znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 397/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republikyna   neverejnom   zasadnutí   senátu   23.   septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   P.,   B.,   Česká   republika,   zastúpeného advokátom JUDr. P. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 8/2009 a jeho rozsudkom zo 7. mája 2009 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 299/2009 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. augusta 2010   doručená   sťažnosť   (doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   7.   septembra 2010) Ing. A. P., B., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 8/2009 a jeho rozsudkom zo 7. mája 2009 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 299/2009 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti,   ale   najmä   z obsahu   jej   doplnenia   a z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu proti odporkyni Mgr. A. K., K. (ďalej len „odporkyňa“),   domáhal   náhrady   škody   v sume   2 656 €.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 6 C 8/2009-61 zo 7. mája 2009 návrh sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť uhradiť odporkyni trovy konania vrátane trov jej právneho zastúpenia.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   299/2009   z 25.   novembra   2009   rozhodol   tak,   že   rozhodnutie okresného súdu vo výroku vo veci samej potvrdil a vo výroku o trovách konania zmenil. Trovy odvolacieho konania odporkyni nepriznal.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky   však   dovolacie   konanie   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   83/2010   z 21.   apríla   2010 zastavil,   a to   z dôvodu   neodstránenia   procesného   nedostatku,   konkrétne   podmienky povinného zastúpenia sťažovateľa v dovolacom konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   a rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   a to   v dôsledku   vydania rozsudkov bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci.

Sťažovateľ v sťažnosti a jej doplnení uviedol:„Okresný súd v Čadci rozsudkom... zo dňa 7. mája 2009 žalobu sťažovateľa zamietol bez toho, aby vykonal všetky dôkazy navrhované sťažovateľom výsluch svedkov a súdnej znalkyne...

Krajský   súd   v Žiline   rozsudkom...   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   v Čadci... Krajský súd... k navrhovaným dôkazom sťažovateľa uviedol, že nemohol na ne prihliadnuť, pretože neboli uplatnené v konaní pred okresným súdom...

Sťažovateľ   namieta,   že   rozhodnutím   Okresného   súdu   v Čadci   a Krajského   súdu v Žiline došlo... k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. (1) Ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru... Týmito   ustanoveniami   Ústava   a Dohovor   garantujú   právo   na   súdu   a inú   právnu ochranu   ako   všeobecný   princíp   ochrany   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Týmito ustanoveniami   náš   právny   poriadok   poskytuje   ochranu   aj   voči   tzv.   arbitrárnym rozhodnutiam   orgánov   súdnej   moci.   Hoci   slovenské   právo   neobsahuje   definíciu arbitrárneho   rozhodnutia,   v zmysle   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   je   možné   za arbitrárne považovať rozhodnutie, ktoré trpí niektorou z nasledujúcich vád:

a) nevychádza z práva platného v Slovenskej republike,

b) neobsahuje dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky v rozhodnutiach,

c) je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti, alebo

d)   nevysporiadava   sa   vôbec,   prípadne   ne   dostatočne   s argumentáciou   uvedenou účastníkom v konaní.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Okresného   súdu   v Čadci   vedenej   pod   sp.   zn. 6 C 8/2009   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   pod   sp.   zn.   6   Co   299/2009   bolo porušené.

2. Podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) Zákona o Ústavnom súde zrušuje rozsudok Okresného súdu v Čadci č. k. 6 C 8/2009 zo dňa 7. mája 2009 a rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 299/2009 zo dňa 25. novembra 2009 a vracia Okresnému súdu v Čadci vec na ďalšie konanie...

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 EUR, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd v Čadci je sťažovateľovi povinný do rúk jeho právneho zástupcu uhradiť   trovy   konania,   ktoré   mu   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky vznikli.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (v danom prípade právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04).

V zmysle uvedeného sťažovateľom vymedzeným predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ku ktorému došlo v dôsledku vydania rozhodnutí bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci, a bez toho, aby boli vykonané všetky sťažovateľom navrhované dôkazy v konaní.

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   postupom   a   rozhodnutiami   okresného   a   krajského   súdu   je sťažnosť sťažovateľa podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť sťažovateľa bola osobne doručená ústavnému súdu 18. augusta 2010. Podľa zistenia ústavného súdu   rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 8/2009 zo 7. mája 2009 v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   299/2009   z   25.   novembra   2009 nadobudol   právoplatnosť   4.   februára   2010.   Od   uvedeného   dátumu   sťažovateľovi nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace).

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010