znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 391/06-13Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   W.   a G.   M.,   obaja   bytom   T. a T.   W.,   T. zastúpených advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu Trenčín v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   1163/94   z 27.   februára   2004   v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Co   220/05 z 15. decembra 2005 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť M. W., G. M. a T. W. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. júna 2006 doručené podanie M. W. a G. M., obaja bytom T. a T. W., T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť   proti   porušovaniu   základných   práv   a   slobôd vyplývajúcich z Ústavy SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovatelia namietajú porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 1163/94 z 27. februára 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 220/05 z 15. decembra 2005 vo   veciach   ich   návrhu   o   určenie,   že   sú   podielovými   spoluvlastníkmi   jednej   polovice nehnuteľnosti „H.“.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Okresný súd v Trenčíne, svojim rozsudkom sp. zn. 8 C 1163/1994 zo dňa 27. 2. 2004 zamietol návrh sťažovateľov, ako právnych nástupcov pôvodnej navrhovateľky R. W. (zomrela v čase konania), aby súd určil, že sú podielovými spoluvlastníkmi v jednej polovici nehnuteľnosti „H.“ zapísanej v LV č. 18 k. ú. T. T., ako parc. č. 843 – záhrada vo výmere 201 m2, parc. č. 844 – dom s dvorom vo výmere 356 m2, resp. aby odporkyni M. S. uložil povinnosť   pre   prípad   scudzenia   nehnuteľnosti   vyplatiť   navrhovateľom   polovicu   trhovej kúpnej   ceny   za   ktorú   nehnuteľnosť   predala   (podľa   inzercie   predaja   polovica   bola 8.000.000.-Sk).   Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 19 Co 220/05 zo dňa 15. 12. 2005, doručeným dňa 12. 1. 2006, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, v dôsledku čoho sa rozsudok   súdu   prvého   stupňa   stal   právoplatným.   Obidva   súdy   súčasne   zaviazali navrhovateľov T. W. a G. M. (M. W. bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov) na úhradu trov konania odporkyne, spolu vo výške 307.938,50 Sk.     Vzhľadom na neprípustnosť riadneho dovolania (§ 238 ods. 1 O. s. p.) podali sťažovatelia   dňa   13.   2.   2006   podnet   generálnemu   prokurátorovi   SR   na   podanie mimoriadneho dovolania, aby boli využité všetky opravné prostriedky podľa vnútroštátneho práva.   Generálna prokuratúra SR, ktorá pôvodne vybavenie podnetu odstúpila Krajskej prokuratúre   v Trenčíne,   po   námietke   o   nedostatku   objektivity   preskúmania   podnetu podriadenou   prokuratúrou,   kde   je   zhoda   priezvisk   krajskej   prokurátorky   (JUDr.   K.) a právneho zástupcu odporkyne (JUDr. K.), vybavila podnet tak, že ho odložila. Písomné vyrozumenie bolo doručené 12. 4. 2006.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd s poukazom na všetky uvedené skutočnosti takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 8 C 1163/94 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19 Co 220/05 porušil základné právo M. W., T. W. a G. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR.

2.   Zrušuje   sa   právoplatný   rozsudok   Okresného   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   8   C 1163/1994 zo dňa 27. 2. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 220/05 zo dňa 15. 12. 2005 a vec sa vracia Okresnému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Priznáva sa primerané finančné zadosťučinenie M. W. v sume 2 mil. Sk, T. W. v sume 1 mil. Sk a G. M. v sume 1 mil. Sk, ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

4. M. W., T. W. a G. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 57.628,- Sk…,   ktorú   je   povinný   Okresný   súd   v Trenčíne   vyplatiť   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet ich právneho zástupcu JUDr. Ľ. M.…“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   alebo   upovedomenia   o   inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. I. ÚS 110/03, IV. ÚS 14/03).Predmetom sťažnosti sťažovateľov je tvrdené porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1163/94 z 27.   februára   2004   a rozsudkom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Co 220/05 z 15. decembra 2005, ktoré žiadajú zrušiť.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľmi napadnuté konanie okresného súdu a krajského súdu bolo právoplatne skončené 12. januára 2006, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 8 C 1163/94 v spojení s rozsudkom krajského súdu vo veci sp. zn. 19 C 220/05.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená faxom 11. júna 2006 (originál doručený 13. júna 2006), teda zjavne po zákonnej lehote, ústavný súd nemal inú možnosť,   než   ju   vo   vzťahu   k namietaným   postupom   a   rozhodnutiam   okresného   súdu a krajského   súdu   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť.  

Ústavný súd ďalej uvádza, že na plynutie lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods.3   zákona   o ústavnom   súde   nemá   vplyv   doručenie   oznámenia   o odložení   podnetu na podanie   mimoriadneho   dovolania;   rozhodujúci   je   dátum   nadobudnutia   právoplatnosti napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu.   Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   opakovane vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá povahu práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, I. ÚS 67/02, IV. ÚS 344/04).P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. novembra 2006