SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 390/2016-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 5481/2015, Rvp 5482/2015, Rvp 5483/2015, Rvp 5484/2015, Rvp 5485/2015,Rvp 5486/2015, Rvp 5487/2015, Rvp 5488/2015, Rvp 5489/2015, Rvp 5490/2015,Rvp 5491/2015, Rvp 5492/2015, Rvp 5493/2015, Rvp 5494/2015, Rvp 5495/2015,Rvp 5496/2015, Rvp 5497/2015, Rvp 5498/2015, Rvp 5499/2015, Rvp 5500/2015,Rvp 5501/2015, Rvp 5502/2015, Rvp 5503/2015, Rvp 5504/2015 a Rvp 5505/2015 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 CoE 14/2013 zo 16. apríla 2013(Rvp 5481/2015), sp. zn. 41 CoE 33/2013 z 26. marca 2013 (Rvp 5482/2015), sp. zn.41 CoE 96/2012 z 15. mája 2012 (Rvp 5483/2015), sp. zn. 43 CoE 81/2012 z 15. mája 2012(Rvp 5484/2015), sp. zn. 2 CoE 525/2012 z 27. marca 2013 (Rvp 5485/2015), sp. zn.1 CoE 320/2012 z 12. júla 2012 (Rvp 5486/2015), sp. zn. 1 CoE 45/2014 z 29. mája 2014(Rvp 5487/2015), sp. zn. 5 CoE 77/2013 zo 17. septembra 2013 (Rvp 5488/2015), sp. zn.41 CoE 70/2012 z 18. apríla 2012 (Rvp 5489/2015), sp. zn. 17 CoE 186/2012 z 26. októbra2012 (Rvp 5490/2015), sp. zn. 43 CoE 260/2013 z 27. augusta 2013 (Rvp 5491/2015),sp. zn. 14 CoE 105/2013 z 23. mája 2013 (Rvp 5492/2015), sp. zn. 25 CoE 131/2012z 31. októbra 2012 (Rvp 5493/2015), sp. zn. 43 CoE 201/2012 z 28. augusta 2012(Rvp 5494/2015), sp. zn. 41 CoE 3/2014 z 29. januára 2014 (Rvp 5495/2015), sp. zn.43 CoE 106/2013 z 27. februára 2014 (Rvp 5496/2015), sp. zn. 16 CoE 167/2013z 27. februára 2014 (Rvp 5497/2015), sp. zn. 43 CoE 429/2013 z 19. decembra 2013(Rvp 5498/2015), sp. zn. 41 CoE 25/2013 z 26. marca 2013 (Rvp 5499/2015), sp. zn.1 CoE 451/2012 z 27. novembra 2012 (Rvp 5500/2015), sp. zn. 12 CoE 52/2013z 30. septembra 2013 (Rvp 5501/2015), sp. zn. 2 CoE 585/2012 z 3. mája 2013(Rvp 5502/2015), sp. zn. 17 CoE 16/2013 z 27. februára 2013 (Rvp 5503/2015), sp. zn.15 CoE 103/2013 z 18. septembra 2013 (Rvp 5504/2015), sp. zn. 41 CoE 194/2013z 18. júna 2013 (Rvp 5505/2015), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 ECdo 236/2013 zo 30. januára 2015 (Rvp 5481/2015), sp. zn.5 ECdo 228/2013 z 30. januára 2015 (Rvp 5482/2015), sp. zn. 4 Oboer 268/2013z 30. decembra 2014 (Rvp 5483/2015), sp. zn. 5 ECdo 292/2013 z 30. januára 2015(Rvp 5484/2015), sp. zn. 5 ECdo 194/2013 z 30. januára 2015 (Rvp 5485/2015), sp. zn.8 ECdo 202/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 5486/2015), sp. zn. 8 ECdo 229/2014z 22. januára 2015 (Rvp 5487/2015), sp. zn. 5 ECdo 85/2014 zo 4. februára 2015(Rvp 5488/2015), sp. zn. 4 Oboer 336/2013 z 30. decembra 2014 (Rvp 5489/2015), sp. zn.5 ECdo 324/2013 z 30. januára 2015 (Rvp 5490/2015), sp. zn. 6 ECdo 2/2014 z 28. januára2015 (Rvp 5491/2015), sp. zn. 6 ECdo 106/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 5492/2015),sp. zn. 3 ECdo 321/2013 z 12. februára 2015 (Rvp 5493/2015), sp. zn. 6 ECdo 75/2014z 28. januára 2015 (Rvp 5494/2015), sp. zn. 3 ECdo 260/2014 z 5. februára 2015(Rvp 5495/2015), sp. zn. 3 Oboer 275/2013 z 27. októbra 2014 (Rvp 5496/2015), sp. zn.1 Oboer 279/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 5497/2015), sp. zn. 2 Oboer 275/2014z 18. decembra 2014 (Rvp 5498/2015), sp. zn. 5 Oboer 212/2013 z 29. januára 2015(Rvp 5499/2015), sp. zn. 5 Oboer 216/2013 z 29. januára 2015 (Rvp 5500/2015), sp. zn.3 Oboer 24/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 5501/2015), sp. zn. 3 ECdo 287/2013zo 14. januára 2015 (Rvp 5502/2015), sp. zn. 7 ECdo 92/2014 z 11. decembra 2014(Rvp 5503/2015), sp. zn. 3 ECdo 46/2014 z 3. februára 2015 (Rvp 5504/2015) a sp. zn.3 Oboer 10/2014 z 26. januára 2015 (Rvp 5505/2015) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 5481/2015, Rvp 5482/2015, Rvp 5483/2015, Rvp 5484/2015,Rvp 5485/2015, Rvp 5486/2015, Rvp 5487/2015, Rvp 5488/2015, Rvp 5489/2015,Rvp 5490/2015, Rvp 5491/2015, Rvp 5492/2015, Rvp 5493/2015, Rvp 5494/2015,Rvp 5495/2015, Rvp 5496/2015, Rvp 5497/2015, Rvp 5498/2015, Rvp 5499/2015,Rvp 5500/2015, Rvp 5501/2015, Rvp 5502/2015, Rvp 5503/2015, Rvp 5504/2015a Rvp 5505/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 5481/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. apríla 2015doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základnýchpráv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uvedenýmiv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako ajpostupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľapodmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúcevo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovskékonania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania.

V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami príslušných okresných súdovv sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiamipotvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolaniasťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodolaj o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupea rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtýmúčastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a malimožnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa,aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s toutoneprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdudošlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinnýprostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásadykontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa„neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“.V tejto súvislosti sťažovateľkapoukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého mávyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnysúd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, abymohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojichprávach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnostivo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania exoffo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvaťich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujúvnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd„sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“.V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupoma uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedenýchkonaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti naďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 5481/2015, Rvp 5482/2015, Rvp 5483/2015, Rvp 5484/2015,Rvp 5485/2015, Rvp 5486/2015, Rvp 5487/2015, Rvp 5488/2015, Rvp 5489/2015,Rvp 5490/2015, Rvp 5491/2015, Rvp 5492/2015, Rvp 5493/2015, Rvp 5494/2015,Rvp 5495/2015, Rvp 5496/2015, Rvp 5497/2015, Rvp 5498/2015, Rvp 5499/2015,Rvp 5500/2015, Rvp 5501/2015, Rvp 5502/2015, Rvp 5503/2015, Rvp 5504/2015a Rvp 5505/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, akoi najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení naspoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, abyjeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnostiposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdunie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problémsťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmaťprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutiaokresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľkaoznačila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňouoznačených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiachmožno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo satýka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery akovo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd jenielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia navykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súduv obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskejrepubliky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn.III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn.III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončiliodmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdovo vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretožerozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenieexekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdunotoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol akozjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktorédospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislostiodkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobnýchsťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutýmiuzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté akoneprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchtopráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedenýchv § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššiehosúdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedoldôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a tojednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môžeuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jejriešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkamuvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolaciehokonania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa§ 237 OSP.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru akonedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdua namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdunemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedávyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postupobčianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti akozjavne neopodstatnené.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupenajvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, abypredtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia č. k.IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktoromústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnejotázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenieSpolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgickuz 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšienapr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súduv napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základnéhopráva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 chartya z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedaliúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, žesťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z užuvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručeníuznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie protiuzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčenéuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sakrajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní naoboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručenéhoaj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto častiodmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celokodmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnenýchnerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sasťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súdrozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identickérozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2016