znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 395/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária, s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6   ods. 1   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3 Er 394/2010 z 2. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. K.   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená   sťažnosť   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných   práv podľa   čl.   12   ods.   2, čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods. 1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v časti vylúčenia súdneho exekútora z exekúcie sp. zn. 3 Er 394/2010 z 2. júla 2012.

Sťažovateľ   uviedol,   že   vykonáva   exekučnú   činnosť   ako   exekútor   podľa   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených práv.   Sťažovateľ   ústavnému   súdu   zároveň   navrhol,   aby   sťažnosti   vyhovel   a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho napadnutým rozhodnutím, napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zrušil,   veci   vrátil   tomuto   súdu   na ďalšie   konanie   a   priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   dohovoru,   ako   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom a rozhodnutím okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora z dôvodu zaujatosti navrhovaného súdneho exekútora voči oprávnenej, čo   je   okolnosť   vylučujúca   sťažovateľa   z vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1 Exekučného poriadku.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05).

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor   je štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti,   vykonávanie   ktorej   je   výkonom   verejnej   moci,   postavenie verejného   činiteľa.   Z uvedeného   vyplýva,   že   právnou   úpravou   v   Exekučnom   poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci súdnej, ktorej   súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť   má význam len   právne   technický   či   organizačne   inštitucionálny.   Z hľadiska funkcionálneho   vykonávajú   tieto   osoby   štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto,   ak   súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie. Exekútor, ktorý nebol poverený vykonaním exekúcie, nemôže byť za žiadnych okolností účastníkom exekučného konania, a to ani v prípade, ak exekučný súd rozhoduje o návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Z uvedeného   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu   na   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   rozhodnutiu,   ktorým   exekučný   súd   zamietol   návrh oprávneného   na zmenu   exekútora   z dôvodu   zaujatosti   navrhovaného   súdneho   exekútora voči   oprávnenej,   teda   vzhľadom   na   okolnosť   vylučujúcu   navrhovaného   exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych   základných   práv,   a to   ani   v záujme   ochrany   účastníka   exekučného   konania (oprávneného).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nepochybne zistil, že sťažovateľ nemal   v namietanom   konaní   pred   okresným   súdom,   výsledkom   ktorého   je   namietané rozhodnutia,   postavenie účastníka   konania, a teda   nie   je oprávnenou   osobou   na podanie sťažnosti   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   (mutatis   mutandis   II. ÚS   113/02,   I. ÚS 343/09, II. ÚS 245/2011).

Keďže   porušenie   označených   práv   v namietanom   konaní   pred   ústavným   súdom namietala osoba odlišná od účastníka tohto súdneho konania, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012