znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 394/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   T.,   zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/4 GPt 51/14 z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2014 doručená sťažnosť J. T., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. IV/4 GPt 51/14 z 28. mája 2014 (ďalej len „napadnutý prípis“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala trestné oznámenie o   skutočnostiach   svedčiacich   o   podozrení,   že   bola   fyzicky   a   psychicky   týraná   svojím bývalým priateľom. Na základe jej trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu   týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.   1 písm. a) Trestného zákona.   V predmetnej   trestnej   veci   však   nedošlo   k   vzneseniu   obvinenia   a   uznesením vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice ČVS: ORP 2849/2 OVK KE-2012 z 28. marca 2013 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľky“) bolo trestné stíhanie podľa ustanovenia § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené, t. j. z dôvodu, že „... je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie“.

Uznesenie   vyšetrovateľky   napadla   sťažovateľka   sťažnosťou,   o ktorej   rozhodla Okresná   prokuratúra   Košice   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   uznesením   sp.   zn. 4 Pv 850/12 z 21. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresnej prokuratúry“) tak, že ju ako nedôvodnú zamietla. V označenom uznesení okresnej prokuratúry sa okrem iného uvádza:«Vyšetrovateľka vykonala rozsiahle dokazovanie, vypočula poškodenú, svedkov, bola pribratá znalkyňa z odboru psychológie.

Poškodená J. T. podrobne vypovedala k spolužitiu s pánom K. Problémy nastali v apríli 2008, kedy dal výpoveď v práci. Ona ho živila. Začal ju slovne napádať, nadával jej. V lete 2009 sa k psychickému násiliu pridalo fyzické, stále ju za všetko kritizoval. Zničil jej všetko šatstvo tak, že ho vyhádzal zo skrine a oblial červeným vínom. Vtedy ju aj chytil za hrdlo až mala na ňom červené fľaky ale u lekára nebola, lebo sa bála. Vždy, keď mu v niečom odporovala, tak ju chytil za hrdlo a ťahal ju za vlasy

Svedkyňa J. K. matka podozrivého M. K. k veci uviedla, že jej syn sa k poškodenej J. T. stále pekne správal. Nikdy medzi nimi nebol problém. Vie o tom, že syn sa s ňou chcel viackrát rozísť. Jej syn ju fyzicky nikdy nenapadol. Poškodená im vykrikovala, že ich syna dostane do basy.

Svedok J. K. vypovedal zhodne ako svedkyňa J. K. Svedok M. K. uviedol, že s poškodenou J. T. žil od roku 2008 normálnym spôsobom v spoločnej   domácnosti   s   jej   synom   V.   On   jej   nikdy   fyzicky   neublížil   ani   ju   psychicky netýral. Hádali sa len občas, a to len kvôli tomu, lebo skoro nikdy neupratovala a nevarila. Rozišiel sa s ňou potom ako sa strašne opila na Silvestra 2011. Neskôr ho uprosila, aby sa k nej vrátil a aby mali dieťa. Išla na umelé oplodnenie. Nikdy ju neškrtil ani neťahal za vlasy a ani jej nepoškodil žiadne veci.

Svedok V. T. – syn poškodenej vypovedal, že žil s mamou a pánom K. v spoločnej domácnosti asi 1 rok, nikdy nebol svedkom že by sa hádali, že by ju pán K. terorizoval, alebo ju fyzicky napadol.

Svedkyne A. D. a A. I. k veci uviedli, že pred nimi sa pán K. správal k J. T. normálne, nikdy nevideli, že by medzi nimi boli nezhody. Bola však v strese, keď ju pán K. volal. Raz im povedala, že ju pán K. sotil.

Znalkyňa   E.   K.   (odvetvie   psychológia)   v   závere   znaleckého   posudku   uviedla,   že poškodená J. T. fabuluje /zavádzajúco vymýšľa/, promptne, presvedčivo, rýchlo a výrazne podceňuje adresátov týchto textov, teda orgány činné v trestnom konaní. V jej osobnosti boli zdiagnostikované aj rizikové markery psychopatie a sociopatie. Rovnako u nej nebola zdiagnostikovaná odchýlka nasvedčujúca tomu, že môže trpieť psychiatrickou poruchou, prípadne inou indikáciou pre zníženie jej rozpoznávacích schopností. Je plne zodpovedná za svoje výroky, konanie a správanie. Má výrazný sklon sa štylizovať. Diagnostikované L /Lží/ skóre je u poškodenej štatisticky významné, vysoké. Nasledujúca reprodukcia deja nepresná   v   detailoch,   časovej   chronológii,   časových   sequenciách,   neautentická.   U poškodenej bol zaznamenaný vysoký sklon k fabuláciám, lživosti a skresľovaniu skutočností, Poškodená   skutočne   prežité   nevierohodne   a   nepresne   interpretuje,   dopĺňa vykonfabulovaným /účelovo vymysleným/. Má zdiagnostikovaný výrazný sklon zveličovať, dramatizovať a tiež potrebu pomsty. Nie je schopná objektívne a pravdivo popísať okolnosti „udalosť“, ktorá je predmetom trestného konania. U poškodenej J. T. neboli zaznamenané symptómy PTSD, týrania fyzického – psychického ani sexuálneho, tak ako sú definované v medzinárodných právnych a politických dokumentoch. Syndróm týranej osoby nie je možné na   základe   znaleckého   vyšetrenia   a   celkového   psychického   stavu   v   čase   vyšetrenia   u poškodenej J. T. potvrdiť. Nevierohodnosť výpovede poškodenej je preukázaná aj tým, že vo svojej výpovedi zo dňa 23. 01. 2013 uviedla, že začal otravovať formou SMS, telefonátmi a emailom jej nadriadenú, že mu vykradla byt a keďže vedel príliš veľa interných vecí z jej práce, všetko použil, osočoval ju a ohováral, preto sa slušne s nadriadeným dohodla a odišla preč. Avšak opak potvrdzuje samotný zamestnávateľ, ktorý s poškodenou rozviazal pracovný   pomer   pre   neplnenie   si   pracovných   povinností,   nenavštevovanie   lekární, hromadenie   sa   sťažností   z lekární,   neriešenie   kompenzácií   a   motivácií   pre   lekárne   a vymyslené   PN.   Zároveň   vyvrátil   je   tvrdenie   o   tom,   že   svedok   M.   K.   kontaktoval   jej nadriadenú za účelom osočovania a ohovárania poškodenej, ba naopak kontaktoval ju za účelom   manipulácie   s výrobkami   nájdenými   v   RD   v S.,   o   čom   aj   svedčí   emailová korešpondencia medzi svedkom M. K. a V. L., priamou nadriadenou poškodenej J. T. V osobnom profile svedka M. K. neboli zaznamenané prejavy osobnej, presadzujúcej sa vitality, hostility, ani tendencie k agresívnym a manipulatívnym reakciám. Osobnostne ide o výkonový typ,   s intelektovou orienáciou a dobrou reguláciou správania.   Benígna agresivita   je   u M.   K.   v   norme,   malígna   symptomatológia   pre   agresivitu   nie   je   u   neho zdiagnostikovaná, je neprítomná. Diagnostikovaním agresivity bola rovnako neprítomná heteroagresia /proti okoliu/ ani autoagresia /agresia voči sebe samotnému/. Jeho osobnosť je koherentná, bez patologických zmien a symptomatológie. L /Lží/ skóre je u svedka M. K. nevýrazné, nízke, vyšetrením neboli zaznamenané cielené tendenčné odpovede, v kontexte korešpondujúcom s predmetom vyšetrovania. Jeho výpovede sú z hľadiska psychologického hodnoverné   a   použiteľné   v trestnom   konaní.   Je schopný   objektívne   a   pravdivo   popísať okolnosti „udalosť“, ktorá je predmetom trestného konania.

Po   zhodnotení   všetkých   vyššie   uvedených   dôkazov   jednotlivo   i   v   ich   vzájomnom súhrne   som   dospela   k   záveru,   že   konanie   podozrivého   nenapĺňa   znaky   zločinu   týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona.».

Dňa 27. augusta 2013 podala sťažovateľka podnet na preskúmanie postupu okresnej prokuratúry,   ktorý   bol   prípisom   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   sp.   zn.   1/1   KPt   592/13   z   24.   októbra   2013   (ďalej   len   „prípis   krajskej prokuratúry“)   odložený   ako   nedôvodný.   V označenom   prípise   krajskej   prokuratúry   sa okrem iného uvádza:

„Z výsledkov vykonaného vyšetrovania a z hodnotenia jednotlivých dôkazov bolo nepochybne preukázané, že sa nestal skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie. Uvedené   konštatovanie   vyplynulo   z   nasledujúcich   dôkazov.   Okrem   výpovede podozrivého M. K., ktorý poprel spáchanie skutku a svedkov J. K., J. K., V. T., ktorí neboli svedkami psychického či fyzického týrania poškodenej ani od nikoho nepočuli, že by malo dôjsť k takému konaniu, rozhodujúcim dôkazom sú závery znaleckého posudku z odboru psychológie.   Znalkyňa   E.   K.   konštatovala,   že   u   poškodenej   zaznamenala   vysoký   sklon k fabuláciám,   lživosti   a skresľovaniu   skutočností.   Na   základe   výsledkov   vyšetrovania pamäťovej   funkcie,   všeobecnej   a   špecifickej   hodnovernosti,   intelektu,   jej   osobnostného profilu,   osobnostných   charakteristík   je   jej   výpoveď   z   hľadiska   psychologického nehodnoverná a nepoužiteľná v trestnom konaní.

Svedkyne A. I. a A. D., ktoré podľa podnetu by mali potvrdiť psychické a fyzické týranie poškodenej, zhodne vypovedali, že nikdy neboli očitými svedkami nezhôd medzi J. T. a M. K. O tom, ako sa tento mal chovať k poškodenej, vedia iba z jej rozprávania. Iba prvá z uvedených   svedkýň   uviedla,   že   raz   počula   z   mobilného   telefónu   ako   K.   kričal na poškodenú.“

Následne sa sťažovateľka opakovaným podnetom domáhala preskúmania zákonnosti postupu   krajskej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jej   podnetu,   ktorý   vybavila   generálna prokuratúra napadnutým prípisom, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Už v liste z 25. októbra 2013, ktorým bolo v podstate vyhovené Vášmu návrhu na vykonanie ďalších potrebných dôkazov, Vám bolo oznámené, že tunajšia prokuratúra preskúmala dôvodnosť vznesenia obvinenia J. T. pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona. Tento bol ako vyhodnotený ako nedôvodný (list z 20. septembra 2013 č. k. IV Pz 206/13-10).

Z Vášho podania a dodatočne vyžiadaných podkladov vyplýva, že na J. T. bola dňa 21.   marca   2014   podaná   obžaloba   pre   prečin   krivého   obvinenia   podľa   §   345   ods.   1 Trestného zákona. Okresný súd Košice I predmetnú obžalobu prijal a riadne o nej koná (termín hlavného pojednávania je vytýčený na deň 18. júna 2014.

Vzhľadom   na   uvedený   procesný   stav   sú   možnosti   prokuratúry   pri   disponovaní so žalobou výrazne limitované, osobitne zo strany generálnej prokuratúry.

V prvom rade si dovoľujem poukázať na aktuálny právny rámec upravujúci vnútorné vzťahy medzi jednotlivými stupňami prokuratúry. Posledná novela zákona o prokuratúre (č. 220/2011 Z. z.) sledovala výslovne obmedzenie „usmerňovacej“ činnosti nadriadenej prokuratúry   a   to   zavedením   tzv.   zákazu   negatívnych   pokynov   (§   6   ods.   8   zákona o prokuratúre).   Jej   cieľom   bolo   poskytnúť   širšie   záruky   procesnej   samostatnosti prokurátorov   nižších   stupňov   prokuratúry.   Zákaz   sa   týka   aj   vydávania   pokynov na nepodanie obžaloby. O to viac to platí v situácii, ak posudzovaná vec je v štádiu súdneho konania, v ktorom súd môže naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia a nedostatky z predchádzajúceho konania. Podaním obžaloby totiž nebol trestný proces ukončený, len došlo k zmene postavenia prokurátora (stal sa stranou v trestnom konaní) a k zmene orgánu rozhodujúce o merite veci. Jediným legitímnym orgánom oprávneným vyhodnotiť úplnosť a zákonnosť dokazovania prípravného konania, opodstatnenosť obžaloby a rozhodnúť o nej na   základe   dôkazov   pred   ním   vykonaných,   sa   stal   súd.   Prioritne   súd   je   zodpovedný za priebeh a výsledok trestného konania v tomto štádiu. Zákonnosť a dôvodnosť svojho rozhodnutia môže oprieť aj o dôkazy vykonané zo svojej vlastnej iniciatívy (§ 2 ods. 11 Trestného poriadku) alebo aj na návrh obvinenej.

Uvedené premisy uvádzam z toho dôvodu, že v súčasnosti „obnovenie“ trestného konania vo veci týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona ukončeného zastavením trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z 28.   marca   2013   by   bolo   kontraproduktívne.   Obžaloba   prvostupňovej   prokuratúry   sa opiera práve o jeho výsledky a bolo by neefektívne a nelogické, aby prebiehalo súčasne konanie takmer identickej povahy v konaní pred súdom a pred vyšetrovateľom. Viedlo by to k duplicite trestných konaní a k nerešpektovaniu postavenia súdnej moci.

Vzhľadom k tomu považujem za prvoradé vykonať dokazovanie v súdnom procese a vyčkať   na   jeho   meritórne   rozhodnutie.   Až   následne   bude   možné   zaujať   objektívne stanovisko v predmetnej trestnej veci (podozrenie z domáceho násilia). Za súčasného stavu je tak pokračovanie vo veci trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona predčasné.»

Z citovaného   možno   vyvodiť,   že   po   právoplatnom   zastavení   trestného   stíhania vo veci   zločinu   týrania   blízkej   osoby   a zverenej   osoby   podľa   §   208   ods.   1   písm.   a) Trestného zákona podal bývalý priateľ sťažovateľky trestné oznámenie na sťažovateľku, na základe ktorého bola obvinená zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť tým, že úmyselne obvinila bývalého priateľa zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a v trestnom konaní uviedla nepravdu o okolnosti, ktorá mala   podstatný   význam   pre   rozhodnutie.   Následne   podala   okresná   prokuratúra na sťažovateľku   obžalobu   pre   prečin   krivého   obvinenia   podľa   §   345   ods.   1   Trestného zákona,   o   ktorej   rozhodol   Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   trestným rozkazom   sp.   zn.   6 T 16/2014   z   31.   marca   2014,   ktorým   sťažovateľku   uznal   vinnou zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľka podala proti trestnému rozkazu odpor.

Sťažovateľka zastáva názor, že generálna prokuratúra napadnutým prípisom vecne nevybavila   jej   opakovaný   podnet,   keďže   v   ňom   nezaujala   stanovisko   k   jej   námietkam (nevykonanie výsluchov navrhovaných svedkov – G., Z., Z., T., nesprávne vyhodnotenie výpovedí   svedkýň   D.   a I.,   nezohľadnenie   výpovedí   svedkov   G.,   I.,   T.   v   prospech sťažovateľky učinených v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľke vo veci prečinu krivého   obvinenia   podľa   §   345   ods.   1   Trestného   zákona).   Takýto   postup   generálnej prokuratúry   považuje   sťažovateľka   za   nezákonný,   pričom   v tejto   súvislosti   poukazuje na ustanovenia § 31 až § 36 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   ako   aj   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 232/08 z 2. októbra 2008, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Možno   urobiť   záver,   že   v konečnom   dôsledku   z   pohľadu   sťažovateľa   došlo k odopretiu spravodlivosti (denegationis iustitiae). Stalo sa tak jednak tým, že sťažovateľovi bolo   odopreté   právo   na   meritórne   preskúmanie   vecnej   správnosti   uznesenia   polície zo 4. mája 2007 v rámci konania o sťažnosti postupom podľa Trestného poriadku, ale aj tým, že mu bolo odopreté právo na vecné vybavenie jeho podania z 10. januára 2008 generálnou prokuratúrou v rámci inštitútu opakovaného podnetu postupom podľa zákona o prokuratúre.“

Sťažovateľka tvrdí, že jej bolo odopreté právo na vecné vybavenie jej opakovaného podnetu   na   najvyššom   stupni   hierarchickej   sústavy   orgánov   prokuratúry,   čím   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom takto:„Právo   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na inom   orgáne   Slovenskej   republiky   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   bolo upovedomením   Generálnej   prokuratúry   SR   sp.   zn.   IV/4   GPt   51/14/1000-7   zo   dňa 28. 5. 2014 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Generálnej prokuratúre SR pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenie Generálnej prokuratúry SR sp. zn. IV/4 GPt 51/14/1000-7 zo dňa 28. 5. 2014 a vracia vec Generálnej prokuratúre SR na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Z odôvodnenia sťažnosti (avšak bez toho, aby bol tento návrh uvedený v citovanom petite, pozn.) vyplýva, že sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom   ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd taktiež už opakovane vyslovil právny názor, v zmysle ktorého právo na vznesenie   obvinenia   a   trestné   stíhanie   inej   osoby   na   základe   podaného   trestného oznámenia   alebo   na   podanie   obžaloby   voči   nej   na   súde   prokurátorom   nie   je   súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Uvedený článok ústavy garantuje ochranu pred protiústavným postupom orgánov   verejnej   moci   v   konaniach,   v   ktorých   sa   rozhoduje   o   subjektívnych   právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   teda   v   intenciách   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Článok 6 dohovoru podľa ESĽP nie je vôbec aplikovateľný v prípade poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené bez toho,   aby   bolo   začaté   trestné   stíhanie   údajného   páchateľa   (Duchoňová   proti   Českej republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1).

Z   judikatúry   ESĽP   tiež   vyplýva,   že   čl.   6   je   v   zásade   aplikovateľný,   pokiaľ   sa poškodený k trestnému konaniu pripojil s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená. Namietať porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude môcť   ten   poškodený,   ktorý   sa   trestného   konania   zúčastňuje   len   s   cieľom   prispieť k odsúdeniu obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, bod 30 — 33).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   vychádza   (z   hľadiska   namietaného   zásahu   do základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) tiež z toho, že vo veci poškodeného sa konanie začína   uplatnením   si   nároku   na   náhradu   škody   voči   určitej   osobe,   ktorej   určitosť   je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (II. ÚS 492/2011).

V nadväznosti na uvedenú judikatúru ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nedošlo   nikdy   k vzneseniu   obvinenia   konkrétnej   osobe.   Sťažovateľka   v   postavení oznamovateľky   podala   trestné   oznámenie   pre   podozrenie   zo   spáchania   zločinu   týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľky bolo ale trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené, teda z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   poukazuje   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 232/08 z 2. októbra 2008, v ktorom ústavný súd síce vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa (tento bol taktiež v postavení oznamovateľa podozrenia   zo spáchania trestného   činu,   pozn.)   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   pri vybavovaní   jeho   opakovaného   podnetu,   avšak   išlo   zjavne   o inú   právnu   situáciu   ako v posudzovanej veci sťažovateľky. Z odôvodnenia označeného nálezu, ako aj zo spisovej dokumentácie vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 232/08 totiž vyplýva, že v tejto veci sa orgány činné v trestnom konaní (tak polícia, ako aj orgány prokuratúry na všetkých jej   stupňoch)   trestným   oznámením   sťažovateľa   meritórne   vôbec   nezaoberali,   čo   neplatí o veci sťažovateľky.

V   prípade   sťažovateľky   orgány   činné   v   trestnom   konaní   vykonali   rozsiahle dokazovanie v štádiu „vo veci“, na základe výsledkov ktorého dospeli k záveru, že nie je dôvod   na   vznesenie   obvinenia   konkrétnej   osobe,   naopak,   je   tu   dôvod   na   zastavenie trestného stíhania, keďže dospeli k záveru, že je preukázané, že sa skutok nestal. Okresná prokuratúra, ako aj krajská prokuratúra sa meritórne zaoberali sťažnosťou, resp. podnetom sťažovateľky   a   po   preskúmaní   uznesenia   vyšetrovateľky   a   spisového   materiálu   vrátane v konaní vykonaných dôkazov dospeli k záveru o nutnosti zastaviť trestné stíhanie, pričom tento svoj záver aj náležite odôvodnili. Ich argumentácia je logická a zrozumiteľná, má oporu vo vykonanom dokazovaní a podľa názoru ústavného súdu ju nemožno v nijakom prípade považovať za svojvoľnú.

Prípis   krajskej   prokuratúry   o vybavení   jej   podnetu   bol   právnej   zástupkyni sťažovateľky doručený (podľa údajov uvedených v sťažnosti) 29. októbra 2013. Opakovaný podnet na preskúmanie postupu krajskej prokuratúry podala sťažovateľka 14. apríla 2014, teda takmer pol roka po doručení prípisu krajskej prokuratúry, pričom v tom čase bola už podaná na ňu obžaloba (21. marca 2014) pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť tým, že úmyselne obvinila bývalého priateľa zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a v trestnom konaní uviedla nepravdu o okolnosti, ktorá mala podstatný význam pre rozhodnutie.

Za daných okolností ústavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor generálnej prokuratúry   vyjadrený   v napadnutom   prípise,   podľa   ktorého   v   trestnej   veci   vedenej na základe oznámenia sťažovateľky pre podozrenie zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby   a zverenej   osoby   podľa   §   208   ods.   1 písm.   a) Trestného   zákona   a trestnej   veci vedenej proti sťažovateľke pre podozrenie zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona ide v zásade o identické konania, v ktorých sa preverujú v zásade identické skutkové okolnosti.

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   sa zaoberala   podaniami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   trestnej   veci   vedenej   proti   nej   pre podozrenie zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona, v ktorom sa meritórne vyjadrovala k dôvodnosti vznesenia obvinenia sťažovateľke, pričom v prípise   sp.   zn.   IV Pz 206/13   z   20.   septembra   2013   vyslovila   názor,   že   považuje „Uznesenie vyšetrovateľky o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia... za dôvodné.“. Za situácie, keď je na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom vykonávané dokazovanie na preukázanie pravdivosti, resp. nepravdivosti tvrdení sťažovateľky o tom, že ju bývalý priateľ fyzicky a psychicky týral, považuje ústavný súd postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní   opakovaného   podnetu   sťažovateľky   za   správny   a z ústavného   hľadiska za akceptovateľný a udržateľný. Nemožno sa preto stotožniť ani s tvrdením sťažovateľky, že   príslušné   orgány   prokuratúry   sa   vecne   nezaoberali   jej   námietkami   uvedenými   v   jej podaniach (sťažnosti a podnetoch).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   napadnutým   prípisom   generálnej   prokuratúry   vrátane postupu,   ktorý   predchádzal jeho vydaniu, a obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014