znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 392/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   S.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Darinou   Solárovou,   Škultétyho   3,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 557/2013 a jeho rozsudkom z 18. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. S. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2014 doručená sťažnosť L. S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 557/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 18. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou doručenou   Okresnému   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   21.   novembra   2012 doplnenou 15. februára 2013 a 4. júna 2013 domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou bližšie   v žalobe   špecifikovanej   nehnuteľnosti,   a zároveň   určenia,   že   zmluva   o pôžičke z 10. apríla   2007   uzavretá   medzi   sťažovateľkou   a žalovaným   v 3.   rade   je   absolútne neplatná, že zmluva o pôžičke z 15. augusta 2007 uzavretá medzi ňou a žalovaným v 2. rade je   neplatná   a že   lízingová   zmluva   z 13.   novembra   2007   uzavretá   taktiež   medzi   ňou a žalovaným v 2. rade je neplatná (ďalej len „žaloba“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 324/2012 zo 4. júna 2012 (ďalej len „rozsudok zo 4. júna 2012“) konanie v častiach o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke z 10. apríla 2007 a z 15. augusta 2007 a o určenie neplatnosti   lízingovej   zmluvy   z 13.   novembra   2007   zastavil   a vo   zvyšnej   časti   žalobu zamietol. Krajský súd na základe sťažovateľkou podaného odvolania rozsudok okresného súdu zo 4. júna 2012 potvrdil a odvolacie konanie v časti výroku o neplatnosť lízingovej zmluvy   z 13.   novembra   2007   zastavil   a náhradu   trov   odvolacieho   konania   účastníkom nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza, že „Súdy sa právne nevysporiadali:

- s otázkou neplatnosti, resp. platnosti prevodu nehnuteľností zo sťažovateľky na nebankovú spoločnosť — M., s. r. o. a z nebankovej spoločnosti — žalovaného v 2. rade na žalovanú v 1. rade,

- s otázkou ceny bytu, za akú ho získala žalovaná v 1. rade. Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací sa nevysporiadal ani s týmito otázkami, ani   s   nedostatočným   odôvodnením   súdu   prvého   stupňa   v   otázke   prevodu   nehnuteľností a kúpnej   ceny   za   sporné   nehnuteľnosti.   Krajský   súd   v   Košiciach   sa   nevysporiadal   ani s návrhom   žalobkyne   na   vykonanie   dôkazov   -   výsluchu   svedkov,   ktoré   nemohla   nie   z vlastnej viny v konaní pre súdom prvého stupňa navrhnúť. A to aj napriek tomu, že význam ich výpovede pre vec samu odvolaciemu súdu dostatočným spôsobom odôvodnila. Podľa názoru sťažovateľky, jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s.   p.   Správnemu   postupu   odvolacieho   súdu   by   totiž   zodpovedalo,   keby   bol   doplnil dokazovanie vykonaním navrhnutých výsluchov, a to buď na odvolacom pojednávaní, alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa s vytvorením možnosti účastníkov sa k nemu vyjadriť, alebo aby v odôvodnení svojho rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré nie je potrebné tento dôkaz vykonať.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 Co/557/2013 porušil základné právo sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to tým spôsobom, že jej odňal možnosť konať pre súdom a čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv na to, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jej občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd SR rozhodnutie oboch súdov zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   vyplatiť   sťažovateľke   trovy   právnych   služieb vo výške 284,08 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 5. mája 2014 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 467/2013).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie (5. mája 2014) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (m.   m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky uplatnením zásady ratione temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014