znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 392/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnejspoločnosti LABAŠ s. r. o., Textilná 1, Košice, zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁNLaw   firm   s.   r.   o.,   Kmeťova   26,   Košice,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľkaa advokátka JUDr. Klaudia Azariová, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konanívedenom pod sp. zn. 29 CbZm 31/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 29 Zm 23/2014),a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   LABAŠ   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e : I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2015osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LABAŠ s. r. o., Textilná 1, Košice (ďalejlen „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁNLaw   firm   s.   r.   o.,   Kmeťova   26,   Košice,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľkaa advokátka JUDr. Klaudia Azariová, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 29 CbZm 31/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala15. augusta 2014   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu,ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 14 186,86 € s príslušenstvom proti odporcom v 1. až3. rade z titulu neuhradených faktúr za odobratý tovar.

Podľa sťažovateľky je „celé konanie... vedené v neprimeranej časovej dĺžke, čo je v priamom   rozpore   so   zásadou   právnej   istoty,   práva   na   spravodlivý   súdny   proces bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednenia veci v primeranej lehote.... celé konanie až doteraz, je zbytočne zdĺhavé, nehospodárne a neefektívne, a to bez preukázania závažného   dôvodu,   či   potreby   vykonania   konkrétneho   dôkazu.   Konanie   nevedie k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej a Okresný súd Košice I bez toho, aby najprv vydal zmenkový platobný rozkaz, alebo aspoň vyzval navrhovateľa na opravu chýb v návrhu podľa § 43 ods. 1 O. s. p. nariadil pojednávanie, čím značnou mierou spôsobil zbytočné prieťahy v tomto konaní a znížil reálnu vymožiteľnosť žalovanej sumy.“.

Sťažovateľka tvrdí, že 24. marca 2015 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť napostup okresného súdu v napadnutom konaní pre porušenie práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).Z odpovede predsedu okresného súdu z 23. apríla 2015 má podľa sťažovateľky vyplývať,že jej   sťažnosť   bola   dôvodná,   vzhľadom   na   to,   že   v   odpovedi   sa   konštatuje   nečinnosťokresného súdu od podania návrhu 15. augusta 2014 do 15. decembra 2014.

V súvislosti s kritériami, podľa ktorých ústavný súd skúma, či v konkrétnom prípadebolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,sťažovateľka uvádza:

„Uplatnenie   nároku   vyplývajúceho   zo   zmenky   je   súčasťou   štandardnej   agendy zmenkových súdov a existuje k tejto otázke ustálená judikatúra. Úlohou súdu je nastoliť právnu istotu v predmetnej veci. A nie je možné akceptovať dobu, počas ktorej Okresný súd Košice I ani len nevyzval navrhovateľa na úhradu súdneho poplatku aj napriek mnohým telefonickým dopytom a urgenciám zo strany právneho zástupcu navrhovateľa. Aj podľa názoru sťažovateľa nie je vec právne ani skutkovo zložitá, preto nie je možné ospravedlniť dobu,   počas   ktorej   mal   Okresný   súd   Košice   I vo   veci   konať   a právoplatne   rozhodnúť. Okresný súd Košice I postupoval neracionálne a zmätočne, v uvedenom konaní spočiatku nekonal   vôbec,   keď   osem   mesiacov   ani   len   nevyzval   navrhovateľa   na   úhradu   súdneho poplatku   a následne   bez   toho,   aby   vydal   zmenkový   platobný   rozkaz   alebo   vyzval navrhovateľa na opravu chýb v návrhu nariadil pojednávanie, čím podľa názoru sťažovateľa konal zmätočne. Poukazujeme na skutočnosť, že predmetné konanie trvá odo dňa podania návrhu už viac ako 9 mesiacov, čo vzhľadom na to, že sa uplatňuje nárok zo zmenky a na skutočnosť,   že   postupným   plynutím   času   sa   znižuje   reálna   vymožiteľnosť   nároku   voči žalovaným je neprimeraný časový úsek.“

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že „konanie   Okresného   súdu   Košice   I nesmeruje... k právoplatnému skončeniu konania, ale naopak, konanie bezdôvodne predlžuje a odďaľuje tým poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci. Ako vyplýva z chronológie tejto sťažnosti, v postupe Okresného súdu Košice I je obdobie, kedy nevykonáva žiadnu aktivitu smerujúcu k skončeniu   konania   alebo   nevykonáva   dostatočne   potrebnú   aktivitu   a úkony   na právoplatné skončenie veci samej.“.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,čo odôvodňuje   takto: „Priznanie   finančného   zadosťučinenia   by   predstavovalo pre sťažovateľa aspoň čiastočnú satisfakciu za ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku toho, že konanie Okresného súdu Košice I je v neprimeranej časovej dĺžke, čím dochádza k reálnej nevymožiteľnosti uplatňovanej sumy, čo je v priamom rozpore so zásadou právnej istoty, práva na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a základné   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 CbZm/31/2014 bolo porušené.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   CbZm/31/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,00 Eur (desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   konania   v sume   355,72   €   (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktoré je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   došlok porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istotydochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelianamietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrouvyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takútosťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľačl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ktorý   vzhľadomna subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiťpred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konanípotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplneníniektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniachzdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy ajdisciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a §118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že„Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   vkonaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán,ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetkyskutočnosti.“.   Napokon   podľa   §   64   ods.   3   zákona   o   súdoch   „Ak   orgán   poverenývybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrenína   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   vočizodpovedným osobám dôsledky.“.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd uvádza, že v reakcii na niektoré rozhodnutiaEurópskeho   súdu   pre   ľudské   práva   korigoval   v   ostatnom   období   svoju   judikatúru   tak,že na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdochna orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá, ale len v prípadoch, keď dĺžkanamietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu je už prima facie zjavneneprimeraná   (napr.   IV.   ÚS   26/2012,   IV.   ÚS   93/2012).   V   konkrétnych   okolnostiachposudzovanej veci o zjavne neprimeranú doterajšiu dĺžku konania nejde.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, žeak orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí toviesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sadoterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestorna prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčinenéhonečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľky podľa § 62 a nasl.zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jej základného práva,zakladá   to   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie   sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   §   62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   predsedovi   okresného   súdudoručila 24. marca 2015.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 35/2015 z 23. apríla 2015 v reakciina sťažnosť podanú sťažovateľkou v súlade s § 62 a nasl. zákona o súdoch vyplynuli tieto prevec rozhodné skutočnosti:

Dňa 15. augusta 2014 bol okresnému súdu doručený návrh na vydanie zmenkovéhoplatobného rozkazu. Vec bola 15. decembra 2014 preradená do súdneho registra CbZmz dôvodu, že nebola predložená zmenka voči odporcom v 1. až 3. rade, nebol vykonateľnýpetit týkajúci sa úrokov z omeškania a nebol predložený originál plnej moci na zastupovaniev konaní pred okresným súdom. Okresný súd následne 9. apríla 2015 vyzval právnehozástupcu sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh. Dňa 20. apríla 2015zákonný sudca v napadnutom konaní nariadil pojednávanie na 18. jún 2015.

Z prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v napadnutom   konaní   vyplýva,že okresný súd síce bol po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu dlhší čas nečinný,avšak po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu začal vo veci intenzívne konať, t. j.prostredníctvom   tejto   sťažnosti   sa   zabezpečila   efektívna   ochrana   základného   právasťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené   skutočnosti   zakladajú   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavneneopodstatnenej. Na podporu tohto záveru ústavný súd vzal do úvahy aj doterajšiu celkovúdĺžku napadnutého konania. Vo svojej ustálenej judikatúre totiž ústavný súd opakovaneuvádza, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sa namieta porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konanípred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalovôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Obdobne z judikatúry ústavného súdu vyplýva, ženie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   stabilne   vyjadrovaného   v porovnateľných   veciachv zásade nemožno postup okresného súdu v konaní, od ktorého začatia neuplynul ani jedenrok (15. august 2014), počas ktorého sa už začalo konať o veci samej, považovať za takýpostup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48ods. 2 ústavy, resp. ako porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť,že   nič   nebráni   sťažovateľke   obrátiť   sa   na   ústavný   súd   s   opätovnou   sťažnosťouza predpokladu, že ďalší postup okresného súdu v napadnutom konaní nebude smerovaťplynule a efektívne k jeho právoplatnému skončeniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015