SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 391/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 6 C 291/2010 z 19. septembra 2011 a jehouznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 6 C 291/2010 z 19. septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresnéhosúdu“) a jeho uznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011 (ďalej len „napadnutéuznesenie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudokkrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konaniao zaplatenie sumy 75,44 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.6 C 291/2010 v procesnom postavení navrhovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn.6 C 291/2010 z 19. septembra 2011 návrh sťažovateľa zamietol, odporcovi priznal náhradutrov konania vo výške 100 % a následne uznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu trovy v sume 26,49 €. Proti napadnutémurozsudku a napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a odporcovi náhradutrov odvolacieho konania nepriznal. Proti napadnutému rozsudku krajského súdupodal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd uznesenímsp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdunadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Porušenie mojich práv začalo už na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom, neakceptovaním mojich listinných dôkazov a návrhov na preukázanie skutkovej podstaty dodávky betónu. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010-84 zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie č. k. 6 C/291/2010-90 zo dňa 27. 10. 2011, preukázali, že súd nepreveril relevantnosť písomných listinných dôkazov predložených žalovanou stranou a vyniesol rozsudok, v ktorom zamietol žalobu, žalobcu podanú dňa 10. 12. 2007 a zaviazal žalobcu k úhrade trov konania žalovanému vo výške 274,97 € a svedočné 26,49 €, t. j. spolu 301,56 €...
Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, neakceptoval ani jednu námietku z predloženého odvolania. V podstate svojim Rozsudkom č. k. 4 Co/474/2011 a 4 Co/476/2011, zo dňa 09. 05. 2013, potvrdil Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010-84 zo dňa 19. 09. 2011 v plnom rozsahu a súčasne rozhodol, že odvolanie proti tomuto rozsudku nie je prípustné. Týmto rozhodnutím vlastne potvrdil, že predmetné dôkazné listiny, ktoré mal k dispozícii, boli účelovo sfalšované. Takéto počínanie Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom a Krajského súdu v Trenčíne považujem za vážne pochybenie pri riešení predmetného sporu.
V podanom dovolaní na Najvyšší súd SR zo dňa 04. 11. 2013, som opakovane poukázal na to, že existujú dôležité písomné doklady, ktoré objasňujú predmetný spor a teda aj oprávnenosť mojich nárokov...
Najvyšší súd predmetné dovolanie odmietol s tým, že dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol ako smerujúcemu proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Je však nepochopiteľné, prečo sa dovolací súd vo svojom odôvodnení odvoláva okrem iného na časť návrhu, zrušiť rozsudky oboch súdov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď návrh v dovolaní znel „zrušiť predmetné rozsudky Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v plnom rozsahu a zaviazať odporcu k uhradeniu neoprávnene fakturovaného množstva betónu 1 m3 v sume 74,44 Eur s príslušenstvom a uhradiť všetky náklady a trovy konania vrátane tých, ktoré vzniknú doriešením predmetného sporu“. Mám dôvodné podozrenie, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v spolupráci s mojim právnym zástupcom ⬛⬛⬛⬛, ktorého som poveril zastupovaním pred Najvyšším súdom SR, prepracovali dovolanie tak, aby ani Najvyšší súd nemal dôvod zaoberať sa vecnou stránkou predmetného sporu. Z vyššie uvedeného podozrenia je logické, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom nepredložil relevantné listinné dôkazy Najvyššiemu súdu, ktoré by preukázali skutočný stav, ale také, ktoré potvrdzujú odôvodnenie rozhodnutí súdov I. a II. stupňa. Z uvedených dôvodov neviem posúdiť či Najvyšší súd svojim konaním porušil, ustanovenia platných zákonov z iného dôvodu ako z predloženia sfalšovaných listinných dôkazov.»
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje: „Podnet na mimoriadne dovolanie na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, bol podaný dňa 18. 08. 2014 (list zo 17. 08. 2014, príloha č. 9). V predmetnom podnete som prakticky žiadal preveriť stav uvedený v tejto časti, pretože predloženie sfalšovaných dokladov súdu je trestné. Pretože v pôvodných vyjadreniach Generálnej prokuratúry SR neboli odpovede na navrhované opatrenia, podal som dňa 05. 01. 2015 opakovaný podnet na zistenie skutočného stavu, pretože sfalšovaním listinných dokladov predložených Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom vnikla žalobcovi škoda, podstatne vyššia ako 266 €.
V odpovedi Generálnej prokuratúry SR zn. VI/3 Pz 4/15/1000-7, zo dňa 04. 02. 2015, (príloha č. 10) mi bolo oznámené, že zákonná jednoročná lehota na podanie mimoriadneho dovolania (§ 243g OSP) uplynula 8. júla 2014. V konečnom dôsledku sa Generálna prokuratúra nezaoberala vecnou stránkou podnetu, ani z pohľadu mimoriadneho dovolania, ani z pohľadu trestnej činnosti.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1) Na základe Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 123/2014 zo dňa 10. apríla 2014, Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/474/2011 a 4 Co/476/2011 zo dňa 09. 05. 2013 nadväzujúceho na rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010 zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie sp. zn. 6C/291/2010-90 zo dňa 27. 10. 2011, rozhodnúť tak, že základné práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.
2) Zrušiť uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 123/2014 zo dňa 10. apríla 2014 a vrátil vec Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3) Zrušiť v plnom rozsahu právoplatný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/474/2011 a 4 Co/476/2011 zo dňa 09. 05. 2013, ako aj rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010 zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie sp. zn. 6 C/291/2010-90 zo dňa 27. 10. 2011, v právnej veci žalobcu, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, proti žalovanému, ⬛⬛⬛⬛ so sídlom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v konaní o zaplatenie 75,44 € s príslušenstvom.
4) Zaviazať žalovaného, aby uhradil žalobcovi všetky náklady spojené s doterajším konaním pred Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom, Krajským súdom v Trenčíne a Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako aj nemajetkovú ujmu, v celkovej sume 1300,- €. Z toho náklady za nedodaný betón a úrok z omeškania k dnešnému dňu predstavujú 177,70 €, trovy konania a súdne poplatky vo výške 569,86 €, cestovné, poštovné a rozmnožovanie písomností a pod. 52,44 €. a nemajetková ujma 500 € za spôsobovanie traumy za obdobie 7,5 roka od fiktívne dodávky betónu.
5) Uložiť porušovateľovi základných ľudských práv, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, uhradenie všetkých nárokov zúčastnených strán, spojených s konaním pred Ústavným súdom.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.
Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanejsťažovateľovi na zvolenie si právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by nemohlo viesť k inémurozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).
Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol jehožalobu, a uznesenie, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy štátu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať protinapadnutému rozsudku a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv podľa ústavya práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu. Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudloprávoplatnosť 18. júna 2014.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už opakovane uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09,I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na podaniesťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétneokolnosti veci zjavne vylučujú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V nadväznosti na citované znenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súdvo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že jednou zo základných podmienok prijatiasťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejtolehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonomustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že podal podnet i opakovaný podnetGenerálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podaniemimoriadneho dovolania. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že generálnaprokuratúra prípisom č. VI/3 Pz 4/15/1000-7 zo 4. februára 2015 opakovaný podnetsťažovateľa odložila, pretože 8. júla 2014 uplynula zákonná jednoročná lehota na podaniemimoriadneho dovolania.
V súvislosti s vybavením opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou sťažovateľuviedol: „Z informácií, ktoré mám, dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti na Ústavný súd platí aj v prípade, že Najvyšší súd odmietne dovolanie proti právoplatnému rozsudku, čo v podstate aj tento prípad. Neviem však, či takáto možnosť je, aj keď sa podáva ešte mimoriadne dovolanie.“
Z citovaného vyplýva sťažovateľova neistota vo vzťahu k dodržaniu lehoty podľa § 53ods. 3 zákona o ústavnom súde. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje nasvoju judikatúru, ktorej súčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet napodanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243eaž § 243j Občianskeho súdneho poriadku) ani prípadný opakovaný podnet nemožno zhľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy,ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článkuústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnémusúdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné). Napodporu uvedeného právneho názoru ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúrezároveň opakovane uvádza, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ(sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedkynápravy (v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ktoré sú mu priamo dostupné.Ustanovenie § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku totiž neukladá povinnosť(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálnehoprokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie(napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľpodal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu a proti napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014, až 2. marca2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podanáoneskorene.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľzaťažuje ústavný súd vecou, ktorej predmetom je suma 75,44 €, teda vecou, ktorú možnooznačiť z hľadiska predmetu ako bagateľnú, ktorá je už z tohto titulu a priori vylúčenáz ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veciby prichádzala do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardovuplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m.IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015