SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 392/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti LABAŠ s. r. o., Textilná 1, Košice, zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁNLaw firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľkaa advokátka JUDr. Klaudia Azariová, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konanívedenom pod sp. zn. 29 CbZm 31/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 29 Zm 23/2014),a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti LABAŠ s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e : I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2015osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LABAŠ s. r. o., Textilná 1, Košice (ďalejlen „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁNLaw firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľkaa advokátka JUDr. Klaudia Azariová, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 29 CbZm 31/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala15. augusta 2014 okresnému súdu návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu,ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 14 186,86 € s príslušenstvom proti odporcom v 1. až3. rade z titulu neuhradených faktúr za odobratý tovar.
Podľa sťažovateľky je „celé konanie... vedené v neprimeranej časovej dĺžke, čo je v priamom rozpore so zásadou právnej istoty, práva na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednenia veci v primeranej lehote.... celé konanie až doteraz, je zbytočne zdĺhavé, nehospodárne a neefektívne, a to bez preukázania závažného dôvodu, či potreby vykonania konkrétneho dôkazu. Konanie nevedie k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej a Okresný súd Košice I bez toho, aby najprv vydal zmenkový platobný rozkaz, alebo aspoň vyzval navrhovateľa na opravu chýb v návrhu podľa § 43 ods. 1 O. s. p. nariadil pojednávanie, čím značnou mierou spôsobil zbytočné prieťahy v tomto konaní a znížil reálnu vymožiteľnosť žalovanej sumy.“.
Sťažovateľka tvrdí, že 24. marca 2015 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť napostup okresného súdu v napadnutom konaní pre porušenie práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).Z odpovede predsedu okresného súdu z 23. apríla 2015 má podľa sťažovateľky vyplývať,že jej sťažnosť bola dôvodná, vzhľadom na to, že v odpovedi sa konštatuje nečinnosťokresného súdu od podania návrhu 15. augusta 2014 do 15. decembra 2014.
V súvislosti s kritériami, podľa ktorých ústavný súd skúma, či v konkrétnom prípadebolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,sťažovateľka uvádza:
„Uplatnenie nároku vyplývajúceho zo zmenky je súčasťou štandardnej agendy zmenkových súdov a existuje k tejto otázke ustálená judikatúra. Úlohou súdu je nastoliť právnu istotu v predmetnej veci. A nie je možné akceptovať dobu, počas ktorej Okresný súd Košice I ani len nevyzval navrhovateľa na úhradu súdneho poplatku aj napriek mnohým telefonickým dopytom a urgenciám zo strany právneho zástupcu navrhovateľa. Aj podľa názoru sťažovateľa nie je vec právne ani skutkovo zložitá, preto nie je možné ospravedlniť dobu, počas ktorej mal Okresný súd Košice I vo veci konať a právoplatne rozhodnúť. Okresný súd Košice I postupoval neracionálne a zmätočne, v uvedenom konaní spočiatku nekonal vôbec, keď osem mesiacov ani len nevyzval navrhovateľa na úhradu súdneho poplatku a následne bez toho, aby vydal zmenkový platobný rozkaz alebo vyzval navrhovateľa na opravu chýb v návrhu nariadil pojednávanie, čím podľa názoru sťažovateľa konal zmätočne. Poukazujeme na skutočnosť, že predmetné konanie trvá odo dňa podania návrhu už viac ako 9 mesiacov, čo vzhľadom na to, že sa uplatňuje nárok zo zmenky a na skutočnosť, že postupným plynutím času sa znižuje reálna vymožiteľnosť nároku voči žalovaným je neprimeraný časový úsek.“
Sťažovateľka je presvedčená, že „konanie Okresného súdu Košice I nesmeruje... k právoplatnému skončeniu konania, ale naopak, konanie bezdôvodne predlžuje a odďaľuje tým poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci. Ako vyplýva z chronológie tejto sťažnosti, v postupe Okresného súdu Košice I je obdobie, kedy nevykonáva žiadnu aktivitu smerujúcu k skončeniu konania alebo nevykonáva dostatočne potrebnú aktivitu a úkony na právoplatné skončenie veci samej.“.
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia,čo odôvodňuje takto: „Priznanie finančného zadosťučinenia by predstavovalo pre sťažovateľa aspoň čiastočnú satisfakciu za ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku toho, že konanie Okresného súdu Košice I je v neprimeranej časovej dĺžke, čím dochádza k reálnej nevymožiteľnosti uplatňovanej sumy, čo je v priamom rozpore so zásadou právnej istoty, práva na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 CbZm/31/2014 bolo porušené.
2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 CbZm/31/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,00 Eur (desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov), ktoré je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlok porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istotydochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
V konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelianamietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrouvyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takútosťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadomna subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiťpred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konanípotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniachzdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy ajdisciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a §118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy vkonaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán,ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetkyskutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverenývybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrenína odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky vočizodpovedným osobám dôsledky.“.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd uvádza, že v reakcii na niektoré rozhodnutiaEurópskeho súdu pre ľudské práva korigoval v ostatnom období svoju judikatúru tak,že na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdochna orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá, ale len v prípadoch, keď dĺžkanamietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu je už prima facie zjavneneprimeraná (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012). V konkrétnych okolnostiachposudzovanej veci o zjavne neprimeranú doterajšiu dĺžku konania nejde.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, žeak orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí toviesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sadoterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestorna prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčinenéhonečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).
V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľky podľa § 62 a nasl.zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jej základného práva,zakladá to podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnostiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdudoručila 24. marca 2015.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 35/2015 z 23. apríla 2015 v reakciina sťažnosť podanú sťažovateľkou v súlade s § 62 a nasl. zákona o súdoch vyplynuli tieto prevec rozhodné skutočnosti:
Dňa 15. augusta 2014 bol okresnému súdu doručený návrh na vydanie zmenkovéhoplatobného rozkazu. Vec bola 15. decembra 2014 preradená do súdneho registra CbZmz dôvodu, že nebola predložená zmenka voči odporcom v 1. až 3. rade, nebol vykonateľnýpetit týkajúci sa úrokov z omeškania a nebol predložený originál plnej moci na zastupovaniev konaní pred okresným súdom. Okresný súd následne 9. apríla 2015 vyzval právnehozástupcu sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh. Dňa 20. apríla 2015zákonný sudca v napadnutom konaní nariadil pojednávanie na 18. jún 2015.
Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva,že okresný súd síce bol po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu dlhší čas nečinný,avšak po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu začal vo veci intenzívne konať, t. j.prostredníctvom tejto sťažnosti sa zabezpečila efektívna ochrana základného právasťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavneneopodstatnenej. Na podporu tohto záveru ústavný súd vzal do úvahy aj doterajšiu celkovúdĺžku napadnutého konania. Vo svojej ustálenej judikatúre totiž ústavný súd opakovaneuvádza, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sa namieta porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konanípred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalovôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Obdobne z judikatúry ústavného súdu vyplýva, ženie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03).
Podľa názoru ústavného súdu stabilne vyjadrovaného v porovnateľných veciachv zásade nemožno postup okresného súdu v konaní, od ktorého začatia neuplynul ani jedenrok (15. august 2014), počas ktorého sa už začalo konať o veci samej, považovať za takýpostup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48ods. 2 ústavy, resp. ako porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť,že nič nebráni sťažovateľke obrátiť sa na ústavný súd s opätovnou sťažnosťouza predpokladu, že ďalší postup okresného súdu v napadnutom konaní nebude smerovaťplynule a efektívne k jeho právoplatnému skončeniu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015