znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 395/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., B. B., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 22/2013 z 15. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R., B. B., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2013 doručená sťažnosť R., B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 22/2013 z 15. januára 2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   v   konaní   vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 169/2008 dožadovala   voči   odporcovi   –   L.,   štátny   podnik,   B.   (ďalej   len   „odporca“),   určenia vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   (lesným   pozemkom).   V   priebehu   konania sťažovateľka a odporca predložili okresnému súdu návrh súdneho zmieru (6. mája 2009), ktorý bol neskôr modifikovaný (v roku 2010 a 2011). Okresný súd uznesením z 1. júna 2012 návrh súdneho zmieru neschválil pre jeho nesúlad s právnymi predpismi (nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu). Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie   a   navrhla   jeho   zrušenie   a   vrátenie   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 22/2013 z 15. januára 2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Porušenie   svojich   práv   krajským   súdom   sťažovateľka   videla   v   spôsobe   výkladu a uplatnenia právnych predpisov rozhodných pre odvolacie konanie v jej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Posúdenie   veci   Sťažovateľa   zo   strany   Ústavného   súdu   SR   prichádza   do   úvahy v Sťažovateľovom   prípade,   keďže   rozhodnutie   Porušovateľa   založené   na   interpretácii nezlučiteľnej   s   účelom   a   významom   ust.   §   99   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku v súvislosti s ust. § 21 Občianskeho súdneho poriadku a ust. § 50 Zákona o lesoch má za následok porušenie základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Porušovateľ nesprávne aplikoval všeobecne záväzné právne normy, vzťahujúce sa na predmetný spor, tým že rozhodol tak, že predloženie návrhu súdneho zmieru Sťažovateľom a Odporcom zakladá porušenie ust. § 99 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.... Právne závery uvedené v odôvodnení namietaného Uznesenia Porušovateľa sú podľa Sťažovateľovho   názoru   v rozpore   s účelom   a   zmyslom   právnej   úpravy   súdneho   zmieru a zastupovania právnickej osoby pred súdom, a preto ich možno považovať za odporujúce citovaným článkom Ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to možno tieto právne závery označiť za vybočujúce z rámca uvedených zákonných ustanovení a ich interpretácie.

Tak ako vyplýva z vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu SR (najmä I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02) neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie, ktorými rozhodnutie Porušovateľa   jednoznačne   je,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   a   slobody vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 1. 2013, sp. zn. 13 Co/22/2013, boli porušené základné ľudské práva Sťažovateľa a podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej Republiky, podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici zo dňa 15. 1. 2013, sp. zn. 13 Co/22/2013 v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na nové konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Za   zjavne   neopodstatnený   možno   považovať   návrh,   pri   predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   bolo   jej   tvrdenie   o   nesprávnosti   uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   13   Co   22/2013   z   15.   januára   2013,   ku   ktorému   malo   dôjsť nesprávnym výkladom a aplikáciou všeobecne záväzných právnych noriem v odvolacom konaní   v   jej   veci.   Podľa   sťažovateľky   bolo   uznesenie   krajského   súdu   založené   na interpretácii nezlučiteľnej s účelom a významom ustanovenia § 99 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 21 OSP a § 50 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch   v znení   neskorších   predpisov,   pričom   právne   závery   uvedené   v   odôvodnení uznesenia sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy súdneho zmieru a zastupovania právnickej   osoby   pred   súdom.   Sťažovateľka   z   týchto   dôvodov   považuje   napadnuté uznesenie za neodôvodnené a arbitrárne, čím podľa nej krajský súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto preskúmal sťažnosť, ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu a zistil, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pretože ho považoval za vecne správne,   a skonštatoval tiež správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožnil. Pokiaľ ide námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, krajský súd uviedol: „Navrhovateľ   sa   odvoláva   na   zákon   č.   161/2005   Z.   z.,   z   ktorého   nevyplýva,   že v súdnom   spore   o   navrátenie   vlastníctva   by   povinnou   osobou   a   vecne   pasívne legitimovaným účastníkom mal byť vlastník nehnuteľnosti, t. j. Slovenská republika. S týmto záverom možno iba súhlasiť. Treba však rozumieť, že je rozdiel v uplatňovanom nároku na vydanie nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo sporné nebolo a ide iba o jeho navrátenie. Situácia ohľadom legitimácie účastníka je však iná v prípade, ak ide o určenie vlastníckeho práva. Vlastnícke právo ako také je sporné.

Pri rozhodovaní o určenie vlastníctva musí ako účastník v súdnom konaní vystupovať priamo osoba, ktorej doteraz vlastníctvo svedčí, alebo ktorá sa dožaduje určenia, že je vlastníkom   nehnuteľnosti.   Priamym   účastníkom   konania   nemôže   byť   iba   správca vlastníctva, ktoré prináleží tretej osobe. A to ani v prípade, keby mal generálne oprávnenie nakladať s vlastníckym právom (majetkom vlastníka) vrátane jeho scudzenia. Bolo by to v rozpore okrem iného aj s ústavným článkom 20. Správca s oprávnením, ktoré mu bolo dané vlastníkom, zahrňujúcim aj právo previesť vlastníctvo na inú osobu nemôže v súdnom spore nikdy konať vo svojom mene, ale môže konať iba v mene vlastníka. Správca majetku v súdnom   spore   o   určenie   vlastníctva   nemôže   byť   priamo   účastníkom   konania.   Súdne rozhodnutie sa totiž v takomto prípade netýka správcu, ale týka sa osoby, ktorej vlastnícke právo podľa okolností doteraz svedčí.“

Berúc do úvahy svoju stabilizovanú judikatúru, ústavný súd uvádza, že zásadne nie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ak ich výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný   súd   v   odvolacom   konaní vo   veci   sťažovateľky   nezistil   taký   výklad zákonných predpisov zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.1   dohovoru,   ako   to   tvrdila   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne   a   dostatočne   právne   zdôvodnené.   Krajský   súd   sa   takisto   vysporiadal   s   kľúčovou námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   pasívnej   legitimácie   odporcu.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

K námietke nedostatočne odôvodneného rozhodnutia a arbitrárnosti krajského súdu ústavný   súd   poukazuje   na   účel   opravného   konania,   ktorým   je   náprava   právnych   alebo skutkových pochybení prvostupňového súdu. V odvolacom konaní je druhostupňový súd limitovaný v možnostiach zasahovať do rozsudku súdu prvého stupňa, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje   v   sporových   veciach.   Odvolací   súd   je   v   rámci   neúplnej   apelácie   viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (s výnimkami uvedenými v § 213 ods. 2 až   7   OSP)   a   svoju   pozornosť   primárne   zameriava   na   skúmanie   vecnej   správnosti a zákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia   v   rozsahu   dôvodov   uplatnených   v   odvolaní. Za predpokladu zistenia vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa tento potvrdí.

Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci tak,   že   sa   stotožnil   s   dôvodmi   prvostupňového   rozhodnutia   (§   219   ods.   1   a   2   OSP), postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci ktorého   sa   stotožnil   s   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   za   ústavne   akceptovateľný a udržateľný   a   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľkou   označených   práv,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na už uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013