znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 396/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 8   ods. 1,   2,   3   a 5   Listiny   základných   práv   a slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením sp. zn. 3 Tpo 21/05 zo 16. marca 2005   a postupom   Okresného   súdu   Prievidza   a jeho   uznesením   sp. zn.   Tp 17/05 z 23. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2005 doručená a 23. mája 2005 doplnená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   svojho   práva   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a   ods. 3   a 4   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 21/05 zo 16. marca 2005, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 17/05 z 23. februára 2005, ktorým bol vzatý do väzby.

Sťažovateľ   uviedol,   že   bol   podľa   § 76   ods. 2   Trestného   poriadku   platného do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   zadržaný   policajným   orgánom 21. februára   2005   a nadväzne na   to   mu   bolo   uznesením   policajného   orgánu   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   P.,   odboru   skráteného   vyšetrovania,   z   22.   februára   2005 sp. zn. ČVS: ORP-578/1-OSV-PD-2005   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   útoku na verejného   činiteľa   spolupáchateľstvom   podľa   § 9   ods. 2   k   § 155   ods. 1   písm. a) Trestného zákona platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „ Trestný zákon“) a výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 202 ods. 1 Trestného zákona.

Prokurátor Okresnej prokuratúry P. podal 23. februára 2005 okresnému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ pri výsluchu pred okresným súdom 23. februára 2005 prostredníctvom obhajcu požiadal o nahradenie väzby písomným sľubom a peňažnou zárukou pre prípad, že by sudca dospel k záveru, že je daný dôvod jeho väzby. Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 17/05 z 23. februára 2005 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že ním daný písomný sľub ani ponúknutá peňažná záruka neboli prijaté. Jeho väzba začala 21. februára 2005. Toto uznesenie bolo vyhlásené 23. februára 2005   a sťažovateľ   proti   nemu   podal   ihneď   ústne   do   zápisnice   sťažnosť,   ktorú   písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu 28. februára 2005. Uvedenú sťažnosť zamietol krajský súd   na verejnom   zasadnutí   16.   marca   2005   uznesením   sp. zn.   3 Tpo 21/05   podľa   § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 31. marca 2005.

Opísaným skutkovým stavom došlo podľa sťažovateľa k nezákonnému pozbaveniu jeho osobnej slobody, a tým k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny, a to z nasledovných dôvodov:

Sťažovateľ   sa   odvoláva   na   čl. 5   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého   musí   byť obmedzenie osobnej slobody v súlade s konaním ustanoveným vnútroštátnym právom, aby bolo v súlade aj s dohovorom.

Podľa čl. 8 ods. 3 listiny, ktorá je platná a účinná v Slovenskej republike, sú lehoty na predvedenie   zadržanej   osoby   pred   súd   a na   rozhodnutie   sudcu   o jej   väzbe   alebo o prepustení na slobodu 24-hodinové.

Článok 17 ods. 3 ústavy však od 1. júla 2001, keď nadobudol účinnosť ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení   neskorších   predpisov,   ustanovuje   pre   rovnaké   situácie   48-hodinové,   čiže dvojnásobné lehoty. Výslovne však nebolo zasiahnuté do textu listiny. Trestný poriadok (§ 76 ods. 4, § 77 ods. 1) ustanovuje taktiež 48-hodinové lehoty.

Pri   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   boli   zachované 48-hodinové   lehoty   podľa   ústavy a Trestného poriadku, ale nie 24-hodinové lehoty podľa listiny. Preto podľa sťažovateľa nebol pri obmedzení jeho osobnej slobody dodržaný čl. 8 ods. 3 listiny, a teda bol porušený čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru požadujúci, aby pri obmedzení osobnej slobody boli dodržané všetky vnútroštátne právne predpisy.

Sťažovateľ výslovne uvádza, že sa nestotožňuje s právnym názorom ústavného súdu, v zmysle ktorého „... potom platí pravidlo, podľa ktorého neskoršia norma neguje skoršiu normu (lex posterior derogat legi priori). Je to tak v podstate akási nepriama novelizácia. Keďže ústava bola prijatá a nadobudla účinnosť neskôr ako listina, bolo by možné dospieť k názoru o nepriamej novelizácii čl. 8 ods. 3 listiny ustanovením čl. 17 ods. 3 druhej vety ústavy“   (I. ÚS 141/04).   Tvrdí,   že „uvedená   interpretácia   právnych   noriem   rovnakej právnej sily   Ústavným   súdom   SR   je   v rozpore   s princípom   právnej   istoty...“,   a bola   by nepredvídateľná vzhľadom na legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky. (Oznámenie Úradu   vlády   Slovenskej   republiky   uverejnené   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky pod č. 372/2000 Z. z.)

Na základe uvedeného dochádza sťažovateľ k záveru, že „Stotožnenie sa s vyššie citovanou   interpretáciou   uvedenou   v uznesení   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   8.   9.   2004, č. k. I. ÚS 141/04-37 by automaticky v mojej veci znamenalo porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, nakoľko tento v sebe implicitne obsahuje princíp právnej istoty. Z tohto dôvodu sa takýto výklad dostáva do rozporu s Dohovorom“.

Sťažovateľ ďalej polemizuje s názorom ústavného súdu, že ak by všeobecný súd dospel   k záveru,   že 48-hodinové lehoty   podľa   § 75   Trestného   poriadku   nie sú   v súlade s čl. 8 ods. 3 listiny, tak mohol prerušiť konanie a podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavnému súdu. Tvrdí, že všeobecný súd tak nemohol urobiť, lebo § 75 Trestného poriadku nie je použiteľný pre rozhodovanie o vine a treste tak, ako to požaduje   § 224   ods. 6   Trestného   poriadku,   a teda   jeho   preskúmanie   ústavným   súdom nemôže všeobecný súd navrhnúť.

Rovnako   nesúhlasí   ani   s názorom   ústavného   súdu   vysloveným   vo   veci   sp. zn. I. ÚS 100/04, podľa ktorého: „Z hľadiska hmotnoprávneho treba uviesť, že podľa čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy má ústava prednosť nielen pred zákonmi a podzákonnými normotvornými právnymi   aktmi,   ale   i pred   ústavnými   zákonmi,   ktoré   nadobudli   účinnosť   pred   dňom účinnosti ústavy. To znamená vo svojich dôsledkoch, že ústava má prednosť i pred listinou. Preto ak čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje maximálnu lehotu zadržania na 48 hodín a čl. 8 ods. 3   listiny   na   24   hodín,   potom   platí   ustanovenie   čl. 17   ods. 3   ústavy,   čiže   lehota 48 hodín.“

Sťažovateľ zastáva názor, že 48-hodinová lehota ustanovená ústavou nebráni tomu, aby iný zákon, v danom prípade listina, stanovil lehotu kratšiu, čiže tu nevidí rozpor medzi ústavou a listinou. Z princípu minimalizácie zásahov do základných ľudských práv a slobôd vyvodzuje platnosť 24-hodinovej lehoty ustanovenej čl. 8 ods. 3 listiny.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade nie je dôvodné samotné jeho   trestné   stíhanie,   že   dôvodnosť   jeho   trestného   stíhania   a odôvodnenie   existencie dôvodov väzby sa opiera o dôkazy získané nezákonným spôsobom. Dochádza k záveru, „... že   tak   Uznesenie   OS   ako   aj   uznesenie   KSoS   sú   nezákonné   z dôvodu,   že   k môjmu obvineniu nedošlo   v súlade   s dikciou § 163   ods. 1 TrP,   keď   toto   bolo   založené výlučne na nezákonne získaných dôkazoch. Z nezákonne získaných dôkazov nemožno nikdy zistiť skutočnosti, ktoré by dostatočne odôvodňovali záver, že trestný čin spáchala určitá osoba“. Namietanou nezákonnosťou samotného trestného stíhania boli podľa sťažovateľa porušené jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny okresným súdom a krajským súdom.

Sťažovateľ argumentuje aj tým, že k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny došlo aj arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 17/05   z 23. februára   2005   o jeho vzatí   do   väzby a   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn. 3 Tpo 21/05 zo 16. marca 2005, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Arbitrárnosť   a nepreskúmateľnosť   uvedených   uznesení   vidí   sťažovateľ   najmä v porušení princípu zdržanlivosti a primeranosti, lebo účel väzby bolo možné dosiahnuť aj inými, miernejšími prostriedkami. Podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd ani krajský súd   v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   údajne   nevysporiadali   (resp.   krajský   súd   sa vysporiadal len povrchne) s námietkami sťažovateľa ohľadne nezákonnosti dôkazov, a tým i na nich založených obvinení. Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ poukázal na to, že sa nevysporiadal s dôvodmi sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, „... nepostupoval s osobitnou starostlivosťou, neuviedol vo vzťahu k mojej osobe žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné   dôvody   pre   moje   pozbavenie   osobnej   slobody,   rovnako   ako   nespochybnil a nevyvrátil mnou uvádzané dôvody o neodôvodnenosti môjho väzobného stíhania...“.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy,   čl. 8   ods. 2   listiny   a čl. 5   ods. 4 dohovoru okresným súdom a krajským súdom dobou rozhodovania o jeho sťažnosti proti uzneseniu   okresného súdu   sp. zn.   Tp 17/05   z 23.   februára 2005.   Rozhodnutie   krajského súdu zo 16. marca 2005 mu bolo doručené 31. marca 2005, teda po 36 dňoch od podania sťažnosti.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Krajský   súd   v Trenčíne   postupom   a uznesením   zo   dňa   16.   3.   2005,   sp. zn. 3 Tpo 21/05,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu v Prievidzi zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby, porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2, čl. 8 ods. 3 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

2. Krajský súd v Trenčíne arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia zo dňa 16. 3. 2005, sp. zn. 3 Tpo 21/05, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05, ktorým bol sťažovateľ vzatý   do   väzby,   porušil   právo   sťažovateľa   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl. 5   ods. 1 písm. c),   čl. 5   ods. 3   a čl. 5   ods. 4   Dohovoru,   čl. 17   ods. 1,   čl. 17   ods. 2   a čl. 17   ods. 5 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

3. Okresný   súd   v Prievidzi   v konaní   vedenom   pod   sp.   Tp 17/05   a Krajský   súd v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Tpo 21/05   o sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05 porušili právo sťažovateľa   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 2 Listiny.

4. Uznesenie   Okresného   súdu   v Prievidzi   zo   dňa   23.   2.   2005,   sp. zn.   Tp 17/05 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 3. 2005, sp. zn. 3 Tpo 21/05 sa zrušujú a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu, alebo uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 3. 2005, sp. zn. 3 Tpo 21/05 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby o veci znovu konal a rozhodol.

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Prievidzi a peňažnú sumu vo výške 200.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný   súd   v Prievidzi   a Krajský   súd   v Trenčíne   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zo zistení ústavného súdu na okresnom súde vyplýva, že sťažovateľ bol medzičasom rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 167/05 z 18. januára 2006 (v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu sp. zn. 3 To 43/06 zo 4. mája 2006) právoplatne odsúdený a uznaný   za   vinného   zo   spáchania   uvedených   trestných   činov,   za   čo   mu   bol   uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a po nástupe do výkonu trestu bol na základe rozhodnutia Okresného súdu Trnava sp. zn. 7 Pp 177/06 z 18. septembra 2006 podmienečne prepustený na slobodu.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ   predovšetkým   tvrdí,   že   nebol   pozbavený   osobnej   slobody   v súlade s konaním ustanoveným vnútroštátnym právom, lebo pri rozhodovaní o jeho väzbe neboli dodržané 24-hodinové lehoty ustanovené čl. 8 ods. 3 listiny, ale 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy. Polemizuje s názormi ústavného súdu, ktorý sa s rovnakou námietkou vysporiadal   už   vo   svojich   viacerých   rozhodnutiach,   z ktorých   sťažovateľ   uvádza   najmä rozhodnutia   č. k.   I. ÚS 141/04-37   a   č. k.   I. ÚS 100/04-76.   Obdobné   stanoviská   zaujal ústavný súd aj v rozhodnutí č. k. III. ÚS 220/04-45 z 30. júna 2004.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zotrváva   na   svojej   predchádzajúcej   judikatúre a pokladá   námietku   porušenia   sťažovateľových   práv   z dôvodu   nerešpektovania 24-hodinových lehôt podľa čl. 8 ods. 3 listiny za zjavne neopodstatnenú. Okrem dôvodov uvedených   v predchádzajúcich   rozhodnutiach   ústavný   súd   v tejto   veci   navyše   uvádza, reagujúc na sťažovateľovu argumentáciu, že už z predchádzajúcich rozhodnutí je zrejmé, že ústavný súd považuje postupy orgánov činných v trestnom konaní a súdov za súladné s ústavou, pokiaľ rešpektujú 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, a nepokladá za právne   relevantné   24-hodinové   lehoty   podľa   čl. 8   ods. 3   listiny.   Aj   právna   úprava obsiahnutá v § 69 ods. 3 Trestného poriadku vychádza z ústavnosti 48-hodinových lehôt. Právna istota, predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a zásada prednosti ústavne konformného výkladu spolu so zásadou zotrvania na už rozhodnutom, pokiaľ nie sú zvlášť významné dôvody   pre   zmenu judikatúry, teda   vedú   ústavný   súd   k   tomu,   aby aj naďalej pokladal za ústavný   postup   orgánov   verejnej   moci   rešpektujúci   48-hodinové   lehoty   podľa   čl. 17 ods. 3 ústavy.

Názor,   že   zároveň   môžu   platiť   24-hodinové   lehoty   podľa   čl. 8   ods. 3   listiny a 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, ale uplatní sa pre sťažovateľa výhodnejšie ustanovenie   čl. 8   ods. 3   listiny,   je   založený   na   neudržateľnej   predstave,   že   v rámci ústavného systému   má prednosť výklad vedúci   k absurdnému   záveru   o odlišnej   právnej úprave   tej   istej   otázky   dvoma   ustanoveniami   rovnakej   právnej   sily   pred   výkladom založeným na štandardnom postupe, ktorý k takémuto záveru nevedie.

Sťažovateľ   taktiež   tvrdí,   že   bol   obvinený   z trestného   činu   na   základe   nezákonne získaných dôkazov, a teda i samotné jeho trestné stíhanie a väzba sú v rozpore so zákonom a znamenajú   porušenie   jeho   práv   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a   ods. 3   a   4   dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny okresným súdom a krajským súdom.

Ústavný súd vo   svojich   rozhodnutiach   dlhodobo   zastáva   názor,   že   „Ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý   v súlade   so   všeobecnou   právomocou   podľa   čl. 142   ods. 1   ústavy   má   aj zákonom vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy ako princíp subsidiarity“ (II. ÚS 130/02).

Podľa § 89 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku „Za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže   prispieť   na   náležité   objasnenie   veci   a čo   bolo   získané   zákonným   spôsobom z dôkazných prostriedkov“. Argumentom a contrario, teda dôkazom, nemôže byť to, čo bolo získané nezákonne.

Podľa § 2 ods. 6 prvej vety Trestného poriadku „Orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne...“. Orgánom činným v trestnom konaní a zvlášť všeobecným súdom teda prislúcha posúdiť, či bol sťažovateľ obvinený z trestného činu   na   základe   nezákonne   získaných   dôkazov.   Ak   sa   priklonia   k jeho   tvrdeniu a argumentácii,   tak   majú   dostatok   právomoci   nepoužiť   ako   dôkaz   to,   čo   bolo   získané nezákonne, a zabezpečiť nápravu. Sťažovateľ teda mal možnosť v rámci prebiehajúceho trestného konania predniesť svoje tvrdenie o nezákonnosti získania dôkazov, na základe ktorých bolo začaté jeho trestné stíhanie a bol vzatý do väzby v konaní pred všeobecným súdom, čo vo vzťahu k tejto časti jeho sťažnosti vylučuje právomoc ústavného súdu.

Navyše ústavný súd uvádza, že pri rozhodovaní o väzbe nemožno skúmať zákonnosť a ústavnosť samotného trestného stíhania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5 listiny údajnou arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 17/05 z 23. februára 2005 o jeho vzatí do väzby a uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 21/05 zo 16. marca 2005, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Ústavný   súd   preskúmal   obe   uvedené   rozhodnutia   aj „Dôvody   sťažnosti   proti uzneseniu zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05“ z 28. februára 2005 a dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Okresný   súd   aj krajský   súd   stručne, ale dostatočne a primerane zdôvodnili   svoje rozhodnutia. Rozsiahla argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v „Dôvodoch sťažnosti proti uzneseniu zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. Tp 17/05“ je do značnej miery totožná s niektorými časťami jeho sťažnosti predloženej ústavnému súdu. Krajský súd v zásade správne reagoval na   sťažovateľove   argumenty   a zaujal   k nim   vlastné   stanoviská.   V niektorých   častiach odôvodnenia sa obe uznesenia odvolávajú na predchádzajúce trestné stíhanie za obdobnú trestnú   činnosť,   čo   odôvodňuje   trvanie   súdu   na   väzbe.   Krajský   súd   sa   vysporiadal   aj s námietkou, že otázku zaujatosti orgánov objasňujúcich predmetnú trestnú činnosť nie je oprávnený posudzovať väzobný súd.

V časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti   väzby   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   a základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny okresným súdom v konaní sp. zn. Tp 17/05 a krajským súdom v konaní   sp. zn.   3   Tpo   21/05,   je   potrebné   jeho   sťažnosť   taktiež   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.   Doba   konania   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. Tp 17/05 z 23. februára 2005 v okolnostiach prípadu nemohla znamenať porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8   ods. 2   listiny.   Dobu   od   podania   sťažnosti   ústne   do   zápisnice   23.   februára   2005 do 28. februára   2005,   keď   sťažovateľov   právny   zástupca   sťažnosť   písomne   odôvodnil, nemožno pripočítať na ťarchu súdov, lebo až po doplnení písomného odôvodnenia sťažnosti mohli o nej konať a rozhodnúť ináč ako odmietnutím pre neodôvodnenosť.

Po tomto dni musel okresný súd sťažnosť spolu so spisovým materiálom doručiť krajskému súdu, tento musel vo veci po jej preštudovaní rozhodnúť, vypracovať písomnú podobu   uznesenia   a toto   prostredníctvom   okresného   súdu   doručiť   sťažovateľovi. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žiadny z uvedených súdov nekonal vo veci tak zdĺhavo, že by to znamenalo sťažovateľom namietané porušenie označených práv, a aj celková dĺžka konania je ešte ústavne akceptovateľná.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006