znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 391/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., zastúpenej Advokátskou spoločnosťou s. r. o., Podzámska 32, Nové Zámky, konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a advokátky   JUDr.   Tatiany   Timoranskej,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 80/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou spoločnosťou s. r. o., Podzámska 32, Nové   Zámky,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a advokátky   JUDr.   Tatiany Timoranskej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 80/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení navrhovateľky sa žalobou zo 7. marca 2012 (zaslanou okresnému súdu 8. marca 2012) domáha zaplatenia sumy 14 861,87 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „po podaní žaloby na súd neboli vo veci samej vykonané dlhšiu dobu žiadne úkony, Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu listami zo dňa 04. 07. 2012, 03. 10. 2012 a 14. 01. 2013 opakovane žiadal Súd, aby informoval Sťažovateľa o stave veci, resp. aby vytýčil vo veci pojednávanie, na tieto listy však Sťažovateľ nedostal od Súdu žiadnu odpoveď.

Listom zo dňa 18. 01. 2013 doručeným dňa 25. 01. 2013 Súd zaslal Sťažovateľovi vyjadrenie Žalovaného k veci, na ktorý list Sťažovateľ reagoval prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 04. 02. 2013, v ktorom opätovne naliehal na vytýčenie termínu pojednávania.

Pojednávanie   vo   veci   samej   ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti   nebolo   Súdom   stále vytýčené, a okrem listu Súdu zo dňa 18. 01. 2013 Sťažovateľ doposiaľ neobdržal zo Súdu žiadnu spätnú väzbu alebo informáciu týkajúcu sa konania.“.

Podľa názoru sťažovateľky „uvedený opis skutkového stavu dostatočne preukazuje dlhodobú   nečinnosť   súdu,   keď viac ako dva roky   vo   veci   nebolo   pojednávanie ani   len vytýčené,   pričom   súčasne   má   za   to,   že   zaslanie   listu   zo   dňa   18.   01.   2013   nemožno považovať   za   také   konanie Súdu,   ktoré   tento   záver spochybňuje.   Predmetnú   vec   nie je možné   považovať   ani   za   skutkovo   alebo   právne   tak   zložitú,   že   by   mohla   odôvodňovať prieťahy uvedeného rozsahu. Nakoľko Sťažovateľ nemá o konaní bližšie informácie, hoci o ich   poskytnutie,   ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného,   viackrát   žiadal,   nečinnosť   Súdu   v súčasnosti iba predpokladá.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., spol. s r. o... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb/80/2012 porušené boli.

2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby v konaní sp. zn. 26 Cb/80/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti P., spol. s r. o... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000 € (slovom päťtisíc eur),   ktoré jej   je   Okresný   súd Bratislava   I   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti P., spol. s r. o... trovy konania   v   sume   748,27   €   na   účet   jej   právneho   zástupcu...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo ak   preukáže,   že   túto   podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sťažnosť   na   prieťahy v namietanom konaní u predsedu okresného súdu neuplatnila.

V   uvedenej   súvislosti   poukazuje sťažovateľka   na   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   z   12.   6.   2012   (Ištván,   Ištvánová   proti   Slovenskej republike)   a „s dôrazom   na   jeho   závery“ považuje „za   nadbytočné,   duplicitné, nehospodárne a neefektívne domáhať sa nápravy proti prieťahom v konaní prostredníctvom predsedu Súdu“.

Ústavný súd konštatuje, že túto argumentáciu nemôže akceptovať, pretože uvedené rozhodnutie ESĽP sa týkalo konania, ktorého dĺžka bola takmer 6 a pol roka, na rozdiel od namietaného konania, ktoré od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá 2 roky a tri mesiace.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV.   ÚS   26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu riadne nepodala. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti   nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   za predpokladu,   že   by   v   ďalšom   priebehu   napadnutého   konania   dochádzalo   k   zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014