znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 396/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   v   konaní   o   sťažnosti   R.   J.   a J.   J.,   zastúpených advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. J. a J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 C 61/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. J. a J. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   R.   J.   a J.   J.   trovy   konania v sume 300,16   €   (slovom   tristo   eur   a   šestnásť   centov)   na   účet   ich   právneho   zástupcu JUDr. Romana Cibulku, Hlavná 13, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2014 doručená sťažnosť R. J. a J. J. (ďalej len „sťažovateľka“), (spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 61/2006 ústavný súd zistil, že sťažovatelia v procesnom postavení navrhovateľov sú účastníkmi napadnutého konania   o   neplatnosť   dražby.   Návrh   na   začatie   konania   bol   okresnému   súdu   doručený 9. júna 2006.

Sťažovatelia okrem prehľadu procesných úkonov okresného súdu v sťažnosti najmä uvádzajú: „... súd v našej veci konal so zbytočnými prieťahmi, keď súdne konanie nie je takmer po ôsmich rokoch po podaní návrhu právoplatne ukončené a taktiež v tom, že súd nerozhodol   v   zákonom   stanovenej   lehote   o   našom   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia, v dôsledku čoho sa tento návrh stal neúčelným a my sme ho preto po ôsmych mesiacoch vzali späť.

Z nami popísaných skutočností... je zrejmé, že pokiaľ i súd v predmetnej veci konal, jeho   úkony   boli   neefektívne   a   neviedli   dôsledne   k   naplneniu   cieľu   súdneho   konania, dôsledkom čoho je skutočnosť, že o našom návrhu podanom ešte v júni 2006 okresný súd prvýkrát rozhodol až po viac ako šiestich rokoch od začatia konania. Na základe nášho včas podaného odvolania navyše odvolací súd dňa 28. 4. 2014 uvedené rozhodnutie okresného súdu ako nesprávne zrušil, čím sa vec po takmer ôsmich rokoch vrátila opäť na začiatok. Zastávame názor, že keďže bolo rozhodnutie prvostupňového súdu zrušené pre pochybenie okresného súdu spočívajúce v jeho nesprávnom rozhodnutí, tak i dĺžku odvolacieho konania treba pripísať na vrub okresného súdu, ktorý ho v zmysle uvedeného v podstate spôsobil.“

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodňujú takto: „Dlhodobý stav faktickej a právnej neistoty trvajúci takmer 8 rokov je pre nás, mladú rodinu s dvomi maloletými deťmi obzvlášť frustrujúci. V dražbe, ktorej vyslovenia neplatnosti sa v predmetnom konaní domáhame, sme prišli o náš byt ako o jednu zo základných   existenčných   hodnôt,   následne sme boli   z predmetného   bytu protiprávne vyprataní...“

Sťažovateľka uviedla, že „sa v súvislosti s dražbou a núteným vysťahovaním celej rodiny z nášho bytu   dokonca nervovo zrútila a   od uvedenej   doby   sa   psychicky liečim. Na môj   zlý   zdravotný   stav   má   preto   dĺžka   súdneho   konania   a   stav   permanentnej a dlhotrvajúcej neistoty o to horší vplyv.

Za   takéhoto   stavu   by   preto   iba   konštatovanie   porušenia   našich   hore   uvedených základných práv nebolo možné požadovať za dostatočnú satisfakciu a je namieste, aby nám ústavný súd vo svojom náleze priznal i finančnú náhradu a to každému z nás vo výške 3 000,- €.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov R. J... a J. J... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľom R.   J.   a J.   J.   sa priznáva finančné zadosťučinenie a to každému v sume 3 000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré je im povinný poukázať Okresný súd Trnava a to dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava   je   povinný   nahradiť   sťažovateľom   trovy   ich   právneho zastúpenia   v   celkovej   výške   284,08   €   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov JUDr. Romana Cibulku... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   predsedníčku okresného súdu, aby sa k nej vyjadrila. Predsedníčka okresného súdu reagovala na výzvu ústavného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   1   SprV/419/2014   z 18.   júna   2014.   Popri   prehľade procesných úkonov súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „Počas konania sťažovatelia menili okruh účastníkov konania, ako i návrh na začatie konania, a o ich procesných návrhoch bolo   potrebné   rozhodovať.   V   konaní   boli   tiež   problémy   s   doručovaním   predvolaní a rozhodnutí odporcom. I samotné rozhodnutie krajského súdu v merite veci naznačuje, že ide o právne i skutkovo zložitú vec.

Okresný súd Trnava patril a aj v súčasnosti patri k súdom nedostatočne personálne zabezpečeným   a   senát   sudkyne   Mgr.   Tomašovičovej   patril   a   v   súčasnosti   patrí k najzaťaženejším   senátom   tunajšieho   súdu,   čo   sa   odrazilo   i   na   častých   a   dlhodobých práceneschopnostiach   sudkyne,   čo   opätovne   spôsobuje   dlhšie   časové   intervaly   medzi jednotlivými úkonmi vo veciach...“

Predsedníčka   okresného   súdu   tiež   uviedla,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho prerokovania veci.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. II. ÚS 396/2014-14 z 23. júla 2014 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadne doplnila   svoje   vyjadrenie   k   sťažnosti   z 18.   júna   2014.   Predsedníčka   okresného   súdu v prípise sp. zn. 1 SprV/419/2014 doručenom ústavnému súdu 25. augusta 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti nevyužila.

Dňa 9. septembra 2014 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa vyjadril,   či   trvajú   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   mu   zaslal   vyjadrenia predsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny   zástupca   sťažovateľov   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu 19. septembra 2014   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní vo   veci,   a   okrem   iného uviedol: „Čo sa týka tvrdení predsedkyne okresného súdu, ktorá prieťahy v predmetnej veci vysvetľuje zhoršeným zdravotným stavom zákonnej sudkyne a nedostatočným personálnym obsadením   tunajšieho   okresného   súdu,   považujú   sťažovatelia   za   potrebné   uviesť,   že s ohľadom   na   objektívnu   povahu   práv,   ktorých   porušenie   v   sťažnosti   namietajú,   nie   je možné, aby sa súd zbavil svojej zodpovednosti poukazovaním na vyššie uvedené skutočnosti, i keď tieto môžu mať nesporne vplyv na dĺžku súdneho konania.

Nemožno akceptovať tvrdenie uvedené vo vyjadrení k sťažnosti, v zmysle ktorého ide vraj   v   predmetnej   veci   o   právne   i   skutkovo   zložitú   vec.   V   tomto   smere   poukazujú sťažovatelia na svoju argumentáciu uvedenú vo svojej sťažnosti.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   vyžiadaného   súdneho   spisu   a   sťažnosti   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh napadnutého konania:

Dňa 9. júna 2006 podali sťažovatelia návrh na začatie konania o neplatnosť dražby a návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Tento   návrh   v   časti   týkajúcej   sa   návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   nespĺňal náležitosti   vyplývajúce   z ustanovení   § 79 ods. 1 a 2 a § 75 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Sudkyňa 21. júna 2006 vyzvala sťažovateľov na doloženie aktuálneho výpisu z listu vlastníctva katastra nehnuteľností týkajúceho sa predmetného bytu.

Sťažovatelia   26.   júna   2006   predložili   do   spisu   výpis   z   listu   vlastníctva a 27. júna 2006   požiadali   o   pripustenie   vstupu   ďalšieho   účastníka   do   konania   na   strane odporcu, a to z dôvodu zmeny vlastníka predmetného bytu.

Sudkyňa 4. júla 2006 predložila spis vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o návrhu   na pripustenie   vstupu   ďalšieho   účastníka   do   konania,   o   čom   bolo   rozhodnuté 17. júla 2006 a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23. augusta 2006. Zároveň boli odporcovia vyzvaní na vyjadrenie sa k návrhu.

Dňa 27. júla 2006 sťažovatelia žiadali pripustiť vstup ďalšieho účastníka na strane odporcu, keďže opätovne došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti.

Uznesením   z 13.   septembra 2006   okresný   súd pripustil   vstup ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. januára 2007 z dôvodu, že uznesenie nebolo možné doručiť odporcovi v 3. rade a podarilo sa to až prostredníctvom polície,   a odporcovi   vo   4.   rade   bol   ustanovený   opatrovník   pre   konanie   uznesením z 21. novembra 2006.

Sudkyňa predvolala sťažovateľov a ich zástupcu na výsluch na 7. február 2007 s tým, aby so sebou priniesli aktuálny výpis z listu vlastníctva a zmluvu o výkone správy.Právna zástupkyňa sťažovateľov 16. februára 2007 upravila návrh vo veci samej a návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zobrala   späť.   Konanie   o   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   bolo   zastavené   uznesením   z   9.   marca   2007,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2007.

Dňa 4.   februára 2008 bola vec pridelená novému zákonnému sudcovi   a po jeho odchode opäť novej zákonnej sudkyni 25. marca 2008.

Pojednávanie 13. júna 2008 okresný súd odročil bez prerokovania veci z dôvodu, že jeden z odporcov nemal riadne vykázané doručenie predvolania na pojednávanie.

Uznesením   z   26.   augusta   2008   okresný   súd   pripustil   zmenu   petitu   žaloby. Dňa 19. septembra 2008 a 14. januára 2009 okresný súd vec prerokoval na pojednávaní.Zákonná sudkyňa 27. mája 2009 vyzvala odporcov v 3. až 6. rade na vyjadrenie, či súhlasia so zastavením konania voči nim z dôvodu späťvzatia.

Uznesením   z   25.   augusta   2009   okresný   súd   zastavil   konanie   voči   odporcom v 3. až 6. rade a 27. októbra 2009 vyzval sťažovateľov na odstránenie nedostatkov petitu žaloby.

Okresný súd uznesením z 11. mája 2010 pripustil vstup odporcov v 3. až 6. rade do konania.

Na pojednávaní 4. februára 2011 okresný súd vec prerokoval a odročil s výzvou účastníkov na navrhovanie ďalších dôkazov.

Z   pojednávania   26.   júla   2011   sa   ospravedlnila   právna   zástupkyňa   sťažovateľov, pojednávanie bolo odročené bez prerokovania veci, ďalšie pojednávanie 12. októbra 2011 bolo po prerokovaní veci odročené na účely výsluchu svedka.

Na   pojednávaní   7.   decembra   2011   bola   vec   prerokovaná   a   ďalšie   pojednávanie 10. februára 2012 bolo odročené z dôvodu neúčasti sťažovateľov a ich právnej zástupkyne.Uznesením z 15. februára 2012 okresný súd pripustil zmenu petitu žaloby.Dňa 28. marca 2012 okresný súd vec prerokoval a na nasledujúcom pojednávaní 22. augusta 2012 vyhlásil rozsudok vo veci samej, ktorým žalobu zamietol.

Okresný súd 25. februára 2013 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a následne vec 28. februára 2013 predložil Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský   súd   uznesením   z   28.   apríla   2014   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a spis mu vrátil 7. mája 2014.

Okresný súd nariadil na 5. december 2014 pojednávanie vo veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o   tom,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o neplatnosti dražby bytu.   Po   právnej   stránke   ide   o   štandardnú   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy všeobecných   súdov.   Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľmi   a   okresným   súdom   ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Zo skutkového hľadiska ústavný súd zastáva   názor,   že   ide   o   vec,   ktorú   možno   považovať za   fakticky   zložitejšiu   (z   dôvodu potreby   ustáliť   účastníkov   konania   na   strane   odporcu,   keďže   po   začatí   konania   došlo opakovane k prevodu vlastníctva bytu). Ústavný súd ale zároveň konštatuje, že faktická zložitosť   veci   nemôže   ospravedlniť   skutočnosť,   že   vec   ani   po   uplynutí   ôsmich   rokov od podania   návrhu   nie   je   dosiaľ   právoplatne   skončená,   najmä   ak predmet   sporu   súvisí s riešením bytovej otázky sťažovateľov.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania,   ústavný   súd konštatuje, že ich podania (či už samotná žaloba, alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia) obsahovali nedostatky, ktoré musel okresný súd v priebehu konania priebežne odstraňovať,   čo   objektívne   spôsobilo   jeho   predĺženie,   a   preto   ústavný   súd   aj   na   túto skutočnosť prihliadal pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   24   C   61/2006   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu napadnutého   konania   došlo   k   obdobiu   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti (od 9. marca 2007   do   13.   júna   2008)   a   k   viacerým   obdobiam   krátkodobej   nečinnosti okresného   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   napadnuté   konanie   poznamenané i neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej z 22. augusta 2012 krajský súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie [z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, pozn.].

Zohľadňujúc   charakter   i   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   napadnutého   konania, v ktorom   okresný   súd   ani   po   viac   ako   ôsmich   rokoch   od   jeho   začatia   právoplatne nerozhodol,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   ňom   došlo   k   zbytočným   prieťahom spôsobeným tak neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 3 000 € pre každého z nich z dôvodov citovaných v I. časti tohto rozhodnutia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   na   jednej   strane   predovšetkým   z   doterajšej   neprimeranej   dĺžky napadnutého   konania, ako   aj období   dlhodobej   i krátkodobej   neodôvodnenej   nečinnosti okresného súdu a jeho nedostatočnej efektivity v konaní a na druhej strane zohľadňujúc správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   a   berúc   zároveň   do   úvahy   skutočnosť, že predmet   sporu   sa   týka   bytovej   otázky   sťažovateľov,   dospel   ústavný   súd   k   záveru, že v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   požadovanej sťažovateľmi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátom JUDr. Romanom Cibulkom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm.   a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu 134 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri dvoch sťažovateľoch vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 300,16 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014