znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 392/06-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., H., Česká republika a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 130/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 85/99), a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   -   S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 10 C 130/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 85/99) p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo akad. mal. a soch. M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 10 C 130/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 85/99) p o r u š e n é   b o l o.

3.   Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 130/01 konať bez zbytočných prieťahov.

4. JUDr. Ing. D. Ď. - S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk (slovom   deväťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Akad.   mal.   a   soch.   M.   T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume 90 000 Sk   (slovom   deväťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Bratislava III je p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. - S. a akad. mal.   a soch.   M.   T.   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   9 980 Sk   (slovom deväťtisícdeväťstoosemdesiat   slovenských   korún)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2006 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., H., Česká republika a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej aj „sťažovateľ“, „sťažovateľka“ alebo „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 10 C 130/01 (pôvodne vedenom pod sp.   zn. 10 C 85/99).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa v namietanom konaní domáhali vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, ako aj vypratania nehnuteľností a vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:

«Sťažovatelia podali dňa 17. 12. 1999 na Okresnom súde Bratislava III. žalobný návrh na začatie konania, o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu absolútne neplatného, ako aj vypratanie nehnuteľností.

Návrhom sa sťažovatelia domáhajú, aby súd vyslovil neplatnosť právneho úkonu absolútne neplatného.

Príslušnosť Okresného súdu Bratislava III. je daná podľa §§ 9 ods. 1 a 88 ods. 1 písm. h) O. s. p.

Toto konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 10 C 85/99. NS   SR   Uznesením   sp.   zn.   Ndob   141/01-78   rozhodol,   že   „Vecne   príslušným   súdom   na prejednanie   veci   je   Okresný   súd   Bratislava   III.“   Po   vrátení   spisu   Okresnému   súdu Bratislava III., bola spisu pridelená sp. zn. 10 C 130/01.

Písomným podaním zo dňa 9. 3. 2000, sťažovatelia v zastúpení advokátom žiadali vysvetlenie, prečo sa vo veci nekoná.

Opakovane dňa 12. 6. 2000 sme žiadali, aby súd vytýčil termín pojednávania. Na naše podania sme obdržali od podpredsedu Okresného súdu Bratislava III. odpoveď, že sudkyňa,   ktorá   vec   pojednáva   a rozhoduje,   úpravou   zo   dňa   12.   6.   2000   doručovala rovnopisy návrhu odporcom v 1. a 2. rade s výzvou na vyjadrenie sa v lehote 14 dní... Do dnešného dňa sme neobdržali žiadne vyjadrenie odporcov, ktorým by sa vyjadrili k podanému návrhu.

Dňa 29. 9. 2000 sme obdržali od súdu, že vec odstupuje na konanie Krajskému súdu v Bratislave.

S postúpením   sporu   Krajskému   súdu   sme   nesúhlasili,   čo   sme   písomne   oznámili Okresnému súdu dňa 10. 10. 2000...

S postúpením   spisu   nesúhlasil   Krajský   súd   a vec   odstúpil   na   rozhodnutie Najvyššiemu súdu. NS SR Uznesením sp. zn. Ndob 141/01-78 dňa 24. 1. 2001 rozhodol, že príslušným súdom konať vo veci je Okresný súd Bratislava III...

Po obdržaní rozhodnutia NS dňa 4. 7. 2001 sme opakovane žiadali, aby súd vo veci čo v najkratšom čase vytýčil pojednávanie, alebo aby oznámil prekážky pre ktoré súd vo veci nekoná. Na túto žiadosť sme opakovane nedostali odpoveď...

Temer po 3 rokoch, sme obdržali od súdu výzvu na zaplatenie súdneho poplatku v čiastke 500.- Sk, ktorý poplatok sme uhradili dňa 12. 12. 2002...

S poľutovaním musíme konštatovať, že súd vo veci do dnešného dňa ešte nekonal čo nevieme iným spôsobom vyjadriť, ako bezdôvodné prieťahy v súdnom konaní.»

Sťažovatelia   sa   ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   v súvislosti   s označeným   konaním   viackrát   domáhali   nariadenia termínu   pojednávania (napr.   žiadosti   z 12.   júna   2000,   4.   júla   2001,   14.   februára   2002) a vysvetlenia,   prečo   okresný   súd   v danej   veci   nekoná.   Fotokópie   uvedených   podaní predložili sťažovatelia ústavnému súdu v prílohách k sťažnosti.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Okresný súd Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 130/01 porušil právo sťažovateľa v 1. rade: JUDr. Ing. D. Ď. - S. H... a sťažovateľky v 2. rade: Akad. mal. a soch. M. T., B., aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 130/01 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

JUDr.   Ing.   D.   Ď.   a Akad.   mal.   a soch.   M.   T.   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie každému vo výške 350 000.- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 9.980.- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“ Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval   a uznesením č.   k. II.   ÚS 392/06-15 z 22. novembra 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľov   a predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   18.   januára 2007 spolu s pripojeným vyjadrením zákonnej sudkyne k danej veci, v ktorom okrem iného uviedla, že v predmetnej veci boli úkony robené tak, ako vyplývajú z obsahu samotného spisu. Ako dlhoročnej sudkyni okresného súdu (od roku 1984) jej však bol prideľovaný nový nápad aj počas jej dlhodobej práceneschopnosti, často pracovala aj ako zastupujúca sudkyňa. Navyše od roku   1996   sudkyňa pracuje so   zapisovateľkami, resp.   asistentkami „... s najnižšou úrovňou práce“ a nepriaznivou okolnosťou je aj časté striedanie vyšších súdnych úradníkov a asistentiek. Predseda okresného súdu zároveň vo svojom vyjadrení uviedol: „Ku   skutkovým   okolnostiam   udávaným   v ústavnej   sťažnosti   JUDr.   Ing.   D.   Ď. nemám   vecné   námietky.   Po   podaní   ústavnej   sťažnosti   boli   vo   veci   vytýčené   termíny pojednávania a to dňa 3. 10. 2006 a následne dňa 14. 11. 2006.“

Sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a prijal   na   ďalšie   konanie   II.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom   IV.   senátu. Vzhľadom na to, vo veci samej o sťažnosti sťažovateľov rozhodoval IV. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   dohovoru   okresným   súdom   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 130/01.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu   vo veci. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   ku zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníkov konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom   konania   je   návrh   na   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   a vypratanie nehnuteľností, teda po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že doterajší priebeh konania nesignalizuje ani to, že by predmetná vec bola zložitá z faktického hľadiska.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo ku zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia   prispeli   ku   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   naopak,   viacerými   žiadosťami o nariadenie   pojednávania   a   vysvetlenie   nečinnosti   okresného   súdu   dali   najavo nespokojnosť   s doterajším   priebehom   priebehu   konania   a domáhali   sa   účinnej   ochrany svojich práv.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04).

Sťažovatelia   podali   17.   decembra   1999   okresnému   súdu   návrh   na   vyslovenie neplatnosti   právneho   úkonu   a vypratanie   nehnuteľnosti,   ktorému   bola   pridelená   sp.   zn. 10 C 85/99. Zákonná sudkyňa vydala 12. júna 2000 pokyn na doručenie návrhu odporcom na vyjadrenie a pokyn na vyžiadanie spisov sp. zn. 22 Cb 21/96 a 27 S 17/98 z Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Okresný súd postúpil posudzovaný spis 27. septembra 2000 krajskému súdu ako vecne   príslušnému, pričom   sťažovateľ   v liste   z 10.   októbra 2000   vyslovil   svoj   nesúhlas s postúpením veci. Krajský súd pre nesúhlas s postúpením veci predložil spis 28. februára 2001 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o určení vecnej príslušnosti. Najvyšší súd uznesením č. k. Ndob 141/01-78 z 24. apríla 2001 rozhodol   o   vecnej   príslušnosti   okresného   súdu.   Spis   bol   kanceláriou   okresného   súdu 5. septembra 2001 prevedený do registra C a vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 10 C 130/01.

Okresný súd vyzval 4. decembra 2002 sťažovateľov na úhradu súdneho poplatku a 3. mája   2006   vydal   pokyn   na pripojenie   spisov   krajského   súdu   sp.   zn.   22   Cb   21/96, 6 Cbo 62/03   a 81   Cb   80/97   (prípis   vypravený   6.   júna   2006).   Na   prvom   pojednávaní 3. októbra 2006 vypovedali účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 14.   november   2006.   Pojednávanie   14.   novembra   2006   bolo   po   vykonaní   dokazovania uznesením odročené na neurčito za účelom predloženia relevantných listinných dôkazov. Okresný súd vydal 27. novembra 2006 pokyn na vyžiadanie spisu zo súdneho archívu.

Ústavný   súd   na   základe   predloženého   spisu   zistil,   že   okresný   súd   bol   bez relevantného dôvodu nečinný v obdobiach od 5. septembra 2001 do 4. decembra 2002 a od 4. decembra 2002 do 3. mája 2006, čo hodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.

Ústavný súd na základe svojich zistení dospel k záveru, že v označených obdobiach došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou okresného súdu.

Keďže namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne skončené, ústavný súd   prikázal okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom   pod   sp. zn.   10 C   130/01 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sa zaoberal aj ich žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu,   aby   v konaní   sp.   zn.   10   C   130/01   konal   bez   zbytočných   prieťahov, nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   uplatnenie   tejto   svojej   právomoci   za dostatočné k tomu, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľov priznať im primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie každému   v sume   350   000   Sk   s odôvodnením,   že   od   podania   návrhu   uplynulo   takmer 7 rokov,   boli   ukrátení   na   zisku   z podnikateľskej   činnosti   a trpia   neistotou   v spravodlivý súdny proces, čo má nepriaznivý vplyv aj na ich zdravotný stav.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   ku   zbytočným   prieťahom, zložitosť   veci,   správanie sa   sťažovateľov   ako účastníkov konania, povahu prerokovanej veci, ktorá je predmetom namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre každého zo sťažovateľov v sume 90 000 Sk (slovom deväťdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním   advokátom JUDr.   J. H. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia ich požadovali uhradiť vo výške 9 980 Sk (slovom deväťtisícdeväťstoosemdesiat slovenských korún). Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľmi neprekračovali sumu podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume nimi požadovanej. Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho   poriadku)   v lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou tohto nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007