znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 396/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. H., T., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 4/2009 a jeho uznesením č. k. 17 C 4/2009-92 z 25. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. H. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2013 doručená sťažnosť JUDr. R. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 4/2009 a jeho uznesením č. k. 17 C 4/2009-92 z 25. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 4/2009 sa sťažovateľ na základe návrhu na začatie konania z 8. januára 2009 (ďalej len „žaloba“) a jeho zmien domáha proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky [v zmysle ustanovenia § 9 ods.   2   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období, pozn.], najmä určenia, že odmeňovanie sťažovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a na tomto základe súčasne aj zaplatenia sumy 223 818,86 € s príslušenstvom.

Okresný súd v právnej veci žaloby na návrh žalovanej z 1. októbra 2012 uznesením č. k. 17 C 4/2009-92 z 25. februára 2013 s poukazom na ustanovenie § 141a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť na účet okresného súdu preddavok na trovy konania v sume 11 190,94 €, a to v lehote 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2013.

Sťažovateľ   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   ústavou a práva   na spravodlivé   súdne   konania zaručeného   dohovorom   odôvodňuje   okrem   iného takto:«...   Sťažovateľ   svoju   argumentáciu   zakladá   na   právnom   názore   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, ktorý bol vyslovený v náleze č. k. I. ÚS 112/2012-30 zo 6. júna 2012 v identickej veci ako je vec žalobcu. Ústavný súd Slovenskej republiky podal výklad ust. § 141a ods. 1 O. s. p. a zaujal jasný právny názor, keď povedal:

„Zo štrukturálnej formulácie a obsahovej gradácie ustanovenia § 141a ods. 1 OSP vyplýva   podmienenosť   jeho   použitia   iba   v   príčinnej   súvislosti   s   preskúmaním   dvoch základných predpokladov, ktoré musia byť kumulatívne naplnené, a to jednak preskúmaním predpokladu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   zmysle   §   138   OSP   a   jednak   aj preskúmaním výšky žalovaného nároku vzhľadom na sumu životného minima.

Podľa ústavného súdu až faktickým (nie iba formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov   na   strane   dotknutého   účastníka   konania   (v   danom   prípade   na   strane sťažovateľky) môže rezultovať záver o splnení predpokladov na uloženie povinnosti tomuto účastníkovi konania spočívajúcej v nutnosti zložiť preddavok na trovy konania, avšak pri rešpektovaní princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka konania boli minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania; nesmie byť teda len mechanickým určením do 5% z predmetu konania tak, ako to urobil okresný súd.

Právo na prístup na súd, hoci nie je absolútne, musí byť efektívne a ani súdy nesmú toto právo obmedzovať či redukovať spôsobom porušujúcim jeho samotnú podstatu.“ (m. m. I. ÚS 207/2012)

Z právneho názoru vysloveného ústavným súdom zjavne vyplýva, že ak žalovanej strane   nehrozí   vznik   žiadnych   trov   konania   neexistuje   materiálny   dôvod   pre   uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

Odporca úplne ignoroval výklad ustanovenia § 141a O. s. p. tak, ako ho vo svojom právnom názore vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo   06. 06. 2012   a   to   i   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   z   15. 01. 2013 právnym   názorom   ústavného   súdu argumentoval.   Túto   argumentáciu právnym názorom ústavného súdu odporca v napadnutom uznesení ani len nespomenul.

Sťažovateľ nepopiera, že nespĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, ale... Možno konštatovať, že žalovanej strane nevznikli a ani nevzniknú v ďalšom priebehu súdneho   sporu   žiadne   trovy   potrebné   na   účelné   uplatnenie   alebo   bránenie   jej   práva. Z napadnutého uznesenia nie je možné zistiť na aké trovy žalovanej má potom sťažovateľ zložiť preddavok, výška ktorého viac ako dvojnásobne prevyšuje zaplatený súdny poplatok v nemalej výške....

Formalistický   prístup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   návrhu   žalovanej   na zloženie preddavku na trovy súdneho konania je porušením práva sťažovateľa na súdnu ochranu   a   spravodlivý   proces.   Sťažovateľovi   je   ukladaná   povinnosť   tam,   kde   ju   podľa materiálneho výkladu zákonných ustanovení nemá a takýto zásah zo strany štátu (o to viac, že účastník konania na strane žalovanej je štát) je odopretím práva na súdnu ochranu.... Sťažovateľ   nemá   iné   účinné   prostriedky   nápravy.   Odvolanie   proti   napadnutému uzneseniu s poukazom na ust. § 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p. nie je prípustné (poučenie v napadnutom   uznesení   nezodpovedá   zákonu)   a   príslušné   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku   neumožňuje   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého stupňa.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na   ďalšie   konanie   a   súčasnom   odložení   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia   do konečného rozhodnutia o sťažnosti rozhodol takto:

„1. Základné práva JUDr. R. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 17C/4/2009-92 z 25. 02. 2013 porušené boli.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   17C/4/2009-   92   z 25.   02.   2013 zrušuje a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania JUDr. R. H. na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 4/2009 a jeho uznesením č. k. 17 C 4/2009-92 z 25. februára 2013.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta,   že   okresný   súd   napriek   tomu,   že   žalovanej v súvislosti s týmto konaním zjavne žiadne trovy nevznikli a ani nevzniknú, napadnutým uznesením v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 OSP uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 11 190,94 €, pričom ak sťažovateľ preddavok nezloží a následne sa konanie pre jeho nezloženie zastaví, sťažovateľovi sa odoprie právo na súdnu ochranu, resp. právo na prístup k súdu.

V   danom   kontexte   sťažovateľ   svoju   argumentáciu   opiera   najmä   o   právny   názor ústavného súdu vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 141a ods. 1 OSP vyjadrený v jeho náleze č. k. I. ÚS 112/2012-30 zo 6. júna 2012 v inej obdobnej právnej veci, na ktorý sa sťažovateľ odvolával už vo svojom vyjadrení doručenom okresnému súdu 18. januára 2013, teda pred vydaním napadnutého uznesenia.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

V zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania... Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je však v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia,   ale ani nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľa. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej   vety   OSP proti   uzneseniu   o   zastavení   konania je prípustné   odvolanie a   proti prípadnému   nepriaznivému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho súdu   prichádza   do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v   rámci   odvolacieho   konania,   ako   aj   v   rámci   dovolacieho   konania   proti   prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   touto   sťažnosťou   namieta.   Za   týchto   okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľ   bude   mať   v   ďalšom   priebehu   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   17   C   4/2009 k dispozícii   účinné právne prostriedky   na ochranu svojho základného   práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť sa aj k nálezu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012. V obdobnej právnej veci ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy   a   dohovoru,   ku   ktorým   malo   dôjsť   uznesením   Okresného   súdu   Poprad   č.   k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu   išlo   o   ojedinelý   (menšinový)   názor   jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní   uznesenia   sp.   zn.   I.   ÚS   112/2012)   sťažnosť   už   meritórne   neposudzoval,   ale   ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa domáhal,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia okresného súdu do konečného rozhodnutia o sťažnosti odložil, už nerozhodoval.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o trovách konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   ich   priznania,   tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013