znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 391/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkomOkresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 6 C 291/2010 z 19. septembra 2011 a jehouznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 6 C 291/2010   z   19.   septembra   2011   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   okresnéhosúdu“) a jeho uznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011 (ďalej len „napadnutéuznesenie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudokkrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konaniao zaplatenie   sumy   75,44   €   s   príslušenstvom   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.6 C 291/2010   v   procesnom   postavení   navrhovateľa.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.6 C 291/2010 z 19. septembra 2011 návrh sťažovateľa zamietol, odporcovi priznal náhradutrov konania vo výške 100 % a následne uznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu trovy v sume 26,49 €. Proti napadnutémurozsudku a napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a odporcovi náhradutrov   odvolacieho   konania   nepriznal.   Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdupodal sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uznesenímsp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdunadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Porušenie mojich práv začalo už na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom, neakceptovaním mojich listinných dôkazov a návrhov na preukázanie skutkovej podstaty dodávky betónu. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010-84 zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie č. k. 6 C/291/2010-90 zo dňa 27. 10. 2011, preukázali, že súd nepreveril relevantnosť písomných listinných dôkazov predložených žalovanou stranou a vyniesol rozsudok, v ktorom zamietol žalobu, žalobcu podanú dňa 10. 12. 2007 a zaviazal žalobcu k úhrade trov konania žalovanému vo výške 274,97 € a svedočné 26,49 €, t. j. spolu 301,56 €...

Krajský   súd   v   Trenčíne,   ako   odvolací   súd,   neakceptoval   ani   jednu   námietku z predloženého   odvolania.   V   podstate   svojim   Rozsudkom   č.   k.   4 Co/474/2011 a 4 Co/476/2011, zo dňa 09. 05. 2013, potvrdil Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010-84 zo dňa 19. 09. 2011 v plnom rozsahu a súčasne rozhodol, že odvolanie proti tomuto rozsudku nie je prípustné. Týmto rozhodnutím vlastne potvrdil, že predmetné dôkazné listiny, ktoré mal k dispozícii, boli účelovo sfalšované. Takéto počínanie Okresného súdu v Novom Meste nad   Váhom a   Krajského súdu v Trenčíne považujem za vážne pochybenie pri riešení predmetného sporu.

V podanom dovolaní na Najvyšší súd SR zo dňa 04. 11. 2013, som opakovane poukázal na to, že existujú dôležité písomné doklady, ktoré objasňujú predmetný spor a teda aj oprávnenosť mojich nárokov...

Najvyšší súd predmetné dovolanie odmietol s tým, že dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol ako smerujúcemu proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Je však nepochopiteľné, prečo sa dovolací súd vo svojom odôvodnení odvoláva okrem iného na časť návrhu, zrušiť rozsudky oboch súdov a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie,   keď   návrh v   dovolaní znel „zrušiť predmetné rozsudky Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v plnom rozsahu a zaviazať odporcu k uhradeniu neoprávnene fakturovaného množstva betónu 1 m3 v sume 74,44 Eur s príslušenstvom a uhradiť všetky náklady a trovy konania vrátane tých, ktoré vzniknú doriešením predmetného sporu“. Mám dôvodné podozrenie, že Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   v   spolupráci   s   mojim   právnym   zástupcom ⬛⬛⬛⬛, ktorého som poveril zastupovaním pred Najvyšším súdom SR, prepracovali dovolanie tak, aby ani Najvyšší súd nemal dôvod zaoberať sa vecnou stránkou predmetného sporu. Z vyššie uvedeného podozrenia je logické, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom nepredložil relevantné listinné dôkazy Najvyššiemu súdu, ktoré by preukázali skutočný stav, ale také, ktoré potvrdzujú odôvodnenie rozhodnutí súdov I. a II. stupňa. Z uvedených dôvodov neviem posúdiť či Najvyšší súd svojim konaním porušil, ustanovenia platných zákonov z iného dôvodu ako z predloženia sfalšovaných listinných dôkazov.»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje: „Podnet na mimoriadne dovolanie na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, bol podaný dňa 18. 08. 2014 (list zo 17. 08. 2014, príloha č. 9). V predmetnom podnete som prakticky   žiadal   preveriť   stav   uvedený   v   tejto   časti,   pretože   predloženie   sfalšovaných dokladov súdu je trestné. Pretože v pôvodných vyjadreniach Generálnej prokuratúry SR neboli odpovede na navrhované opatrenia, podal som dňa 05. 01. 2015 opakovaný podnet na   zistenie   skutočného   stavu,   pretože   sfalšovaním   listinných   dokladov   predložených Okresnému   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   vnikla   žalobcovi   škoda,   podstatne   vyššia ako 266 €.

V odpovedi Generálnej prokuratúry SR zn. VI/3 Pz 4/15/1000-7, zo dňa 04. 02. 2015, (príloha č. 10) mi bolo oznámené, že zákonná jednoročná lehota na podanie mimoriadneho dovolania   (§   243g   OSP)   uplynula   8.   júla   2014.   V   konečnom   dôsledku   sa   Generálna prokuratúra nezaoberala vecnou stránkou podnetu, ani z pohľadu mimoriadneho dovolania, ani z pohľadu trestnej činnosti.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1)   Na   základe   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 6 Cdo 123/2014   zo   dňa   10.   apríla   2014,   Rozsudku   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 4 Co/474/2011 a 4 Co/476/2011 zo dňa 09. 05. 2013 nadväzujúceho na rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010 zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie sp. zn. 6C/291/2010-90 zo dňa 27. 10. 2011, rozhodnúť tak, že základné práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.

2) Zrušiť uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 123/2014 zo dňa 10. apríla 2014 a vrátil vec Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3)   Zrušiť   v   plnom   rozsahu   právoplatný   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 4 Co/474/2011 a 4 Co/476/2011 zo dňa 09. 05. 2013, ako aj rozsudok Okresného súdu Nové   Mesto   nad   Váhom   č.   k.   6   C/291/2010   zo   dňa   19.   09.   2011   a   uznesenie sp. zn. 6 C/291/2010-90 zo dňa 27. 10. 2011, v právnej veci žalobcu, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛,   proti   žalovanému, ⬛⬛⬛⬛ so   sídlom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v konaní o zaplatenie 75,44 € s príslušenstvom.

4) Zaviazať žalovaného, aby uhradil žalobcovi všetky náklady spojené s doterajším konaním   pred   Okresným   súdom   Nové   Mesto   nad   Váhom,   Krajským   súdom v Trenčíne a Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako aj nemajetkovú ujmu, v celkovej sume 1300,- €. Z toho náklady za nedodaný betón a úrok z omeškania k dnešnému dňu predstavujú 177,70 €, trovy konania a súdne poplatky vo výške 569,86 €, cestovné, poštovné a rozmnožovanie písomností a pod. 52,44 €. a nemajetková ujma 500 € za spôsobovanie traumy za obdobie 7,5 roka od fiktívne dodávky betónu.

5) Uložiť porušovateľovi základných ľudských práv, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,   uhradenie   všetkých   nárokov   zúčastnených   strán,   spojených   s   konaním   pred Ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Ústavný   súd   z   dôvodov   procesnej   ekonómie   upustil   od   výzvy   adresovanejsťažovateľovi na zvolenie si právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by nemohlo viesť k inémurozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   jehožalobu, a uznesenie, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy štátu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať protinapadnutému rozsudku a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom boloprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúťo odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   práv   podľa   ústavya práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu. Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudloprávoplatnosť 18. júna 2014.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už opakovane uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09,I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na podaniesťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétneokolnosti veci zjavne vylučujú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V nadväznosti na citované znenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súdvo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   jednou zo   základných podmienok   prijatiasťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejtolehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonomustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   podal   podnet   i   opakovaný   podnetGenerálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podaniemimoriadneho   dovolania.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   generálnaprokuratúra   prípisom   č.   VI/3   Pz   4/15/1000-7   zo   4.   februára   2015   opakovaný   podnetsťažovateľa odložila, pretože 8. júla 2014 uplynula zákonná jednoročná lehota na podaniemimoriadneho dovolania.

V súvislosti s vybavením opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou sťažovateľuviedol: „Z informácií, ktoré mám, dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti na Ústavný súd platí aj v prípade, že Najvyšší súd odmietne dovolanie proti právoplatnému rozsudku, čo v podstate aj tento prípad. Neviem však, či takáto možnosť je, aj keď sa podáva ešte mimoriadne dovolanie.

Z citovaného vyplýva sťažovateľova neistota vo vzťahu k dodržaniu lehoty podľa § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje nasvoju judikatúru, ktorej súčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet napodanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243eaž §   243j Občianskeho   súdneho   poriadku) ani   prípadný   opakovaný   podnet nemožno zhľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy,ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článkuústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnémusúdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné). Napodporu   uvedeného   právneho   názoru   ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúrezároveň   opakovane   uvádza,   že   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   navrhovateľ(sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne,   nemožno   považovať   za   účinné   právne prostriedkynápravy (v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ktoré sú mu priamo dostupné.Ustanovenie   §   243e   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   totiž   neukladá   povinnosť(nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe   generálnehoprokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie(napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľpodal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu a proti napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014, až 2. marca2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podanáoneskorene.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľzaťažuje ústavný súd vecou, ktorej predmetom je suma 75,44 €, teda vecou, ktorú možnooznačiť z hľadiska predmetu ako bagateľnú, ktorá je už z tohto titulu a priori vylúčenáz ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veciby   prichádzala   do   úvahy   iba   v   prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardovuplatňovaných   v   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   (k   tomu   pozri   m.   m.IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015