znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 390/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu I., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva   na   právnu pomoc   podľa   čl.   37   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   základného   práva   na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 95/2010 z 24. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty úpadcu I., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011 doručená sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces   podľa   čl. 6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 95/2010 z 24. februára 2011 v časti, ktorou bol potvrdený výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi v rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 34 Cbi 97/05-Db z 8. júna 2010, a žiadala vydať tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom spis. zn.: 5Obo/95/2010 zo dňa 24. februára   2011   porušil   právo   sťažovateľky   JUDr.   D.   V.   –   advokátky,   B.,   správkyne konkurznej podstaty úpadcu I., a.s., L., na právnu pomoc podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   spis.   zn.:   5Obo/95/2010   zo   dňa 24. februára   2011   porušil   právo   sťažovateľky   JUDr.   D.   V.   –   advokátky,   B.,   správkyne konkurznej   podstaty   úpadcu   I.,   a.s.,   L.,   na   spravodlivý   proces   (na   spravodlivé   súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   spis.   zn.:   5Obo/95/2010   zo   dňa 24. februára   2011   porušil   právo   sťažovateľky   JUDr.   D.   V.   –   advokátky,   B.,   správkyne konkurznej   podstaty   úpadcu   I.,   a.s.,   L.,   vlastniť   majetok   a   základné   právo   na   ochranu majetku podľa čl. 20 odsek 1 Ústavy SR.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   spis.   zn.:   5Obo/95/2010   zo   dňa 24. februára 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľke   JUDr.   D.   V.   –   advokátke,   B., správkyni   konkurznej   podstaty   úpadcu   I.,   a.s.,   L.,   priznáva   náhradu   trov   právneho zastupovania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti,   pred   krajským   súdom   bolo   pod   sp.   zn. 34 Cbi 97/2005 vedené konanie, v ktorom sa R., spol. s r. o., K., (ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľke určenia, že jeho pohľadávka prihlásená do konkurzu vedeného krajským súdom pod sp. zn. 28 K 17/2005 proti úpadcovi I., a. s., L. (ďalej len „úpadca“), vo   výške   74 000   000   Sk   je   zistená   a nesporná,   čo   sa   týka   pravosti   (po   úprave   petitu žalobcom čo sa týka právneho dôvodu) a výšky ako pohľadávka I. triedy. Zároveň navrhol, aby krajský súd určil, že pohľadávka, ktorú si prihlásil vo výške 280 000 000 Sk, je zistená a nesporná, čo sa týka pravosti (po úprave petitu žalobcom čo sa týka právneho dôvodu) a výšky   ako   pohľadávka   proti   podstate.   Sumy   74   000   000   Sk   a   280   000   000   Sk   boli vyúčtované žalobcom ako zmluvná pokuta dohodnutá v čl. 9 zmluvy o dielo č. 1/2004/W uzatvorenej medzi žalobcom a úpadcom 20. februára 2004, ktorej predmetom bola dodávka „Chatovej osady... L. – chatky – bungalovy“ (ďalej len „zmluva o dielo“) s cenou diela 54 000 000 Sk bez DPH.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   34   Cbi   97/05-Db   z   8.   júna   2010   žalobu   zamietol a zaviazal žalobcu zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 479,41 €. Mal   za   preukázané,   že   dojednania   o   zmluvných   pokutách   v   zmluve   o   dielo   sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, dobrými mravmi, a sú teda absolútne neplatné (§   37   ods.   1   a   §   39   Občianskeho   zákonníka,   §   265   Obchodného   zákonníka), pretože zo strany žalobcu došlo k zneužitiu jeho postavenia, keď jeho právo na účtovanie zmluvných pokút bolo v zjavnom nepomere s právami druhej zmluvnej strany, a preto sa javí, že žalobca sledoval iné ciele, než aké má plniť zmluvná pokuta, ktorej hlavným účelom je   zabezpečenie   splnenia   povinnosti.   Dojednania   o   zmluvných   pokutách   vzhľadom   na pomery účastníkov boli zneužité na poškodenie úpadcu, mali neprimeraný a likvidačný charakter. Keďže tieto zmluvné dojednania boli krajským súdom posúdené ako absolútne neplatné, do úvahy neprichádzalo ani zníženie výšky zmluvnej pokuty (takýto postup je možný iba vtedy, keď by bola zmluvná pokuta dojednaná platne).

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa krajský súd nestotožnil s ich vyčíslením sťažovateľkou,   ktorá   žiadala   priznať   náhradu   trov   právneho   zastupovania   vo   výške 195 152,57 €. Sťažovateľka pri vyčíslení trov konania vychádzala z toho, že

- žaloba bola podaná pre dve pohľadávky, čím došlo k spojeniu dvoch vecí podľa § 13 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení v rozhodnom čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“),   keď sa   základná sadzba tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o polovicu zákonnej sadzby,

- sadzba tarifnej odmeny vo veci sa stanovuje podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky (a nie podľa § 11 ods. 1 vyhlášky ako 1/13 výpočtového základu), čo znamená, že treba vychádzať z výšky pohľadávok, pretože predmetom konania je pohľadávka, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch (na podporu toho sťažovateľka predložila nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 712/01 z 15. januára 2003, z ktorého vyplýva, že určovacie výroky nie sú vyňaté z posudzovania oceniteľnosti a ak ich oceniť možno, vždy sa uplatní aj pri určovacom výroku princíp hodnoty práva alebo veci),

- vo veci bolo vykonaných 12 úkonov právnej služby, z toho 8 takých, za ktoré patrí tarifná odmena v plnej výške, a 4 také, za ktoré patrí odmena vo výške 1/4.

Rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania sťažovateľke iba vo výške 479,41 € odôvodnil krajský súd takto: „... súd sa nestotožnil s právnym názorom prezentovaným právnym zástupcom odporcu, v ktorom ide podľa jeho názoru o spojenie dvoch vecí z toho dôvodu,   že   si   navrhovateľ   svoje   právo   na   určenie   právneho   dôvodu,   výšky   a   poradia uplatnil dvomi výrokovými vetami, pretože toto rozčlenenie vyplynulo len z toho dôvodu, že prvá navrhovateľom deklarovaná pohľadávka vo výške 74 000 000,- Sk bola zaradená ako pohľadávka I. triedy a druhá pohľadávka vo výške 280 000 000,- Sk bola zaradená ako pohľadávka proti podstate. V každom prípade sa jedná len o jednu pohľadávku, a to z tej istej zmluvy, ktorej bolo v konkurznom konaní pridelené jedno poradové číslo, a to číslo 198, pričom aj právny dôvod pre uplatnenie oboch pohľadávok bol ten istý, a to nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Z tohto dôvodu nie je možné aplikovať pri priznaní odmeny pre právneho zástupcu odporcu § 13 ods. 4 vyhl.č.655/2004, keďže sa o spojenie dvoch alebo viacerých vecí nejedná.

Rovnako nie je možné postupovať pri priznaní výšky odmeny podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 cit. vyhl., pretože predmetom sporu nie je spor, predmet ktorého je možné oceniť peniazmi. Treba uviesť, že v incidenčných sporoch predmetom konania je určenie právneho dôvodu,   výšky,   prípadne   poradie   pohľadávky,   preto   pri   určení   výšky   tarifnej   odmeny advokáta súd vychádza z takej výšky, ako v určovacích sporoch s neoceniteľnou hodnotou veci. Žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky podľa § 23 ods. 2 ZKV z dôvodu   jej   popretia   na   prieskumnom   pojednávaní   je   určovacou   žalobou   podľa   §   80 písm.c/ O.s.p., preto pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi patrí výška tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR R 1 M Obdo V 17/2006).“

Z týchto dôvodov preto krajský súd priznal sťažovateľke odmenu za zastupovanie vo výške podľa § 11 ods. 1 vyhlášky a bez jej zvýšenia podľa § 13 ods. 4 vyhlášky s tým, že jej priznal v takejto výške odmenu za všetky ňou uplatňované úkony právnej služby, okrem jediného, a to vyjadrenia z 28. mája 2010, čo odôvodnil takto: „Za vyjadrenie zo dňa 28. mája 2010 súd odmenu právnemu zástupcovi nepriznal, pretože obsah vyjadrenia je identický s vyjadrením zo dňa 18. septembra 2007 a 30. apríla 2009, ako aj s ústnymi prejavmi odporcu, preto považoval túto časť trov uplatnených odporcom za trovy, ktoré by neboli vynaložené účelne.“

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 34 Cbi 97/05-Db z 8. júna 2010 podal odvolanie žalobca a proti jeho výroku o náhrade trov konania aj sťažovateľka. V podanom odvolaní žiadala odvolací súd, aby zmenil výrok o náhrade trov konania tak, že jej prizná náhradu trov   konania   v   uplatnenej   výške.   Dôvodila   tým,   že   rozsudok   krajského   súdu   je v napadnutom výroku nesprávny, pretože krajský súd chybne interpretoval pojem „vec“ v ustanovení   §   13   ods.   4   vyhlášky.   Tento   pojem   treba   interpretovať   rovnako   ako v ustanovení   §   112   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   (objektívna kumulácia).   Hoci   je   pravdou,   že   išlo   o   jednu   pohľadávku   uplatnenú   jednou   prihláškou žalobcu, nie je to vo veci rozhodné. V incidenčnom konaní boli prerokúvané dva samostatné nároky. Pohľadávka I. triedy nie je skutkovo a právne totožná s uplatňovanou pohľadávkou proti podstate. Krajský súd navyše nesprávne uplatnil princíp neoceniteľnosti veci alebo práva v peniazoch. Predmetom incidenčného konania je určenie právneho dôvodu, výšky, prípadne   poradia   pohľadávky,   a   preto   pri   určení   tarifnej   odmeny   advokáta,   má   súd vychádzať z   takej   istej   výšky,   ako   v   určovacích   sporoch   s   oceniteľnou   hodnotou   veci. Preskúmanie pohľadávky uplatnenej v incidenčnom konaní je preskúmanie takého práva, ktoré   sa   dá   vyjadriť   v peniazoch,   a   nie   je   spojené   s   neprimeranými   ťažkosťami.   Súd preskúmaval pohľadávku z hľadiska jej základných znakov rovnako ako v konaní o jej zaplatenie. Od preskúmavania pohľadávky v incidenčnom konaní je závislé, či pohľadávka bude, alebo nebude uspokojená v konkurznom konaní. Navyše, incidenčné konanie nie je konaním o určovacej žalobe podľa § 80 písm. c) OSP, ale konaním o osobitný, samostatný nárok   vyplývajúci   z   osobitného   predpisu.   Sťažovateľka   nesúhlasila   ani   s   nepriznaním odmeny za úkon   právnej služby – vyjadrenie z 28. mája 2010, čo   odôvodnila tým, že neobstojí   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   je   toto   vyjadrenie   obsahovo   identické s vyjadrením   z 18.   septembra   2007 a 30.   apríla 2009.   Vyjadrenie z 30.   apríla   2009   je vyjadrením k žalobcom podanému odvolaniu, ktoré sa netýkalo merita veci a nezaoberá sa skutkovými   a   právnymi   otázkami   posudzovaných   nárokov.   Vyjadrenie   z   18.   septembra 2009   neobsahuje   časť   nazvanú   „Spôsob   uplatnenia   nároku“,   ktorú   obsahuje   vyjadrenie z 28. mája 2010, pričom ide o významnú časť vyjadrenia, pretože pod jeho vplyvom žalobca upravil petit návrhu. Navyše, vyjadrenie z 28. mája 2010 obsahuje aj nové úvahy o právnom posúdení týkajúce sa najmä nemožnosti vzniku pohľadávky proti podstate.

Najvyšší súd o podaných odvolaniach rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Obo 95/2010 z 24. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 OSP)   vo   všetkých   výrokoch   a   uložil   žalobcovi   povinnosť   nahradiť   sťažovateľke   trovy odvolacieho konania v sume 62,70 €.

Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 28. marca 2011.Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu zopakovala svoju argumentáciu, ktorou odôvodňovala správnosť svojho vyčíslenia trov konania a odvolanie proti výroku o náhrade trov rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu k ustanoveniu § 13 ods. 4 vyhlášky zdôraznila, že pojem „vec“ použitý v tomto ustanovení treba vykladať (zhodne ako v § 112 OSP)   tak,   že   „vecou“   je   nárok,   ktorý   možno   samostatne   uplatňovať   na   súde,   je charakteristická svojou jedinečnosťou. Spojenie dvoch alebo viacerých vecí v zmysle § 13 ods.   4 vyhlášky   predpokladá   spojenie dvoch   alebo viacerých   hmotnoprávnych nárokov. Krajský   súd   prerokúval   dva   samostatné   nároky,   dve   samostatné   veci,   každá   z   dvoch uplatňovaných častí pôvodnej pohľadávky mala samostatnú skutkovú aj právnu povahu. Ak predmetom skúmania v incidenčnom konaní je právny dôvod pohľadávky, preskúmava sa jej   existencia,   skúma   sa   jej   vznik   a   trvanie.   Výška   pohľadávky   sa   skúma ako   taká   jej vlastnosť, ktorá ju charakterizuje z hľadiska peňažného vyjadrenia. Poradie pohľadávky sa netýka pohľadávky ako takej, ale týka sa systému jej zaradenia podľa osobitného predpisu z hľadiska   jej   uspokojovania.   V   incidenčnom   konaní teda   súd   rozhoduje   o   pohľadávke z hľadiska toho, či je spôsobilá na uspokojenie v konkurznom konaní. Z ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky vyplýva, že za tarifnú hodnotu sa považuje výška peňažného plnenia alebo ceny veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, ak nie je ustanovené inak. Cenou práva je aj hodnota pohľadávky. Inak je ustanovené v § 11 ods. 1 vyhlášky, ktorý sa však uplatní iba vtedy, keď nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ju je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Z advokátskej tarify nikde nevyplýva, že v prípade určovacej žaloby ide o spor s neoceniteľnou hodnotou veci (na rozdiel od zákona o   súdnych   poplatkoch   –   poznámky   k   pol.   č.   1).   Len   vtedy   by   bolo   možné   posúdiť predmetný nárok tak, že predmetom konania je neoceniteľný predmet podľa § 11 vyhlášky, ak by bolo vylúčené, že podľa § 10 vyhlášky ide o prípad nároku s oceniteľným predmetom. Významné je, že incidenčná žaloba nie je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) OSP, ale osobitnou žalobou podľa osobitného predpisu, ako aj to, že od úspešnosti preskúmavania pohľadávky   je   závislé,   či   pohľadávka   bude,   alebo   nebude   v   konkurznom   konaní uspokojená.   Sťažovateľka   znova   poukázala na   nález Ústavného   súdu   Českej   republiky, na ktorý poukazovala už v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj na to, z akých dôvodov nepostupovali súdy správne, keď jej nepriznali odmenu za úkon právnej služby – vyjadrenie z 28. mája 2010.

K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený výrok o náhrade trov konania, a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania došlo tým, že súdy nesprávne aplikovali označené ustanovenia vyhlášky, svojím postupom spôsobili také   porušenie,   ktoré   malo   zásadný   vplyv   na   označené   základné   práva   sťažovateľky. K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy došlo aj tým, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu nespĺňa požiadavky   § 157   ods.   2 OSP. Tým,   že   súd   nepriznal sťažovateľke primeranú náhradu ako úspešnej účastníčke konania, porušil jej základné práva na spravodlivý proces a odoprel jej aj právo na právnu pomoc v zmysle čl. 36 ods.   1 a čl. 37 ods.   2 listiny a v konečnom dôsledku ju aj zbavil majetku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, základného práva   na právnu   pomoc podľa   čl.   37   ods.   2   listiny   a   základného práva   na vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   95/2010 z 24. februára   2011   v   časti,   ktorou   bol   potvrdený   výrok   o náhrade   trov   konania   medzi účastníkmi rozsudku krajského súdu č. k. 34 Cbi 97/05-Db z 8. júna 2010.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka   odôvodnila   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva   na   spravodlivý   proces   tým,   že   ak   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 95/2010 z 24. februára 2011 bol potvrdený rozsudok krajského súdu, podľa ktorého jej bola priznaná náhrada trov prvostupňového konania iba vo výške 479,41 € (a nie v sume 195 152,57 € vyčíslenej sťažovateľkou), a rovnakým rozsudkom bola sťažovateľke priznaná náhrada trov odvolacieho konania iba vo výške 62,70 €, tento rozsudok je v danej časti založený na takom výklade aplikovaných ustanovení vyhlášky, ktorý je nezlučiteľný s ich účelom a zmyslom.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Najvyšší   súd   na   odôvodnenie   rozhodnutia   o   trovách   konania   v   rozsudku   sp.   zn. 5 Obo 95/2010 z 24. februára 2011 uviedol:

„Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej v časti, v ktorej súd rozhodol o trovách konania, odvolací súd odvolaniu nevyhovel, lebo predmetom sporu je rozhodnutie o určení pravosti pohľadávky,   teda   rozhodnutie   o   oprávnenosti   pohľadávky   konkurzného   veriteľa a potvrdenie jeho práva na uspokojenie pohľadávky prihlásenej v konkurze vedenom na majetok úpadcu.   Hodnotu tohto   práva   nie   je možné vyčísliť   v peniazoch.   Preto základ tarifnej odmeny za úkony právnej služby v konaní o incidenčnej žalobe sa určí podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. tak, ako žalovanému tarifnú odmenu za úkon priznal súd prvého stupňa. Napokon aj výška súdneho poplatku v incidenčných sporoch je jednotná, bez ohľadu na výšku prihlásenej pohľadávky. Preto je spravodlivé, ak takýto princíp platí aj pri náhrade   trov   konania   za   právne   zastupovanie.   Taktiež   sa   odvolací   súd   nestotožnil   ani s námietkou   tzv.   objektívnej   kumulácie   viacerých   nárokov,   lebo   sa   jedná   o   pohľadávku prihlásenú   do   konkurzu   ako   celok,   a   ako   taká   bola   aj   popretá   správcom   a   uplatnená žalobcom predmetnou žalobou. Jedná sa o jeden nárok, ktorý vzhľadom na čas plynutia vo vzťahu k vyhláseniu konkurzu žalobca rozdelil na pohľadávku prvej triedy a pohľadávku proti podstate a súd v rozhodnutí vychádzal z rovnakého skutkového základu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

V   konaní   úspešný   žalovaný   má   právo   na   náhradu   trov   účelne   vynaložených v odvolacom konaní (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Účelne vynaloženými trovami   žalovaného   je   odmena   advokátovi   za   jeden   úkon   právnej   pomoci   (vyjadrenie k odvolaniu)   v   sume   55,49   Eur   a   paušálna   náhrada   hotových   výdavkov   7,21   Eur, spolu 62,7 Eur.“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   domáhal   a   z   akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec   posúdil.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Ústavný   súd   opakovane   vo   svojej   rozhodovacej   praxi   zdôrazňuje,   že   súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj princíp právnej istoty, čo okrem iného znamená aj to, že súdne rozhodnutia bez dostatočných dôvodov nesmú popierať skoršiu rozhodovaciu prax.

Pokiaľ   sťažovateľka   argumentuje   rozhodnutím   Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. I. ÚS 712/2001 z 15. januára 2003 a závermi v ňom obsiahnutými (vzťahujúcimi sa na českú   právnu   úpravu   účinnú   v   určitom   čase),   ústavný   súd   poukazuje   na   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 8/2009 z 29. júla 2010, ktoré obsahuje v odôvodnení (aj) komparáciu novšieho vývoja právnej úpravy problému v Českej republike aj Slovenskej republike so záverom (s ktorým sa stotožňuje aj ústavný súd), podľa ktorého novšie zmeny v advokátskej tarife sú charakteristické „ústupom od prihliadania k hodnote veci, práva alebo   plnenia,   ktoré   sú   predmetom   preskúmavaného   úkonu   alebo   vzťahu   a   smerujú k ustanoveniu fixnej sumy pre všetky prípady žalôb podľa § 80 písm. c) OSP“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 8/2009 z 29. júla 2010, s. 11).

Jednotnosť rozhodovacej praxe sa pritom musí prejavovať aj v jednote kritérií pre výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a pre určovanie výšky odmeny advokáta za vykonanie jedného úkonu právnej služby. Práve z tohto dôvodu bolo judikované, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2008 z 30. novembra 2009).

Pokiaľ teda najvyšší súd vo veci sťažovateľky dospel k záveru, že v tomto prípade „hodnotu   práva   nie   je   možné   vyčísliť   v   peniazoch“, v   dôsledku   čoho „základ   tarifnej odmeny za úkony právnej služby v konaní o incidenčnej žalobe sa určí podľa § 11 ods. 1 vyhl.ć. 655/2004 Z.z. tak, ako žalovanému tarifnú odmenu za úkony priznal súd prvého stupňa“, tento jeho názor jednak korešponduje ustálenej súdnej praxi, ale najmä nie je takým, o ktorom by bolo možné tvrdiť, že je svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky najvyšším súdom nepoprela účel a zmysel tohto ustanovenia. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

S ohľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky na porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces najvyšším súdom podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka ďalej namietala, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené aj jej základné právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Sťažovateľka toto svoje tvrdenie bližšie neodôvodnila, uviedla iba to, že k porušeniu tohto   jej   základného   práva   malo   dôjsť   nepriznaním   náhrady   trov   konania   v   uplatnenej výške.

Obsahom základného práva na právnu pomoc garantovaného listinou (ale aj ústavou v čl. 47 ods. 2) je predovšetkým právo každého subjektu v konaní pred štátnym orgánom mať možnosť dostať kvalifikovanú právnu pomoc,   ako aj to,   aby mu neboli vytvárané prekážky   pre   realizáciu   tohto   jeho   práva   zo   strany   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej správy.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   súčasťou   tohto   práva   nie   je   aj   právo   účastníka súdneho konania, aby mu bola priznaná náhrada trov konania, a to najmä nie v prípade, keď na to nie sú splnené zákonné podmienky, či právo na priznanie náhrady trov konania v takej výške, aká zodpovedá subjektívnym predstavám účastníka.

Ústavný   súd   preto   zisťuje,   že   medzi   tvrdeným   konaním   najvyššieho   súdu a porušením tohto sťažovateľkou označeného základného práva niet príčinnej súvislosti, ktorej existencia by umožňovala ďalej sa zaoberať možnosťou porušenia tohto základného práva najvyšším súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj túto časť sťažovateľky.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľkou tvrdeným porušením základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Porušenie tohto základného práva sťažovateľka odôvodnila iba tým, že v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu bola zbavená majetku, pretože jej nebola najvyšším súdom judikovaná pohľadávka na náhradu trov konania v ňou vyčíslenej výške, ktorá jej podľa jej názoru patrila.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k náhrade trov konania v tomto prípade mohlo platiť, že táto sťažovateľkou tvrdená pohľadávka môže požívať ochranu sťažovateľkou označeným článkom ústavy, teda či išlo o „majetok“ sťažovateľky, ktorého mohla byť rozhodnutím najvyššieho súdu zbavená.

Za majetok v tomto zmysle považuje ústavný v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby,   teda   veci   alebo   iné   aktíva,   ktorých   vlastníkom   je   táto   osoba,   ale   i   majetok, nadobudnutie   vlastníctva   ku   ktorému   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľky, podľa jej názoru jej svedčila legitímna nádej na nadobudnutie trov konania v ňou uplatnenej výške, pretože podľa jej názoru boli splnené všetky zákonom ustanovené podmienky na jej priznanie. Tieto tvrdenia sťažovateľky by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich sťažovateľka skutočne splnila.

Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd ústavne konformne   aplikoval   ustanovenia   vyhlášky,   keď   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade nemožno na vec aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky ani ustanovenie § 13 ods. 3 vyhlášky.

Za tejto situácie sťažovateľka nemohla legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať,   že   jej   bude   priznaný nárok   na náhradu   trov   konania   v   ňou   uplatenej   výške. Z uvedených dôvodov sťažovateľke nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie tohto majetku, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na vlastníctvo, tak ako je toto právo garantované v čl. 20 ústavy.   Za   situácie,   keď   sťažovateľka   nemala „majetok“,   je   už bez   významu   uvažovať o tom, či bola majetku zbavená, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok ustanovených ústavou.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011