znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 393/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou S – lawyers s. r. o., Dostojevského rad 19, Bratislava, konajúcou prostredníctvom   konateľky   a advokátky   Mgr.   Zuzany   Balážovej,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základných ľudských práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8 T 60/2011 zo 17. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 7/2014 z 23. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou S – lawyers s. r. o., Dostojevského rad 19, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Zuzany Balážovej, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základných ľudských práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj namietaného porušenia čl. 50 ods. 6 ústavy rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   8   T   60/2011 zo 17. októbra   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 7/2014 z 23. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania zločinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona za použitia § 138 písm. b) a § 139 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za   čo   mu   bol   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   osem   rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, ako aj   trest   prepadnutia   veci.   Odsudzujúci   rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ odvolaním. O odvolaní rozhodol odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 To 7/2014 z 23. apríla 2014 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a zároveň sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými „... rozsudkami bolo porušené moje právo na obhajobu, ako aj právo na spravodlivý proces. Rozsudok OS Trenčín aj KS Trenčín je neurčitý, nepreskúmateľný a pre nedostatok dôvodov vykazuje znaky arbitrárnosti.“.

V konkrétnostiach sťažovateľ namieta, že mu mal byť uložený súhrnný trest podľa § 42 Trestného zákona, „nakoľko ma súdili za skutok, ktorý sa stal v roku 2009/2010 teda skôr, ako som bol odsúdený viacerými rozhodnutiami... za trestné činy spáchané skôr, ako bolo súdom vyhlásené prvé z nich...“.

Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že   v prípravnom   konaní   boli   vypočuté   svedkyne   bez prítomnosti jeho obhajcu, ako aj nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozsudkov, keďže sa   v nich „nenachádza   zdôvodnenie,   prečo   a akým   svojim   konaním   som   mal   naplniť skutkovú podstatu zločinu kupliarstva“ a tiež „logické zdôvodnenie trestu prepadnutia veci, najmä   ak   bolo   rozhodnuté   o veciach,   ktoré   nepatrili   spoločnosti   A.   s.   r.   o.   a naopak o veciach, ktoré s činnosťou súviseli, rozhodnuté nebolo nijako...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd   rozhodol   tak,   že   vysloví   porušenie   ním   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru a charty, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a prikáže mu, „aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol“. Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd krajskému súdu uložil, aby sa „dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia a prepustil sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody“.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o prednostné prerokovanie jeho sťažnosti, keďže sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

1.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy, dohovoru a charty napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu   v danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vychádzajúc   z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy, dohovoru a charty napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal 12. júna 2014 na okresnom súde v predmetnej trestnej veci dovolanie, ktoré   smeruje   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   s napadnutým rozsudkom   okresného súdu.   Podľa   informácií poskytnutých   okresným   súdom   bude   spis v najbližších   dňoch   doručovaný Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe   subsidiarity. Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje   v tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (porovnaj   m.   m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru   (napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, III.   ÚS   114/2010, IV.   ÚS   64/2010),   že   v prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po   rozhodnutí o dovolaní.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   vysloviť   názor,   že   sťažnosť   sťažovateľa   sa v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   javí   ako   podaná   predčasne.   V tejto   spojitosti   už ústavný   súd   viackrát   vyslovil   právny   názor   (napr. m. m.   I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,   IV.   ÚS   49/2010),   v zmysle ktorého   považuje lehotu   na prípadné   podanie sťažnosti   po rozhodnutí   o dovolaní v   zásade   za zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (v   posudzovanom   prípade   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, alebo tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena   a   spol.   proti   Českej   republike   a rozhodnutie   uverejnené   v   Zbierke   nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3, a pod.).

Ústavný súd napokon poukazuje aj na to, že prijatím tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie   by   vznikol   z ústavného   hľadiska   neprípustný   stav,   keď   by   o   rovnakej   veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   sťažnosťou   v časti   namietaného porušenia   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a charty   nemôže v zaoberať, a preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa zásady ratione   temporis ako   neprípustnú   podľa   § 53   ods. 1   v spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014