znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 395/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a namietaného   porušenia   práva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového protokolu   č.   12   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/2005 a jeho rozsudkom z 2. marca   2006,   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1   To 152/2006   a   jeho   uznesením   z 11.   júla   2006   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením z 3. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   čl.   12   ods.   1   a 2   a   čl.   13   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy, ako aj porušenie práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d), čl. 8, čl. 10 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/2005 a jeho rozsudkom z 2. marca 2006, postupom Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 To   152/2006   a   jeho uznesením z 11. júla 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením z 3. marca 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 223/2005 z 2. marca 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Trestného zákona, za ktoré bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol   tak,   že ho   uznesením   sp.   zn. 1   To   152/2006   z 11.   júla 2006   ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   podal   26.   septembra   2008   proti   rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 1/2009 z 3. marca 2009 odmietol, lebo neboli splnené dôvody dovolania.

Podľa názoru sťažovateľa postupmi všeobecných súdov v jeho trestnej veci a ich rozhodnutiami došlo k porušeniu ním označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, čo odôvodnil takto:

«NS   SR   si   dovolím   vytknúť   prílišný   formalizmus   na   úkor   riadneho   výkonu spravodlivosti. Písomné znenie dovolania považujem za dôvodné a relevantné v medziach zákonného   vymedzenia.   Postup   NS   SR   zámerne   smeroval   k   odmietnutiu   dovolania   čo považujem   za   nesprávne   a   nespravodlivé,   pričom   od   podania   dovolania   si   hľadali „zákonný“ spôsob in fraudem legis... ako odmietnuť dovolanie. (...)

NS   SR   sa   nedostatočne   vysporiadal   s   dôvodmi   dovolania   a   vecne   nesprávne rozhodol, pretože sa odchýlil od účelu a významu dovolania a poprel jeho účel a význam.»

K porušeniu základných práv okresným a krajským súdom sťažovateľ uviedol: «Sudcovia oboch súdov nedostatočne zabezpečili, aby sa rešpektovali všetky záruky obsiahnuté v čl. 6 dohovoru a čl. Ústavy SR v danom konaní. Predsedu OS Žilina(...) možno zhodnotiť ako stranného sudcu, ktorý nezabezpečil v konaní dodržanie princípu rovnosti zbraní   a   princípu   in   dubio   pro   reo.   Nedostatočne   sa   vysporiadal   s   obhajobou a pochybnosťami o skutkovom stave. Vecne nesprávne rozhodol a rozhodnutie založil na fiktívnych   domnienkach   a   formálnej   pravde   (v   protiklade   s   objektívnou   materiálnou pravdou). Skutkový stav neskúmal nestranne a dôkladne, aby zodpovedal skutočnému stavu a spravodlivému rozhodnutiu.

V konaní sa vyskytli podstatné vady, ktoré majú (mali) zásadný vplyv na posúdenie stavu. De iure contra de facto, bolo princípom súdu. Poukazujúc na námietky vyčítané a uvádzané   v   odvolaní   a   dovolaní   sa   nedá   charakterizovať   rozhodnutie   ako   správne, objektívne a založené na overiteľných faktoch.

Okr.   súd   výhradne   koncentroval   všetky   pochybnosti,   názory   a   fakty   proti obvinenému.

Ani slovkom v odôvodnení nie je uvedené, že som pri tr. čine § 250a uhradil škodu. V danom   nám   nebolo   umožnené   ani   uzavrieť   zmier   s   poškodeným   či   protistranou   a   to zo strany orgánov štátu a ich(...) svojvôle.

Podstatným tvrdeniam, ktoré zásadne ovplyvňovali prípad súd nevenoval osobitnú pozornosť a nezaoberal sa nimi.

Pokiaľ   ide o spravodlivosť   procesu vyvoláva oprávnené   pochybnosti   „nezákonne získaný“ dôkaz – výpoveď poškodeného(...)

Obom súdom (KS a OS Žilina) si dovolím vyčítať zjavné nerešpektovanie základných zásad   tr.   konania(...)   najmä   v súvislosti   so   znaleckými   posudkami,   ktoré   mali   výsostný a výhradný význam pre posúdenie merita veci. Odopretie tretieho znalca pre objektívne posúdenie   bolo   nevyhnutné.   V   tejto   súvislosti   si   súd   vytvoril   formálny   úmysel   tr.   činu a v skutočnosti ani neexistoval(...)

Okrem toho počas prejednávania tr. veci na okr. súde predseda súdu viackrát porušil prezumpciu   neviny,   keď   tvrdil,   že   som   sa   počas   väzby   dopustil   trestného   činu   a   teda pokračoval   v   páchaní   tr.   činov(...),   že   som   bol   viackrát   súdom   potrestaný,   pričom opomenul, že sa na mňa hľadí podľa zákonných fikcií, akoby som nebol súdom odsúdený. Rovnako tak prezentoval vinu v tr. veci Okr. Čadca 3 T 334/2002 na čo nebol vecne ani miestne   príslušný   ani   oprávnený   a   koniec   koncov   judikoval   to,   čo   je   v   protiklade   s osvedčením OS Čadca 3 T 334/2002 z 21. 10. 08(...)

V mylnej predstave, že „právna pomoc“ bola dôkladná, možno konštatovať pomoc obhajcu za príliš pasívnu. (...) Sudca mal povinnosť dohliadať na rovnosť strán keďže som nebol „rovným“ účastníkom k protistrane. Ako strážca spravodlivosti a rovnosti zlyhal tak Okr. súd ako Kraj. súd Žilina. (...)

Právnu pomoc poskytnutú pasívne aj v súvislosti s námietkami a aktivite zameranej na základné (ľudské) práva a slobody, považujem za porušenie práva na právnu pomoc, berúc v úvahu môj duševný stav a schopnosti v tom čase.

(...) z pohľadu procesného práva som mal možnosť uzavrieť dohodu o vine a treste, čo bolo pre mňa priaznivejšie, no súd konal podľa iných predpisov a neposkytol možnosť zmierniť trest dohodou o vine... a ani zmierom. (...)

Konanie na OS Žilina bolo príliš krátke vzhľadom na závažnosť veci pričom nebola prejednávaná vec prejednaná v primeranej lehote, nezávislým a nestranným súdom, ale najmä nie spravodlivo.

Odvolací súd sa nevysporiadal s obhajobou, ani len nezvážil námietky, ktoré som písomne zaslal Kraj. súdu Žilina pri odvolaní cestou Okr. súdu. Ignoroval obhajobu akoby nie.»

Na základe uvedeného sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné (ľudské) práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľud. práv a zák. slobôd samostatne ako aj v spojení s čl. 8,   čl.   10 a čl.   14 Dohovoru o ochrane ľud.   práv a zák.   slobôd,   v spojení s čl.   1 Dodatkového   protokolu   číslo   12   k   Dohovoru   o   ochrane   ľud.   práv   a   zák.   slobôd   boli porušené.

Ústavné základné práva a slobody vyplývajúce z článku 50 ods. 2, 3, 6 samostatne ako aj v spojení s čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR boli porušené. Ústavné základné práva a slobody vyplývajúce z článku 17 ods. 1, 2, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 v spojení s čl. 22 a čl. 26 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR boli porušené, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 22 a čl. 26 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR boli porušené.

Uznesenie NS SR sp. zn.: 2 Tdo 1/2009 z 3. marca 2009 sa zrušuje. Uznesenie KS Žilina sp. zn.: 1 To 152/2006 z 11. júla 2006 sa zrušuje. Rozsudok OS Žilina sp. zn.: 5 T 223/2005 z 2. marca 2006 sa zrušuje. Vec sa zároveň vracia príslušnému súdu na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR žiadam priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 333 €, prípadne inú sumu podľa slobodného a spravodlivého uváženia ÚS SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť   za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva: (...)

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe(...)

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   čl.   10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   užívanie   všetkých   práv   ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie.

Podľa   čl.   1   ods.   2   dodatkového   protokolu   nikto   nesmie   byť   diskriminovaný akýmkoľvek   verejným   orgánom   z   akýchkoľvek   dôvodov,   ako   sú   dôvody   uvedené v odseku 1.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/2005 a jeho rozsudkom z 2. marca 2006, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 152/2006 a jeho uznesením z 11. júla 2006 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením   z   3.   marca   2009   došlo   k   porušeniu   označených   článkov   ústavy,   dohovoru a dodatkového protokolu.

1. Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 223/2005 a jeho rozsudok z 2. marca 2006, ústavný súd poznamenáva, že vo svojom rozhodovaní   vychádza   z   ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci   vo   vzťahu k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 245 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253, preskúma   zákonnosť   a   odôvodnenosť   všetkých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   môže odvolateľ   podať   odvolanie,   i   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa § 258 ods. 1 písm. a) až f) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež

a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody nesprávne.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti nesprávnemu postupu okresného   súdu   v   trestnom   konaní   sa   mal   sťažovateľ   možnosť   účinne   brániť   a   proti rozsudku okresného súdu z 2. marca 2006 mal možnosť podať odvolanie krajskému súdu, v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného súdu v konaní. Sťažovateľ teda v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich   práv   postupom,   prípadne   rozsudkom okresného   súdu   na   základe   riadneho   opravného   prostriedku   odvolania   (čo   v konečnom dôsledku aj využil), a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti (namietané porušenie základných práv) pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 152/2006 treba konštatovať, že toto konanie bolo právoplatne skončené 11. júla 2006. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 11. septembra 2006. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 5. augusta 2009.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon   na   ochranu   práva   poskytuje,   t. j.   v   danom   prípade   od   11.   júla 2006.   Predmetná sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   5.   augusta   2009,   teda   dávno   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom. Rovnaký záver platí, ak by ústavný súd počítal lehotu na podanie sťažnosti od doručenia rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi, t. j. od 11. septembra 2006.

Počítanie lehoty od rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danom prípade nemožno založiť z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté pre nesplnenie zákonných dôvodov   dovolania,   a   teda   nedošlo   k prerokovaniu   merita   dovolania,   preto   dovolanie nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Inak povedané,   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   tomto   konkrétnom   prípade   nie   je   možné považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Na   základe uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   najvyšším   súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením z 3. marca 2009, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či na skúmanie splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v   sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie splnenia všetkých zákonných podmienok dovolania.

Otázka posúdenia splnenia zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľa (obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že sa nedostatočne vysporiadal s dôvodmi dovolania a vecne nesprávne rozhodol. Zároveň sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu prílišný formalizmus pri rozhodovaní o dovolaní.

Sťažovateľ v dovolaní okrem iného uviedol:„Krajský súd v Žiline zamietol moje odvolanie, ktoré som podal proti rozsudku súdu prvého stupňa ako nie dôvodné podľa § 256 Tr. por., účinného do 31. 12. 2005. Jeho rozhodnutie však nie je preskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. Odvolací súd sa nevysporiadal   v   rozhodnutí   dôsledne   so   všetkými   skutočnosťami,   ktoré   boli   uvedené v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa ma uznal za vinného z pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, hoci vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní nedávali pre takýto záver podklad. Súd prvého stupňa nerešpektoval zásadu in dubio pro reo(...) Rozhodnutie súdu prvého   stupňa   je   nezákonné   a   túto   nezákonnosť   neodstránil   ani   odvolací   súd   v   rámci odvolacieho konania.

V dôsledku takéhoto nezákonného postupu mi bol ukladaný trest v zmysle § 35 ods. 2 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005, za použitia tzv. asperačnej zásady. V prípade, že by bol skutok uvedený v bode 1) rozsudku posudzovaný len ako pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 221 ods. 1 Tr. zák.(...), prípadne ako dokonaný trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods.   1 Tr.   zák.,   neprichádzalo by použitie asperačnej zásady do úvahy. Došlo tým k porušeniu zákona v môj neprospech.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, mal ohľadom skutku uvedeného v bode 1 rozsudku súdu prvého stupňa postupovať podľa § 258 ods. 1 písm. d, Tr. por.(...) a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa by sa tak v novom konaní musel vysporiadať aj so skutočnosťami uvedenými v znaleckom posudku MUDr. S. V. a dôslednejšie by sa musel vysporiadať s dôkazmi, ktoré svedčili nielen v môj neprospech ale aj v môj prospech. (...)

Som toho názoru, že ohľadom tohto skutku som mal byť oslobodený spod obžaloby, nakoľko som konal v nutnej obrane. Pokiaľ by boli súdy obidvoch stupňov toho názoru, že som nekonal v nutnej obrane, mal byť skutok, ktorý som spáchal, posudzovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1, § 221 ods. 1, Trestného zákona(...) Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, že intenzita útoku na telo poškodeného nie je rozhodujúca, vzhľadom na predmet útoku a miesto, kde útok smeroval. Od vznesenia obvinenia som popieral úmysel spôsobiť poškodenému zranenie, ktoré by malo charakter ťažkej ujmy na zdraví. Krajský súd mohol zmeniť v rámci odvolacieho konania právnu kvalifikáciu skutku uvedeného v bode 1) rozsudku súdu prvého stupňa, prípadne rozsudok v tejto časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Znalecký posudok MUDr. S. V. korešponduje s mojou obhajobou a výpoveďami svedkov, ktorí vypovedali v môj prospech. (...)

Práve znalecký posudok MUDr. S. V. je dôkazom, ktorý výrazne spochybňuje záver okresného a krajského súdu o mojom zavinení v zmysle pokusu ťažkej ujmy na zdraví. (...) Odvolací súd svojím rozhodnutím, ktorým zamietol moje odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa porušil ustanovenia § 8 ods. 1, § 222 ods. 1, § 35 ods. 2 Tr. zák.,(...), § 2 ods. 5, ods. 6, § 256 Tr. por.(...) v môj neprospech.“

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 1/2009 z 3. marca 2009, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, vyplýva:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací(...)   zistil,   že   dovolanie   je prípustné(...),   po   postupe   najvyššieho   súdu   podľa   §   379   ods.   1   Tr.   por.   bolo   podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu(...), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať(...) Súčasne však zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por., lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam súdu,   ktorý   je   určený   k   náprave   v   zákone   výslovne   uvedených   procesných   a hmotnoprávnych   pochybení,   čo   celkom   zreteľne   vyplýva   z   konštrukcie   jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Tr. por., resp. aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Tr. por. Tento mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii a náprave skutkových   zistení,   ktoré   urobili   súdu   prvého   a   druhého   stupňa.   Svedčí   tomu   aj   dikcia ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr. por.,   podľa   ktorého   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa § 371 ods. 6 Tr. por. dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže   dopĺňať,   upravovať   alebo   meniť   iba   súd   odvolací,   pretože   dovolací   súd   nie   je všeobecnou   treťou   inštanciou,   zameranou   na   preskúmanie   všetkých   rozhodnutí   súdu druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už aj z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol   podľa   zásad   ústnosti   a   bezprostrednosti   v   konaní   o   dovolaní   sám   vykonávať. V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Naznačený dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   inom   nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo   veci   samej,   pokiaľ   tieto   chyby   spočívajú   v   právnom   posúdení   skutku   alebo   iných skutočností   podľa   noriem   hmotného   práva.   V   konečnom   dôsledku   z   toho   vyplýva,   že s poukazom na dovolací dôvod uvedený v § 371 ods.   1 písm.   i) Tr. por. nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu, zistenému súdmi nižších súdov. Skutkový stav je v rámci rozhodovania o dovolaní, opierajúcom sa o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., hodnotený len z toho hľadiska, či skutok   alebo   iná   okolnosť   skutkovej   povahy   boli   správne   právne   posúdené.   Správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže ani skúmať ani meniť.

Z   pohľadu   dovolacieho   súdu   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho a jeho podstatou sú námietky správnosti skutkových zistení alebo hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.

V posudzovanej veci súdy oboch stupňov(...) zhodne skutkovo uzavreli, že obvinený J. Š.   sa   dopustil   voči   poškodenému   konania   podrobne   rozvedeného   v   tzv.   skutkovej   vete rozsudku súdu prvého stupňa. Takto zistené konania obvineného napĺňa pojmové znaky pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák.(...), pričom súdy oboch stupňov aj v odôvodnení svojich rozhodnutí logicky a presvedčivo uviedli, aké dôkazy a právne úvahy ich k tomuto záveru viedli a ako sa vysporiadali s obhajobnými tvrdeniami obvineného. Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.   i)   Tr.   por.   obvinený   J.   Š.   vidí   zjavne   v   skutkových   zisteniach   prvostupňového   a odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne v dôsledku podľa jeho názoru chybného hodnotenia vykonaných dôkazov.

Z   uvedeného v konečnom   dôsledku   vyplýva,   že rozhodnutie napádané dovolaním obvineného nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku ani na inom nesprávnom hmotnoprávnom   posúdení,   pretože   skutok,   tak   ako   bol   súdmi   oboch   stupňov   zistený, vykazuje   znaky   už   uvedeného   trestného   činu,   z   ktorého   bol   obvinený   (popri   ďalších trestných činov) uznaný za vinného. Preto ním uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je daný.“

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   poznamenáva,   že   tak   ako   judikatúra   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť č. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č.   10000/83,   H   v.   United   Kingdom),   aj doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   v   prípade   Delcourt, resp. Monnel   a   Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup   k   súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti (tak ako to urobil sťažovateľ vo svojej sťažnosti), pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   opäť   poznamenáva,   že   na   posúdenie   splnenia podmienok dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, aký prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu   však   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zo   strany   najvyššieho   súdu,   osobitne   jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti   na ďalšie konanie zistiť   a preskúmať spojitosť medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označeného práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   všeobecných   súdov   v   opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku   uvádzané sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   označeného   základného   práva.   V   inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania vôbec   boli   naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Trestný   poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).

Vzhľadom na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 1/2009 z 3. marca 2009   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárne   a   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku, ktorých právny výklad najvyšším súdom nevykazuje   žiadne   ústavné   nedostatky.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu k napadnutému konaniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ústavy, porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy, ako aj porušenia práv zaručených v čl. 6 ods.   2 a 3 písm. b), c)   a d),   čl.   8, čl. 10 a čl. 14 dohovoru   a porušenia práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2009 a jeho uznesením z 3. marca 2009, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel,   pretože   nezistil   medzi   týmito   článkami   ústavy,   dohovoru   a dodatkového protokolu a tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše na podporu svojich tvrdení o ich porušení sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne   argumenty,   ktoré   by   akýmkoľvek   spôsobom   takéto   porušenie   signalizovali. Z tohto   dôvodu   bola   aj   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších jeho požiadavkách (žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009