znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 395/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   porušením   základného   práva   na   ochranu vlastníckeho   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 4 Co 162/09, 4 Co 161/09 z 25. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 faxom a 7. júla 2010 osobne doručená sťažnosť J. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením základného práva na   ochranu   vlastníckeho   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   pokojné užívanie   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 162/09, 4 Co 161/09 z 25. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 79/07 sa žalobou   podanou   9.   mája   2007   Okresnému   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal, aby okresný súd rozhodol o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zaniknutého, ale ešte nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“), a to tak, aby nehnuteľnosti tvoriace BSM (rodinný   dom   a   priľahlé   pozemky)   boli   priznané   do   výlučného   užívania   jeho   bývalej manželky,   ktorá   by   za   toto   užívanie   bola   povinná   platiť   sťažovateľovi   odplatu   v   ním navrhovanej sume. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že v čase podania uvedenej žaloby okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 950/99 už konal aj o vyporiadaní BSM.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 79/07 z 26. marca 2009 žalobu sťažovateľa zamietol,   pričom   v   súvislosti   s týmto   rozhodnutím   sťažovateľ v   sťažnosti   okrem   iného uviedol: „Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutím súdu nie je možné založiť právny   stav,   aby   nehnuteľnosť   bola   určená   do   výlučného   užívania   jedného   z   bývalých bezpodielových spoluvlastníkov a druhému by mal platiť úhradu.“

Následne   na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   napádaným   rozsudkom sp. zn. 4 Co 162/09, 4 Co 161/09 z 25. marca 2010 rozsudok okresného súdu ako vecne správny   potvrdil.   Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje   svoju nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu, ktorý odobril rozhodnutie okresného súdu, čím mu   podľa   jeho   presvedčenia   nebola   poskytnutá   ochrana   jeho   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti patriacej do zaniknutého BSM, ktorej ochrany sa svojou žalobou domáhal.

V   súvislosti   s   rozsudkom   krajského   súdu   sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného uviedol:

„Je teda nesporné, že navrhovateľ už 11 rokov nemôže ani držať, ani užívať, ani brať úžitky   z   predmetu   svojho   vlastníctva,   pričom   ako   to   vyplýva   z   ustanovenia   §   123 Občianskeho zákonníka, tieto oprávnenia patria k základným atribútom vlastníckeho práva. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ obrátil na súd a dožadoval sa rozhodnutia o hospodárení so spoločnou vecou, ktorým by bolo rozhodnuté o tom, ktorý z bezpodielových spoluvlastníkov bude mať akým spôsobom úžitok z rodinného domu....

Odvolací súd na odvolacie námietky sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ a jeho bývalá manželka sú vlastníkmi celej veci, pričom je treba odobriť záver súdu prvého stupňa v tom, že žiaden zákon neupravuje, ako sa v dobe medzi zánikom a vyporiadaním riadia právne vzťahy,   týkajúce   sa   majetku   a   záväzkov,   ktoré   tvoria   jeho   predmet.   Toto   je   potrebné zohľadniť len v konečnom vysporiadaní.

Odvolací   súd   neposkytol   sťažovateľovi   ochranu   jeho   vlastníckeho   práva   napriek tomu, že bolo zrejmé z vykonaného dokazovania, že sťažovateľove oprávnenia vyplývajúce z jeho vlastníckeho práva, tento, už viac než 11 rokov nemôže využívať....

Sťažovateľ   poukázal   už   v   časti   II.   tejto   sťažnosti   na   ustanovenie   Občianskeho zákonníka, ktoré výslovne umožňuje vzťahovať na právne vzťahy výslovne neupravené v ustanoveniach Občianskeho zákonníka také ustanovenia, ktoré sú im svojou povahou a obsahom najbližšie.

Tak   v   tomto   prípade   bol   súd   povinný   zaoberať   sa   sťažovateľovým   návrhom   so zreteľom   na   to,   aké   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   je   potrebné   použiť,   aby sťažovateľovi bola poskytnutá tá ochrana vlastníckeho práva, ktorú mu poskytuje Ústava Slovenskej   republiky   a   Dodatkový   protokol   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv základných slobôd.

Pokiaľ súdy obidvoch stupňov konštatovali, že rozhodnúť spôsobom navrhovaným sťažovateľom nie je možné, pretože odporkyňa, rovnako ako sťažovateľ, majú k predmetnej veci vlastnícke právo v celosti, potom nebrali zreteľ práve na skutočnosť, že vlastnícke právo   jedného   z   bývalých   bezpodielových   spoluvlastníkov   je   obmedzované   práve vlastníckym právom rovnakého obsahu aj rozsahu druhého spoluvlastníka....

Súdy sa však nevysporiadali s otázkou, akým spôsobom zabezpečili v tomto konaní ochranu vlastníckeho práva sťažovateľa, ktorej sa svojim návrhom domáhal.

Sťažovateľovi nielenže odopreli takúto ochranu, ale (aj keď si je sťažovateľ vedomý, že túto okolnosť v tejto sťažnosti napadnúť nemôže) predovšetkým súd prvého stupňa svojim základné   práva   sťažovateľa   porušujúcim   postupom   v   konaní   o   vysporiadaní   BSM   robí definitívne vysporiadanie BSM otázkou ďalekej budúcnosti.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom na ochranu jeho vlastníckeho práva, podľa článku 20 ods. 1 vety druhej Ústavy SR a v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zakotveného v článku 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 162/2009, 4 Co 161/2009-10 zo dňa 25. 3. 2010.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 4 Co 162/2009, 4 Co 161/2009-10 zo dňa 25. 3. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje   svoju   nespokojnosť s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 162/09, 4 Co 161/09 z 25. marca 2010, ktorým malo   byť podľa   neho zasiahnuté   predovšetkým   do   jeho   vlastníckeho   práva   zaručeného a chráneného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu a v spojení s uvedeným malo byť porušené aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods.   1   ústavy.   Sťažovateľ   svoje   presvedčenie   o   porušení   označených   práv   založil   na argumentácii,   že   všeobecné   súdy   vôbec nezohľadnili,   že od   zániku   BSM kvôli   sporom s bývalou   manželkou   (žalovanou)   nemôže   už   viac   ako   11   rokov   užívať   nehnuteľnosti tvoriace BSM, a to bez akejkoľvek náhrady.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací súd vec prejednal na neverejnom zasadnutí bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p....

Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže.   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   zmysle   citovaného   zákonného   ustanovenia   odvolací   súd   považuje   za   potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, aj pokiaľ ide o rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, je potrebné zo strany odvolacieho súdu zdôrazniť, že žalobca aj žalovaný sú vlastníkmi celej veci. Ich podiel je vyjadrený 1/1 a každý z nich má právo v celej veci. Počas existencie nevyporiadaného BSM nie je možné založiť taký právny stav, aby nehnuteľnosť bola určená, do výlučného užívania len jedného z manželov a druhý by bol vylúčený a už vôbec nie, aby za polovicu nehnuteľnosti platil náhradu   bývalý   manžel.   V   tomto   smere   sú   potom   aj   odvolacie   námietky   irelevantné,   v prejednávanom prípade sa jedná o zaniknuté, ale doposiaľ nevyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pričom je treba odobriť záver súdu prvého stupňa v tom, že žiaden   zákon   neupravuje   ako   sa   v   dobe   medzi   zánikom   a   vyporiadaním   riadia   právne vzťahy   týkajúce   sa   majetku   a   záväzkov,   ktoré   tvoria   jeho   predmet.   Toto   je   potrebné zohľadniť len v konečnom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

Nepochybne   tak   žalobca   ako   aj   žalovaná sú vlastníkmi celej   veci,   ich podiel na nehnuteľnosti   je   vyjadrený   podielom   1/1   a   každý   z   nich   má   právo   v   celej   veci   resp. vlastnícke   právo   jedného   je   obmedzené   rovnakým   vlastníckym   právom   druhého.   To   sú nepochybne správne závery súdu prvého stupňa a preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozsudok v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdiť.“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu je zrejmé jeho stotožnenie sa s právnym názorom okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že na úpravu právnych vzťahov rozvedených manželov k majetku tvoriacemu BSM je potrebné až do jeho   vyporiadania   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o   BSM,   ktoré   právne regulujú vzťahy manželov k ich spoločne nadobudnutému majetku. Vzhľadom na uvedené je teda potrebné aj po zániku BSM až do doby jeho vyporiadania hľadieť aj na rozvedených manželov   stále   ako   na   bezpodielových   spoluvlastníkov   spoločného   majetku,   ktorých vlastnícke právo k tomuto majetku je rovnocenné, čo sa týka jeho veľkosti (podiel 1/1), ako aj jeho atribútov (držať, užívať, požívať, disponovať).

Obrana sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu obsiahnutá v jeho odvolaní proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že nie je možné stotožniť sa so záverom okresného súdu o tom, že vlastníctvo sťažovateľa, ako aj vlastníctvo jeho bývalej   manželky   k   ich   spoločnému   majetku   je   de   iure   založené   na   princípe   rovnosti, pretože „de facto som z užívania domu vylúčený a zamietnutím môjho návrhu prvostupňový súd mi neumožnil podieľať sa na užívaní nehnuteľnosti ani takou formou, pri ktorej by mi odporkyňa za užívanie aj mojej nehnuteľnosti uhrádzala finančnú čiastku“.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu   sťažovateľom   uplatneného   odvolacieho   dôvodu   rozhodnutie   okresného   súdu a v celom   rozsahu   sa   s   ním   stotožnil,   pričom   navyše   ešte   konštatoval,   že   bez riadneho vyporiadania BSM, resp. pred jeho vyporiadaním, nie je možné založiť taký právny stav, aby   nehnuteľnosť   patriaca   do   BSM   bola   určená   do   výlučného   užívania   len   jedného z manželov a druhý by bol vylúčený.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery okresného súdu, ako ani na ne nadväzujúce závery krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý by mohol mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a jeho práva na ochranu vlastníctva.

Argumentácia sťažovateľa je vo svojej podstate založená na tom, že bol, resp. už viac ako 11 rokov je vylúčený z užívania jeho veci, t. j. v danom prípade nebola spornou otázka samotného vlastníctva k nehnuteľnosti patriacej do BSM, ale sporným sa stala konzumácia tohto vlastníckeho práva, resp. jeho kvalitatívna stránka. Inými slovami, sťažovateľ síce na jednej strane argumentuje tým, že aj napriek tomu, že je vlastníkom nehnuteľnosti patriacej do BSM, nemôže ju užívať a požívať v rozsahu, ktorý by zodpovedal jeho vlastníckemu právu, pretože mu v tom bránia nezhody s jeho bývalou manželkou, avšak na strane druhej sa sťažovateľ žalobou podanou okresnému súdu v skutočnosti nedomáhal ochrany týchto atribútov vlastníckeho práva, t. j. nedomáhal sa ochrany svojho užívacieho práva napríklad v tom zmysle, žeby všeobecný súd uložil jeho bývalej manželke povinnosť strpieť užívacie právo sťažovateľa a pod.

Práve naopak, žalobou podanou okresnému súdu sa sťažovateľ nesnažil dosiahnuť ochranu svojho užívacieho práva k jeho vlastníctvu, ale s týmto svojím užívacím právom disponoval v tom zmysle, že žiadal, aby toto jeho užívacie právo k nehnuteľnosti bolo priznané, resp. „bolo prevedené“ na jeho bývalú manželku za ním určenú odplatu. Takže sťažovateľ toto svoje užívacie právo aj „ocenil, resp. ohodnotil“, a to v situácii, keď BSM ešte nebolo vyporiadané, takže ani nebola známa veľkosť podielu sťažovateľa a podielu jeho bývalej manželky na ich spoločnom majetku, a teda nebol známy ani týmto podielom zodpovedajúci   kvalitatívny   rozsah   ich   vlastníckeho   práva.   Pritom   určenie   podielov rozvedených manželov na ich spoločnom majetku tvoriacom BSM je predmetom súdneho konania o vyporiadanie BSM.

Vzhľadom na to, že súdny spor o vyporiadanie BSM vedený okresným súdom pod sp. zn. 10 C 950/99 nebol v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte ukončený, sa javí ako   dôvodný   záver   krajského   súdu,   že   do   vyporiadania   BSM   treba   na   rozvedených manželov   hľadieť   ako   na   rovnocenných   vlastníkov,   čo   sa   týka   kvantity   i   kvality   ich bezpodielového   spoluvlastníckeho   práva,   a   v   prípade   nezhôd   bývalých   (rozvedených) manželov   v   súvislosti   s   výkonom   jednotlivých   atribútov   vlastníckeho   práva   k   ich spoločnému   majetku   rozhodne   o   ochrane   tohto   atribútu   na   návrh   niektorého   z   nich všeobecný súd (§ 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Do vyporiadania BSM, resp. do doby, keď niet zákonného právneho podkladu, sťažovateľ zákonite nemôže svojej bývalej manželke, ktorá je sama v rovnakom rozsahu a kvalite ako sťažovateľ vlastníčkou predmetu BSM, prenechať svoje užívacie právo k tomuto predmetu BSM, napr. do nájmu ani do obdobného vzťahu odplatného užívania.

Keďže   všeobecné   súdy   sú   pri   svojom   rozhodovaní   viazané   návrhom   na   začatie konania   (žalobným   petitom),   môžu   konať   a   rozhodovať   len   v   medziach   vymedzených samotnou žalobnou žiadosťou. Aj v prípade sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli   iba   v   medziach   žalobnej žiadosti   sťažovateľa,   ktorou   boli   viazané a ktorou   sa sťažovateľ v skutočnosti ani nedomáhal ochrany svojho užívacieho práva v pravom slova zmysle, takže všeobecné súdy ani nemohli tomuto atribútu jeho vlastníckeho práva „in natura“ ochranu poskytnúť, a teda sa jej ochrany sťažovateľ nemôže primárne domáhať ani v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd rozhodol v medziach žalobnej žiadosti sťažovateľa   spôsobom,   ktorému   nemožno   vyčítať   svojvoľnosť   a   ktorý   je   z   ústavného hľadiska   udržateľný   a   akceptovateľný.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   rozhodnutím krajského   súdu   nemohlo   žiadnym   spôsobom   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ani jeho práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval   plne v súlade   s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktorých výklad a aplikácia krajským súdom neodporuje ich zmyslu a účelu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval   označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1   ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažovateľ   nenamietal   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy samostatne, ale iba v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd vzhľadom na nezistené porušenie tohto článku ústavy a dodatkového protokolu dospel k záveru, že napádaným rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj v   tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   úhrady   trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010