znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 396/2010-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   Ž.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva   na inú   právnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   VI/2 Pz   373/10   a jej   oznámením z 20. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 373/10 a jej oznámením z 20. júla 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podaním z 25. júna 2010 obrátil   na   generálnu   prokuratúru   s podnetom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania proti uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo   471/09   z 25.   novembra   2009   a sp.   zn.   3   Sžo   84/2010   z 23.   marca   2010,   proti uzneseniu   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   13   S 88/2009-69   z 19.   januára   2010   a proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S 83/2009-23 z 26. februára 2010, ktoré boli vydané   v správnom   súdnictve.   Generálna   prokuratúra   podnet   sťažovateľa   bez   prijatia ďalších   opatrení   odložila,   o čom   ho   upovedomila   oznámením   č.   k.   VI/2   Pz   373/10-4 z 20. júla 2010.

Podľa   názoru   sťažovateľa   generálna   prokuratúra „absolútne   vylúčila   svoju právomoc, resp. kompetenciu vo veci konať...

Keďže   mám   pochybnosti   o postupe   GP   SR,   ktorej   postup   môže   byť   svojvoľný, založený   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (podnetu)   s následkom   (denegatio iustitiae) odopretia spravodlivosti a s následkom porušenia základných (ľudských) práv na inú právnu ochranu, práva na prístup k súdnej ochrane, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. práva na prístup k súdu a práva na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Žiadne ustanovenia OSP   a zákona o ústavnom súde nevylučujú možnosť podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   (mimoriadne   dovolanie,   ústavná   sťažnosť) generálnym prokurátorom v prospech občana v zmysle uplatňovania pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práv a slobôd...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie   konanie   nálezom   rozhodol,   že   generálna   prokuratúra   svojím   postupom   v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 373/10 porušila jeho základné právo „na inú právnu ochranu, právo na prístup k súdnej ochrane a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na prístup k súdu, či právo na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ   zároveň   žiadal,   aby   ústavný   súd „zakázal“ generálnej   prokuratúre „pokračovať v porušovaní vyššie označených práv“, a súčasne jej prikázal „obnoviť stav pred porušením práv“.

Taktiež navrhol, aby ústavný súd upovedomenie generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 373/10-4 z 20. júla 2010 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Napokon sťažovateľ žiadal, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   predovšetkým   vyslovil   pochybnosť   o správnosti   postupu   generálnej prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   a tvrdí,   že   jej   postup   „môže   byť“   svojvoľný, založený na nesprávnom právnom posúdení veci s následkom porušenia jeho základných práv.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   Z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2   zákona   o   prokuratúre).   Podľa   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v   odseku   1   len   vtedy,   ak   obsahuje   nové   skutočnosti.   Ďalším   opakovaným   podnetom sa rozumie   v   poradí   tretí   a   ďalší   podnet,   v   ktorom   podávateľ   podnetu   prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry   okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora, vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry...

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že nevyužitie   podnetu   ako   prostriedku   nápravy   v   rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona o prokuratúre   poskytuje   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a   právom   chránených záujmov (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II.   ÚS   94/06,   I.   ÚS   112/06,   IV.   ÚS   126/07).   Opakovaný   podnet   zakladá   povinnosť nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať,   vybaviť   ho   a   spôsob   vybavenia   oznámiť podnecovateľovi.

Zo   sťažnosti   ani   z jej   príloh   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   proti   vybaveniu   jeho podnetu   prokurátorom   generálnej   prokuratúry   (upovedomenie   č.   k.   VI/2   Pz   373/10-4 z 20. júla 2010) podal opakovaný podnet, a tak pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal   iné   právne prostriedky   (príp.   aj ďalší   opakovaný   podnet),   ktoré   mu zákon   na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupného   a   účinného   právneho   prostriedku   ochrany základných práv a slobôd, a preto ju odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010