znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 393/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Svidník   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Cb 69/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2008 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 69/97.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo: „V konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 7 Cb 69/97 o stanovenie povinnosti zhotoviť vec, podal sťažovateľ ako žalobca v 1. rade, spolu s Ing. A. K., ako podieloví spoluvlastníci stavby - administratívnej budovy firmy K. - stojacej na parc. 442 KN v k. ú. G., žalobu dňa 18. 4. 1997. O tejto žalobe rozhodol OS Svidník rozsudkom z 15. 4. 2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom KS Prešov, č. 2 Cob 39/2004-410 z 18. 6. 2008. Navrhovateľ prevzal rozsudok 30. 7. 2008...“

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   opísal   chronológiu   úkonov,   ktoré   súdy v napadnutom   konaní   vykonali,   poukázal   na   jednotlivé   obdobia   nečinnosti   alebo neefektívnej činnosti označených súdov a uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„Predmetný spor, ktorý bol rozhodnutý až po viac ako 11 rokoch, nebol právne ani skutkovo zložitý. Išlo o bežný spor, ktorý pri riadnom prístupe zo strany súdov mohol a mal byť   ukončený   skôr   ako   po   vyše   11   rokoch.   Súd   bol   povinný   viesť   konanie   tak,   aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom, konanie viesť efektívne s jasnou koncepciou toho, čo je pre urýchlené rozhodnutie bez prieťahov a v primeranej lehote potrebné. Počas celého tohto   obdobia   bol   sťažovateľ   vystavený   stresu,   spôsobenému   stavom   neistoty   a   z   toho vyplývajúceho   stavu   nedôvery   v   spravodlivosť   konania,   ale   aj   stavu   neistoty   a   strachu z výšky trov konania, ktoré neefektívnym vedením sporu zo strany súdov a predlžovaním konania narastali. Pri efektívnom vedení sporu by trovy konania mohli byť podstatne nižšie a   vec   mohla   byť   ukončená   podstatne   skôr,   hlavne,   ak   by   súd   ustanovil   znalca   nie   až v r. 2007....

V   konkrétnej   veci   je   opodstatnené   aj   poskytnutie   primeraného   finančného zadosťučinenia,   nakoľko   sťažovateľ   bol   11   rokov   v   stave   právnej   neistoty   spôsobenej činnosťou, resp. nečinnosťou súdov. Počas tohto obdobia sťažovateľ nemohol nehnuteľnosť užívať a nemôže tak ani doteraz. V tomto prípade iba samotné deklarovanie porušenia základného práva sťažovateľa nie je dostatočným zabezpečením jeho základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.

Z uvedených dôvodov preto žiadame aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, z ktorých, vzhľadom k tomu, že prieťahy spôsobili obidva súdy, navrhujeme zaviazať na zaplatenie každý súd po 50.000,- Sk.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody navrhujeme, aby Ústavný súd po prísl. konaní vydal tento nález:

Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník a Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 69/97 porušené bolo.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   zadosťučinenie   v   sume   100.000,-   Sk,   ktoré   je povinný zaplatiť odporca v 1. rade vo výške 50.000,- Sk a odporca v 2. rade vo výške 50.000,- Sk, každý do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Odporcovia   v   1.   a   v   2.rade   sú   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu vo výške 9.933,- Sk (2x3.176,- Sk x 1,5 + 2x190,- Sk paušál + 25,- Sk ) do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 69/97.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   začala   v okolnostiach danej   veci   plynúť   dňom,   keď   sa   sťažovateľ   „dozvedel“   o zbytočných   prieťahoch,   teda o „inom   zásahu“   okresného   súdu,   ktorého   označil   za   účastníka   tohto   konania.   Keďže v napadnutom   konaní   -   ako   to   sám   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol   - „na pojednávaní 15. 4. 2004 bol vyhlásený rozsudok“, sťažovateľ sa o namietaných zbytočných prieťahoch   pred   okresným   súdom   mohol   dozvedieť   najneskôr   v   uvedený   deň.   Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu v čase (30. septembra 2008), keď už uplynula   lehota   ustanovená   v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ústavný   súd   sa   už nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti.   Z uvedených dôvodov   bolo   treba   sťažnosť   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   posúdiť   ako   návrh   podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   krajským   súdom skončené 18. júna 2008, pričom sťažovateľ prevzal rozsudok krajského súdu 30. júla 2008. Sťažovateľ   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním z 30. septembra 2008, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na krajskom súde,   ktorý   sťažovateľ   tiež   označil   za   účastníka   konania,   už netrvalo   a   konanie   o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred okresným súdom a krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti podanej ústavnému súdu aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky   na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného, resp. krajského súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ - ktorý je kvalifikovane právne zastúpený - sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo treba jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom   na všetky uvedené skutočnosti   ústavný súd podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2008