znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 395/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., M., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod sp. zn. K 149/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2008 doručená sťažnosť A. B., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. K 149/96.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Michalovce sp. zn.   10   C   469/94   z 26.   júla   1996,   ktorý   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu z 27. januára   1998   nadobudol   právoplatnosť   12.   marca   1998,   bol   sťažovateľke   a spol. priznaný   finančný   nárok   proti   P.   M.   (ďalej   len   „úpadca“),   ktorý   si   ako   pohľadávku v postavení veriteľa sťažovateľka uplatnila v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok úpadcu, ktoré je vedené na krajskom súde pod sp. zn. K 149/96. Podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd v konkurznom konaní svojím postupom spôsobuje neodôvodnené a zbytočné prieťahy, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie tohto konkurzného konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem stručného popisu procesných úkonov krajského súdu vykonaných   v predmetnom   konkurznom   konaní   tak,   ako   jej   boli   oznámené   v listoch, ktorými krajský súd reagoval na jej podania urgujúce priebeh konkurzného konania, okrem iného uviedla: „... v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. K 149/96, ktorého je účastníčkou konania, dochádza k prieťahom....

Sťažovateľka je toho názoru, že žiadne okolnosti nemôžu zbaviť súd zodpovednosti za to, že konanie (K 149/96), ktoré začalo takmer pred 12 rokmi, doposiaľ nie je právoplatne skončené....

Dĺžka konania vo veci sp. zn. K 149/96 na Krajskom súde v Košiciach vylučuje prijatie záveru, že by toto konanie prebiehalo bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.“

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľky na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. K 149/96 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje,   aby   Krajský   súd   v   Košiciach   konal vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. K 149/96 bez prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančne   zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo posúdiť, či v konkurznom konaní vedenom krajským   súdom   pod   sp.   zn.   K 149/96   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už konštatoval (napr. I. ÚS 70/98, III. ÚS 199/02), že ústava nevyníma z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb.

Účelom   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) je podľa § 1 zákona o konkurze a vyrovnaní usporiadanie majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolvencie, alebo sa nachádza v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu vrátane speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto speňaženia medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí ich   kvalifikovaným   spôsobom   uplatnili.   Sťažovateľke   preto   ústava   priznáva   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože   sa   prihlásením   svojej   pohľadávky stala účastníčkou konkurzného konania.

Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. K 149/96 ústavný súd zistil, že návrhom podaným krajskému súdu 2. apríla 1996 sa veriteľ – K B. (ďalej len „navrhovateľ“)   –   domáhal   vyhlásenia   konkurzného   konania   na   majetok   úpadcu   podľa zákona   o konkurze   a   vyrovnaní   a súčasne   predložil „návrh   na   začatie   dohodovacieho konania“. Krajský súd 27. mája 1996 vyzval navrhovateľa, aby zaplatil súdny poplatok za návrh, ktorý bol zaplatený 17. júna 1996. Následne krajský súd 15. augusta 1996 zaslal návrh na vyjadrenie úpadcovi a vyzval ho, aby zaslal zoznam jeho veriteľov a aby zvolal schôdzu tuzemských veriteľov. Úpadca   reagoval na výzvu   krajského súdu 8. novembra 1996   predložením   zoznamu   jeho   veriteľov   (spolu   86 veriteľov)   a 27. januára   1997 krajskému súdu oznámil, že schôdzu tuzemských veriteľov zvolal na 31. január 1997. Dňa 5. februára 1997 notárka, ktorá sa zúčastnila schôdze veriteľov úpadcu, krajskému súdu oznámila,   že   na   schôdzi   nebola   zvolená   rada   veriteľov,   a na   základe   toho   krajský   súd 2. apríla 1997 vydal uznesenie, ktorým ukončil „dohodovacie konanie“.

Po   tom,   ako   7.   mája   1997   úpadca   opätovne   predložil   zoznam   jeho   veriteľov (tentokrát spolu 68 veriteľov), krajský súd uznesením zo 16. mája 1997 vyhlásil na majetok úpadcu   konkurz,   za   správcu   konkurznej   podstaty   (ďalej   len   „správca“)   ustanovil JUDr. Tomča a veriteľov vyzval, aby do 30 dní od vyhlásenia konkurzu prihlásili svoje pohľadávky (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. júna 1997). K predmetnému uzneseniu vydal krajský súd 4. júna 1997 opravné uznesenie, ktorým opravil chybu v písaní IČO úpadcu.

Správca predložil krajskému súdu 27. januára 1998 podrobný súpis majetku úpadcu (aktíva a pasíva), krajský súd 12. februára 1998 odovzdal správcovi zoznam prihlásených pohľadávok konkurzných veriteľov (spolu 30 veriteľov) a následne správca 7. mája 1998 predložil krajskému súdu správu s uvedením, v akej výške boli pohľadávky veriteľov zo zoznamu z 12. februára 1998 uznané a v akej výške boli popreté. Správca si 26. mája 1998 prevzal od krajského súdu   ďalších   11 prihlásených   pohľadávok veriteľov (sťažovateľka v zozname nie je vyslovene uvedená, ale zrejme je pod položkou „Č. a spol.“, pozn.). Dňa 4. júna 1998 úpadca žiadal o ustanovenie nového správcu, pretože ustanovený správca zomrel 27. mája 1998. Krajský súd uznesením z 27. augusta 1998 ustanovil za nového   správcu   konkurznej   podstaty   JUDr.   G.   D.   (uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 22. septembra 1998) a 10. novembra 1998 „likvidátor advokátskej kancelárie“ zomrelého správcu zaslal krajskému súdu všetky doklady týkajúce sa konkurzného konania, aby boli postúpené novoustanovenému správcovi. Krajský súd opatrením z 12. marca 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. mája 1999, uložil novému správcovi, aby predložil správu o jeho činnosti. Keďže správca na výzvu nereagoval, krajský súd ho 19. novembra 1999 telefonicky predvolal na 26. november 1999 za účelom podania správy o jeho činnosti, na tento   termín   sa   však   ustanovený   správca   nedostavil,   a preto   krajský   súd   uznesením z 31. januára   2000   zbavil   JUDr.   G.   D.   funkcie   správcu   a za   nového   správcu   ustanovil Ing. M. Š., ktorý 21. februára 2000 oznámil krajskému súdu, že sa cíti byť vo veci zaujatý, pretože v minulosti vykonával pre úpadcu audit. Krajský súd preto uznesením z 5. mája 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2000, ustanovil za nového správcu JUDr. P. Č.   Novoustanovený   správca   žiadal   7. decembra   2000   od   krajského   súdu   zaslanie podkladov týkajúcich sa konkurzného konania.

Krajský súd 16. mája 2001 nariadil prieskumné pojednávanie na 2. júl 2001 a 6. júna 2001   správca   prevzal   od   krajského   súdu   kompletný   zoznam   prihlášok   veriteľov   (spolu 51 veriteľov,   sťažovateľka   sa   nachádza   pod   č.   51).   Následne,   18.   júna   2001   správca vzhľadom   na   odstup   času   od   vypracovania   pôvodného   súpisu   majetku   patriaceho   do podstaty prvým správcom predložil nový aktuálny súpis majetku podstaty úpadcu s tým, že oproti   pôvodnému   súpisu   nastal   v majetku   úpadcu   úbytok   v sume   7 282 415,20   Sk, a súčasne správca „objavil“ oproti pôvodnému súpisu aj ďalší majetok úpadcu, pričom na časť tohto majetku si uplatňoval nárok aj iný subjekt, preto správca navrhol, aby krajský súd tento   subjekt   vyzval   na   podanie   žaloby   proti   správcovi.   Správca   predložil   aj   návrh speňažovania   majetku   podstaty,   ktorý   navrhoval   predať   mimo   dražby   s tým,   že v hromadno-informačnom denníku sa zverejní oznámenie o predaji a záujemcovia o kúpu budú   posielať svoje ponuky   krajskému súdu   v zapečatených   obálkach   s tým,   že   zvíťazí najvyššia ponuka. Napokon správca v tento deň predložil aj zoznam prihlášok veriteľov s označením, v akej výške   prihlásili   svoju   pohľadávku   voči   podstate,   v akej   výške bola správcom uznaná a v akej popretá (sťažovateľka sa nachádza v zozname pod č. 40 s tým, že prihlásila pohľadávku v sume 674 643,10 Sk, ktorá jej bola uznaná v celom rozsahu a bola zaradená do prvej skupiny veriteľov).

Dňa 2. júla 2001 sa na krajskom súde uskutočnilo prieskumné pojednávanie, ktorého sa podľa prezenčnej listiny zúčastnili len šiesti veritelia z celkového počtu 52 veriteľov (sťažovateľka   prítomná   nebola).   Na   tomto   pojednávaní   žiaden   z prítomných   veriteľov nepoprel pohľadávku iného veriteľa a nepoprel ich ani úpadca, pričom tí veritelia, ktorých prihlásené pohľadávky   boli sčasti   alebo v celku   popreté,   boli vyzvaní,   aby podali   proti správcovi incidenčné žaloby. Súčasne veriteľ č. 17 (A. M.) si uplatnil vlastnícke práva k časti majetku zaradenému do podstaty, takže bol poučený, aby podal žalobu o vylúčenie veci z podstaty. Zároveň prítomní veritelia schválili plán speňaženia majetku z podstaty, tak ako to navrhol správca.

Na zasadnutí krajského súdu 11. septembra 2001 správca predložil kópie inzerátov o ponuke predaja časti majetku úpadcu mimo dražby uverejnených v denníku „Národná obroda“ 16. augusta 2001 a zároveň sa uskutočnilo otváranie dvoch obálok s ponukami. Krajský súd opatrením z 24. septembra 2001 udelil súhlas obidvom záujemcom a správcu zaviazal uzatvoriť s nimi kúpne zmluvy do 30. októbra 2001. Druhé zasadnutie krajského súdu sa uskutočnilo 5. novembra 2001, na ktorom správca opätovne predložil kópie inzerátu o ponuke predaja majetku úpadcu zverejneného v denníku „Národná obroda“ 9. októbra 2001, zároveň sa uskutočnilo otváranie troch obálok s ponukami. Krajský súd opatrením udelil   súhlas   na   kúpu   majetku   úpadcu   dvom   záujemcom   a správcovi   uložil   povinnosť uzavrieť s nimi kúpne zmluvy do 15. januára 2002. Tretie zasadnutie krajského súdu, na ktorom správca predložil kópie inzerátu o ponuke predaja majetku úpadcu zverejneného v denníku   „Národná   obroda“   23.   novembra   2001,   sa   uskutočnilo   17.   decembra   2001, na ktorom sa uskutočnilo otváranie piatich obálok s ponukami na kúpu majetku úpadcu. Následne krajský súd opatrením z 11. januára 2002 udelil súhlas na kúpu majetku úpadcu štyrom záujemcom   a správcovi   uložil   povinnosť   uzavrieť   s nimi   kúpne   zmluvy   do 28. februára 2002.

Dňa   16.   mája   2002   správca   žiadal,   aby   krajský   súd   vydal   opatrenie,   ktorým   by schváli predaj štyroch bytov patriacich do podstaty ich nájomcom, pretože katastrálny úrad to   vyžaduje   ako   prílohu   ku   kúpnym   zmluvám.   Cena   bytov   bola   určená   na   základe znaleckého posudku z 30. septembra 2001, ktorý dal správca vypracovať a ktorý predložil krajskému súdu. Krajský súd reagoval na žiadosť správcu 22. mája 2002 vydaním opatrenia o súhlase s predajom bytov z podstaty. Ďalšie, v poradí štvrté zasadnutie krajského súdu, sa uskutočnilo 22. augusta 2002, na ktorom správca predložil kópie inzerátu o ponuke predaja majetku úpadcu zverejneného v denníku „Národná obroda“ 30. júla 2002 s tým, že ako reakcia   na   tento   inzerát   nebola   krajskému   súdu   doručená   žiadna   ponuka   na   kúpu. Z uvedeného   dôvodu   správca   2.   októbra   2002   žiadal,   aby   krajský   súd   zvolal   schôdzu veriteľov   za   účelom   schválenia   čiastočného   plánu   speňaženia   zostávajúceho   majetku úpadcu,   ktorý   v dôsledku   neužívania   strácal   hodnotu,   a preto   na   určenie   jeho   ceny   dal správca   vypracovať   nový   znalecký   posudok,   ktorý   sa   zaviazal   predložiť   po   jeho vypracovaní.

Dňa 8. októbra   2002 krajský súd zvolal schôdzu   veriteľov na 31. október 2002, následne   22.   októbra   2002   správca   predložil   správu   o dovtedajšom   speňažení   majetku úpadcu, z ktorej vyplýva, že majetok úpadcu bol dovtedy speňažený za 1 772 822,90 Sk, a 28.   októbra   2002   správca   predložil   krajskému   súdu   znalecký   posudok   o určení   ceny zostávajúceho majetku úpadcu.

Schôdza veriteľov sa uskutočnila 31. októbra 2002, na ktorej sa podľa prezenčnej listiny z 52 veriteľov zúčastnilo 13 veriteľov (za sťažovateľku bol prítomný jej manžel J. B.). Prítomní veritelia schválili, že zostávajúci majetok úpadcu sa ponúkne ešte v jednom kole a bude predaný záujemcovi, ktorý dá najvyššiu ponuku, a zvyšok nepredaného majetku bude z konkurznej podstaty vylúčený. Dňa 25. novembra 2002 vyzval krajský súd veriteľov, ktorých pohľadávky boli popreté správcom na prieskumnom pojednávaní 2. júla 2001, aby do 30 dní od doručenia výzvy podali určovacie žaloby týkajúce sa ich nárokov, inak sa na ich nároky nebude prihliadať.   Dňa 27. novembra 2002 sa uskutočnilo v poradí piate zasadnutie krajského súdu, na ktorom správca predložil kópie inzerátu o ponuke predaja majetku úpadcu zverejneného v denníku „Národná obroda“ a v regionálnom denníku „Zemplínsky denník“ 11. novembra 2002, zároveň sa uskutočnilo otváranie štyroch obálok s ponukami na kúpu majetku úpadcu. Krajský   súd   uložil   správcovi   vypracovať   ich   písomné   vyhodnotenie,   ktoré   mu   správca predložil 28. novembra 2002. Následne, opatrením zo 16. decembra 2002, krajský súd udelil súhlas na kúpu majetku úpadcu všetkým štyrom záujemcom a správcovi uložil povinnosť uzavrieť s nimi kúpne zmluvy do 15. januára 2003. Potom,   ako   správca   nahliadol   do úplných   výpisov   listov   vlastníctva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   predané   v poslednom piatom kole, zistil, že ich spoluvlastníkmi sú aj jeho príbuzní, a preto 23. decembra 2002 žiadal, aby ho krajský súd zbavil v danej veci funkcie správcu. Vybavenie tejto žiadosti správca urgoval 24. januára 2003, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením z 3. februára 2003, ktorým zbavil JUDr. P. Č. funkcie správcu a súčasne za nového správcu ustanovil JUDr.   G.   D. (uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   11. marca   2003).   Dňa 7.   marca 2003 správca   JUDr.   Č.   ešte   žiadal,   aby   krajský   súd   vydal   opravné   opatrenie   k opatreniu   zo 16. decembra 2002, pretože jednému zo záujemcov bol udelený súhlas na kúpu, hoci nedal najvyššiu ponuku. Krajský súd vydal toto opravné opatrenie obratom v ten istý deň. Opatrením   z 21.   marca 2003 krajský   súd   udelil   súhlas na kúpu   majetku   úpadcu jednému záujemcovi   a správcovi   uložil   povinnosť   uzavrieť   s ním   kúpnu   zmluvu   do 15. apríla 2003. Dňa 29. apríla 2003 nový správca žiadal, aby krajský súd vydal opravné opatrenie k opatreniu zo 16. decembra 2002, čo sa týka opravy výroku v bode 1 v súvislosti s presnejšou identifikáciou predaného majetku na účely zápisu do katastra. V poradí šieste zasadnutie krajského súdu sa uskutočnilo 30. apríla 2003, na ktorom správca predložil kópie inzerátu   o ponuke   predaja   majetku   úpadcu   zverejneného   v „Obchodnom   vestníku“ a v „Zemplínskom denníku“ 10. apríla 2003, zároveň sa uskutočnilo otváranie jednej obálky s ponukou   na kúpu   majetku   úpadcu,   ktorú   odsúhlasil   krajský   súd opatrením zo 6. mája 2003, správcovi uložil povinnosť uzavrieť s ním kúpnu zmluvu do 15. júna 2003 a súčasne vydal aj opravné opatrenie v zmysle požiadavky správcu z 29. apríla 2003. Dňa 5. júna 2003 sa konalo ďalšie zasadnutie krajského súdu, na ktorom správca predložil kópie inzerátu o ponuke   predaja   majetku   úpadcu   zverejneného   v denníku   „Pravda“,   „Obchodnom vestníku“   a v „Zemplínskom   denníku“   15.   mája 2003   s tým,   že   krajskému   súdu   nebola doručená žiadna ponuka na kúpu.

Predseda predstavenstva úpadcu sa 30. apríla 2004 obrátil na krajský súd s prosbou o urýchlenie konkurzného konania, pretože nepredaný majetok úpadcu rozkrádali neznámi páchatelia, čím sa znehodnocoval. Na tieto skutočnosti bol upozornený aj správca, ktorý však nijako nereagoval, a krajský súd preposlal túto sťažnosť úpadcu správcovi, ktorému bola   doručená   5.   mája   2004.   Dňa   4.   mája   2004   bola   krajskému   súdu   doručená   ďalšia pohľadávka veriteľa úspešného v incidenčnom konaní. Správca podal 10. mája 2004 správu o stave konkurzného konania s tým, že kým nebude ukončené konanie o žalobe o vylúčenie vecí z podstaty (vedené na krajskom súde pod sp. zn. 17 Cb 705/01) nemožno v konkurze pokračovať   ani   ho   ukončiť.   Následne   sa   25.   mája   2004   uskutočnilo   ďalšie   zasadnutie krajského   súdu,   na   ktorom   správca   predložil   kópie   inzerátu   o ponuke   predaja   majetku úpadcu zverejneného v denníku „Pravda“ a „Zemplínsky denník“ 11. mája 2004, a zároveň sa   uskutočnilo   otváranie   štyroch   obálok   s ponukami   na   kúpu   majetku   úpadcu,   pričom krajský súd opatrením udelil súhlas na kúpu majetku úpadcu trom záujemcom a správcovi uložil povinnosť uzavrieť s nimi kúpne zmluvy do 30 dní od doručenia opatrenia. Podaním   z   21.   júna   2004   správca   žiadal,   aby   krajský   súd   povolil   vylúčiť z konkurznej podstaty nevymožiteľné pohľadávky úpadcu, ako aj majetok úpadcu, ktorý bol medzičasom   rozkradnutý   alebo   znehodnotený,   čo   mal   preukázať   aj   pripojený   znalecký posudok.   Krajský   súd   tejto   žiadosti   vyhovel   uznesením   z   23.   júna   2004.   Opatrením z 29. októbra   2004   krajský   súd   uložil   správcovi,   aby   predložil   písomnú   správu   o jeho činnosti.   Správca   predložil   správu   18.   novembra   2004,   v ktorej   uviedol,   že   z majetku úpadcu treba speňažiť už iba majetok, ktorý je predmetom súdneho sporu o vylúčenie veci z podstaty (sp. zn. 17 Cb 705/01), pričom až po právoplatnom skončení tohto konania bude možné pokračovať v konkurze.

Stav   konkurzného   konania   zisťoval   krajský   súd   opätovne   10.   marca   2005,   keď opatrením   uložil   správcovi   predložiť   správu   o činnosti   a oznámiť,   čo   bráni   ukončeniu konkurzného konania. Správca predložil správu 16. marca 2005, v ktorej uviedol, že žaloba o vylúčení vecí z podstaty vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Cb 705/01 bola 3. decembra 2004 zamietnutá, avšak žalobca (A. M.) sa odvolal, zároveň sa správca 7. marca 2005 vyjadril k odvolaniu   s tým,   že   až   po   právoplatnom   skončení   tejto   veci   bude   možné   pokračovať v konkurze. Manžel sťažovateľky 20. júna 2005 oznámil, že „sa pripája k odvolaniu vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Cb 705/01“, pričom krajský súd mu 30. júna 2005 oznámil, že svoje „pripojenie sa k odvolaniu“ musí zaslať krajskému súdu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 17 Cb 705/01.

Správca   9.   novembra   2005   žiadal,   aby   ho   krajský   súd   zbavil   funkcie   správcu z dôvodu jeho dlhodobého plánovaného pobytu v zahraničí, a súčasne oznámil, že odvolacie konanie vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Cb 705/01 ešte nebolo ukončené. Krajský súd uznesením z 12. decembra 2005 rozhodol o zmene v osobe správcu a za novú správkyňu ustanovil   JUDr.   S.   G.   (uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   24. januára   2006).   Nová správkyňa   3.   januára   2006   žiadala,   aby   jej   krajský   súd   postúpil   celý   spisový   materiál týkajúci sa konkurzného konania.

Dňa 11. mája 2006 boli krajskému súdu od správkyne doručené na vedomie štyri listy, ktorými správkyňa vyzvala vlastníkov štyroch bytov, ktoré nadobudli z konkurznej podstaty, aby jej oznámili, či chcú odkúpiť aj garáže, ktoré prináležali k bytom, alebo ich chcú   prenajať.   Následne   24.   mája   2006   podala   správkyňa   správu   o stave   konkurzného konania s tým, že z majetku podstaty zostal už len majetok, ktorý je v dezolátnom stave, a tiež majetok, ktorý je predmetom súdneho sporu sp. zn. 17 Cb 705/01, a že až po jeho právoplatnom   skončení   bude   možné   pokračovať   v jeho   speňažení.   Dňa   26.   júna   2006 správkyňa   uznala   pohľadávku   ďalšieho   veriteľa   úpadcu   (doručenú   po   prieskumnom pojednávaní),   ktorého   zaradila   do   druhej   skupiny   veriteľov.   Ďalšiu   správu   o stave konkurzného   konania   podala   správkyňa   23.   januára   2007   s tým,   že   v speňažovaní zostávajúceho   majetku   úpadcu   bude   možné   pokračovať   až   po   právoplatnom   skončení konania vedeného pod sp. zn. 17 Cb 705/01, ktorého stav bol taký, že odvolací súd v danej veci zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   15.   marca   2007   nariadil „osobitné   prieskumné   pojednávanie“ na 18. apríl 2007 a súčasne vyzval správkyňu, aby si na krajskom súde vyzdvihla prihlášky, ktoré mu boli doručené po prieskumnom pojednávaní, aby k nim vypracovala evidenčné listy. Správkyňa si prihlášky prevzala 29. marca 2007 a 11. apríla 2007 krajskému súdu oznámila, že z majetku úpadcu ostáva speňažiť už iba nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu vedeného pod sp. zn. 17 Cb 705/01, ktorý ešte nie je právoplatne skončený, a súčasne zaslala   krajskému   súdu   vyhodnotenie   troch   pohľadávok   doručených   po   prieskumnom pojednávaní   (všetky   tri   pohľadávky   boli   popreté).   Dňa   18.   apríla   2007   sa   uskutočnilo osobitné prieskumné pojednávanie (sťažovateľka podľa prezenčnej listiny nebola prítomná), na ktorom boli veritelia, ktorých pohľadávky boli popreté, vyzvaní, aby do 31 dní podali incidenčné   žaloby,   súčasne   správkyňa   prevzala   od   krajského   súdu   ďalšiu   prihlásenú pohľadávku, ktorej uplatnenie bolo doručené krajskému súdu po prieskumnom pojednávaní, a zároveň   správkyňa   predložila   list   z 12.   apríla   2007,   ktorým   urgovala   priebeh   konania vedeného pod sp. zn. 17 Cb 705/01, kvôli ktorému nebolo možné pokračovať v konkurznom konaní.   Prihláška   pohľadávky   ďalšieho   veriteľa   úpadcu   bola   krajskému   súdu   doručená 19. apríla 2007, ktorú krajský súd postúpil správkyni 23. apríla 2007. Dňa 11. mája 2007 správkyňa predložila krajskému súdu kompletný zoznam pohľadávok vyhodnotených na osobitnom   prieskumnom   pojednávaní   18.   apríla   2007   a súčasne   oznámila,   že   uznáva pohľadávku prihlásenú 19. apríla 2007.

Dňa 6. júla 2007 správkyňa oznámila krajskému súdu, že z majetku úpadcu ostáva speňažiť   už   iba   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   sporu   vedeného   pod   sp.   zn. 17 Cb 705/01,   ktorý   ešte   nie   je   právoplatne   skončený,   a   5.   októbra   2007   správkyňa predložila   krajskému súdu   na vedomie   list z 2.   októbra   2007,   ktorým   urgovala   priebeh konania vedeného   pod   sp.   zn.   17   Cb   705/01.   Následne,   18.   decembra   2007   správkyňa oznámila, že vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 17 Cb 705/01 odvolací súd opätovne zrušil rozsudok krajského súdu (súdu prvého stupňa) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 3. apríla 2008 správkyňa zaslala krajskému súdu na vedomie vyjadrenie, ktoré podávala   ku   konaniu   vedenému   pod   sp. zn.   17   Cb   705/01.   Ďalšiu   správu   o stave konkurzného konania správkyňa podala 13. júna 2008 s tým, že nespeňažený ostal už len majetok, ktorý je predmetom sporu vedeného pod sp. zn. 17 Cb 705/01, v rámci ktorého stále   nebolo   rozhodnuté   kvôli   obštrukciám   zo   strany   žalobcu,   ktorý   sa   opakovane nedostavuje na pojednávania.

Správkyňa   25.   júna   2008   žiadala,   aby   krajský   súd   zvolal   schôdzu   veriteľov   za účelom ich informovania o činnosti správcu a o stave konkurzného konania, ktorú krajský súd 26. júna 2008 zvolal na 16. júl 2008. Na tejto schôdzi, na ktorej správkyňa podala informáciu   o stave   konkurzného   konania,   boli   podľa   prezenčnej   listiny   z 56   veriteľov prítomní iba štyria veritelia. Na záver schôdza veriteľov schválila, že dovtedy nepredaný majetok   sa   ponúkne   na   predaj   cez   verejné   ponukové   konania   v Obchodnom   vestníku, a súčasne veritelia súhlasili, aby sa správkyňa v prípade úspechu žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 705/01 dovolala práva na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Z uvedeného   prehľadu   procesného   postupu   krajského   súdu   v konkurznom   konaní vedenom pod sp. zn. K 149/96 je zrejmé, že krajský súd v predmetnom konaní postupoval vcelku plynulo, aj keď sa na prvý pohľad môže javiť, že sa v tomto jeho postupe vyskytli aj obdobia nečinnosti. Ide o tieto konkrétne obdobia: od 7. júna 1997 do 27. januára 1998 (bližšie v bode A), od 13. mája 1999 do 19. novembra 1999 (bližšie v bode B), od 14. júna 2000   do   7.   decembra   2000   (bližšie   v   bode   C),   od   5.   júna   2003   do   10.   mája   2004, od 16. marca 2005 do 9. novembra 2005 a od 26. júna 2006 do 23. januára 2007 (bližšie v bode D).

A.   Pokiaľ   ide   o prvé   z uvedených   období   od   7.   júna   1997,   keď   nadobudlo právoplatnosť uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu a o ustanovení správcu, do 27. januára 1998, keď správca predložil krajskému súdu podrobný súpis aktív a pasív majetku úpadcu tvoriaceho konkurznú podstatu, ústavný súd konštatuje, že toto obdobie (viac   ako   7   mesiacov)   nemožno   kvalifikovať   ako   obdobie   nečinnosti,   pretože   v tomto období   síce   zdanlivo   nebola   v skúmanom   konaní   vykonávaná   žiadna   procesná   aktivita zo strany krajského súdu, avšak je nepochybné, že v tomto období bol činný správca, ktorý zisťoval   rozsah   majetku   úpadcu   za   účelom   vyhotovenia   jeho   skutočne   podrobného a rozsiahleho súpisu, tak ako to vyplýva zo súdneho spisu.

Okrem tohto v súvislosti s týmto obdobím ústavný súd podotýka, že sťažovateľke ústava priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov až od okamihu, keď si   prihlásila   voči   podstate   svoju   pohľadávku,   pretože   až   od   tohto   okamihu   sa   stáva účastníčkou konkurzného konania. Zo súdneho spisu však nemožno presne určiť, kedy sa tak   skutočne   v prípade   sťažovateľky   stalo,   pretože   prihlášky   pohľadávok   boli krajským súdom   odovzdané   správcovi   a v súdnom   spise   sú   iba   zoznamy   veriteľov   bez   uvedenia dátumu, kedy si uplatnili pohľadávku voči podstate. Ústavný súd zo spisu zistil, že zoznamy konkurzných veriteľov bol správcovi odovzdané 12. februára 1998 a 26. mája 1998, pričom sťažovateľka v prvom zozname uvedená nie je a menovite nie je uvedená ani v druhom zozname,   avšak   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v konaní   Okresného   súdu   Michalovce vedenom pod sp. zn. 10 C 469/94, v ktorom jej bol právoplatne priznaný nárok, ktorý si ako pohľadávku   uplatnila   v skúmanom   konkurznom   konaní,   sťažovateľka   vystupovala   ako žalobkyňa okrem iného aj spolu s A. Č., V., Česká republika, je možné, že sťažovateľka je v tomto druhom zozname zaradená pod označením „A. Č., V., ČR a spol.“. Sťažovateľka je menovite v zozname veriteľov prvýkrát uvedená pod č. 51 až 6. júna 2001.

B. Pokiaľ ide o druhé z uvedených období, a to od 13. mája 1999, keď nadobudlo právoplatnosť   opatrenie   krajského   súdu,   ktorým   vyzval   správcu,   aby   predložil   správu o svojej   činnosti,   do   19.   novembra   1999,   keď   krajský   súd   predvolal   správcu   na 26. november 1999, aby osobne podal správu o svojej činnosti (t. j. správca nereagoval na výzvu krajského súdu viac ako 6 mesiacov), ústavný súd podotýka, že v danom prípade treba zohľadniť, že správca je pri výkone svojej funkcie povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní je   daná   rozsahom   jeho   oprávnení,   ktoré   mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4 a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

S ohľadom   na   uvedené   možno   v súlade   s ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu hovoriť   o prieťahoch   v konkurznom   konaní   vtedy,   ak   súd   vôbec   nevyužije   vo   vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený (napr. I. ÚS 57/97, III. ÚS 199/02).

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   však   stanovovať   namiesto   konkurzného   súdu najoptimálnejší postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva na konanie bez zbytočných   prieťahov,   teda   či   postup   konkurzného   súdu   nebol   v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 199/02).Zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že   potom,   ako   správca   nereagoval   na právoplatné opatrenie krajského súdu a nepredložil správu o činnosti a stave konkurzného konania, krajský súd ho 19. novembra 1999 predvolal na 26. november 1999 za účelom splnenia povinností uložených mu uvedeným opatrením. Pri stanovení termínu, na ktorý krajský   súd   správcu   predvolal,   musel   pritom   prihliadať   aj   na   poskytnutie   dostatočnej a primeranej lehoty správcovi na predloženie podkladov a správ, ktoré od neho požadoval. Potom, čo sa správca 26. novembra 1999 aj napriek predvolaniu nedostavil a nepredložil ani súdom požadované materiály, musel krajský súd po zvážení situácie prijať účinné opatrenia na   zabezpečenie   postupu   v konkurznom   konaní.   Rozhodol   sa   správcu   odvolať,   čo predpokladalo   vybrať   a ustanoviť   nového   správcu.   Krajský   súd   tak   urobil   uznesením z 31. januára 2000.

Pri   posúdení   adekvátnosti   postupu   krajského   súd   prihliadal   ústavný   súd   aj   na skutočnosť,   že   zmena   správcu   konkurznej   podstaty   je   závažným   zásahom   do   priebehu konkurzného konania a vzhľadom na jeho charakter môže mať (nie zanedbateľný) vplyv na jeho celkovú dĺžku. Z tohto pohľadu sa lehota od 13. mája 1999 do 26. novembra 1999, keď sa krajský súd snažil zabezpečiť realizáciu svojho opatrenia z 12. marca 1999 aj vzhľadom na dôsledky týkajúce sa zmeny správcu, nejaví ako zjavne neprimeraná. Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažoval postup krajského súdu v uvedenom období, z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, za postup majúci charakter zbytočného prieťahu v konaní.

C.   V súvislosti   s ďalším   označeným   obdobím   od   14.   júna   2000,   keď   nadobudlo právoplatnosť uznesenie z 5. mája 2000, ktorým krajský súd ustanovil nového správcu, do 7. decembra 2000, keď novoustanovený správca žiadal, aby mu krajský súd zaslal podklady týkajúce   sa   predmetného   konkurzného   konania,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   toto obdobie v trvaní viac ako 5 mesiacov nemožno vzhľadom na jeho dĺžku, ako aj vzhľadom na   nezistenie   iných   relevantných   období   nečinnosti   v skúmanom   konaní   samo   osebe považovať za prieťah v konaní, ktorý by bol spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd už konštatoval (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01), že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov.   Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

D. Pokiaľ ide o ďalšie tri uvedené obdobia, a to od 5. júna 2003 do 10. mája 2004, od 16. marca 2005 do 9. novembra 2005 a od 26. júna 2006 do 23. januára 2007, ústavný súd poznamenáva, že tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, tieto obdobia nemožno pripísať na ťarchu konkurzného (krajského) súdu ani na ťarchu správcu, pretože v tomto období bránilo v pokračovaní konkurzného konania a v speňažovaní majetku úpadcu iné konanie vyprovokované práve skúmaným konkurzným konaním, ktoré prebieha na krajskom súde pod   sp.   zn.   17   Cb   705/01   o žalobe   konkurzného   veriteľa   –   A.   M.   –   proti   správcovi o vylúčenie majetku z podstaty, pričom práve majetok, ktorý je predmetom tohto sporu, je jediným   dosiaľ   nespeňaženým   majetkom   úpadcu,   takže   až   do   právoplatného   skončenia uvedeného   sporu   nebolo   možné   konkurzné   konanie   ukončiť,   pričom   sťažovateľka nepreukázala, že by mala postavenie oddeleného veriteľa podľa § 28 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Podľa zistenia ústavného súdu z 13. októbra 2008 konanie vedené na krajskom súde pod   sp.   zn.   17   Cb   705/01   nie   je   stále   ukončené   a posledné   pojednávanie,   ktoré   sa v predmetnej veci konalo 24. júna 2008, bolo odročené na neurčito.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť   je   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného práva alebo slobody,   reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá   a rozhodnutie o prikázaní   krajskému   súdu   konať   bez   prieťahov,   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia a úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva   alebo slobody sťažovateľky (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2008