znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 391/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. Z. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 237/2009 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2010   doručená   sťažnosť   V.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 237/2009 z 19. mája 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   postup   najvyššieho   súdu predovšetkým z toho dôvodu, že súd mu odňal právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé konanie preto, že aj napriek jeho osobnej požiadavke, aby sa mohol osobne zúčastniť na pojednávaní vo svojej veci v rámci súdneho konania aj na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo spolu aj „súdy“), mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   ním,   a   preto   sa   nemohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonaným dôkazom. Odvolací súd (najvyšší súd) sa síce jeho námietkami vznesenými už proti rozhodnutiu krajského súdu zaoberal, ten však vo veci konal len formálne, pretože nepredvolal na pojednávanie ani jeho, ani jeho právneho zástupcu. Išlo preto o závažné pochybenie zo strany súdov. Krajský súd vyslovil názor, že nepovažoval osobnú prítomnosť na ústnom pojednávaní za nevyhnutnú, tento argument však nie je dôvodný, pretože sa ústneho pojednávania chcel zúčastniť, riadne sa ospravedlnil z účasti na pojednávaní, ako aj jeho   advokát,   čo   súdy   mali   akceptovať.   Ďalej   sťažovateľ   namietal,   že   súdy   nesprávne vyhodnotili   skutkovú   situáciu,   ktorá   bola   podkladom   jeho   prepustenia   zo   služieb Policajného zboru, pretože sa ako policajt nedopustil dopravného priestupku a motorové vozidlo neviedol pod vplyvom alkoholu. V tom smere poukázal na to, že konanie proti nemu   bolo   zastavené,   a   preto   služobný   orgán   mal   vyčkať   na   výsledok   priestupkového konania   a   iba   potom   proti   nemu   mal   vydať   rozhodnutie,   čo   však   neurobil.   Preto   jeho konanie bolo nezákonné a predčasné. Navyše rozhodnutie najvyššieho súdu považoval za nedostatočne zdôvodnené, a tým aj za nepreskúmateľné. Pretože súdy porušili čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím – uznesením z 19. mája 2010 pod sp. zn.: 6 Sžo/237/2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 2. apríla 2009 pod sp. zn.: 1 S 290/2007 porušil základné právo V. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tieto práva boli porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republika vracia vec na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva V. P. finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný sú rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť unesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 237/2009 z 19. mája 2010 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 290/2007 z 2. apríla 2009.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu   ochranu   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   pričom   podstata   námietok   spočívala v námietke   porušenia   jeho   procesných   práv   a   v   nedostatočnom   vyhodnotení   zisteného skutkového stavu, a tým aj nesprávneho právneho záveru.

K okolnostiam vykonaného dokazovania a možnosti konať pred súdom najvyšší súd uviedol:

„Ďalej   odvolací   súd   k   vznesenej   námietke   žalobcu   o   nevykonaní   dokazovania krajským   súdom,   náležitom   nezistení   skutkového   stavu   a   odňatiu   možnosti   konať   pred súdom uvádza nasledovné skutočnosti. Napriek tomu, že v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa v prípadoch konaní o prepustení zo štátnej služby uplatňuje takzvaná plná jurisdikcia, kedy súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonávať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy O.s.p. nemožno vyvodiť záver, že súd je povinný dokazovanie vykonať. V danom   prípade   krajský   súd   vychádzal   zo   skutkových   zistení   správneho   orgánu,   ktoré považoval   za   jednoznačne   preukázané,   a   ďalšie   dokazovanie   v   danej   veci   by   bolo nadbytočné.

Taktiež námietka žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom neobstojí. Žalobca bol na pojednávania konané dňa 22.1.2009, 12.2.2009 a 2.4.2009 riadne predvolaný. Svoju neúčasť   z   pojednávania   konaného   dňa   12.2.2009   ospravedlnil   z   dôvodu   pracovnej neschopnosti,   čo   preukázal predložením   potvrdenia   o   dočasnej   pracovnej   neschopnosti. Z pojednávania konaného dňa 2.4.2009 sa ospravedlnil žalobca aj jeho právny zástupca z dôvodu pracovnej neschopnosti právneho zástupcu, ktorú však nepreukázal. Súd tým, že pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, neodňal týmto postupom možnosť účastníkovi konať pred súdom, nakoľko konal v súlade s ust. § 250g ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti. Naopak žalobca sa sám svojím prístupom o túto možnosť obral. Pokiaľ by aj žalobca toto právo uplatnil, nemohol by na pojednávaní navrhovať dôkazy, tak ako sa mylne domnieva, pretože konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je ovládané vyššie spomenutou koncentračnou zásadou hoci sa v danom prípade uplatňuje plná jurisdikcia.“

Najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   dostatočne   vysporiadal   s   otázkou vykonaného   dokazovania   v   správnom   konaní   a   pred   súdom   nižšieho   stupňa.   Treba vychádzať z toho, že išlo o konanie v správnom súdnictve. Správny súd nie je skutkovým súdom   a   jeho   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov   pri   zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v   danom   prípade   tak   postupoval,   čo vyplývalo aj z jeho odôvodnenia.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že ten sa zaoberal dostatočne aj okolnosťami, či súdy odmietli účasť na pojednávaní sťažovateľovi, alebo nie. Podrobne uviedli, prečo námietky sťažovateľa nezohľadnili. Konanie na najvyššom súde samotnom bolo   uverejnené   na   úradnej   tabuli   súdu,   s   čím   sa   sťažovateľ   mal   možnosť   oboznámiť. Okrem   toho   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   sťažovateľ   neodôvodnene   a   s   nedostatočným zdôvodnením   nezúčastňoval   súdnych   konaní.   V   takom   prípade   ak   sa   účastník   konania opakovane a bez primeraného dôvodu nezúčastňuje pojednávania a neposkytuje potrebnú súčinnosť   súdu,   sú   jeho   žiadosti   o   nariadenie   pojednávaní   len   formálnymi   prejavmi o skončenie veci (III. ÚS 97/05). Takýto postup preto treba pričítať na ťarchu sťažovateľa, a preto aj dôvody najvyššieho súdu v tomto smere sú dostatočne akceptovateľné. Okrem toho   ústavný   súd   už   vyslovil,   že   základné   právo   na   prerokovanie   veci   v   prítomnosti účastníka, aby bol prítomný na prerokovaní svojej veci v konaní pred orgánom oprávneným o veci   rozhodnúť,   nemožno   chápať   v   absolútnej   rovine,   t.   j.   ako   právo   účastníka   byť prítomný v každom okamihu a pri vykonaní každého konkrétneho dôkazu (II. ÚS 4/07).

Pokiaľ   išlo   o   vyhodnotenie   skutkového   stavu   a   z toho   vyvodené   právne   závery, najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v súvislosti s lehotou na podanie žaloby sa uplatňuje koncentračná zásada na vyjadrenie všetkých žalobných dôvodov. Po jej uplynutí už súd neprihliada na prípadné rozšírenie dôvodov žaloby. Preto odvolací súd na žalobcove námietky, vznesené po uplynutí lehoty na podanie žaloby, a to až v odvolaní proti rozsudku nemohol prihliadnuť.   Nad rámec uvedeného sa však odvolací súd odvolacími námietkami zaoberal a považuje za potrebné konštatovať, že nie sú dôvodné. V súvislosti so vznesenou   námietkou   žalobcu   ohľadne   nedostatočne   vykonaného   dokazovania v správnom konaní a nepreukázania jeho zavinenia zo spáchania priestupku je potrebné uviesť, že správny orgán postupoval v súlade so zák. č. 73/1998 Z. z. a jeho postup pri dokazovaní   v   prípade   personálnych   konaní   je   nezávislý   od   prípadného   priestupkového konania,   ktoré   v   danom   prípade   bolo   zastavené.   Jedine   v   prípade   právoplatného rozhodnutia o otázke viny resp. prípadnej neviny v rámci priestupkového konania, by toto vyriešenie   otázky   bolo   pre   správny   orgán   záväzné.   Vykonané   dokazovanie   prebehlo   v súlade   so   zákonom   a   závery   správneho   orgánu   vyplynuli   z   hodnotenia   dôkazov   podľa povolenej   vlastnej   úvahy.   Nemožno   preto   konštatovať,   že   rozhodnutie   bolo   vydané predčasne. Konanie žalobcu, ktoré vyplynulo z posúdenia skutkového stavu, nebolo a ani nemohlo byť v personálnom konaní posudzované ako priestupok, ale bolo posudzované ako konanie   v rozpore   so   služobnou   prísahou   policajta.   Služobná   prísaha   je   skutočným potvrdením   záväzku,   a   nie   iba   prázdnou   proklamáciou   určenou   k   obradným   efektom ceremoniálu slávnostného prijatia do Policajného zboru. Zodpovednosť policajta je širšieho rozsahu a posudzuje sa prísnejšie, čo zodpovedá aj jeho spoločenskému postaveniu. Jeho konanie sa preto posudzuje nielen počas výkonu služby, ale aj mimo nej. Konanie, ktorého sa dopustil žalobca mimo služby je v jej hrubom rozpore.

V   správnom   konaní   bolo   preukázané,   že   žalobca   motorové   vozidlo   pod   vplyvom alkoholu viedol a konal tak spôsobom, ktorý je nezlučiteľný so služobnou prísahou, hoci bol mimo výkonu služby. Je potrebné zdôrazniť, že zložením sľubu sa stáva občan príslušníkom policajného zboru - kategórie osôb, ktorých konanie, ak je v rozpore s právnymi predpismi, je pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Je prirodzené,   že   policajti   pri   svojom   postavení   budú   príkladne   rešpektovať   zákony   štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, tak ako sa k tomu zaviazali. V prejednávanom prípade   zo   strany   žalobcu   došlo   k   porušeniu   služobnej   prísahy   a   jeho   ponechanie   v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že v petite návrhu sťažovateľ uvádza, že žiadal zrušiť rozsudok   najvyššieho súdu „v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 2. apríla 2009 pod sp. zn. 1 S 290/2007“. Ústavný súd nezastáva názor, že sťažovateľ napadol aj toto rozhodnutie krajského súdu (pretože krajský súd neoznačil za účastníka konania), keby to aj tak bolo, išlo by už o neskoro podanú sťažnosť, ktorú by bolo treba odmietnuť podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010