znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 391/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 a jeho uznesením z 27. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009 (telefaxom) a 13. mája 2009 (doplnená predložením originálu) doručená sťažnosť D. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   M   Cdo   16/2007   a   jeho   uznesením z 27. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi ako účastníkovi konania na strane odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 229/03 bola rozsudkom zo 7. novembra 2006 uložená povinnosť zaplatiť Mestskej časti B. (ďalej len „navrhovateľka“) sumu 75 650 Sk s 25 % úrokom z omeškania do zaplatenia. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť navrhovateľke trovy konania. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ nevyužil riadny opravný prostriedok a odvolanie nepodal.

Po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu   však   sťažovateľ   podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu, a to v časti týkajúcej sa povinnosti zaplatiť navrhovateľke úrok z omeškania.

Generálny   prokurátor   podnetu   vyhovel   a   proti   rozsudku   okresného   súdu zo 7. novembra 2006 podal mimoriadne dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že konanie o ňom uznesením sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 zastavil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   svojím   uznesením   porušil   jeho   základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:

«Sťažovateľ je presvedčený, že postupom Najvyššieho súdu SR v rozpore s vyššie uvedenými   ustanoveniami   Ústavy   SR   a   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská republika viazaná, ako aj v rozpore so zákonnými ustanoveniami mu dovolací súd odňal možnosť konať pred súdom. (...)

Z(...)   ustanovení,   upravujúcich   prípustnosť   mimoriadneho   dovolania,   ani z akýchkoľvek iných zákonných ustanovení nevyplýva také obmedzenie, podľa ktorého by mimoriadne dovolanie nebolo prípustné proti právoplatnému rozhodnutiu prvostupňového súdu.   Podrobne   túto   problematiku   rozobral   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   stanovisku publikovanom   pod   č.   36/2008.   Práve   na   uvedené   stanovisko   odkazuje   dovolací   súd   aj v predmetnom   prípade   s   tým,   že   sa   nestotožňuje   so   závermi   v   ňom   uvedenými.   (...) Sťažovateľ má za to, že argumenty dovolacieho súdu voči zjednocujúcemu stanovisku NS SR neobstoja. (...) Slovenský právny poriadok neobsahuje ustanovenie, z ktorého by boli možné vyvodiť závery podobné záverom dovolacieho súdu o potrebe vyčerpania všetkých riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkov pred podaním mimoriadneho dovolania. Pokiaľ sa   takýto   výklad   aj   zhoduje   s   právnym   názorom   sudcov   senátu   dovolacieho   súdu,   ich povinnosťou je riadiť sa právnym poriadkom SR a nie tento poriadok vytvárať. To isté platí pre ďalšie   rozhodnutie   ÚS SR   spomínané dovolacím   súdom (PL.   ÚS   57/99),   ktoré iba obsahuje (bez toho, aby šlo o meritum veci) krátku definíciu mimoriadneho dovolania ako subsidiárneho   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   avšak   bez   bližšieho   odôvodnenia a podopretia   tohto   názoru   ustanoveniami   právneho   poriadku   SR.   Naproti   tomu, zjednocujúce stanovisko NS SR sa venuje výhradne predmetnej problematike prípustnosti mimoriadneho dovolania a obšírne definuje zákonné podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   a   súčasne   jasne   vymedzuje,   že   vyžadovanie   splnenia akýchkoľvek iných, ako uvedených zákonných podmienok je protiprávne a protiústavné. (...) Z právnej úpravy obsiahnutej v O. s. p. je zrejmé, že minimálne po dobu jedného roku   má   požiadavka   riadneho   a   zákonného   súdnictva   prednosť   pred   stabilitou   súdnou mocou protizákonne upravených súkromnoprávnych právnych vzťahov.

Záverom si sťažovateľ dovoľuje poukázať na skutočnosť, že hoci dovolací súd na strane jednej založil svoje rozhodnutie na „nedotknuteľnosti“ stability právnych vzťahov, a to   bez   opory   v   zákonných   ustanoveniach,   na   strane   druhej   rozhodol   v   rozpore so zjednocujúcim stanoviskom NS SR, ktoré síce nie je oficiálne záväzné, ale jeho ukotvenie v právnom poriadku jeho „nepriamu záväznosť“   predpokladá.   Sťažovateľ má za to,   že rovnaké   rozhodnutie   štátneho   orgánu   v   prakticky   totožných   prípadoch   predstavuje významnejší   a   dôležitejší   pilier   právnej   istoty,   ako   nezmeniteľnosť   právoplatného nezákonného súdneho rozhodnutia.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 a jeho uznesením z 27. januára 2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň žiadal, aby ústavný súd   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Napokon si sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   M   Cdo   16/2007   a   jeho   uznesením z 27. januára 2009   bolo porušené jeho základné   právo   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd mu „odňal možnosť konať pred súdom“, keď zastavil dovolacie konanie pre nesplnenie podmienok jeho prípustnosti, pretože takto postupoval v rozpore s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ale aj v rozpore s ustanoveniami ústavy a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská   republika   viazaná.   Podľa   jeho   názoru   zo   žiadneho   ustanovenia   v   právnom poriadku   Slovenskej   republiky   nevyplýva   obmedzenie,   podľa   ktorého   by   mimoriadne dovolanie   generálneho   prokurátora   nebolo   prípustné   proti   právoplatnému   rozhodnutiu prvostupňového súdu.

Sťažovateľ   svoje   presvedčenie   odôvodnil   najmä   tým,   že   otázkou   prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP sa najvyšší súd už zaoberal, a to na základe podnetu generálneho prokurátora č. k. VI Gc 3002/06-46 z 8. novembra 2006 v súvislosti s nejednotnosťou   senátov   občianskoprávneho   kolégia   (najvyššieho   súdu)   pri   aplikácii ustanovenia § 243e ods. 1 OSP. Najvyšší súd (jeho občianskoprávne kolégium) napokon prijal k zjednoteniu výkladu tohto ustanovenia stanovisko č. 36/2008 Zbierky rozhodnutí a stanovísk   súdov   Slovenskej   republiky,   z   ktorého   vyplýva,   že   podanie   mimoriadneho dovolania   generálnym   prokurátorom   nie   je   podmienené   využitím   riadneho   opravného prostriedku účastníkom konania a mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e OSP môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy (resp. listiny) o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho,   že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s   jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

Uznesením   sp.   zn.   4   M   Cdo   16/2007   z   27.   januára   2009   najvyšší   súd   konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného na podnet sťažovateľa zastavil, a to z dôvodu, že jedna zo zákonných podmienok mimoriadneho dovolania nebola splnená.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Najvyšší   súd   zastavenie   dovolacieho   konania   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   pred podnetom   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nevyčerpal riadny opravný prostriedok – odvolanie – proti rozsudku okresného súdu, hoci prípustný a sťažovateľ ním mohol dosiahnuť požadovanú zmenu prvostupňového rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:«Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).

Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni, odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z   nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním   generálneho   prokurátora)   vtedy,   ak   sám   účastník   využil   všetky   právom, predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná   vtedy,   ak   sám   podnecovateľ   mimoriadneho   dovolania   v   konaní   predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním   niektorého   z   opravných   prostriedkov   vrátane   mimoriadnych   opravných prostriedkov,   resp.   ich   oneskoreným   podaním,   hoci   ich   mohol   účinne   využiť.   Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych   rozhodnutí,   teda   ich   záväznosti   a   nezmeniteľnosti.   Ak   jeden   z   účastníkov občianskeho   súdneho   konania   nevyužije   svoje   právo   na   účinné   podanie   opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. závažné dôvody (čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny   či   mimoriadny   opravný   prostriedok),   právna   istota   druhého   účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie,   nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. V súvislosti s tým dovolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp. zn. PL. ÚS 43/95, v odôvodnení ktorého sa okrem iného poukazuje na „Zásady civilného procesu na   lepšie fungovanie justície“ prijaté Výborom   ministrov Rady   Európy   v roku 1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili dozorové opravné prostriedky, týkajúce sa najmä oprávnení generálnych prokurátorov. Tento cieľ sa napĺňa predovšetkým možnosťou účastníkov konania podať proti rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj mimoriadny opravný   prostriedok.   Požiadavka   na   využití   riadnych   a   prípadne   aj   mimoriadnych opravných prostriedkov samotným účastníkom vyplýva aj zo zásady, podľa ktorej každý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iura). V riešení tejto otázky sa senát dovolacieho súdu nestotožňuje   so   stanoviskom   publikovaným   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod   č.   36/2008,   podľa   ktorého   podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného   prostriedku   účastníkom   konania.   Uvedené   stanovisko argumentujúce tým,   že právna úprava výslovne nepodmieňuje podanie mimoriadneho dovolania využitím riadneho opravného   prostriedku   účastníkom   konania,   neprihliada   na   výnimočnosť   mimoriadneho dovolania a na výklad rešpektujúci vyššie uvedené právne princípy a zásady. Okrem toho nie   je   v súlade   ani   s   názorom   pléna   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadreným v uznesení z 19. júla 2000 sp. zn. PL. ÚS 57/99, v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko ku kritériám   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania.   Vychádzajúc   z   výnimočnosti   tohto opravného prostriedku Ústavný súd vyslovil v uvedenom rozhodnutí názor, že kritériom akceptovateľnosti   právnej   úpravy   mimoriadneho   dovolania   je,   okrem   iného,   povinnosť vyčerpať   iné,   dostupné   právne   (procesné)   prostriedky   nápravy   pochybení   vytýkaných v mimoriadnom opravnom prostriedku, že ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. c/ O. s. p.) alebo   také   prostriedky   nemala   k   dispozícii   alebo   jej   bolo   zákonnými   prekážkami znemožnené   využiť   tieto   právne   prostriedky   nápravy,   a   že   oprávnenie   generálneho prokurátora vzniká až vtedy, ak sa preukáže, že účastník tieto prostriedky buď nemal, alebo mal a bol s nimi neúspešný, prípadne objektívne prekážky mu znemožnili ich využitie. V zmysle ustanovenia § 159 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Jeho výrok je záväzný v rozsahu stanovenom v § 159 ods. 2 O. s. p. a je prekážkou právoplatne rozsúdenej veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Podľa § 206 ods. 1 O. s. p. ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda   rozhodnutie   právoplatnosť,   dokiaľ   o   odvolaní   právoplatne   nerozhodne odvolací súd. Odvolanie je teda riadnym opravným prostriedkom aj proti rozhodnutiu súdu vydanému   vo   forme   rozsudku.   Včas   podané   odvolanie   na   to   oprávnenou   osobou   má odkladný   (suspenzívny)   účinok   spočívajúci   v   tom,   že   podaním   odvolania   sa   odkladá právoplatnosť   napadnutého   rozhodnutia.   Okrem   odkladného   účinku   má   aj   účinok devolutívny, ktorý spočíva v tom, že po podaní odvolania je oprávnený ďalej vo veci konať a o nej rozhodnúť iba odvolací súd.

V prejednávanej veci žalovaný, namietajúci vo svojom podnete nesprávnosť rozsudku okresného   súdu,   nepodal   proti   nemu   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   hoci odvolanie proti rozsudku bolo prípustné a jeho podaním mohol dosiahnuť zmenu rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o úrokoch z omeškania. Využitím tohto opravného   prostriedku   nielenže   mohol,   ale   aj   mal   možnosť   dosiahnuť   nápravu,   resp. zvrátenie   stavu   založeného   rozhodnutím   porušujúcim   zákon.   Z   obsahu   spisu   pritom nevyplývajú   žiadne   objektívne   prekážky,   ktoré   by   žalovanému   znemožnili   využitie   tohto opravného prostriedku. Nebola preto splnená podmienka konania o mimoriadnom dovolaní, a to že jeho podanie vyžaduje ochrana práv žalovaného.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní   pre   nedostatok   jednej   z   podmienok   takého   konania   a   neodstrániteľnosť   takej prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. zastavil.»

V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť, či najvyšší   súd   v   napadnutom   konaní ústavne súladným spôsobom   vyložil   právnu   normu, ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces. Rovnako   je   z   hľadiska   poskytnutia   ochrany   základným   právam   sťažovateľa   potrebné preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne konformným spôsobom odôvodnené.

Prihliadnuc   na   uvedené   požiadavky   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 spĺňa všetky požadované ústavnoprávne kritéria na ochranu základných práv a slobôd. Jednoznačne dáva odpovede na všetky relevantné otázky, prečo dovolacie konanie zastavil. Najvyšší súd uviedol, na základe ktorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v tomto konaní postupoval, ako ich aplikoval, a dostatočne svoj názor, prečo tak urobil, odôvodnil, a to v súlade s názorom ústavného súdu už v minulosti prezentovaným v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000.   Podľa   neho   ochrana   poskytovaná   mimoriadnym   dovolaním   je   prípustná   len subsidiárne,   t. j.   vtedy,   ak   osoba,   ktorá   sa   domáha   podania   mimoriadneho   dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami   znemožnené   využiť   tieto   právne   prostriedky   nápravy.   Z   tohto   zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99).

Podľa názoru ústavného súdu sa teda v posudzovanom prípade postup najvyššieho súdu v žiadnom smere neodchyľuje od ústavne súladného výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009