znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 392/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1755/2011, sp. zn. Rvp 1775/2011, sp. zn. Rvp 1785/2011, sp. zn. Rvp 1819/2011 a sp. zn. Rvp 1820/2011, vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41 CoE 44/2011   z   8.   marca   2011,   sp.   zn.   17   CoE   77/2011 z 30. marca 2011, sp. zn. 14 CoE 420/2010 zo 7. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 39/2011 z 31. marca 2011 a sp. zn. 17 CoE 323/2010 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 1755/2011,   sp.   zn. Rvp 1775/2011, sp. zn. Rvp 1785/2011, sp. zn. Rvp 1819/2011 a sp. zn. Rvp 1820/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1755/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. júla 2011, 15. júla 2011 a 18. júla 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE 44/2011   z 8. marca   2011,   sp.   zn.   17   CoE   77/2011   z   30.   marca   2011,   sp.   zn.   14   CoE 420/2010 zo 7. marca 2011, sp. zn. 17 CoE 39/2011 z 31. marca 2011 a sp. zn. 17 CoE 323/2010 z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od 3. júna 2005 do 27. februára 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € až 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   v deviatich   mesačných   splátkach   (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1755/2011), v dvanástich mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 1775/2011 a sp. zn. Rvp 1820/2011), v jedenástich mesačných splátkach (vec vedená   pod sp.   zn. Rvp   1785/2011)   a v šiestich   mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1819/2011). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1755/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   zriadeným   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „rozhodcovský   súd“),   a dlžník   bol rozhodcovským   nálezom   právoplatne   zaviazaný   na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 29. júna 2006 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 10. septembra 2006 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) 29. januára   2007   začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne uznesením   č.   k.   3   Er   1392/2006-31   z   8.   októbra   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 41 CoE 44/2011 z 8. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1775/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne   zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu   zo zmluvy. Dňa   15.   novembra   2007   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 27. februára 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 20. marca 2008 začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 2 Er 380/2008-24 z 24. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 77/2011 z 30. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1785/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne   zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu   zo zmluvy. Dňa   13.   decembra   2007   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 11. marca 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. apríla 2008 začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 1 Er 448/2008-18 z 24. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE 420/2010 zo 7. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

4.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1819/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne zaviazaný na zaplatenie dlhu zo zmluvy. Dňa 13. apríla 2006 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 10. februára 2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   26.   februára   2008 začal nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 1 Er 300/2008-20 z 24. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 39/2011 z 31. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

5.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1820/2011   sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom a dlžník bol rozhodcovským nálezom právoplatne   zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu   zo zmluvy. Dňa   18.   decembra   2008   sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 18. februára 2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom 23. marca 2009 začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 1 Er 296/2009-21 z 23. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 323/2010 z 31. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti namietala, že „okresný súd z vlastného podnetu... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.... Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a   ústavou   garantovanú   rovnosť   strán,   keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného   z účastníkov   exekúcie   na   úkor   sťažovateľa,   ktorý zahájením   konania   stratil   právnu   istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok, nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a následným   zahájením   núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Podľa   sťažovateľky: „Ďalším   porušením   práva   sťažovateľa   okresným   súdom a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.“

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka v napadnutých   uzneseniach   krajského   súdu   zároveň   aj   porušenie   práva   pokojne   užívať majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva,   na   ktorý   sťažovateľke   vznikol   nárok   na   základe   zmluvy   o úvere   a ktorý   bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 1755/2011,   sp.   zn.   Rvp   1775/2011,   sp.   zn.   Rvp   1785/2011,   sp.   zn. Rvp 1819/2011 a sp. zn. Rvp 1820/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového súdu o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe rozhodcovského rozsudku.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami neprípustne zasiahol do jej práva na spravodlivý proces tým, že verifikoval zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   bez   toho,   aby   sa   sťažovateľka   mala možnosť k nemu vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

2.1. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach,   ktorý   spočíva   v tom,   či   krajský   súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto   štádiu   konania prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutiami okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekúcie založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to vzhľadom na zistenie, že   rozhodcovský   rozsudok,   ktorý   bol   v označených   veciach   exekučným   titulom,   nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu na konanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorej účinky spôsobujú   značnú   nerovnováhu   medzi   právami   a povinnosťami   zmluvných   strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní: „Nakoľko   neprijateľná   rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, v danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 ZoKR v spojení s § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti...“

Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   aj   vo   vzťahu k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkom. Krajský súd správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení v nadväznosti na ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   aplikoval   na   jeho   posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníkov ako spotrebiteľov ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou, vopred stanovenie   konkrétneho   rozhodcovského   súdu   na   konanie.   Pokiaľ   je   teda   právomoc rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní,   je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský   rozsudok   ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom   a nemôže   byť   spôsobilým   exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný   v exekučnom konaní.

Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo   a zároveň   povinnosť   preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   (teda podmienky materiálnej, ako aj formálnej vykonateľnosti exekučného titulu) nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania,   a nielen   pred   vydaním poverenia,   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva možnosť súdu zastaviť exekučné konanie,   ak   to   vyplýva   z ustanovení   Exekučného   poriadku   alebo   osobitného   zákona. Takýmto zákonom bol v okolnostiach posudzovaných prípadov sťažovateľky nepochybne zákon   o rozhodcovskom   konaní,   ktorý   v ustanovení   §   45   ods.   1   písm.   c)   v spojení s ustanovením   §   45   ods.   2   zaväzuje   súd   zastaviť   prebiehajúce   exekučné   konanie,   ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   je   oprávnený   a zároveň   povinný   skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci   vyplýva,   že   ak všeobecný   súd   (v   danom   prípade   okresný   súd)   je podľa zákona   oprávnený   rozhodnúť   aj   bez   návrhu,   t.   j.   ex   offo,   urobí   tak   aj   bez   vyjadrenia účastníkov   konania,   pričom   neprichádza   do   úvahy   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého   procesu,   ako   je   kontradiktórnosť   či   rovnosť   zbraní,   ktorých   porušenie sťažovateľka   namietala.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

2.2. K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   v spojení s uzneseniami   prvostupňového   súdu   dospel   k   záveru,   že   z odôvodnenia   napadnutých uznesení nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, že zastavením exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z okolností   prípadov   sťažovateľky   vyplýva,   že   posudzovaná   bola   len   platnosť rozhodcovských   nálezov,   ktorými   boli   dlžníci   zaviazaní   zaplatiť   dlh   vyplývajúci z úverových   zmlúv.   Aj   keď   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia príslušného   okresného   súdu,   ktorými   boli   exekúcie   zastavené   z   dôvodu   neplatnosti exekučného   titulu   (a   tým   absencie   jedného   z predpokladov   exekúcie),   uvedené   nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom zaručeným v čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011