znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 393/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 5121/2013   až   sp.   zn.   Rvp   5236/2013,   ako   aj   sp.   zn.   Rvp   5340/2013   a sp.   zn. Rvp 5419/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici spisových značiek: 14 NcC 238/2012 z 11. októbra 2012, 14 NcC 235/2012 z 11. októbra 2012,   13   NcC   235/2012   z   11.   októbra   2012,   2   NcC   333/2012   z   19.   októbra   2012, 2 NcC 332/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 323/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 331/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 324/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 264/2012 z 19. októbra 2012,   2   NcC   263/2012   z   19.   októbra   2012,   2   NcC   328/2012   z   19.   októbra   2012, 2 NcC 326/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 325/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 266/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 300/2012 z 19. októbra 2012, 4 NcC 142/2012 z 12. októbra 2012,   3   NcC   301/2012   z   19.   októbra   2012,   4   NcC   141/2012   z   12.   októbra   2012, 3 NcC 302/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 268/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 303/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 267/2012 z 19. októbra 2012, 4 NcC 140/2012 z 12. októbra 2012,   3   NcC   310/2012   z   19.   októbra   2012,   3   NcC   173/2012   z   19.   októbra   2012, 3 NcC 293/2012 z 19. októbra 2012, 4 NcC 144/2012 z 12. októbra 2012, 3 NcC 178/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 294/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 297/2012 z 19. októbra 2012,   3   NcC   177/2012   z   19.   októbra   2012,   3   NcC   299/2012   z 19.   októbra   2012, 3 NcC 298/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 174/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 175/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 176/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 265/2012 z 19. októbra 2012,   3   NcC   268/2012   z 19.   októbra   2012,   3   NcC   269/2012   z   19.   októbra   2012, 3 NcC 270/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 266/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 267/2012 z 19. októbra 2012, 15 NcC 293/2012 z 30. októbra 2012, 14 NcC 283/2012 z 11. októbra 2012,   14   NcC   277/2012   z   11.   októbra   2012,   17 NcC 290/2012   z   11.   októbra   2012, 17 NcC 285/2012   z   11.   októbra   2012,   15 NcC 289/2012   z   30.   októbra   2012, 15 NcC 288/2012   z   30.   októbra   2012,   15 NcC 292/2012   z   30.   októbra   2012, 3 NcC 311/2012 z 19. októbra 2012, 15 NcC 294/2012 z 30. októbra 2012, 5 NcC 190/2012 zo 16. októbra 2012, 15 NcC 226/2012 z 10. októbra 2012, 15 NcC 225/2012 z 10. októbra 2012,   15 NcC 224/2012   z 10. októbra   2012,   15 NcC 223/2012   z   10.   októbra   2012, 16 NcC 565/2012   z   11.   októbra   2012,   16 NcC 244/2012   z   11.   októbra   2012, 16 NcC 242/2012 z 11. októbra 2012, 3 NcC 315/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 314/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 313/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 312/2012 z 19. októbra 2012,   3   NcC   318/2012   z   19.   októbra   2012,   3   NcC   317/2012   z   19.   októbra   2012, 3 NcC 316/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 203/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 322/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 321/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 320/2012 z 19. októbra 2012,   3   NcC   319/2012   z   19.   októbra   2012,   3   NcC   208/2012   z   19.   októbra   2012, 3 NcC 207/2012 z 19. októbra 2012, 3 NcC 206/2012 z 19. októbra 2012, 2 NcC 309/2012 zo 17. októbra 2012, 2 NcC 310/2012 zo 17. októbra 2012, 2 NcC 312/2012 zo 17. októbra 2012,   2 NcC 308/2012   zo   17.   októbra   2012,   2   NcC   307/2012   zo   17.   októbra   2012, 2 NcC 306/2012   zo   17.   októbra   2012,   2   NcC   305/2012   zo   17.   októbra   2012, 2 NcC 304/2012   zo   17.   októbra   2012,   15   NcC   263/2012   z   10.   októbra   2012, 15 NcC 262/2012   z   10.   októbra   2012,   15   NcC   261/2012   z   10.   októbra   2012, 15 NcC 260/2012   z   10.   októbra   2012,   15   NcC   271/2012   z   10.   októbra   2012, 15 NcC 273/2012   z   10.   októbra   2012,   15   NcC   272/2012   z   10.   októbra   2012, 15 NcC 253/2012   z   10.   októbra   2012,   15   NcC   254/2012   z   10.   októbra   2012, 15 NcC 259/2012   z   10.   októbra   2012,   15   NcC   258/2012   z   10.   októbra   2012, 15 NcC 257/2012   z   10.   októbra   2012,   15   NcC   256/2012   z   10.   októbra   2012, 15 NcC 255/2012 z 10. októbra 2012, 4 NcC 131/2012 z 12. októbra 2012, 4 NcC 123/2012 z 12. októbra 2012, 4 NcC 122/2012 z 12. októbra 2012, 4 NcC 121/2012 z 12. októbra 2012,   4   NcC   120/2012   z   12.   októbra   2012,   4   NcC   119/2012   z   12.   októbra   2012, 4 NcC 118/2012 z 12. októbra 2012, 4 NcC 170/2012 z 12. októbra 2012, 4 NcC 169/2012 z 12. októbra 2012, 4 NcC 168/2012 z 12. októbra 2012, 14 NcC 290/2012 z 11. októbra 2012,   2   NcC   174/2012   z   11.   októbra   2012,   2   NcC   173/2012   z   11.   októbra   2012, 5 NcC 178/2012   zo   16.   októbra   2012,   5   NcC   176/2012   zo   16.   októbra   2012, 5 NcC 174/2012   zo   16.   októbra   2012,   5   NcC   173/2012   zo   16.   októbra   2012, 5 NcC 221/2012   zo   16.   októbra   2012,   5   NcC   233/2012   zo   16.   októbra   2012,   ako   aj 14 NcC 235/2012 z 11. októbra 2012 a 14 NcC 238/2012 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 5121/2013 až sp. zn. Rvp 5236/2013, ako aj sp. zn. Rvp 5340/2013 a sp. zn. Rvp 5419/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5121/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2013 doručených   118 sťažností   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r. o.   (ďalej len „sťažovateľka“), vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   5121/2013   až   sp.   zn.   Rvp   5236/2013,   ako   aj   sp. zn. Rvp 5340/2013 a sp. zn. Rvp 5419/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorých   spisové   značky   sú   uvedené   v   úvode   tohto   uznesenia   (ďalej   len   „napadnuté uznesenia   krajského   súdu“).   Tieto   sťažnosti   boli   doplnené   podaniami   sťažovateľky doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013.

Zo   všetkých   118   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Popisom procesných úkonov vykonaných v 118 konaniach vedených pred okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcií   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcií, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V rámci odôvodnenia svojich požiadaviek okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám   okresný   súd   ako   štátny   orgán   škodcom   v   spore   medzi   žalobcom   a   štátom,   tak   je vylúčené,   aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval   predmetný   spor“,   a   ďalej   na   to,   že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde a sú označené v úvode týchto sťažností.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky „nesprávne, zakladajúce zásah do... základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.“.

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne   kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah“,   vyvoláva   dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru,   ako   krajský   súd   v   napadnutých uzneseniach, a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov napr. Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 NcC 46/2012 zo 17. októbra 2012, judikatúre ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   týkajúce   sa   rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia krajského súdu a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   118   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5121/2013   až   sp.   zn.   Rvp   5236/2013,   ako   aj   sp.   zn.   Rvp   5340/2013   a sp.   zn. Rvp 5419/2013   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd   napadnutými   uzneseniami   nevylúčil   sudcov   okresného   súdu   z   prerokúvania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje“ (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov“ (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným spôsobom.

V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky.

Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter   alia   uviedol: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných námietok   na   nezákonného   sudcu,   ktoré   smerovali   voči   napadnutým   118   uzneseniam krajského súdu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec ústavný súd konštatuje, že vo viacerých veciach sťažovateľka priložila k sťažnosti   „plnomocenstvo“,   ktoré   je   udelené   obchodnej   spoločnosti   F.,   s. r. o.,   B., a absentuje pri ňom podpis splnomocnenca, ktorý „plnomocenstvo“ prijíma na znak svojho súhlasu.   V   dôsledku   tejto   skutočnosti   k sťažnostiam   doložené   splnomocnenia nezodpovedajú   dikcii   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a   je   neakceptovateľné,   aby sťažovateľka,   právne   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   opätovne nerešpektovala   zákon   o   ústavnom   súde   a predkladala   naďalej   také   sťažnosti,   ktoré neobsahujú základné náležitosti ustanovené týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosť viackrát upozornená (napr. vo veciach III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 284/2012, I. ÚS 321/2012 a podobne).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude podávať typovo zhodné sťažnosti ako v daných veciach, môže ústavný súd využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť (III. ÚS 500/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013