jej príloh a z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 77/2009 zo 14. decembra 2009 uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   prečinu   sexuálneho   zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a trest prepadnutia veci.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovateľ   a ďalšia   obžalovaná   odvolania, o ktorých krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 50/2010 z 27. januára 2011 podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodol tak, že ich ako nedôvodné zamietol.

Následne   sťažovateľ   podal   proti   druhostupňovému   rozhodnutiu   dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 5/2012 z 21. februára 2012 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože neboli splnené dôvody dovolania.

Sťažovateľ neskôr vo svojej trestnej veci podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý však okresný súd uznesením č. k. 5 Nt 4/2012-18 z 24. mája 2012 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol. Práva podať sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ vzdal priamo na verejnom zasadnutí po vyhlásení tohto rozhodnutia.

Dňa   21.   augusta   2012   však   sťažovateľ   opäť   podal   okresnému   súdu   návrh na povolenie   obnovy   konania,   ktorý   okresný   súd   uznesením   č.   k.   5   Nt   11/2012-16 z 18. októbra   2012   podľa   §   399   ods.   2   Trestného   poriadku   zamietol,   pretože   nezistil podmienky obnovy konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením č. k. 7 Tos 23/2012-35 z 29. januára 2013 rozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že ju zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupmi   a rozhodnutiami   všeobecných   súdov v uvedených konaniach týkajúcich sa jeho trestnej veci došlo k porušeniu jeho označených základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou,   resp.   práv   zaručených   dohovorom a dodatkovým protokolom.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí:«Podkladom pre moje začatie trestného stíhania v zmysle par.   199 ods.   1 Trest. poriadku a súčasne pre začatie trestného stíhania podľa par. 206 ods. 1 Trest. poriadku, mňa ako obvineného bolo oznámenie o „údajnom“ spáchaní trestnej činnosti, ktoré bolo vykonané tak, ako to vyplýva z oznámenia V. V. dňa 4. decembra 2008 v čase od 10.30 hod. do 12.45 hod. za prítomnosti jej triednej učiteľky...

Následne   toho   istého   dňa,   t.   j.   4.   decembra   2008,   bol   vykonaný   výsluch   svedka V. V..., pričom výsluch bol realizovaný v čase od 14.30 hod. do 15.45 hod.

Dňa 4. decembra 2008 som bol vyrozumený v telefonickom rozhovore, že sa mám dostaviť   na   políciu...   Po   cca   15   min...   som   sa   dostavil   na   miesto   policajného   zboru, bolo niečo po 17.00 hod..., kde som bol následne zadržaný vyšetrovateľom PZ P..., kde mi predložil uznesenie o vznesení obvinenia a tým aj trestného stíhania mojej osoby... V zmysle... par. 33 Trestného poriadku som teda mohol v trest. konaní vystupovať ako obvinený až po tom, čo som prebral uznesenie o vznesení obvinenia, teda po 17.00 hod. dňa 4. decembra 2008...

Zo spisového materiálu nevyplýva, že vyšetrovateľ bol začal konanie vo veci tak, ako to   skonštatoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   rep.,   rozhodnutie   sp.   zn.   2   Tdo   5/2012, a napriek   tomu   svedeckú   výpoveď   voči   konkrétnej   osobe   vykonanú   pred   samotným vznesením obvinenia bez prítomnosti obhajcu považuje za výpoveď v súlade s príslušnými právnymi predpismi...

... po mojom zadržaní dňa 4. decembra 2008 po 17-tej hod. a odmietnutí vypovedať bez prítomnosti   môjho právnika   a odmietnutie   o ustanovenie   obhajoby   v zmysle   par.   40 ods. 2 Trest.   poriadku,   ale nie odmietnutie obhajoby podľa vlastného výberu,   mi nebol určený termín dokedy si mám zvoliť obhajcu a keby som si ho nezvolil môže mi ho zvoliť iná oprávnená osoba. O 17.45 hod. ma vyšetrovateľ PZ – P. zatkol...

Následne som bol prevezený na Obv. odd. PZ – P. do cely predbežného zadržania... Nikto ma neinformoval pri mojom zadržaní a následnom zatknutí, že bol vykonaný výsluch svedkyne V., a to isté, to už som bol v CPZ, že sa ide vykonať výsluch svedkyne S. M. dňa 5. decembra 2008.

Túto   jej   výpoveď...   vykonanú   bez   mojej   prítomnosti   a prítomnosti   obhajcu,   kde ma nik   neupozornil   ani   neinformoval,   že   bude   vykonaný   výsluch   sv.   M.   sa   tiež   opiera ako o zákonný   získaný   dôkaz   aj   Krajský   súd   Prešov   v konaní   o obnove   konania   sp.   zn. 7 Tos 23/12...

Tu   by   som   chcel   poukázať   na   to,   že   osoba   vo   väzbe   musí   byť   informovaná o podaniach založených do spisu a musí mať skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť... Dňa   8.   decembra   2008   na   pojednávaní   o rozhodovaní   o mojej   väzbe   ma   ani p. sudca...   tiež   neoboznámil   so   skutočnosťou,   že   už   boli   vykonané   výsluchy   svedkýň... a na moju   otázku,   že   prečo   sa   pojednáva   bez   prítomnosti   môjho   advokáta   som   dostal odpoveď..., že tu na tomto konaní mi ho netreba...

Opätovný výsluch v prítomnosti môjho obhajcu boli vykonané dňa 29. apríla 2009. Svedkyňa V. V. odmietla vypovedať..., ale nepotvrdila, že trvá na svojej výpovedi zo dňa 4. decembra 2008. Následne bola vypočutá len v konaní pred súdom na Okresnom súde Poprad, kde využila svoje zákonné právo v zmysle par. 130 Trest. poriadku...... v   konaní   pred   súdom,   tak   aj   pri   vyšetrovateľovi   PZ   –   P.   mi   bolo   popreté a obmedzené moje právo na obhajobu a tým aj právo na spravodlivý proces...

Svedkyňa S. M. dňa 29. apríla 2009, za prítomnosti obhajcu vypovedala prakticky v môj   prospech,   avšak   súd   túto   jej   výpoveď...   nepovažoval   za   dôveryhodnú   a prikláňal sa k výpovedi robenej dňa 5. decembra 2008, bez prítomnosti môjho obhajcu alebo mojou prítomnosťou...

Mám za to, že táto výpoveď sa dá označiť za procesne nezákonnú... Výpovede oboch svedkýň... boli jedinými priamymi dôkazmi... Pojednávanie   na   Okresnom   súde   v Poprade   a využitím   svojho   zákonného   práva v zmysle   par.   130   Trest.   por.   svedkyňou   V.   mi   bolo   obmedzené   a popreté   právo na obhajobu,   klásť   svedkyni   otázky   a tak   dokázať   svoju   nevinu   a dokázať,   že   svedkyňa V. napriek skutočnosti jej rozporov vo výpovedi zo dňa 4. decembra 2008 nevypovedala pravdu. Tu chcem poukázať aj na hrubé poručenie ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy... Moje odsúdenie založené a uznané výpoveďami svedkýň... prijaté Okresným súdom Poprad a nasledujúcimi súdmi, mi bolo popreté moje základné právo a hrubo porušené a garantované aj Ústavou Slovenskej republiky tak aj právo na spravodlivý proces, právo na rovnosť strán, nerešpektovanie nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej rep... Mám   zato,   že   v mojom   prípade   došlo   jak   orgánov   činných   v trestnom   konaní, tak aj pri   rozhodovaní   o uvalení   väzby,   tak   aj   v postupe   súdov...   k hrubému   poručeniu môjho základného práva a slobody, práva na obhajobu, ktoré mi garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 36 Listiny, článok 6 ods. 1, ods. 3 písm. b, písm. c, písm. d Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Skutočnosť, že hlavný dôkaz výpoveď svedkyne V. bola vykonaná pred tým, ako som sa   dozvedel   o začatí   trestného   konania   a o vznesení   obvinenia   voči   mojej   osobe   došlo k porušeniu môjho základného práva na obhajobu, tiež, že ma nik neinformoval o úkone výsluchu svedkyne M. napriek skutočnosti, že mi bola obmedzená osobná sloboda... Bolo mi zmarené a odopreté moje právo – právo sa obhajovať a právo zúčastniť sa na vyšetrovacích úkonoch...

...   je   zrejmé,   že   súdy   záver   o vine...   založili   na   procesne   nepoužiteľnom   dôkaze, ich postup nebol v súlade so zásadami zákonnosti trestného konania, zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností a voľného hodnotenia dôkazov, popretie a obmedzenie môjho práva a slobody v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu zásady prezumpcie neviny čl. 6 ods. 2 Dohovoru...»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1. Základné právo sťažovateľa J. K... zaručené v čl. 46, čl. 50 Ústavy Sloven. rep., článok 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a článkom 1 Protokolu č. 1, článok 36 ods. 1 Listiny zákl. práv a slobôd, článok 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru... vyšetrovateľom PZ – P., rozhodnutím o vzatí do väzby dňa 8. 12. 2008, Okresným súdom Poprad, rozsudkom Okresného   súdu v Poprade   sp.   zn.   5 T 77/2009   zo dňa 14. decembra   2009,   uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 20/2010 (správne má byť sp. zn. 2 To 50/2010, pozn.) zo dňa 27. 1. 2011, unesením Najvyššieho súdu Slovenskej rep. sp. zn. 2 Tdo 5/2012 zo dňa 21. 2. 2012, uznesením Okresného súdu v Poprade sp. zn. 5 Nt 4/2012, uznesením Okresného súdu v Poprade sp. zn. 5 Nt 11/2012 zo dňa 18. 10. 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. 7 Tos 23/12-35 porušené bolo.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   zo   dňa   21.   januára   2013 (správne   má byť 29. januára 2013, pozn.) sp. zn. 7 Tos 23/12-35 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie....

4. J. K. priznáva náhradu trov konania 134,79 €...“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom konania je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 50 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, práv   zaručených   v čl.   6   ods.   1   a   3   dohovoru   postupom   vyšetrovateľa   PZ   v konaní vedenom pod   ČVS:   ORP-154/OVK-PP-2008,   postupom   okresného   súdu   v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 77/2009, sp.   zn. 5 Nt 4/2012 a sp.   zn. 5 Nt 11/2012 a jeho uznesením z 8. decembra 2008 (rozhodnutie o vzatí do väzby), rozsudkom zo 14. decembra 2009   a uznesením   z 18.   októbra   2012,   postupom   krajského   súdu   v konaniach   vedených pod sp. zn. 2 To 50/2010 a sp. zn. 7 Tos 23/2012 a jeho uzneseniami z 27. januára 2011 a 29. januára   2013,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tdo 5/2012 a jeho uznesením z 21. februára 2012.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   50   ods.   4   ústavy   obvinený   má   právo   odoprieť   výpoveď;   tohto   práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

Podľa   čl.   50   ods.   5   ústavy   nikoho   nemožno   trestne   stíhať   za   čin,   za   ktorý bol už právoplatne   odsúdený   alebo   oslobodený   spod   obžaloby.   Táto   zásada   nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c)   obhajovať   sa   osobne   alebo   s   pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu, alebo pokiaľ   nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1.   K namietanému   porušeniu   práv   postupom   vyšetrovateľa   PZ   v konaní vedenom pod ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008, postupom okresného súdu v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   5   T   77/2009   a sp.   zn.   5   Nt   4/2012   a jeho   rozsudkom zo 14. decembra   2009   a   uznesením   z 8.   decembra   2008   (rozhodnutie   o vzatí sťažovateľa   do   väzby),   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 To 50/2010   a jeho   uznesením   z 27.   januára   2011   a postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 5/2012 a jeho uznesením z 21. februára 2012

1.1   Jednou   zo   základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn. 5 T 77/2009 bolo právoplatne skončené 27. januára 2011, a to rozsudkom zo 14. decembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 50/2010 z 27. januára 2011. Podľa zistenia ústavného súdu bol rozsudok okresného súdu doručený sťažovateľovi 15. apríla 2010   a jeho   obhajkyni   14.   apríla   2010.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľovi doručené 5. augusta 2011 a jeho obhajkyni 4. augusta 2011.

Konanie   o dovolaní   vedené   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Tdo   5/2012   bolo právoplatne skončené   vydaním   uznesenia   z 21.   februára   2012,   ktoré bolo sťažovateľovi doručené 30. marca 2012 a jeho obhajkyni 28. marca 2012.

Konanie   o návrhu   na   obnovu   konania   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 5 Nt 4/2012 bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia č. k. 5 Nt 4/2012-18 z 24. mája 2012   (sťažovateľ   sa   vzdal   práva   podať   sťažnosť   proti   tomuto   rozhodnutiu),   ktoré   bolo sťažovateľovi doručené ešte v tom istom mesiaci.

Z uvedených   zistení   vyplýva,   že   všetky   namietané   konania   vrátane   prípravného konania vedeného vyšetrovateľom PZ pod ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008, ako aj konania o vzatí sťažovateľa do väzby, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie z 8. decembra 2008, boli právoplatne   skončené   viac   ako   dva   mesiace   pred   podaním   sťažnosti   sťažovateľa ústavnému súdu 2. mája 2013 (podané na poštovú prepravu 30. apríla 2013).

Sťažnosť v tejto časti bola teda podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   ju   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

1.2 Sťažnosť   sťažovateľa   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 50 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 77/2009   zo   14.   decembra   2009,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   50/2010 z 27. januára 2011, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 5/2012 z 21. februára 2012 a uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   5   Nt   4/2012   z   24.   mája 2012   bolo   navyše   možné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre jej neprípustnosť.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľ   už   v minulosti   podal   ústavnému   súdu   dve   sťažnosti   doručené 9. decembra 2011   a   25. júna 2012,   ktoré   boli   vedené   pod   sp. zn.   IV. ÚS 8/2012 a sp. zn. I. ÚS 348/2012, a ktorými namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 50 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 77/2009 zo 14. decembra 2009, uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 50/2010 z 27. januára 2011, uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   5/2012   z   21.   februára   2012   a   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   5   Nt   4/2012   z 24. mája   2012,   ako   aj   postupmi,   ktoré   týmto rozhodnutiam predchádzali. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 8/2012-7 z 12. januára 2012   sťažnosť   sťažovateľa   (doručenú   ústavnému   súdu   9.   decembra   2011)   odmietol, a to v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   14.   decembra   2009   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   a rozhodnutie   a v časti   smerujúcej proti uzneseniu   krajského   súdu   z   27.   januára 2011   z dôvodu   jej   oneskoreného   podania. Uznesením   č. k.   I. ÚS 348/2012-7   zo   4. júla 2012   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa (doručenú 25. júna 2012) v časti smerujúcej proti porušeniu práv rozsudkom okresného   súdu   zo   14.   decembra   2009   a uznesením   krajského   súdu   z 27.   januára   2011 ako neprípustnú   (z   dôvodu   existencie   uznesenia   ústavného súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   8/2012 z 12. januára 2012), v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 21. februára 2012 z dôvodu jej oneskoreného podania a v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 24. mája 2012 (sp. zn. 5 Nt 4/2012) z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Uvedené dôvody, pre ktoré boli predchádzajúce sťažnosti sťažovateľa odmietnuté, predstavujú   neodstrániteľné   nedostatky   procesných   podmienok   konania,   ktoré   nemôžu byť odstránené ani dodatočnou aktivitou sťažovateľa ako účastníka konania.

Existencia   prekážky   res   iudicata   vylučuje   možnosť   opakovane   preskúmať sťažovateľove námietky porušenia ním označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5   T   77/2009   zo 14. decembra   2009,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   50/2010 z 27. januára 2011, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 5/2012 z 21. februára 2012 a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 4/2012 z 24. mája 2012, preto ústavný súd v tejto časti mohol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietnuť aj ako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 11/2012 a jeho uznesením z 18. októbra 2012

V označenom konaní okresný súd znova rozhodoval o návrhu sťažovateľa (v poradí druhý návrh) na povolenie obnovy konania, ktorý bol doručený okresnému súdu 21. augusta 2012. O tomto návrhu okresný súd uznesením č. k. 5 Nt 11/2012-16 z 18. októbra 2012 rozhodol   tak,   že   ho   podľa   §   399   ods.   2   Trestného   poriadku   zamietol.   Proti   tomuto rozhodnutiu bola prípustná sťažnosť.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu z 18.   októbra 2012 sťažnosť   (čo   aj využil), o ktorej   bol oprávnený konať a rozhodnúť krajský súd a v prípade jeho zistenia, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa súdom prvého stupňa, mal povinnosť týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu. Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o sťažnosti   sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 23/2012 a jeho uznesením z 29. januára 2013

3.1 Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 23/2012 a jeho uznesením z 29. januára 2013, ústavný súd poznamenáva, že vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis   mutandis II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných   sťažnostiach   nie   je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp.   nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov   všeobecnými   súdmi s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný   súd   takisto   pripomína,   že   jeho prvoradou   úlohou   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie   ochrana   zákonnosti,   čo   je   aj   prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 23/2012 rozhodoval a uznesením z 29.   januára   2013   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 5 Nt 11/2012-16 z 18. októbra 2012, ktorým okresný súd zamietol návrh na povolenie obnovy   konania   v trestnej   veci   sťažovateľa.   Výsledkom   konania   krajského   súdu   bolo, že sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zamietol ako nedôvodnú.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia druhostupňový súd okrem iného uviedol:„Predpokladom povolenia obnovy konania, ktorá je jedným z dvoch mimoriadnych zákonom   stanovených   prostriedkov   umožňujúcich   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia vo veci, je preukázanie splnenia podmienok, pokiaľ ide o trestné stíhanie, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom, presne vymedzených v ustanovení § 394 ods. 1 Tr. por.

Podľa   tohto   ustanovenia   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

V   rámci   konania   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   nie   je   teda   možné preskúmavať   správnosť   pôvodného   rozhodnutia,   jeho   zákonnosť   a   odôvodnenosť, nie je možné posudzovať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní   vysporiadal   so   všetkými   okolnosťami   významnými   pre   rozhodnutie a obhajobou obvineného, či rešpektoval zásady bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní, či bolo zachované právo na obhajobu a pod., ale skúma len, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a či by tieto dôkazy alebo skutočnosti samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi, ktoré boli známe už predtým, mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo v rámci ktorých by bol uložený trest v zrejmom nepomere s účelom trestu...

Odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania doručenom súdu prvého stupňa dňa 21. 8. 2012 uvádzal, že tento návrh podal na základe odporúčania Generálnej prokuratúry. Dôvodom je skutočnosť, že svedkyňa V. V. pri podaní vysvetlenia vo veci vedenej OO PZ P. pod ČVS: ORP-1378/PP-PP-2011 vypovedala inak ako v tejto trestnej veci, je tu podľa jeho názoru pochybnosť, že sa skutok stal, pretože vierohodnosť svedkyne V. V. je podľa jeho názoru pochybná. Táto svedkyňa v prípravnom konaní v tejto trestnej veci vypovedala, že pýtala peniaze od M. K. na učebné pomôcky, vo veci vedenej políciou pod   ČVS:   ORP-1378/PP-PP-2011   však   vypovedala,   že   peniaze   na   nákup   učebníc nemeckého jazyka jej dali rodičia a peniaze od svedka K. pýtala na rozbité okno.

Preskúmajúc   obsah predloženého   spisu   súdu   prvého stupňa sp.   zn.   5 T   77/2009 ako aj   spisu   sp.   zn.   5   Nt   4/2012   dospel   krajský   súd   k   záveru,   že   pokiaľ   ide o prehodnocovanie   zákonnosti   pôvodného   rozhodnutia   a   to   v   otázke,   že   svedkyňa poškodená nebola pred súdom prvého stupňa vypočutá, pričom v prípravnom konaní bola vypočutá   len po   začatí   trestného   stíhania   pred   vznesením   obvinenia   a   bez   prítomnosti obhajcu ako aj v otázke, že odsúdený nemal v pôvodnom konaní dostatok času na zvolenie si   obhajcu,   nemohli   by   tieto   skutočnosti   samy   o   sebe   odôvodniť   povolenie   obnovy pôvodného   konania,   z dôvodov   vyššie   uvedených,   teda   tieto   skutočnosti   nie   sú   nové skutočnosti alebo dôkazy ako ich má na mysli ust. § 394 ods.1 Tr. por., navyše tieto otázky boli riešené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp, zn. 2 Tdo 5/2012 zo dňa 21. 2. 2012, ktorým bolo odmietnuté dovolanie obv. J. K.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že poškodená V. V. mala v konaní vedenom pred OO PZ P. v inej   trestnej   veci   (vedenej   pod   ČVS:   ORP-1378/PP-PP-2011)   uvádzať,   že   peniaze si požičala od M. K. na zaplatenie rozbitého okna v škole a učebnice nemčiny si kúpila za peniaze,   ktoré   jej   dali   rodičia,   pričom   v   tejto   trestnej   veci   (vedenej   pred   Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 5 T 77/2009) v prípravnom konaní dňa 4. 12. 2008 uviedla, že peniaze si požičala na nákup učebníc nemeckého jazyka, čím malo byť preukázané, že jej rodičia nedávali peniaze na učebné pomôcky, ide o novú skutočnosť. Preto bolo potrebné skúmať, či takáto nová skutočnosť je spôsobilá, či už sama o sebe alebo v spojení s doteraz známymi skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného.

Súd prvého   stupňa   dospel   k správnemu   záveru,   že ani   takýto   dôkaz by   nemohol odôvodniť iné rozhodnutie o vine. V tejto súvislosti je treba povedať, že tak poškodená V. V. ako aj svedok M. K. zhodne potvrdili, že svedok K. dal poškodenej peniaze v hodnote 5.000,- Sk, a poškodená V. časť tejto sumy použila na nákup trička, teplákov a tenisiek na telesnú   výchovu.   Napokon   aj   poškodená   S.   M.   pri   svojej   výpovedi   dňa   5. 12. 2008 uviedla, že rodičia im na školské pomôcky neprispievali a aj ona si kúpila za peniaze, ktoré mali od svedka M. K. učebné pomôcky. Taktiež súd prvého stupňa sa v pôvodnom konaní zaoberal   aj   hodnotením   vierohodnosti   svedkyne   poškodenej   V.   V.   a to   aj   znaleckým dokazovaním, pričom bola skúmaná aj vierohodnosť výpovedí obžalovaných J. K. a S. K. a aj v kontexte hodnotenia týchto záverov by podľa názoru krajského súdu zmena v častí výpovede svedkyne V. V. nebola takým dôkazom, ktorý by mohol odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo o treste.

Prvostupňový   súd   teda   dospel   k   správnemu   záveru,   že   v   prejednávanej   veci podmienky   pre   povolenie   obnovy   pôvodného   konania   (sp.   zn.   5 T 77/09)   vyplývajúce z ust. § 394 Tr. por. zistené neboli. Navyše návrh odsúdeného J. K. na povolenie obnovy konania   vo   veci   vedenej   pred   Okresným   súdom   Poprad,   v   ktorom   uvádzal   odsúdený rovnaké dôvody bol právoplatne zamietnutý aj uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 Nt 4/2012 zo dňa 24. 5. 2012.

Z týchto vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd, považujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa za zákonné a správne, sťažnosť odsúdeného v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.“

V citovanej   časti   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   uviedol   zreteľné   dôvody, prečo sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu na povolenie   obnovy   pôvodného   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   5   T   77/2009   zamietol. Svoje závery pritom oprel o konkrétne ustanovenia príslušného procesnoprávneho predpisu (Trestného poriadku), ktorým sa konanie riadilo a ktoré v odôvodnení rozhodnutia citoval. Sťažovateľovi jasne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom ozrejmil, ktoré podmienky musia byť pre povolenie obnovy splnené a prečo tieto za splnené nepovažoval.

Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli nezlučiteľné   so   základným   právom   účastníka   konania na súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1 ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny).   Napadnuté   rozhodnutie   obsahuje   dostatok   skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich   odvodené nie sú   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   (Trestného   poriadku), ktorá by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo omyly   v posudzovaní   obsahu   aplikovanej   právnej   úpravy.   Ústavný   súd   pritom   dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu z 29. januára 2013 spĺňa všetky ústavou kladené požiadavky na spravodlivé rozhodnutie.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Aj keď sťažovateľ v sťažnosti bližšie nešpecifikoval, ktoré konkrétne základné právo z katalógu základných práv zaručených v čl. 46 ústavy namieta, z obsahu sťažnosti vyplýva, že išlo o námietku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť z hľadiska možného   porušenia   základných   práv   zaručených   v ďalších   odsekoch   čl.   46   ústavy už neposudzoval.   Koniec   koncov   už   zo   samotného   znenia   týchto   ustanovení   je   zrejmé, že tieto   sa   na   vec   sťažovateľa   vzhľadom   na   predmet   namietaného   konania   nemôžu vzťahovať.

3.2 Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   v konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn. 7 Tos 23/2012 a jeho uznesením z 29. januára 2013 došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, je potrebné uviesť, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   materiálna   povaha   predmetu   konania.   Aplikácia   uvedeného   článku dohovoru   prichádza   do   úvahy iba v   prípade,   že   ide   o   konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   prípadne   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo   iný   orgán   verejnej   moci,   a   taktiež   nie   je   rozhodujúca   ani   povaha   zákona,   ktorý upravuje   predmet   daného   konania,   rovnako   tak   ani   povaha   strán   (účastníkov   konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods.   1   dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák, J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   krajského   súdu   v   napadnutom rozhodnutí   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   kvalifikovať   ako   porušenie základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inými   slovami,   v   prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku   vrátane   zohľadnenia   zákonných   podmienok   tento   postup   umožňujúcich   podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi namietaným porušením práva sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Tieto   závery   obdobne   platia   aj   vo   vzťahu   namietaného   porušenia   čl.   6   ods.   3 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.3   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   zaručených   v čl.   50 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 13 ods. 4 ústavy ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ neuviedol žiaden argument na podporu tvrdenia o porušení týchto   práv   v konaní   o povolení   obnovy   konania.   Porušenie   práva   na   obhajobu, ktoré sťažovateľ   v sťažnosti   zvlášť   zvýrazňuje,   namietal   iba   v súvislosti   s konaním vedeným   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   5   T   77/2009   a s ním   súvisiacimi   konaniami vedenými krajským súdom ako odvolacím súdom (sp. zn. 2 To 50/2010) a najvyšším súdom ako   dovolacím   súdom   (sp.   zn.   2   Tdo   5/2012),   prípadne   v prípravnom   konaní vedenom vyšetrovateľom PZ (ČVS: ORP-154/OVK-PP-2008). V konaní o povolenie obnovy konania v prípade sťažovateľa nebolo možné tieto základné práva aplikovať. V tomto type konania nešlo o rozhodovanie o vine a treste sťažovateľa (čl. 50 ods. 1 ústavy) a nemohlo dôjsť ani k porušeniu prezumpcie neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy). Rovnako tak v konaní o povolenie obnovy konania vzhľadom na predmet tohto konania sťažovateľ nemal dôvod obhajovať sa vo vzťahu k trestnej činnosti (čl. 50 ods. 3 ústavy), z ktorej už bol právoplatne uznaný vinným, a s tým súvisí aj nedôvodnosť prípadného odopierania jeho výpovede (čl. 50 ods. 4 ústavy) v takomto konaní. Ani základné práva zaručené v čl. 50 ods. 5 a 6 ústavy nie sú na prípad sťažovateľa aplikovateľné.

Podobná je situácia aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu), keď sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by čo i len náznakom svedčila o možnosti zásahu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 23/2012 do označeného práva sťažovateľa.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa,   rozhodovanie   o ktorých je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k čomu   v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013