znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 394/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky a neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. G. a J. G., obidvaja bytom K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 118/2010 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. a J. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2011 doručená sťažnosť M. G. a J. G., obidvaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 118/2010 z 28. apríla 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   Okresnom   súde   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 128/03 sa sťažovatelia od žalovaných domáhali, aby sa títo   zdržali   všetkého,   čo   by   nad   mieru   primeranú   pomerom   ohrozovalo   výkon   ich vlastníckych práv, najmä aby sa zdržali obťažovania hlukom, špinou, aby sa im uložilo zabezpečiť zvod vody z hospodárskej budovy, aby sa im dal príkaz na zastavenie voľného odtekania hnojovky, odstránenie holubníka a aby im bol zakázaný chov hydiny a dobytka. Okresný súd 18. marca 2010 vydal rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Sťažovatelia podali proti   tomuto   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   v odvolacom   konaní   krajský   súd 28. apríla   2011   tak,   že   nepripustil   zmenu   žaloby   a rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Sťažovatelia uviedli, že porušenie svojich základných práv vidia v tom, že súdy nenariadili znalecké   dokazovanie,   že   nedostatočne   vyhodnotili   zistený   skutkový   stav   vo   veci,   že krajský   súd   odignoroval   nimi   navrhnuté   dôkazy,   že   stav,   ktorý   vyvolávajú   žalovaní, pretrváva a vyvoláva u nich zdravotné problémy. Na základe toho žiadali, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„... 2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 8 Co 118/2011 zo dňa 28.4.2011 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Sťažovateľom   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   3.000,-   EUR,   ktoré   je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní na OS Prešov vo výške 1.340,- EUR, keďže sme od roku 2003 do roku 2009 mali v tomto súdnom spore právnych   zástupcov.   Vzhľadom   na   našu   ťažkú   finančnú   situáciu   a vážne   zdravotné problémy nás sťažovateľov sme boli nútení právneho zástupcu zo súdneho sporu odvolať, keďže ukončenie toho sporu sa javilo v nedohľadne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie ich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávnený,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov   že   rozsudkom   krajského   súdu z 28. apríla   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   118/2011   došlo   k porušeniu   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery zo skutkového stavu vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách,   a do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/00).

Z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva: „Podľa   ust.   §   219   ods.   2 O. s. p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia.

Aj   právne   posúdenie   odvolací   súd   považuje   za   správne   a   preto   dôvody   uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa kladie ako základ aj pre svoje rozhodnutie.

K odvolacím námietkam žalobcov sa žiada uviesť, že s týmito sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadal. Čo sa týka návrhu na zabránenie   zatekania   dažďovej   vody   z   hospodárskej   budovy   a   zabránenia   voľnému vytekaniu močovky poukázal na to, že žalovaní majú vybudované žľaby a žumpu v súlade s technickými normami a nezodpovedajú za zamáčanie múrika žalobcov ani za zamákanie pozemku.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje aj   so záverom súdu prvého   stupňa,   že znečisťovanie strechy   holubmi   žalovaných   žalobcovia   nepreukázali   žiadnym   relevantným   dôkazom. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom, že nemožno vyhovieť žalobe v časti zdržania sa chovu akýkoľvek hospodárskych zvierat, hydiny a holubov, keďže tento chov žalovaným umožňujú súdom prvého stupňa citované zákonné ustanovenia, ako aj všeobecné záväzné nariadenie Obce L. o verejnom poriadku v obci.

Čo sa týka úpravy petitu žaloby v podanom odvolaní odvolací súd zmenu žaloby nepripustil,   pretože   ide   o   uplatnenie   už   nového   nároku.   Výsledky   doterajšieho   konania nedávajú možnosť rozhodovať o takomto návrhu žalobcov.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vo veci tak rozhodol. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   ústavný súd   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi   rozsudkom   krajského   súdu a namietaným porušením práv sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   po   jej   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011