znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 393/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Sž   77/2008   z 13. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 77/2008 z 13. apríla 2010.Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   –   právnická   osoba podnikajúca v oblasti poisťovníctva – podala najvyššiemu súdu žalobu proti rozhodnutiu Bankovej rady Národnej banky Slovenska (ďalej len „národná banka“) č. GUV-588/2008-38 z 5. augusta 2008, ktorou zamietla sťažovateľkou vznesenú námietku zaujatosti proti Ing. M. B., CSc., zodpovednému za výkon dohľadu na mieste. Národná banka je orgánom verejnej správy, ktorý podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“), o. i. je oprávnený vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľkou. Podľa sťažovateľky dôvody zaujatosti Ing. M. B., CSc., spočívali v postupe, rozhodnutiach či iných úkonoch smerujúcich proti sťažovateľke v iných konaniach, v ktorých   tento   pri   výkone   svojej   funkcie   postupoval   neštandartne,   ba   dokonca   aj protizákonne, čím malo dôjsť k účelovému poškodzovaniu záujmov sťažovateľky. Najvyšší   súd   uznesením   z   29.   septembra   2009   konanie o   sťažovateľkinej   žalobe prerušil až do odpadnutia prekážky z dôvodu efektívnosti a s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu, že 3. novembra 2008 podala   sťažovateľka   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorá   je   vzhľadom   na   predmet   konania a namietané skutočnosti podstatná pre predmetné konanie.

Najvyšší súd namietaným uznesením z 13. apríla 2010 konanie o sťažovateľkinej žalobe zastavil, lebo zistil, že napadnuté rozhodnutie nie je individuálnym správnym aktom, ktorým by bolo rozhodnutie vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu a súčasne aj o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP súd   nepreskúmava.   Proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   odvolanie   nie   je prípustné.

Sťažovateľka predložila najvyššiemu súdu žalobu, ktorou sa uchádzala o ochranu svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods.   1   ústavy   pred   výkonom   dohľadu   zaujatým   subjektom   národnej   banky.   Podľa sťažovateľky najvyšší súd namiesto toho, aby poskytol ochranu jej právam podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, uspokojil sa s povrchným a formálnym konštatovaním, že sťažovateľka síce namietala porušenie svojho základného práva, ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu jej uplatnenému právu. V okolnostiach tohto prípadu si najvyšší súd nesplnil povinnosť orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu, ale nahradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnou. Tým mal podľa sťažovateľky najvyšší súd porušiť ňou označené základné práva.

Sťažovateľka žiadala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „z dôvodu, že   samé   rozhodnutie   o   porušení   jeho   základného   práva   v   okolnostiach   prípadu   nemá povahu dostatočnej satisfakcie. Sťažovateľka utrpela ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti   a   krivdy,   že   napriek   právnej   istote   zdanlivo   zaručenej   každému prostredníctvom   záruk   obsiahnutých   v zásadách   materiálneho   právneho   štátu,   Národná banka Slovenska v konaní o dohľade nad ním tieto záruky porušila. Kým sa sťažovateľka obrátila na Najvyšší súd SR, aby zjednal nápravu a zabezpečil jej ochranu porušených základných práv, namiesto ochrany sa dočkala ďalšieho porušenia základných práv.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia 5 Sž 77/2008 zo dňa 13. apríla 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Sž 77/2008 zo dňa 13. apríla 2010 sa ruší.

3. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho   základného   práva   primerané   finančné zadosťučinenie 2.000 (slovom dvetisíc) euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 euro, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. D. B., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   platbu   vykoná   na   číslo   účtu,   ktorý   jej   JUDr.   D.   B. uvedie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 77/2008 z 13. apríla 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 77/2008 z 13. apríla 2010, ktorým konanie o žalobe sťažovateľky zastavil, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV.   ÚS   100/04,   IV.   ÚS   42/06).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k   tomuto   súdu ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   mala   priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 77/2008 z 13. apríla 2010 vyplýva, že ním bolo   zastavené   konanie   o   žalobe   sťažovateľky   proti   národnej   banke   o   preskúmanie rozhodnutia   č.   GUV-588/2008-38   z   5.   augusta   2008.   Z   odôvodnenia   najvyššieho   súdu vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutie   národnej   banky,   ktorým   bola   zamietnutá   námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3 OSP, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných   subjektívnych   práv   sťažovateľky,   a   predmetné   rozhodnutie   preto   nie   je preskúmateľné v správnom súdnictve. Rozhodnutie o námietke zaujatosti sa preveruje iba z toho   hľadiska,   či   osoba   poverená   výkonom   dohľadu   nie   je   zaujatá,   pričom   bolo rozhodnuté iba o procesných právach. Preto ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu na mieste zo strany národnej banky podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade nad finančným trhom. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp.   zn. II. ÚS 143/02 a III. ÚS 138/03 a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste národnou bankou nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 OSP, a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie národnej banky vo vzťahu k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej banky treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.   Z   dosiaľ   uvedeného   možno   konštatovať,   že   zastavením   konania   o   žalobe sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010