znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 390/2010-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Lajosa   Mészárosa o sťažnosti JUDr. O. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. R. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. O. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005   p r i k a z u j e ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. O. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr. O. M. v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet ustanoveného advokáta JUDr. R. G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd Kežmarok   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 390/2010-12 z 23. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005 (ďalej aj   „napadnuté   konanie“).   Ústavný   súd   súčasne   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom a ustanovil mu za právneho zástupcu advokáta JUDr. R. G., B.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je v namietanom konaní obžalovaným z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm.   a)   a ods.   2   písm.   d)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), v ktorom bola obžaloba podaná okresnému súdu 17. mája 2005. Na hlavnom pojednávaní konanom 19. septembra 2006 sťažovateľ vzniesol námietku   zaujatosti   proti   konajúcemu   predsedovi   senátu   JUDr.   M.,   prísediacim,   ako   aj celému okresnému súdu a žiadal, aby vec bola prikázaná inému okresnému súdu mimo obvod   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Podľa   názoru   sťažovateľa „Sudca JUDr. M. o námietke rozhodoval spôsobom odporujúcim Tr. poriadku a vec bola v dôsledku rozhodnutia KS Prešov rozhodnutá procesným sudcom až v januári 2010 tak, že celý senát sa z konania vylúčil. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené v marci 2010.“. Sťažovateľ podal 3. marca 2010 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú   však   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému súdu   nedostal   odpoveď.   Aj napriek tomu, že konanie vo veci sťažovateľa trvá viac ako päť rokov, okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol.

Podaním   z 12.   novembra   2010   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   doplnil   v dôvodoch priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   20   000   €.   Podľa   sťažovateľa vzhľadom   na „absurdnosť   môjho   postavenia   obžalovaného“ sú   dôsledky   prieťahov zo strany okresného súdu mimoriadne závažné. Sťažovateľ k tomu ďalej uviedol: „Už siedmy rok nemám žiaden kontakt s jediným dieťaťom. Som bývalý prokurátor, sudca KS a advokát. Dnes ako úplne hluchý som od roku 2008 do apríla 2010 dokázal sám vydať a napísať desať knižiek básní so 700 básňami. Mám napísané aj dlhšie literárne diela. Moja situácia obžalovaného tyrana však bráni tomu, aby som svoje diela mohol dostať   na   pulty   predajní.   Dlhodobé   odlúčenie,   zhubný   vplyv   chorej   matky   a   viacerých duševne chorých osôb v jej rodine, nepochybne spôsobili neblahé následky na psychike môjho syna. Došlo k pretrhnutiu citových väzieb medzi synom a otcom. Takéto závažné dôsledky musia mať aj vyjadrenie v sume priznaného finančného zadosťučinenia. Suma čo som vyčíslil v sťažnosti je nepochybne vzhľadom na uvedené následky primeraná.“ V podaní doručenom ústavnému súdu 21. januára 2010 sťažovateľ uviedol, že podal opakovanú sťažnosť na nečinnosť okresného súdu v konaní o jeho trestnej veci. Zároveň oznámil zmenu adresy svojho trvalého bydliska.

V doplnení sťažnosti z 15. decembra 2010 ustanovený právny zástupca sťažovateľa uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľa a jej doplnení z 12. novembra 2010.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1./   Základné   právo   JUDr.   O.   M.   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Kežmarku vo veci pod č.k. 1T 74/2005 bolo porušené.

2./ Okresnému súdu Kežmarok v konaní vedenom pod č.k. 1T 74/2005 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 € / dvadsať tisíc EUR/,   ktoré   je   Okresný   súd   Kežmarok   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia na účet...

4./ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr. O. M. v sume 303,30 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. G. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5./ Okresný súd Kežmarok je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. O. M. v sume 303,30 € na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   prijatej   sťažnosti   listom   z 3. novembra   2010 vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku k sťažnosti uviedol: „Proti JUDr. O. M. bola Okresnom prokuratúrou S. dňa 19.5.2005 podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Trestného   zákona   účinného   do   31.12.2005   a   keďže   JUDr. R.   B.   bol   vylúčený   z rozhodovania v tejto trestnej veci vec napadla do senátu JUDr. B. M., vo veci prebehlo sedem hlavných pojednávaní a dňa 19.9.2006 mal byť vo veci vypočutý posledný znalec a toto   hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   vzhľadom   na   skutočnosť,   že obžalovaný JUDr. O. M. podal proti predsedovi senátu JUDr. B. M. trestného oznámenie. Dňa 20.10.2006 JUDr. B. M. v písomnom vyjadrení uviedol, že sa cíti byť vo veci zaujatý.

Vzhľadom na podané trestné oznámenie bol voči JUDr. B. M. podaný aj návrh na disciplinárne   konanie,   pričom   JUDr.   B.   M.   bol   v   apríli   2007   disciplinárnym   senátom najvyššieho súdu v SR oslobodený. Spis sa nachádzal na najvyššom súde v Bratislave od 14.3.2007 do 5.10.2007.

Od 12.11.2007 do 19.11.2009 bol spis zaslaný na rozhodnutie o námietke zaujatosti na Krajský súd v Prešove, pričom spis bol vrátený ako predčasne predložený.

Ďalej   bol   spis   v   dňoch   od   6.10.2008   do   8.12.2008   zapožičaný   Okresnému   súdu v Humennom a dňa 24.3.2009 bolo vo veci vydané uznesenie v ktorom predseda senátu JUDr.   B.   M.   rozhodol,   že   nie   je   vylúčený   z rozhodovania   v   tejto   trestnej   veci.   Takéto rozhodnutie JUDr. B. M. urobil z toho dôvodu, že od podania trestného stíhania na jeho osobu JUDr. O. M. ako aj od disciplinárneho konania ubehol už dlhší čas a vzhľadom na to, že trestné stíhanie bolo zastavané a disciplinárnym senátom bol oslobodený, mal za to, že k JUDr. O. M. nemá žiadne nepriateľské vzťahy a preto sa rozhodol túto vec ukončiť. Spis na základe sťažnosti obžalovaného bol predložený na Krajský súd v Prešove dňa 23.9.2009, pričom Krajský súd dňa 10.11.2009 z procesných dôvodov toto uznesenie zrušil a 20.11.2009 bol spis doručený na Okresný súd v Kežmarku. Okresný súd v Kežmarku dňa 29.1.2010 uznesením rozhodol, že predseda senátu JUDr. B. M. a prísediaci M. H. a J. K. sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania vo veci 1T 74/05, toto uznesenie bolo vydané z toho dôvodu, že v inej trestnej veci obžalovaný JUDr. O. M. opätovne podal proti predsedovi senátu JUDr. B. M. trestné oznámenie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.3.2010.

Mám za to, že v rozhodovaní o námietke zaujatosti nedošlo k subjektívnemu prieťahu zo strany sudcu, je pravdou, že najprv sa cítil byť zaujatý, ale vzhľadom na to skutočnosť, že v tejto trestnej veci je prakticky celé dokazovanie vykonané predseda senátu zmenil svoje stanovisko   a   chcel   vo   veci   rozhodnúť   s   tým,   že   sa   necítil   byť   zaujatý.   Je   pravdou,   že jedenkrát bolo uznesenie o námietky zaujatosti zrušené, avšak len pre procesné chyby čo taktiež nebolo urobené úmyselne.

Súčasne si dovoľujem sa vyjadriť k okolnosti..., že sťažovateľ podal dňa 3. marca 2010 predsedovi Okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní na ktorú však ku dňu podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nedostal   odpoveď.   Túto   okolnosť   som   osobitne preveroval na všetkých oddeleniach tunajšieho súdu a v prvom rade v sťažnostnom registri Spr. pričom za súčinnosti ďalších zodpovedných osôb bolo zistené, že predmetná sťažnosť adresovaná predsedovi súdu sa na tomto súde nenachádza....

Zároveň si dovoľujem podotknúť, že v posednej dobe je len ťažké komunikovať so sťažovateľom a pokiaľ sú na tomto súdu sudcovia, ktorí ešte vybavujú veci tohto sťažovateľa menovaný ihneď týchto namieta, na čo má samozrejme právo, a okamžite na nich podáva aj trestné oznámenia.

Na záver chcem uviesť, že je nanajvýš pozoruhodné, až ťažko pochopiteľné, že sa v predmetnej   sťažnostnej   veci   domáha   rozhodnutia   v   trestnej   veci   osoba,   ktorá   je v postavení   obžalovaného   a   ktorá   je   dôvodne   podozrivá   zo   závažného   trestného   činu s trestnou sadzbou odňatia slobody až do 10 rokov.

Zároveň uvádzam, že netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“

2.1 Podaním doručeným ústavnému súdu predseda okresného súdu svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa doplnil a uviedol, že „dňa 15.11.2010 bola skutočne nájdená na tunajšom súde sťažnosť na nečinnosť súdu vo veci 1T 74/05 adresovaná predsedovi súdu sťažovateľom JUDr. O. M.... sťažovateľovi sa za nevybavenie jeho sťažnosti v zákonnej lehote písomne ospravedlním...“.

3. Právny zástupca sťažovateľa sa k výzve ústavného súdu, aby oznámil, či trvá na vykonaní ústneho pojednávania, nevyjadril.  

4. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 74/2005:

- 19. máj 2005 – okresnému súdu bola doručená obžaloba Okresnej prokuratúry S. na sťažovateľa, vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. B.,

- 30 jún 2005 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľa o preskúmanie dôvodnosti väzby,

- 4. júl 2005 – predseda senátu JUDr. B. doručil krajskému súdu oznámenie o svojej zaujatosti,

- 7. júla 2005 – krajský súd uznesením sp. zn. 4 Nto 7/05 rozhodol o vylúčení sudcu JUDr. B. z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa (5. augusta 2005 doručené okresnému súdu),

-   12.   august   2005   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   stanovisko   sťažovateľa k dôvodom na vylúčenie sudcu JUDr. B. z konania v prerokúvanej veci,

-   16.   august   2005   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k obžalobe,

-   25.   august   2005   –   spis   bol   pridelený   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sudcovi JUDr. M.,

- 9. december 2005 – okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 23. január 2006,

- 10. január 2006 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľa o zabezpečenie podmienok na pojednávanie (duálny monitor) a návrh na vykonanie dôkazov,

- 23.   január   2006   –   na   hlavnom   pojednávaní   okresný   súd   uznesením   zamietol niektoré návrhy sťažovateľa na dokazovanie a odročil hlavné pojednávanie na neurčito pre účely pripojenia navrhovaných dôkazných prostriedkov,

- 23. január 2006 – okresný súd zrušil opatrenie okresného súdu zo 16. septembra 2004   o ustanovení   obhajcu   JUDr.   P.   a   na   základe   žiadosti   sťažovateľa   mu   opatrením ustanovil za obhajcu JUDr. T. B.,

- 26. a 28. január 2006 – okresnému súdu boli doručené návrhy sťažovateľa na zabezpečenie a vykonanie listinných dôkazov,

- 8. marec 2006 – okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 3. apríl 2006,

- 14. marec 2006 – obhajca sťažovateľa požiadal okresný súd o odročenie hlavného pojednávania nariadeného na 3. apríl 2006 z dôvodu čerpania dovolenky,

- 17.   marec   2006   –   bolo   doručené   dožiadanie   okresného   súdu   na   oddelenie informatiky   krajského   súdu   vo   veci   zabezpečenia   duálneho   monitoru   do   pojednávacej miestnosti,

- 27. marec 2006 – okresný súd oznámil preloženie termínu hlavného pojednávania na   10.   apríl   2006   a   zároveň   opatrením   ustanovil   sťažovateľovi   za   náhradného   obhajcu JUDr. M. Z.,

- 10.   apríl   2006   –   okresný   súd   hlavné   pojednávanie   odročil   z dôvodu   neúčasti zástupcu poškodenej na 20. apríl 2006,

- 20.   apríl   2006   –   po   vypočutí   obžalovaného   okresný   súd   hlavné   pojednávanie odročil na 4. máj 2006 pre účely predvolania poškodenej a svedkov,

- 25. apríl 2006 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa na vypočutie svedkov,

- 4. mája 2006 – po vypočutí poškodenej a svedkov a vyjadrení sťažovateľa okresný súd hlavné pojednávanie odročil na 11. máj 2006 pre účely predvolania súdnych znalcov a svedkyne M. M.,

- 10.   máj   2006   –   úradný   záznam   o telefonickom   ospravedlnení   sa   svedkyne a súdneho znalca z neúčasti na pojednávaní,

- 11. máj 2006 – po vypočutí znalkyne MUDr. K. okresný súd hlavné pojednávanie odročil na 29. máj 2006 pre účely predvolania súdnych znalcov a svedkov,

- 19. máj 2006 – okresnému súdu bolo doručené ospravedlnenie súdneho znalca z neúčasti na pojednávaní z dôvodu služobnej cesty,

- 29. máj 2006 – po vypočutí znalca MUDr. D. okresný súd uznesením prepustil obžalovaného na slobodu, pretože dôvody väzby pominuli, a odročil hlavné pojednávanie na neurčito,

- 12. jún 2006 – okresný súd predložil spis krajskému súdu spolu so sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o jeho prepustení z väzby,

- 15. jún 2006 – krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 39/06-493 sťažnosť sťažovateľa zamietol (26. júna 2006 bolo uznesenie doručené okresnému súdu),

- 15. jún 2006 – okresný súd vydal príkaz na prepustenie sťažovateľa na slobodu,

- 22. august 2006 – okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 19. september 2006,

- 7.   september   2006   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   ospravedlnenie   súdneho znalca z neúčasti na pojednávaní z dôvodu služobnej cesty,

- 19.   september   2006   –   sťažovateľ   na   hlavnom   pojednávaní   vzniesol   námietku zaujatosti proti predsedovi senátu a všetkým sudcom okresného súdu, okresný súd odročil hlavné pojednávanie na neurčito pre účely predloženia písomného odôvodnenia vznesenej námietky (odôvodnenie bolo sťažovateľom doručené v ten istý deň),

- 20. október 2006 – predseda senátu okresného súdu JUDr. M. vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti adresovanom krajskému súdu uviedol, že sa cíti byť zaujatý,

- 9. november 2006 – okresný súd uznesením rozhodol o priznaní odmeny súdnej znalkyni MUDr. K. a súdnemu znalcovi MUDr. D.,

- 9. február 2007 – okresný súd podal Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru P. správu o stave konania,

- 14. marec 2007 – okresný súd zaslal spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z dôvodu   disciplinárneho   konania   vedeného   proti   sudcovi JUDr. M.,

- 31.   júl   2007   a 28.   august   2007   –   sťažovateľ   osobne   predložil   listinné   dôkazy na účely svojej obhajoby,

- 31.   august   2007   –   okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   Okresného   súdu Humenné o zaslanie spisu pre potreby konania vedeného pod sp. zn. 19 P 188/2007,

- 5. október 2007 – najvyšší súd vrátil spis okresnému súdu,

- 8.   november   2007   –   okresný   súd   zaslal   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom,

- 16.   november   2007   –   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený,

- 12. november 2007 – okresná prokuratúra doručila žiadosť o aktualizáciu stavu konania, ku ktorej sa okresný súd v ten istý deň vyjadril,

- 5.   máj   2008   a 4.   august   2008   –   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   listinné dôkazy vo veci,

- 6.   október   2008   –   okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   Okresného   súdu Humenné o zaslanie spisu pre potreby konania vedeného pod sp. zn. 19 P 371/2008,

- 28. október 2008 – okresný súd zaslal spis Okresnému súdu Humenné,

- 8. december 2008 – Okresný súd Humenné vrátil spis okresnému súdu,

- 24.   marec   2009   –   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o námietke   zaujatosti vznesenej sťažovateľom tak, že predseda senátu JUDr. B. M. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 74/2005,

- 9. apríl 2009 – sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu z 24. marca 2009,

- 10. apríl 2009 – sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť proti uzneseniu z 24. marca 2009,

- 26. máj 2009 a 27. júl 2009 – sťažovateľ predložil okresnému súdu listinné dôkazy vo veci,

- 4. august 2009 – vyjadrenie predsedu senátu JUDr. B. M., že sa cíti byť vo veci zaujatý (vzhľadom na najnovšie trestné oznámenie sťažovateľa proti jeho osobe),

- 23. september 2009 – spis bol predložený krajskému súdu spolu so sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 24. marca 2009 na rozhodnutie,

- 16. októbra 2009 – krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci,

- 28. októbra 2009 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Ndt 18/2009 rozhodol, že sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa a vec sa krajskému súdu neodníma (6. novembra 2009 doručené krajskému súdu),

- 10.   novembra   2009   –   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Tos   40/09-740   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. marca 2009 a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol,

- 20. novembra 2009 – krajský súd vrátil spis okresnému súdu,

- 29. januára 2010 – okresný súd uznesením rozhodol o vylúčení predsedu senátu JUDr. M. a prísediacich z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa,

- 26.   marec   2010   –   spis   bol   pridelený   na   prerokovanie   a rozhodnutie   sudkyni JUDr. B.,

- 6.   máj   2010   –   predsedníčka   senátu   JUDr.   B.   oznámila   krajskému   súdu   svoju zaujatosť vo veci,

- 12. máj 2010 – krajský súd uznesením č. k. 1 Nto 5/10-755 rozhodol o vylúčení JUDr.   B.   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   vo veci   sťažovateľa   (9.   júna   2010 doručené okresnému súdu),

-   10. august 2010 – kancelárii bol daný pokyn predložiť spis všetkým sudcom okresného súdu, aby sa vyjadrili k návrhu sťažovateľa na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázaniu do obvodu Krajského súdu v Žiline.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005 pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (napr. II. ÚS 32/03, I. ÚS 11/08). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetného trestného   činu   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a všeobecného   súdu   o   naplnenie účelu   trestného   konania, čo   okrem   iného   znamená, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že zdĺhavý priebeh napadnutého trestného konania nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť   predmetnej   veci.   Naopak,   uviedol,   že v trestnej   veci   sťažovateľa   je   prakticky   celé   dokazovanie   vykonané,   pričom   z prehľadu úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva, že posledné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 19. septembra 2006.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Je pravdou, že k čiastočnému predĺženiu konania došlo aj dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa (vznesenie námietky zaujatosti, podanie opravných prostriedkov), na druhej strane nekonanie okresného súdu nemalo pôvod v konaní sťažovateľa,   ktorý   len   využíval   svoje   procesné   oprávnenia.   Využitie   možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v súdnom   konaní   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a v tejto   súvislosti   zistil,   že   okresný   súd   spôsobil   neúmerné   predĺženie   konania predovšetkým svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.

Nečinnosť   okresného   súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   bola   zistená v obdobiach:

- od 5. augusta 2005 (krajský súd vrátil spis okresnému súdu) do 23. januára 2006 (uskutočnilo sa hlavné pojednávanie), teda viac ako 5 mesiacov,

- od 9. novembra 2006 (okresný súd rozhodol o priznaní odmeny súdnym znalcom) do 14. marca 2007 (okresný súd zaslal spis disciplinárnemu senátu najvyššieho súdu), teda 4 mesiace,

- od 16. novembra 2007 (krajský súd vrátil spis okresnému súdu) do 28. októbra 2008 (okresný súd zaslal spis Okresnému súdu Humenné), teda 11 mesiacov,

-   od   8.   decembra   2008   (Okresný   súd   Humenné   vrátil   spis   okresnému   súdu) do 24. marca 2009 (okresný súd rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti), teda viac než 3 mesiace,

-   od   9.   apríla   2009   (sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   o námietke zaujatosti) do 23. septembra 2009 (spis bol predložený krajskému súdu   na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa), teda viac než 5 mesiacov.

Celkovo bol teda okresný súd v tejto veci nečinný 28 mesiacov, t. j. počas dvoch rokov a štyroch mesiacov vo veci nevykonal prakticky žiadny efektívny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obžalovaný v danej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedenú nečinnosť okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné.   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku zložitosti veci ani v dôsledku správania účastníka konania, ale najmä v dôsledku postupu okresného súdu.

Okrem   uvedenej   nečinnosti   je postup okresného súdu   poznačený aj neefektívnou činnosťou spočívajúcou v tom, že krajský súd uznesením zo 16. novembra 2007 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený z dôvodu, že o námietke zaujatosti vznesenej proti   predsedovi   senátu   mal   najprv   rozhodnúť   príslušný   senát   a až   v prípade   podania sťažnosti   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   prichádzalo   do   úvahy   rozhodovanie nadriadeného   súdu.   Napriek   jasnej   zákonnej   úprave   a usmerneniu   nadriadeného   súdu okresný súd opäť pochybil, keď o námietke zaujatosti sťažovateľa nerozhodol senát, ale iba predseda senátu (uznesením z 24. marca 2009). V dôsledku týchto procesných pochybení bolo rozhodnutie okresného súdu o námietke zaujatosti na základe sťažnosti sťažovateľa odvolacím   súdom   zrušené   (uznesenie   krajského   súdu   z 10.   novembra   2009)   a vec   bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Pozoruhodný je tiež postup predsedu senátu konajúceho vo veci sťažovateľa, ktorý k sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti najprv vyslovil svoju zaujatosť z dôvodu, že sťažovateľ   na   neho   podal   trestné   oznámenie.   Následne   však   okresný   súd   uznesením z 24. marca 2009 rozhodol o nevylúčení predsedu senátu z vykonávania úkonov trestného konania vo veci z dôvodu, že sa necíti byť zaujatý. Svoju nezaujatosť odôvodnil tým, že trestné oznámenie vedené proti nemu bolo zastavené. Po podaní sťažnosti sťažovateľom proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 24.   marca   2009   predseda   senátu   opäť   vyslovil   svoju predpojatosť   vo   veci,   čo   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   na   neho   opäť   podal   trestné oznámenie.

Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť s tvrdením predsedu okresného súdu, že „v rozhodovaní o námietke zaujatosti nedošlo k subjektívnemu prieťahu zo strany sudcu“. Treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu vybavujúceho danú vec.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   potrebné   zdôrazniť,   že   s ohľadom   na   uvedené okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej veci nebolo ani po takmer 6 rokoch trvania právoplatne skončené. Ústavný súd osobitne poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   okresný   súd   rozhodol   o námietke   zaujatosti   vznesenej sťažovateľom 19. septembra 2006 s konečnou platnosťou až 29. januára 2010, teda po vyše 3   rokoch   (aj   keď   vec   bola   opakovane   aj   na   krajskom   súde   z dôvodu   rozhodovania o opravnom prostriedku, na najvyššom súde z dôvodu   disciplinárneho konania a konania o návrhu na odňatie a prikázanie veci a na Okresnom súde Humenné, čo nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu, okrem už spomenutej neefektívnej činnosti).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €, čo odôvodnil tým, že v dôsledku jeho situácie obžalovaného už siedmy rok nemá kontakt s jediným dieťaťom, čím došlo k pretrhnutiu citových väzieb medzi ním a synom. Jeho postavenie „obžalovaného tyrana“ mu znemožňuje aj predaj jeho literárnych diel.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   celkovú   dĺžku   napadnutého konania, považuje za primerané v sume 2 500 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom JUDr. R. G., ktorý ich vyčíslil v sume 303,30 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2009,   ktorá   bola 721 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a doplnenie sťažnosti z 15. decembra 2010) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   za   každý   úkon   po   120,23   €,   t.   j.   spolu   v   sume   240,46   €,   čo   spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. K tomu priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), pretože advokát   je   platiteľom   tejto   dane.   Úhrada   trov   konania   vypočítaná   podľa   vyhlášky predstavuje celkovú sumu 303,31 €.

Keďže sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov konania nepresahuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním uplatnenej výške, t. j. v sume 303,30 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľom uplatnených trovách konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011