znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 391/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/20/2010 z 24. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011 doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf/20/2010 z 24. marca 2011.

V podstatnej časti sťažnosti uviedol:«...   Daňový   úrad   K.   rozhodnutím   č.   655/230/14459/09/Dudo   z 10. 7.   2008   znížil sťažovateľovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za august 2007 o sumu 422 561 Sk.   Správca   dane   neuznal   sťažovateľovi   odpočítanie   dane   z   pridanej   hodnoty   z   faktúr č. 108/2007 z 1. 8. 2007 a č. 112/2007 z 9. 8. 2007 od dodávateľa R. M. za nákup zlata o rýdzosti 999,9/1000. Zníženie nadmerného odpočtu správca dane odôvodňuje nasledovne: R. M. faktúrou č. 6/07 z 1. 8. 2008 nakúpil zlato v tehlách, 100 g a 1000g, o rýdzosti 999,9/1000 od dodávateľa I.., s. r. o. v množstve 3 kg. R. M. v ten istý deň predal zlato sťažovateľovi   (faktúra   č.   108/2007).   Sťažovateľ   v   ten   istý   deň   predal   3   kg   zlata s oslobodením od dane do Českej republiky odberateľovi F., s. r. o.

R. M. faktúrou č. 7/07 z 10. 8. 2008 nakúpil zlato od dodávateľa I., s. r. o. v množstve 3 kg, avšak 1,5 kg zlata predal sťažovateľovi o deň skôr (faktúra č. 112/2007). Sťažovateľ v ten istý deň predal 1,5 kg zlata s oslobodením od dane do Českej republiky odberateľovi S., s. r. o. Správca dane poukazuje na nesúlad medzi nadobudnutím zlata R. M. a jeho predajom   sťažovateľovi   (pozn.   sťažovateľ   nezrovnalosť   vysvetlil   v odvolaní   a   táto nezrovnalosť nemala vplyv na predmet sporu).

Podľa správcu dane v dodaní zlata R. M. sťažovateľovi išlo o dodanie investičného zlata, ktoré je v zmysle ustanovenia § 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   222/2004   Z. z.“)   od   dane oslobodené a daň sa neuplatňuje. Z uvedeného dôvodu dodávateľovi investičného zlata R. M. daňová povinnosť nevznikla a sťažovateľ, ako odberateľ investičného zlata od R. M. si neoprávnene odpočítal daň, čím porušil ustanovenia § 49 ods. 1 nadväzne na § 67 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Daňového úradu K. č. 655/230/14459/09/Dudo odvolanie.

Sťažovateľ   namieta,   že   nie   je   možné   len   z   titulu   formy   a   rýdzosti   hovoriť o investičnom zlate. Všetky európske smernice hovoria o dvojitom zlate, teda o investičnom zlate a o zlate na ďalšie spracovanie. Jeho charakter nie je definovaný podobou, ale jeho účelom použitia.

Je v rozpore s právom EÚ, ak sa za investičné zlato považuje každé zlato, ktoré spĺňa kritéria podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. bez ohľadu na to, či je na faktúre uvedený názov tovaru investičné zlato alebo len zlato, zlomkové zlato, zliatky, prípadne len chemická značka Au. Takýmto jednostranným výkladom sa znemožňuje použitie zlata na priemyselný účel…

Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/228/8291-50999/2009/993168-r zo 7.   5. 2009 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane….

Proti   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   SR   č.   I/228/8291-50999/2009/993168-r bola podaná žaloba.

Sťažovateľ v žalobe poukazuje na skutočnosť, že v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. sa neuvádza, že ide o hmotnosti, ktoré sú uvedené v prílohe č. II Nariadenia Rady ES č. 1777/2005, ale sa výslovne uvádza, že musí ísť o hmotnosti, ktoré akceptuje trh drahých kovov. Sťažovateľ predložil kópiu prekladu špecifikácie pre tehly zo smernice   Asociácie   Londýnskej   burzy   drahých   kovov   pre   dodávku   kvalitných   zlatých a strieborných tehál. Z uvedenej špecifikácie vyplýva, že Londýnska burza drahých kovov akceptuje len zlato vo forme tehly s minimálnym obsahom zlata 350 rýdzich trójskych uncí (približne 10,9 kilogramov) a s maximálnym obsahom zlata 430 rýdzich trójskych uncí (približne 13,4 kilogramov). Okrem toho v tejto špecifikácií sú uvedené ďalšie požiadavky na odlievanie, tvar, vzhľad, úkos, atď., ktoré musí spĺňať tehla s požadovanou hmotnosťou. Zlaté tehly, ktoré nakupoval sťažovateľ nemali hmotnosť, ktorú by akceptoval trh drahých kovov, a teda nejednalo sa o nákup investičného zlata podľa § 67 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Z smerníc EÚ vyplýva, že v osobitnom systéme pre investičné zlato ide o výnimku zo všeobecnej zásady, podľa ktorej obchodné transakcie s „investičným zlatom“ určeným na priemyselné   účely,   ktorých   obsahom   je   aj   veľkoobchod   s   takýmto   zlatom   v   zásade podliehajú zdaneniu...

K podstatnej zmene výkladu ustanovenia § 67 zákona č. 222/2004 Z. z. a názoru daňových orgánov na jeho aplikáciu došlo bez akejkoľvek zmeny zákona len v dôsledku vydania uvedenej pracovnej pomôcky. Sťažovateľ v žalobe výslovne žiadal, aby v rámci súdneho   konania   žalovaný   jednoznačne   zodpovedal   otázku,   prečo   daňové   úrady   až   do vydania pracovnej pomôcky Daňového riaditeľstva SR č. 14/03/2008, napriek osobitnej úprave   uplatňovania   dane   pri   investičnom   zlate   v   ustanovení   §   67   zákona   o   DPH, nenamietali   predaj   zlata,   ktoré   formálne   spĺňalo   podmienky   investičného   zlata   podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v cenách vrátane dane z pridanej hodnoty a nenamietali odpočítanie dane z nákupu uvedeného zlata…

Ak je možné ustanovenie § 67 zákona č. 222/2004 Z. z. bez jeho legislatívnej zmeny interpretovať raz tak, že dodanie takého zlata s daňou a odpočítanie dane z nákupu takého zlata bolo v súlade so zákonom a neskôr tak, že rovnaký postup nie je v súlade so zákonom, potom   takáto   právna   norma   je   neurčitá,   nejasná   a   nezrozumiteľná.   Ak   právna   norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, jej obsah nie je v súlade s princípom právneho štátu vyjadreným v čl. 1 Ústavy SR.

Krajský súd v Žiline rozsudkom č. 20S/37/2009 z 1. 12. 2009 zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/228/8291-50999/2009/993168-r zo 7. 5. 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Súd mal preukázané to, že sťažovateľ nakúpil zlato od R. M. na základe faktúry č. 108/2007 z 1. 8. 2007 a č. 112/2007 z 9. 8. 2007. V správnom spise sa nenachádzajú žiadne iné listinné dôkazy, listiny, ktoré by sa viazali k predmetným faktúram, prílohy k faktúram, dodacie listy alebo iné listiny. Z obsahu predmetných faktúr je zrejmé, že predmetom je dodanie zlata o rýdzosti, ktorá je súladná s § 67 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v množstve 3 kg (faktúra č. 108/07) a 1,5 kg (faktúra č. 112/07). V danom prípade nie je zrejmé, či dodávka   sa   týkala   dodania   1   tehly   o   obsahu   3   kg   alebo   viacerých   tehál,   v akých hmotnostiach, obdobne pri faktúre č. 112/07 nie je zrejmé, či dodávka sa týkala zlata vo forme 1 tehly s hmotnosťou 1,5 kg alebo viacerých tehál v rôznych hmotnostiach v súčte hmotností 1,5 kg. Tieto skutočnosti z obsahu, ani z faktúr, ani z iných listinných dôkazov, ktoré   by   boli   súčasťou   správneho   spisu   nevyplývajú.   Z   obsahu   správneho   spisu a odôvodnenia nie je preukázaná bližšia špecifikácia dodaného tovaru....

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. 20S/37/2009 podal žalovaný odvolanie. Žalovaný uvádza, že sťažovateľ sa sám vyjadril, že do Českej republiky dodával zlato vo forme tehál. Bolo preukázané, že zlato R. M. nakúpil od spoločnosti I., s. r. o. na základe faktúry č. 6/07, v ktorej sa uvádza: zlato Au v tehl. 100 g, 999,9/1000, dodané množstvo 2 kg; zlato Au v tehlách 1 000 g, 999,9/1000, dodané množstvo 1 kg a na základe faktúry č. 7/07, v ktorej sa uvádza: zlato Au v tehl. 100 g, 999,9/1000, dodané množstvo 1,50 kg. R. M. pri   faktúrach   vyhotovených   pre   sťažovateľa   predmetné   dodávky   nerozpísal   podľa jednotlivých hmotností tehál tak, ako to bolo rozpísané vo faktúrach, ktoré sám dostal od svojho dodávateľa I., s. r. o.

Podľa   žalovaného   strata   účinnosti   Šiestej   smernice   po   31.   12.   2006   nemala   za následok zrušenie účinnosti Nariadenia Rady ES č. 1777/2005 k uvedenému dátumu. Podľa Návrhu   nariadenia   Rady,   ktorým   sa   ustanovujú   vykonávacie   opatrenia   smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH č. 17760/09 z 21. 12. 2009 má až nadobudnutím účinnosti   navrhovaného   nariadenia   dôjsť   k   zrušeniu   Nariadenia   č.   1777/2005   (článok 67).... Sťažovateľ uvádza, že ak daňové orgány tvrdia, že sa nejedná o dodávku tovaru, pri ktorom sa uplatňuje daň, ale ide o výnimku zo všeobecného pravidla, teda o dodávku tovaru oslobodeného od dane, potom k tomuto tvrdeniu nesú aj dôkazné bremeno. To znamená, že musia jednoznačne preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre oslobodenie od dane. Z obsahu spisu je zrejmé, že ani jeden subjekt v reťazci dodávateľov a odberateľov nedeklaroval nákup a predaj investičného zlata, ale rýdzeho zlata, rýdzosť 999,9/1000… Podľa   sťažovateľa,   ak   by   Nariadenie   Rady   ES   č.   1777/2005   nestratilo   účinnosť zrušením Šiestej smernice, potom by nebolo potrebné prijímať žiadne Návrhy, ktoré by deklarovali   účinnosť   Nariadenia   Rady   ES   č.   1777/2005   až   nadobudnutím   účinnosti navrhovaného nariadenia, kedy by došlo k zrušeniu Nariadenia č. 1777/2005.

Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline tak, že žalobu žalobcu zamietol.

Najvyšší súd SR z obsahu spisu zistil, že medzi účastníkmi konania vznikol spor o výklade pojmu „investičné   zlato“   v   zmysle ustanovenia § 67 ods.   1 písm.   a)   zákona č. 222/2004 Z. z. a jeho aplikácia na tovar dodaný žalobcovi R. M., a to zlato Au o rýdzosti 999,9/1000 v celkovej hmotnosti 3 kg a 1,5 kg. Správca dane pri úsudku, že ide o investičné zlato vychádzal zo zistenia, že spoločnosť I., s. r. o. dodala predmetné zlato dodávateľovi žalobcu R. M., pričom záver, že išlo o investičné zlato bol podľa správcu dane podporený zistením, že išlo o zlaté tehly s hmotnosťou 100 g a 1 000 g, a že zlato bolo predané ďalej bez ďalšieho spracovania v nezmenenej forme.

Odvolací súd dospel k záveru, že investičné zlato musí spĺňať tri zákonné náležitosti, ktorými sú forma (tehla alebo prút), rýdzosť (995/1000 a viac) a hmotnosť akceptovaná trhom. Medzi účastníkmi nebol spor o rýdzosť dodaného tovaru, ale o formu a hmotnosť. Podľa   súdu   forma   zlata   bola   z   vykonaného   dokazovania   ustálená,   ako   zlato   v   tehlách o hmotnosti 1 000 g a 100 g a zodpovedá zákonom požadovanej forme tvaru investičného zlata ako tehla. Ďalej z dodávateľských faktúr vyplýva, že v nich síce nebol uvedený počet kusov,   tento   však   bol   preukázateľne   zistený   z   dodávateľských   faktúr   od   spoločnosti   I., s. r. o., kde bol uvedený počet dodaných kusov tehál vrátane ich hmotnosti pri jednotlivých kusoch tehál. Možno konštatovať, že dodané zlato je možné považovať ako investičné zlato, keďže išlo o zlato vo forme tehál, s rýdzosťou vyššou ako 995/1000 a o hmotnosti 100 g a 1 000 g.

V   danom   prípade   teda   správca   dane   a   žalovaný   dostatočne   preukázali,   že   hoci dodané zlato nebolo v čase daňovej kontroly k dispozícii pri obhliadke, že išlo o zlato spadajúce pod ustanovenie § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko zlato malo formu tehál a jednoznačne deklarovanú hmotnosť a rýdzosť.

Odvolací   súd   uvádza,   že   výklad   zákona   môže   podať   len   súd.   Úlohou   správnych orgánov je len aplikovať zákon pri svojej rozhodovacej činnosti a nie robiť výklad zákona, preto ich metodické usmernenia nemožno považovať za výklad zákonov, ale len za postupy pri aplikácii právnych predpisov v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. Ak teda správny orgán   dospel k záveru,   že doterajšia prax pri aplikácii   právnej   normy   nebola v súlade so zákonom, má na takýto postup právo...

Obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená radom inštitucionálnych a procesných záruk. Najvyšší súd SR nepostupoval v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., čl. 6 ods. 1 Dohovoru   a   podľa   citovaných   právnych   názorov   Ústavného   súdu   SR,   v   konaní   takéto záruky nerešpektoval, nevysporiadal sa s argumentáciou sťažovateľa v žalobe a neposkytol ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami nezákonného postupu daňových orgánov a pred ich nezákonnými rozhodnutiami a nezabezpečil ani minimálne potrebnú kvalitu procesu tak, aby bolo naplnené právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o sudcoch najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou. Podľa ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., ak Najvyšší súd SR   rozhoduje   ako   odvolací   súd   v obdobnej veci,   aká   už   bola predmetom konania   pred   odvolacím   súdom,   môže   v   odôvodnení   poukázať   už   len   na   podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Najvyšší súd SR rozhodol v obdobnej veci rozsudkom č. 3 Sžf 43/2010 z 9. 11. 2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. 13S/108/2009-84 z 13. 7. 2010, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného....

Súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, že postupom správcu dane a žalovaného boli negované základné prvky právneho štátu a právnej istoty, požiadavky na určitosť a jasnosť obsahu právnej normy a z týchto faktorov vyplývajúca jej zrozumiteľnosť, predvídateľnosť   konania   orgánov   verejnej   moci,   prezumpcia   správnosti   ich   rozhodnutí, ochrana legálne nadobudnutých práv z týchto rozhodnutí, legitímnych očakávaní, trvácnosť a stabilita právnych noriem, zákaz svojvôle v činnosti orgánov verejnej moci. Súd reagoval len   na   argumentáciu   žalobcu   v   súvislosti   s   náhlou   a   neočakávanou   zmenou   výkladu ustanovenia § 67 zákona č. 222/2004 Z z....

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie postup súdu,   ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. Takýmto procesným právom účastníka konania je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR sa námietkami   žalobcu uplatnenými   v žalobe   dostatočným   spôsobom   nezaoberal,   odňal žalobcovi možnosť konať o uplatnených námietkach pred súdom.

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je previazané s porušením základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

Podstatou   správneho   súdnictva   je   ochrana   práv   občanov   a   právnických   osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide (Uznesenie NS SR č. 5Sžf/34/2010 z 24. 3. 2011).... Zásada rovnosti účastníkov konania sa vzťahuje na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Zo zásady rovnosti účastníkov konania vyplýva aj rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči   ktorémukoľvek   účastníkovi   konania.   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   č.   8   Sžf/20/2010 daňovým   orgánom   zjavne   priznal   neprimerané   zvýhodnenia,   ktoré   im   v   skutočnosti neprináležali a pri správnej aplikácii noriem procesného a hmotného práva by im nemohli byť   nikdy   priznané.   Postupom   súdu,   popri   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR došlo aj k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR...

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   č.   8   Sžf/20/2010   došlo   k   porušeniu   ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces. V uvedenom rozsudku ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii zákona č. 222/20004 Z. z. a zákona č. 511/1992 Zb., pretože súd sa pri výklade a aplikácii uvedených zákonných predpisov natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam,   čo   súčasne   viedlo   aj   k   porušením   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní. Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku č. 8 Sžf/20/2010 sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že niet iného súdu, ktorý by chránil jeho základné práva alebo slobodu...

Dodržanie dvojmesačnej lehoty pre podanie sťažnosti podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ preukazuje tým, že rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 8. 4. 2011.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 porušil základné právo J. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 porušil základné právo J. K. na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

3. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 porušil základné právo J.   K.   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 247 €, režijný paušál 14,82 € a DPH 52,36 €, spolu 314,84 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   domáhal   a   z   akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec   posúdil.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta OSP) a podľa § 250ja ods. 3 druhá veta OSP v spojení s § 220 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Najvyšší súd z obsahu spisu zistil, že medzi účastníkmi konania vznikol spor o výklad pojmu „investičné zlato“ v zmysle ust. § 67 ods.1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty a jeho aplikácia na tovar dodaný žalobcovi R. M. a to zlato Au, rýdzosti 999,9/1000 v celkovej hmotnosti 3 kg a 1,5 kg.

Správca   dane   pri   úsudku,   že   ide   o   investičné   zlato   vychádzal   zo   zistenia,   že spoločnosť I., s.r.o. dodala predmetné zlato dodávateľovi žalobcu R. M., pričom záver, že išlo o investičné zlato bol podľa správcu dane podporený zistením, že išlo o zlaté tehly s hmotnosťou   100   gramov   a   1000   gramov   a   že zlato   bolo   predané   ďalej   bez ďalšieho spracovania v nezmenenej forme.

Podľa § 67 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty na účely tohto ustanovenia investičným zlatom je zlato vo forme prútu alebo tehly, ktorého hmotnosť akceptuje trh drahých kovov, a ktoré ma rýdzosť 995 tisícin a viac.

Odvolací súd dospel k záveru, že investičné zlato musí spĺňať tri zákonné náležitosti, ktorými sú forma (tehla alebo prút), rýdzosť (995/1000 a viac) a hmotnosť akceptovaná trhom. Medzi účastníkmi nebol spor o rýdzosť dodaného tovaru, ale forma a hmotnosť. Podľa súdu je nesporné, že forma zlata bola z vykonaného dokazovania správneho orgánu ustálená ako zlato v tehlách o hmotnosti 1000 gramov a 100 gramov a zodpovedá zákonom požadovanej   forme   tvaru   investičného   zlata   ako   tehla.   Ďalej   z   dodávateľských   faktúr vyplýva, že v nich síce nebol uvedený počet kusov, tento však bol preukázateľne zistený z dodávateľských faktúr od spoločnosti I., s.r.o. kde bol uvedený počet dodaných kusov tehál vrátane   ich   hmotnosti   pri   jednotlivých   kusoch   tehál.   Na   základe   uvedeného   možno konštatovať, že dodané zlato je možné považovať ako investičné zlato, keďže išlo o zlato vo forme tehál, s rýdzosťou vyššou ako 995/1000 a o hmotnosti 100 gramov a 1000 gramov. V   danom   prípade   teda   správca   dane   a   žalovaný   dostatočne   preukázali,   že   hoci dodané   zlato   nebolo   v   čase   daňovej   kontroly   k   dispozícii   na   ohliadku   že   išlo   o   zlato spadajúce pod ust. § 67 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, nakoľko zlato malo formou tehál ajednoznačne deklarovanú hmotnosť a rýdzosť. Pokiaľ definičným znakom tehličky alebo prútu je hmotnosť, ktorú akceptuje trh drahých kovov možno usudzovať, že hmotnosť možno aj obvykle býva na tehličke alebo prúte vyznačená, avšak pre to, aby správny orgán takéto zlato považoval, za zlato investičné, nie je podstatná a nevyplýva zo zákona. Zákon len požaduje, aby malo trhom drahých kovov akceptovanú hmotnosť, tak ako bola uvedená v prílohe II čl. 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1777/2005 zo 17. októbra 2005 o vykonávacích opatreniach smernice 77/388//EHS o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, z ktorej vyplýva,   že   akceptovanou   hmotnosťou   na   trhu   drahých   kovov   je   hmotnosť   1   kg   (1000 gramov) a aj hmotnosť 100 gramov, ktoré boli žalobcom obchodované, pričom k zrušeniu alebo zmene hmotností akceptovaných trhom drahých kovovo nedošlo. Správca dane preto správne zistil, že ide o investičné zlato, ktoré nepodlieha zdaneniu daňou z pridanej hodnoty podľa § 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že sa žalovaný nevysporiadal s tou námietkou, ktorá sa týkala zmeny výkladu ust. § 67 zákona o DPH správcom dane, pričom k tejto zmene výkladu nedošlo v dôsledku náhlej zmeny zákona, ale bez akejkoľvek zmeny zákona len v dôsledku   podstatnej   zmeny   názoru   daňových   orgánov,   na   jeho   aplikáciu,   a   že   takýto postup je nezlučiteľný s princípmi materiálneho právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj princíp právnej istoty, tak odvolací súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že výklad zákona môže podať len súd. Úlohou správnych orgánov je len aplikovať zákon pri svojej rozhodovacej činnosti a nie robiť výklad zákona. Preto ani metodické usmernenia ústredných orgánov štátnej správy, ktoré sú často vydávané, nemožno považovať za výklad zákonov, ale len za postupy pri aplikácií právnych predpisov v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. Ak teda správny orgán   dospel k záveru,   že doterajšia prax pri aplikácii   právnej   normy   nebola v súlade so zákonom, má na takýto postup právo. Až pri následnom súdnom spore môže súd následne rozhodnúť či táto aplikácia právnej normy je v súlade s tým, ako má byť tento zákon alebo konkrétne zákonné ustanovenie vykladané. Ide o kontrolnú právomoc súdov vo vzťahu k orgánov verejnej správy na dodržiavanie zákonnosti postupov a rozhodnutí nimi vydanými v správnom konaní.»

Z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. 8 Sžf/20/2010 z 24. marca 2011.

Ústavný   súd vychádzajúc   z už   prezentovaných   ústavne   významných   úvah   najmä o jeho právomoci preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a konštatuje, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za presvedčivé, a to čo sa týka posúdenia sporu   o výklad   pojmu   „investičné   zlato“,   ako   aj   definovania   predmetu   obchodovania sťažovateľa, o ktorom správca dane správne konštatoval, že ide o investičné zlato, ktoré nepodlieha zdaneniu daňou z pridanej hodnoty.

Najvyšší súd sa tiež relevantne vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa „zmeny výkladu“ ustanovenia § 67 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty správcom dane. V jeho konštatovaní o právomoci správneho orgánu aplikujúceho právnu normu,   po   zistení,   že   jeho   doterajšia   prax   nebola   v súlade   so   zákonom,   ústavný   súd nevzhliadol žiadnu arbitrárnosť.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil zamietnutie sťažovateľovho dovolania za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní a nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy ani práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011