znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 396/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.   k.   1 S 135/2009-57 z 18.   februára 2010 a rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 141/2010 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011 doručená sťažnosť M. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 135/2009-57 z 18. februára 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 141/2010 z 28. apríla 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 570 z 2. decembra 2008 podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 15. decembra 2008 opravný prostriedok – rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra sp. zn. SLV-7/PK-2009 z 1. júla 2009 podľa § 243 ods.   4   zákona   o štátnej   službe   príslušníkov   PZ   zamietnutý,   a tým   došlo   k potvrdeniu personálneho rozkazu ministra z 2. decembra 2008.

Vzhľadom na výsledok správneho konania sťažovateľ podal krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 1. júla 2009, ktorú krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 135/2009-57 z 18. februára 2010 zamietol.

Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn. 5 Sžo 141/2010 z 28. apríla 2011 rozhodnutie krajského súdu z 18. februára 2010 potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   a svoje presvedčenie odôvodnil takto:

«... súdy... uskutočnili svojvoľný, arbitrárny, absolútne anomálny, doterajšej praxi sa vymykajúci   výklad   policajného   zákona   a to   jeho   §   192   ods.   5   v súvislosti   s počítaním a plynutím subjektívnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty a so svojvoľným výkladom pojmu „nadriadený“, ktorý sa v tomto zákonnom ustanovení nachádza...

Konkrétne § 192 ods. 5 policajného zákona stanovuje, že o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento   dôvod   vznikol;   v týchto   lehotách   sa   musí   rozhodnutie   o prepustení policajtovi aj doručiť...

Prepustenie zo služobného pomeru mi bolo jednoznačne uložené po dvojmesačnej subjektívnej lehote.

Je totiž nesporné, že predmetný skutok, pre ktorý som bol prepustený zo služobného pomeru sa stal dňa 30. 9. 2008 a v tento deň sa aj hneď zo strany mojich nadriadených začal skutok vyšetrovať, o čom svedčí jednak môj úradný záznam zo dňa 30. 9. 2008, ktorým som sa musel môjmu priamemu nadriadenému npor. M... T... vyjadriť k tomuto skutku, čo je zadokumentované   v   protokole   neutajovaných   registratúrnych   záznamov   roku   2008   pod číslom 255 zo dňa 30. 9. 2008.

V tento istý deň t. j. 30. 9. 2008 sa o dôvode na moje prepustenie dozvedel jednak môj priamy nadriadený npor. T..., ale - čo považujem za podstatné vzhľadom aj na dôvody, ktoré obsahuje rozhodnutie ministra o rozklade - aj pplk. Ing. J... A..., ktorý bol prvým zástupcom riaditeľa a súčasne riaditeľom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Nitre,   t.   j.   nadriadený   služobný   funkcionár,   ktorý   je oprávnený voči policajtovi prijať personálne alebo disciplinárne opatrenia.

Zo súdneho spisu vyplýva, že rozhodnutie o mojom prepustení mi bolo doručené dňa 2. 12. 2008, t. z. jasne a jednoznačne po dvojmesačnej lehote uvedenej v citovanom § 192 ods. 5 policajného zákona.

Túto   moju   argumentáciu,   ktorú   som   podrobne   rozviedol   vo   svojej   žalobe   a   ešte podrobnejšie   vo   svojom   stanovisku   zo   dňa   21. 10. 2009...,   súdy   vôbec   nerešpektovali a uskutočnili podľa mňa jednoznačne protizákonný, protiústavný a svojvoľný výklad jednak plynutia a počítania subjektívnej dvojmesačnej lehoty a jednak protiústavný a svojvoľný výklad pojmu nadriadený uvedený v spomínanom § 192 ods. 5 policajného zákona, čím porušili   moje   základné   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a   nato,   aby   bola   moja   vec spravodlivo a nestranne prejednaná a rozhodnutá.

Podľa názoru Krajského súdu Bratislava vyslovený v jeho rozsudku, ako i podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozsudku, totiž podľa týchto súdov je potrebné pojem „nadriadený“ uvedený v § 192 ods. 5 vykladať tak, že za tohto nadriadeného je možné považovať len ministra vnútra SR, pričom tam súdy poukazujú na predpisy nižšej právnej sily, napr. nariadenie ministra vnútra SR č. 62/2003, ktoré ustanovuje päť stupňov personálnej   pôsobností,   podľa   ktorého   len   minister   vnútra   je   oprávnený   rozhodnúť   o prepustení príslušníka PZ zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) policajného zákona.

K tejto argumentácii v zásade nemám námietky a aj som si vedomý, že o prepustení z policajného zboru má právo rozhodnúť minister vnútra.

Otázka zásadného významu je však tá, v akej lehote to môže minister urobiť; a tu sme pri podstate celej protiústavnosti a svojvoľnosti výkladu súdov pojmu „nadriadený“ a z toho vyplývajúceho svojvoľného výkladu plynutia subjektívnej dvojmesačnej lehoty. Zákonné ustanovenie § 192 ods. 5 totiž používa všeobecný pojem „nadriadený“. V tomto zákonnom ustanovení sa nenachádza žiadna bližšia špecifikácia koho má zákon na mysli pod pojmom „nadriadený“, preto je potrebné v súlade so zásadou právnej istoty, zákonnosti, ústavnosti a v neposlednom rade i zdravého rozumu ako i gramatického výkladu rozumieť a vykladať ho tak, že sa jedná o ktoréhokoľvek nadriadeného. Policajný zákon totiž sám vo svojich iných viacerých ustanoveniach obsahuje aj špecifikáciu nadriadeného slovami „bezprostredne nadriadený“, alebo „nadriadený, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru“ (pozri § 193), „nadriadený, ktorý policajta ustanovuje do funkcie“ (§ 28 ods. 1), „príslušný nadriadený“ (§ 33 ods. 2) a vo viacerých ustanoveniach používal aj konkrétne pojem „minister“ (§ 33 ods. 5).

Je potrebné z tohto pohľadu považovať za dostatočné, keď § 192 ods. 5 používa všeobecný pojem „nadriadený“, že táto zákonná podmienka bola naplnená tým, že dňa 30. 9. 2008 dôvod môjho prepustenia zistil jednak priamy nadriadený npor.   T...,   ale aj personálny nadriadený pplk. A... ako prvý zástupca riaditeľa KR PZ Nitra.

Je právne neudržateľný výklad uvedený v rozsudkoch súdov, že takýmto nadriadeným je až samotný minister vnútra SR a až keď sa jemu doručí návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru, týmto dňom ministrovi začína plynúť dvojmesačná subjektívna lehota podľa § 192 ods. 5 policajného zákona...

Je úplne anomálny výklad oboch súdov, ktoré vo svojich rozsudkoch prijali právny názor, že dvojmesačná subjektívna lehota na rozhodnutie plynie len od vtedy, keď dôvod na prepustenie   policajta   zistí   ten   personálne   nadriadený   policajný   funkcionár,   ktorý   je oprávnený   rozhodnúť   o   prepustení   policajta   zo   služobného   pomeru,   a   to   konkrétne   až minister vnútra, keď mu je daný na posúdenie celý dôkazový materiál a spis, pretože tu by práve nastal ten zásadný problém a bezprávny stav, že začatie plynutia zákonom stanovenej subjektívnej dvojmesačnej lehoty by bolo ponechané na svojvoľné uváženie ktoréhokoľvek policajného funkcionára, vrátane ministra...

Preto zastávam jednoznačný názor, že rozhodnutie o mojom prepustení z policajného zboru   mi bolo   doručené po   zákonom stanovenej   dvojmesačnej prekluzívnej   subjektívnej lehote...

Ďalšieho nezákonného, protiústavného, svojvoľného, arbitrárneho výkladu zákona sa súdy dopustili pri posudzovaní môjho dôvodu na prepustenie z policajného pomeru, kedy z jednoznačného nedbanlivostného konania svojvoľne toto posúdili ako úmyselné a ponechali kvalifikáciu, ktorú nezákonne uskutočnil rozhodujúci správny orgán a v rámci rozhodovania o rozklade si ju prispôsoboval ako im v danom okamihu vyhovovala...

V správnom ani súdnom konaní mi žiadne úmyselné konanie preukázané nebolo a súdy pochybili, keď sa stotožnili so svojvoľným výkladom správneho orgánu...

V   podanom   rozklade,   ako   i   podanej   žalobe   a   celom   súdnom   konaní   namietam skutočnosť, že... je povinnosťou správneho orgánu mi preukázať nad akúkoľvek pochybnosť, že som konal úmyselne, pretože tento dôvod a jeho intenzita bol vzatý do rozhodnutia o mojom prepustení.

Oba rozhodujúce súdy moje argumenty nezobrali do úvahy a v dôvodoch svojich rozsudkov uvádzajú, že na zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti stačí aj nedbanlivostné konanie.

Takýto výklad a takéto použitie práva nemá obdobu a je prejavom jasnej svojvôle vo výklade dôležitých pojmov zo strany jednak rozhodujúceho správneho orgánu, ale najmä zo strany súdov, ktoré mali túto nezákonnosť a svojvôľu napraviť...»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   M.   S...   na   spravodlivý   súdny   proces   pred nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžo/141/2010 zo dňa 28. 4. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 5. 2011, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa M. S... na spravodlivý súdny proces pred nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava   č.   k.   1   S   135/2009-57   zo   dňa   18. 2. 2010,   ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 5. 2011, porušené bolo.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k. 5 Sžo/141/2010 zo dňa 28. 4. 2011 zrušuje spolu s rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 1 S 135/2009-57 zo dňa 18. 2. 2010 a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. M. S... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR..., ktoré je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. K... trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 135/2009-57 z 18. februára 2010

V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania napádaného rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 135/2009-57 z 18. februára 2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využil. Na základe ním podaného   odvolania   sa   najvyšší   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 141/2010 z 28. apríla 2011

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 141/2010, ústavný súd konštatuje, že túto treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnom zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžo   141/2010   z 28.   apríla   2011   napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 1 S l 35/2009-57 z 18. februára 2010 potvrdil a v odôvodnení rozhodnutia uviedol:

«V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby podanej podľa §   247   a   nasl.   OSP   zákonnosť   rozhodnutia   a   postupu   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky č. p. SLV-7/PK-2009 z 01. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad žalobcu a potvrdilo Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02. 12. 2008, na   základe   ktorého   bol   žalobca   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   73/1998   Z.   z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd žalobu zamietol.

Žalobca   svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vydané   po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúženému výkladu pojmu „nadriadený“, nebol   dostatočne   zistený   skutkový   stav   (neboli   vypočutí   žalobcom   navrhnutí   svedkovia) a taktiež   nebolo   preukázané,   že   žalobca   svojím   konaním   naplnil   skutkovú   podstatu ustanovenia   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.;   bola   porušená   zásada materiálnej rovnosti, keď za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný.

Svoje   odvolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   odôvodnil   tým,   že rozhodnutie o jeho   prepustenie   zo   služobného   pomeru   je   v   rozpore   so   zákonom   a   spravodlivosťou, nakoľko bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané, že sa dopustil konania uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., že jeho zotrvanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ďalej neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodržaná zásada materiálnej rovnosti, nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo služobného pomeru a jeden   zostal   úplne   nepotrestaný   a   súd   pri   rozhodovaní   veci   nezobral   do   úvahy   jeho stanovisko z 21. 10. 2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý nezákonný postup žalovaného.

Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru, že krajsky súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, na ktoré poukazoval v podanej žalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom rozsahu   odôvodnený.   Najvyšší   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a zdôrazňuje,   že   podľa   ustálenej   judikatúry   najmä   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať   zákonnosť   ich   postupov a rozhodnutí,   teda   to,   či kompetentné   orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemožno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na   objasnenie   právne   významných   skutkových   okolností   relevantných   pre   spravodlivé rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť, že účastník sa s názorom súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tiež názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ   ide   o   žalobcom   namietané   nedodržanie   zákonnej   prekluzívnej   lehoty   na vydanie rozhodnutia a doručenie v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. z obsahu pripojeného administratívneho spisu aj najvyšší súd mal za preukázané, že dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr dňa 02. 10. 2010, kedy Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie - sťažnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie služobných povinností príslušníkov KZ PR Nitra v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania A. E. a P. D. na Okresný súd v Nitre. Rozhodnutie - personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej republiky dňa 02. 12. 2008 a ten istý deň žalobca rozhodnutie aj o 18:15 hod. prevzal. Z uvedeného nesporne vyplýva, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade pojmu   „nadriadený“   v   ustanovení   §   192   ods.   5   zákona   č.   73/1998   Z.   z..   Dodržanie jednoročnej objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko k zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti došlo 30. 09. 2008.

Žalovaný   posúdil   intenzitu   porušenia   služobnej   prísahy   a   služobnej   povinnosti žalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí Krajskému   súdu   a   najvyššiemu   súdu   prislúcha   skúmať   (§   245   ods.   2   OSP),   či   také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady pre svoje rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umožnil vec správne rozhodnúť a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom rozpore. Podstatou sporu pri preskumávaní zákonnosti postupu žalovaného bolo posúdenie, či správanie žalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závažného porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.. Ako   už   najvyšší   súd   uviedol,   námietky   žalobcu   uvedené   v   žalobe   a   v   odvolaní nepovažuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány obidvoch stupňov   z dostatočne zisteného   skutkového stavu,   najmä z priamych   dôkazov, výpovedí svedkov. Žalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobcom navrhnutých svedkov - obvineného, jeho   právneho   zástupcu   a   osoby,   s   ktorou   obvinený   komunikoval,   tak   ako   už   bolo   v rozhodnutiach   konštatované,   nemožno   považovať   za   nestranné   osoby,   v   dôsledku   čoho správny orgán nepochybil keď ich k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností zistených v priebehu konania bolo nesporne preukázané, že žalobca počas výkonu eskorty obvinenému umožnil voľne pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému a umožnil mu dorozumievať sa najmenej s jednou osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie žalobcu je v hrubom rozpore so služobnou prísahou uvedenou v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorú žalobca zložil a ktorou sa zaviazal, že bude čestný, statočný a disciplinovaný, že svoje sily a schopnosti vynaloží na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením   vlastného   života,   že   sa   bude   riadiť   ústavou,   ústavnými   zákonmi,   zákonmi   a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tiež porušením čl. 28 ods. 1 písm. d) nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám a v dorozumievaniu s nimi, ako aj ustanovenie § 48 ods. 3 a), g), h) zákona č. 73/1998 Z. z. v zmysle ktorého policajt je povinný plniť svedomité úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi   a   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   ako   aj   úlohy   uložené rozkazmi,   nariadeniami,   príkazmi   a   pokynmi   nadriadených,   ak   bol   s   nimi   riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú disciplínu. Obrana žalobcu, že obvinený bol v útekovej väzbe nemôže zvrátiť napadnuté rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov žalobca svojim ľahkovážnym konaním založil kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobcovo konanie malo vysoko negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky a na verejnú   mienku,   čo   má   za   následok   poškodzovanie   Polície   Slovenskej   republiky   na verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných veciach, preto konanie žalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Žalobca s ohľadom na svoje služobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý dôsledkov svojho konania, a v tomto smere nekonal čestne, statočne a disciplinovane, čím porušil služobný prísahu.

Podľa § 250h ods. 1 OSP, až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Žalobca v stanovisku rozšíril svoju žalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril sa k zásade   reformatio   in   peius   v správnom   konaní a   podrobne rozviedol   otázku zavinenia. Keďže   uvedené   rozšírenie   žaloby   žalobca   nesporne   urobil   po   zákonom   stanovenej dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi. Na   základe   uvedeného   k   týmto   námietkam   nebolo   možné   prihliadnuť   ani   v   odvolacom konaní.

Krajský súd svoj názor k námietke žalobcu, že v prípade Mgr. M... G... žalovaný, ako v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2 OSP.   Žalobca   spochybnil   právny   názor   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti považuje za potrebné doplniť, že voči Mgr. M... G... bolo začaté konanie vo veci prepustenia zo   služby   príslušníka   PZ   za   skutok,   že   30. 09. 2008   ako   veliteľ   hliadky   Obvodného oddelenia   PZ   Nitra   N-105   spolu   s   členom   hliadky   ppráp.   S...   S...   vykonával   eskortu obvineného P. D. a nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny orgán   rozhodnutím   z   27. 11. 2008,   č.   p.   ORP-3342-26/NR-2008   toto   konanie   zastavil, nakoľko   nezistil   porušenie   služobnej   prísahy   a   služobnej   povinnosti   zvlášť   hrubým spôsobom a ponechanie Mgr. M... G... nepovažoval za ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.   V   danej   prejednávanej   veci   na   základe   iného   skutkového   stavu   bolo   žalobcovi preukázané,   že svojím   konaním na rozdiel od Mgr.   M...   G...   naplnil skutkovú podstatu ustanovenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z..

V   súvislosti   s   dodatočne   zaslaným   uznesením   prokurátorky   vojenskej   obvodnej prokuratúry sp. zn. OPv 333/08 zo 17. mája 2010, ktorým zastavila trestné stíhanie proti obvinenému   žalobcovi   za   prečin   zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa,   je   potrebné uviesť, že sa jedná o samostatné konanie, odlišné od konania o prepustení zo služobného pomeru, s inou trestnoprávnou skutkovou podstatou. Zastavenie trestného stíhania žalobcu nemá na posúdenia danej veci žiaden vplyv. Napriek tomu, že konanie žalobcu, pre ktoré bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka polície, nie je trestným činom, je naďalej takým konaním, pre ktoré je prepustenie odôvodnené. Zastavením konania v trestnej veci bola   vyriešená   len   otázka   trestno-právnej   zodpovednosti   žalobcu,   čo   v   danom   prípade nemôže ovplyvniť platnosť rozhodnutia o prepustení menovaného zo služobného pomeru, nakoľko otázka trestno-právnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie a predmetné personálne opatrenie nezávisí od rozhodnutí   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Napokon   aj   v   uvedenom   uznesení prokurátorka   v   poslednom   odseku   zdôraznila,   že   príslušník   Policajného   zboru   pri vykonávaní štátnej služby, teda aj pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu, musí postupovať v súlade aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami morálky,   slušnosti   a   dodržiavať   ustanovenia   Etického   kódexu   príslušníka   Policajného zboru. Žalobca   v   odvolaní   neuviedol   také   právne   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský súd, ak   žalobu   zamietol.   Preto   najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   dostatočným a presvedčivým spôsobom reaguje na odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré sú v podstate totožné   so   sťažnostnými   námietkami.   V   žiadnom   prípade   nemožno   preto   považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet preto ani príčiny   na   to,   aby   ústavný   súd   do   záverov   najvyššieho   súdu   zasiahol.   Skutočnosť,   že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Najvyšší   súd   sa   jasne   a presvedčivo   vysporiadal   s otázkou   včasnosti   vydania a doručenia   personálneho   rozkazu   sťažovateľovi,   ktorým   bol   prepustený   zo   služobného pomeru.   Svoje   závery   pritom   oprel   o konkrétne   skutkové   okolnosti   daného   prípadu. Uviedol,   ktorý   moment   považoval   za   zistenie   príslušného   nadriadeného   o dôvode prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru a prečo.

Rovnako   ústavne   konformným   spôsobom   najvyšší   súd   vyhodnotil   naplnenie zákonných znakov uvedených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého služobnú prísahu a služobné povinnosti neporušil, vyvrátil   najvyšší   súd   tým,   že   poukázal   na   porušenie   čl.   28   ods.   1   písm.   d)   nariadenia ministra   č.   49/1993   o   eskortovaní   osôb,   podľa   ktorého   je   eskortujúci   policajt   povinný zamedziť   iným   osobám   v   prístupe   k eskortovaným   osobám   a   v   dorozumievaní   s   nimi, pričom zo skutkového hľadiska považoval komunikáciu medzi eskortovaným obvineným a ďalšou   osobou   za   preukázanú.   Najvyšší   súd   sa   teda   zaoberal   podmienkou   splnenia všetkých znakov porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sťažovateľom a tieto považoval za naplnené. Uviedol pritom dostatok dôvodov, ktoré   takému   záveru   jednoznačne   nasvedčujú.   Na   základe   týchto   skutočností   nemožno rozhodnutie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené alebo za arbitrárne.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť z dôvodu   absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, a rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušenie rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania) je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011