znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 394/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. T. C., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie svojho majetku a nebyť zbavený   majetku   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vednej pod sp. zn. IV Pz 36/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. T. C. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“)   bola 1.   augusta 2007 faxom   a 6.   augusta   2007   poštou   doručená   sťažnosť   MUDr.   T.   C.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie svojho majetku a nebyť zbavený majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV Pz 36/07.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľke   ako   praktickému   lekárovi v odbore pediatria bolo Prešovským samosprávnym krajom (ďalej len „samosprávny kraj“) v zastúpení vedúcim odboru zdravotníctva MUDr. A. B. 19. októbra 2004 vydané povolenie na   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   s miestom   výkonu   v priestoroch   Železničnej stanice   L.   (povolenie   nadobudlo   právoplatnosť   26.   októbra   2004).   Následne   z dôvodu posudku orgánu hygieny ŽSR, že priestory na Železničnej stanici v L. nespĺňajú hygienické normy, aby mohli byť využívané ako detská ambulancia, ako aj z dôvodu hromadiacich sa sťažností   od   pacientov,   a v neposlednom   rade   aj   v dôsledku   kontroly   predmetnej ambulancie sťažovateľky vykonanej pracovníkmi samosprávneho kraja 14. decembra 2004, počas   ktorej   sťažovateľka   nebola   prítomná,   keď   bola   ambulancia   zapečatená   s tým,   že v zmysle   vyveseného   oznamu   Štátneho   dráhového   úradu   v Bratislave   bolo   zastavené správne   konanie   o   povolení   zmeny   účelu   užívania   stavby   Železničnej   stanice   v L., samosprávny   kraj   v zastúpení   vedúcim   odboru   zdravotníctva   MUDr.   A.   B.   vydal 28. decembra   2004   rozhodnutie   č. 7916/2004/OZ-ORU,   ktorým   zrušil   sťažovateľke povolenie   na   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   s miestom   výkonu   v priestoroch Železničnej stanice L. Proti uvedenému rozhodnutiu podala sťažovateľka včas odvolanie, pričom   ešte   pred   rozhodnutím   o jej   predmetnom   odvolaní,   vzhľadom   na   pribúdajúce sťažnosti pacientov, že nemajú prístup k ich zdravotnej dokumentácii a nemôžu si zvoliť iného   ošetrujúceho   lekára,   keďže   sťažovateľka   prestala   ordinovať,   vedúci   odboru zdravotníctva   samosprávneho   kraja   MUDr. A.   B.   za   prítomnosti   zamestnancov samosprávneho   kraja,   Mestského   úradu   v L.   a starostu   obce   B.,   kde   sťažovateľka v minulosti   vykonávala lekársku   prax,   21.   januára 2005   bez   jej   prítomnosti,   ktorá   bola údajne k tejto udalosti prizvaná iba telefonicky, vošli do jej ambulancie a odniesli z nej 831 zdravotných kariet, ktoré boli uložené do úschovy Obecného úradu v B., odkiaľ si ich niektorí pacienti prevzali proti podpisu, a zvyšok zdravotnej dokumentácie bol odovzdaný ošetrujúcej lekárke ustanovenej pre tento obvod samosprávnym krajom.

Vzhľadom na uvedený skutkový stav policajný orgán Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov, odbor skráteného vyšetrovania Sabinov začal uznesením ČVS: ORP-813/3-SB-2005 z 28. marca 2005 trestné stíhanie pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Na základe uznesenia Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresný prokurátor“) z 21. novembra 2005 začal vo veci konať Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Prešov   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“),   ktorý   uznesením ČVS: ORP-1042/2-OVK-PO-2005   z 25.   apríla   2006   trestné   stíhanie   zastavil,   pretože „skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci“. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti predmetnému zastavujúcemu uzneseniu vyšetrovateľa podala 7. júla 2006 sťažnosť, avšak neuviedla, ani z príloh sťažnosti nie je zrejmé, ako bola táto jej sťažnosť vybavená.

Z príloh sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka podaním osobne doručeným okresnému prokurátorovi   22.   novembra   2006   žiadala   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   pri zastavení   trestného   stíhania,   pričom   toto   podanie   okresný   prokurátor   vyhodnotil   ako „žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku“ a sťažovateľku listom z 29. novembra 2006 upovedomil, že vyšetrovateľovi vydal pokyn pod č. k. 1 Pv 505/06-52   z 9.   októbra   2006,   aby   začal   trestné   stíhanie,   a vzniesol   obvinenie   proti MUDr. A. B. pre spáchanie trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Vyšetrovateľ splnil pokyn okresného prokurátora uznesením   ČVS:   ORP-836/2-OVK-PO-2006   z 31.   októbra   2006,   ktorým   začal   trestné stíhanie   a vzniesol   obvinenie   MUDr.   A.   B.   (ďalej   len   „obvinený“).   Proti   predmetnému uzneseniu podal obvinený sťažnosť, ktorá bola z dôvodu, že trestné stíhanie bolo začaté a obvinenie   bolo   vznesené   na   pokyn   okresného   prokurátora,   postúpená   na   vybavenie Krajskej   prokuratúre   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   prokurátor“).   Krajský   prokurátor uznesením sp. zn. 1 KPt 1201/06 z 29. decembra 2006 sťažnosťou napadnuté uznesenie vyšetrovateľa   ČVS:   ORP-836/2-OVK-PO-2006   z 31.   októbra   2006   ako   nezákonné a neopodstatnené zrušil a okresnému prokurátori uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Krajský   prokurátor   v označenom   rozhodnutí   najprv   poukázal   na   pochybenie vyšetrovateľa pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, ku ktorému došlo 21. mája 2005, keď obvinený odňal sťažovateľke zdravotnú dokumentáciu s tým, že tento skutok mal byť kvalifikovaný ako trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.   a)   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005,   a nie   podľa   §   326   ods.   1 písm. a) Trestného zákona účinného v súčasnosti (ďalej len „Trestný zákon“), pretože podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona ak v čase medzi spáchaním skutku a vyhlásením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona,   ktorý   je   pre   páchateľa   priaznivejší.   Krajský   prokurátor   ďalej   konštatoval,   že obvinený   svojím   konaním,   keď   sťažovateľke   odňal   zdravotnú   dokumentáciu   aj   napriek tomu,   že   rozhodnutie   o odňatí   jej   oprávnenia   vykonávať   lekársku   prax   v priestoroch Železničnej stanice L. ešte nenadobudlo právoplatnosť, naplnil formálne znaky trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, avšak nebol naplnený materiálny znak tohto trestného činu, pretože obvinený nekonal v pohnútke spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe   alebo   inému   neoprávnený   prospech,   ale   konal   v pohnútke   zabezpečiť   zdravotnú starostlivosť „detí a dorastu v danej oblasti a v danej dobe, ktoré bolo potrebné neodkladne riešiť“. Podľa krajského prokurátora vzhľadom na spôsob spáchania skutku, jeho pohnútku, následky   a okolností,   za   ktorých   bol   spáchaný,   nie   je   naplnený   ani   požadovaný   stupeň nebezpečnosti tohto skutku pre spoločnosť, ktorý musí byť vyšší ako nepatrný, pretože „čin, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je nepatrný, nie je trestným činom, aj keď ináč vykazuje znaky trestného činu“. Krajský prokurátor však vo vzťahu ku konaniu obvineného nevylúčil jeho pracovnoprávnu zodpovednosť.

Sťažovateľka v zmysle § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku využila 17. marca 2007   proti   predmetnému   rozhodnutiu   krajského   prokurátora   mimoriadny   opravný prostriedok § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorým namietala nezákonnosť rozhodnutia krajského   prokurátora.   Po   preskúmaní   spisového   materiálu   prokurátor   generálnej prokuratúry podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku listom sp. zn. IV Pz 36/07 z 25. mája 2007 upovedomil sťažovateľku, že jej návrh je nedôvodný a bol podaný oneskorene. Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   porušenie   označených základných práv a práv zaručených v ústave a dodatkovom protokole z dôvodu, že podľa jej tvrdení   záver   generálnej   prokuratúry   o oneskorenosti   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského prokurátora je arbitrárny a neodôvodnený, pretože Trestný poriadok v § 230 ods. 2 písm. e) v spojení s § 230 ods. 3 Trestného poriadku ukladá síce, aby rozhodnutie prokurátora, ktorým v rámci vykonávania jeho dozoru bolo zrušené nezákonné rozhodnutie vyšetrovateľa, bolo doručené aj poškodenému, ale neuvádza žiadnu lehotu, v ktorej sa toto doručenie má vykonať. Súčasne však podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku generálna prokuratúra môže o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodnúť do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti uviedla, že rozhodnutie krajského prokurátora jej bolo doručené až dva mesiace po   jeho   vydaní,   t. j.   dva   mesiace   potom,   ako   nadobudlo   právoplatnosť,   keďže   išlo o rozhodnutie krajskej prokuratúry, proti ktorému nebola prípustná sťažnosť. „Sťažovateľka teda nemala lehotu troch mesiacov na rozhodnutie o podaní alebo nepodaní návrhu na zrušenie rozhodnutia krajskej prokuratúry, ale táto lehota jej bola skrátená o dve tretiny jej trvania, Navyše, vychádzajúc z právneho názoru generálnej prokuratúry by mohlo dôjsť aj k tomu,   že   rozhodnutie,   ktoré   sťažovateľka   ako   poškodená   mala   možnosť   napadnúť predmetným mimoriadnym opravným prostriedkom, by jej mohlo byť doručené dokonca po uplynutí tejto lehoty. Napriek tomu, toto rozhodnutie by bolo právoplatné a sťažovateľka ako poškodená by sa o jeho existencii počas lehoty na podanie návrhu na jeho zrušenie ani nedozvedela.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   v   každom   konaní   vrátane   trestného   je   potrebné postupovať v súlade s článkom 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého - výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ak   má   teda   sťažovateľka   právo   v   súlade   s   ustanovením   §   364   podať   návrh   na zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   prokurátora,   je   toto   právo   zákonným   vyjadrením základného   práva   zakotveného   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   -   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva pred iným orgánom SR. Akýkoľvek iný výklad ako taký,   že lehota   na   podanie   návrhu   na   zrušenie   právoplatného rozhodnutia prokurátora môže sťažovateľke plynúť len od oznámenia rozhodnutia, proti ktorému jej návrh smeruje, je nezlučiteľný s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   uviedla,   že   aj   napriek   konštatovaniu   generálnej prokuratúry,   že   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   krajskej   prokuratúry podala oneskorene „... prokurátor Generálnej prokuratúry SR v citovanom liste zo dňa 25. 5. 2007, vyjadruje sa aj k obsahu návrhu sťažovateľky zo dňa 17. 3. 2007, z čoho možno usúdiť, že podanie sťažovateľky zo dňa 17. 3. 2007 považoval za možné vybaviť ako podnet podľa ustanovenia § 31 Zákona č. 153/2001 Z. z....“

V súvislosti   s meritórnym   názorom   generálnej   prokuratúry   na   sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie krajskej prokuratúry sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ako už bolo vyššie uvedené, si svoju prieskumnú povinnosť nesplnila. Napriek tomu, že sťažovateľka vo svojom podaní zo dňa 17. 3. 2007 poukázala na konkrétne skutočnosti, ktoré svedčia o nepravdivosti skutkových tvrdení uvedených v uznesení Krajskej prokuratúry v Prešove zo dňa 29. 12. 2006, nie je z listu GP SR zrejmé, ako sa vysporiadala s týmito tvrdeniami sťažovateľky, s listinnými dôkazmi predloženými k jej podaniu.

V   tomto   smere   sa   GP   SR   obmedzila   na   konštatovanie,   že   sa   v   celom   rozsahu stotožnila so spôsobom a dôvodmi rozhodnutia krajského prokuratúra....

Bagatelizovať postup MUDr. A. B. - vedúceho odboru zdravotníctva Prešovského samosprávneho   kraja,   ktorý   bol   celkom   zjavne   zneužitím   jeho   právomoci   a viedol k spôsobeniu   škody   sťažovateľke   tým,   že   pacienti,   ktorých   zdravotné   záznamy   boli odcudzené, boli týmito okolnosťami nútení a aj si vyhľadali iného ošetrujúceho lekára, je v rozpore   s   preukázanými   skutočnosťami   a   je   celkom   zjavne   poriadené   účelu   zľahčiť spoločenskú vážnosť konania MUDr. A. B.

Spôsob spáchania trestného činu teda v nijakom prípade nemôže byť tou okolnosťou, ktorá znižuje spoločenskú nebezpečnosť trestného činu.

Následkom   trestného   činu   je   výrazné   obmedzenie   podnikania   sťažovateľky   ako lekárky v neštátnom zdravotníckom zariadení.

Nie je rovnako zrejmé a je v rozpore s existujúcimi listinnými dôkazmi za okolnosť znižujúcu   nebezpečnosť   trestného   činu   charakterizovať   osobu   páchateľa.   Nakoniec v uznesení krajskej prokuratúry zo dňa 29. 12. 2006 ani nie je jasné, ako osoba MUDr. A. B.,   v   tom   čase   vedúceho   odboru   zdravotníctva   Prešovského   samosprávneho   kraja, v právomoci   ktorého   bolo   rozhodovať   o   poskytovaní   zdravotníckej   starostlivosti   v neštátnych   zdravotníckych   zariadeniach   a   aj   také   povolenie   zrušiť,   znižuje   spoločenskú nebezpečnosť   trestného   činu.   Práve   naopak,   vzhľadom   na   funkciu   a kompetencie   z   nej vyplývajúce je nesporné, že to bol práve MUDr. A. B., ktorý rozhodoval o profesionálnej „existencii“ sťažovateľky.

V   prípade,   že   by   GP   SR   splnila   svoju   prieskumnú   povinnosť   spôsobom zodpovedajúcim zákonu, musela by sa vyrovnať so skutočnosťou, na ktorú sťažovateľka vo svojom   podaní   zo   dňa   17. 3. 2007   poukazovala   a   to   so   skutočnosť,   že   Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, jeho rozhodnutím sp. zn. 1034/210-2004-ŠC zo dňa 5. 10. 2004 bolo rozhodnutie o zastavení správneho konania vo veci vydania povolenia na zmenu účelu užívania pre stavbu... zrušené, pričom v tomto rozhodnutí je konštatované, že posudok železničného hygienika v žiadosti o zmenu účelu užívania stavby nie je potrebný, pretože sťažovateľka   nie   je   poskytovateľkou   zdravotníckej   starostlivosti   v   rámci železničného zdravotníctva, teda posudok Regionálneho strediska hygieny Prešov doposiaľ nie je nijako spochybnený.

Rovnako sa GP SR nijakým spôsobom nevyrovnala so skutočnosťou, že Ministerstvo zdravotníctva SR svojim rozhodnutím sp. zn. 06990/2005 SP zo dňa 22. 9. 2005, zrušilo na odvolanie sťažovateľky rozhodnutie Prešovského samosprávneho kraja č. 7916/2004 OZ - ORU zo dna 28. 12. 2004. Išlo o rozhodnutie, na základe ktorého MUDr. A. B. odobral bez prítomností sťažovateľky z jej ordinácie zdravotné karty.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- právo podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť zakotvené v článku 35 ods. 1 Ústavy SR,

- právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na pokojné užívanie svojho majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- právo nebyť zbavená majetku okrem prípadov verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva   zakotvené   v   článku   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV Pz 36/07 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vracia   vec   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky týkajúcich sa porušenia základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   v súvislosti   s namietaným rozhodnutím   generálnej   prokuratúry   spočíva   v jej   tvrdeniach,   že   generálna   prokuratúra jednako   nesprávne   právne   posúdila   otázku   včasnosti   ňou   podaného   mimoriadného opravného   poriadku   podľa   Trestného   poriadku   ako   osoby   oprávnenej   na   jeho   podanie (poškodená) a že generálna prokuratúra tiež nesprávne vecne posúdila jej námietky proti rozhodnutiu krajskej prokuratúry.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky,   že   generálna   prokuratúra   nesprávne   právne posúdila   otázku   včasnosti   ňou   podaného   mimoriadného   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiu   krajskej   prokuratúry,   v   tejto   súvislosti   ústavný   súd podotýka,   že generálna prokuratúra musí brať zreteľ aj na to, aby výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku [konkrétne v danom prípade § 230 ods. 2 písm. e) a ods. 3 v spojení s § 363 ods. 1 a § 364 ods. 1 a 3 Trestného poriadku] zaručujúcich práva oprávneným osobám v trestnom konaní, bol v súlade s ustanoveniami ústavy a medzinárodných dohovorov o základných právach a slobodách,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná   tak,   aby   podstata   a zákonný   účel týchto práv nemali iba iluzórnu povahu a obsah a aby ich výklad nebol popretím ich účelu a zmyslu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   sama   uviedla,   že   aj   napriek   skutočnosti,   že   generálna prokuratúra   nesprávne   právne   posúdila   otázku   včasnosti   ňou   podaného   mimoriadného opravného prostriedku podľa Trestného poriadku, napriek tomu sa generálna prokuratúra napokon aj vecne zaoberala obsahom jej podania, a to zrejme v dôsledku, že ho vyhodnotila nie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa Trestného poriadku, ale ako podnet podľa zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   pričom   ho vybavila s výsledkom, s ktorým sťažovateľka nie je spokojná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí, prokurátorov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať   na   ktorejkoľvek prokuratúre.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného   zákona   a na   vybavovanie   podnetu   sa   nadriadeným   prokurátorom   rozumie generálny prokurátor ak ide o prokurátora generálnej prokuratúry.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že aj keby podanie sťažovateľky zo 17. marca 2007 proti rozhodnutiu krajskej prokuratúry bolo vyhodnotené prokurátorom generálnej prokuratúry ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, sťažovateľka sa v prípade jej nespokojnosti s postupom prokurátora generálnej prokuratúry týkajúcim sa jeho vybavenia môže originálnym (prvotným) podnetom podľa zákona   o prokuratúre   domáhať   preskúmania   jeho   zákonnosti   (§   31   ods.   1   zákona o prokuratúre). Rovnako aj v prípade, ak by predmetné podanie sťažovateľky zo 17. marca 2007   bolo   prokurátorom   generálnej prokuratúry   vyhodnotené ako   podnet   podľa   zákona o prokuratúre,   sťažovateľka   má   v prípade   jej   nespokojnosti   s jeho   vybavením   možnosť domáhať sa zjednania nápravy prostredníctvom opakovaného podnetu (§ 34 ods. 1 zákona o prokuratúre), ktorý vybaví prokurátor nadriadený prokurátorovi generálnej prokuratúry (v danom prípade to bude generálny prokurátor).

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu,   ktorou   namieta   postup   prokurátora   generálnej   prokuratúry   v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 36/07, nevyčerpala iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základného práva alebo slobody účinne poskytuje. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   skutočností,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   postupom prokurátora   generálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV   Pz   36/07   boli v nadväznosti na čl. 46 ods. 1 ústavy porušené aj jej základné práva zaručené v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, vzhľadom na jeho záver vo vzťahu k namietanému čl. 46 ods. 1 ústavy, nezaoberal.

Keďže   sťažnosť sťažovateľky   bola odmietnutá,   tak   ako to   je uvedené   vo výroku tohto   rozhodnutia,   a rozhodnutie   o vrátení   veci   generálnej   prokuratúre,   o priznaní primeraného zadosťučinenia a o priznaní úhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovateľka domáhala, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2008