znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 390/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   D.,   N.,   t.   č.   vo výkone   väzby,   zastúpeného advokátom JUDr. M. E., N., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp.   zn.   33   Tp   146/2009   z   24.   júla   2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn. 5 Tpo 33/2009 z 30. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2009 doručená   sťažnosť   M.   D.,   N.,   t.   č.   vo   výkone   väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 146/2009 z 24. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 33/2009 z 30. júla 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol sudcom okresného súdu pre prípravné konanie 24. júla 2009 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného   poriadku.   Pretože   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažnosť,   krajský   súd uznesením z 30. júla 2009 zrušil napadnuté rozhodnutie a sám rozhodol o jeho vzatí do väzby iba z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku postupujúc podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neprijal jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ   videl   porušenie   svojich   práv   v   tom,   že   požiadal   o   nahliadnutie   do vyšetrovacieho spisu sudcu okresného súdu, čo mu ten však odmietol. V dôsledku toho sa nemohol   oboznámiť   v   plnom   rozsahu   so   spisom,   ktorý   bol   podkladom   pre   zahájenie trestného konania, ako aj jeho vzatie do väzby, nemohol sa vyjadriť ku všetkým podstatným skutočnostiam,   ktoré   mu   boli   kladené   za   vinu,   ani   k   dôkazom   tam   uvedeným,   nemal možnosť   sa   vyjadriť   k   materiálnym   a   formálnym   podmienkam   dôvodu   väzby.   Ďalej uviedol, že pokiaľ by takúto možnosť mal, neboli by zistené reálne dôvody na jeho väzbu. Toto   považoval   za   vážne   porušenie   svojich   práv   v   súdnom   konaní.   Ďalej   namietal skutočnosť, že požiadal okresný súd o prijatie ponúknutej peňažnej záruky ako náhradu väzby, o čom   však okresný súd nerozhodol,   aj keď je pravdou,   že krajský   súd o jeho žiadosti sám rozhodol v odvolacom konaní. Preto aj v uvedenom smere tvrdil, že súdy porušili jeho práva, a to tým skôr, že v skutočnosti dôvody na väzbu neboli dané. V tomto smere poukázal na dôvody, prečo nemal byť vzatý do väzby, a aj na literatúru, ktorá takúto problematiku rieši.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Nitra postupom a uznesením sp. zn. 33 Tp/146/2009 z 24. júla 2009 a Krajský súd v Nitre postupom a uznesením sp. zn. 5 Tpo/33/2009 z 30. júla 2009, ktorým rozhodli   o   vzatí   do   väzby   M.   D.   bez   toho,   aby   dôkladne   preskúmali   všetky   zákonné predpoklady na vydanie takýchto rozhodnutí vrátane dodržania kontradiktórnosti konania, porušili jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 5 Tpo/33/2009 z 30. júla 2009 porušil právo M. D. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   tým,   že   nerozhodol   o   alternatívnej   žiadosti sťažovateľa a o nahradenie väzby jeho peňažnou zárukou.

3. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5 Tpo/33/2009 z 30. júla 2009 v spojení s uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   33   Tp/146/2009   z   24.   júla   2009   sa   zrušuje a Krajskému súdu v Nitre prikazuje, aby M. D. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. M. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.000,- EUR (slovom osem tisíc euro), ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Nitre do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. D. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. E. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   rozhodnutím   okresného   súdu sp. zn. 33 Tp 146/2009 z 24. júla 2009.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nie   je   príslušný   na   preskúmanie   postupu   okresného   súdu   v   zmysle namietaného porušenia označeného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na použitie ktorého sťažovateľ bol oprávnený podľa osobitných   predpisov.   Takýmto právnym prostriedkom   bola sťažnosť podľa   príslušných ustanovení Trestného poriadku proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorému predchádzalo namietané konanie. Sťažovateľ tak aj postupoval a o tomto jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol nadriadený súd – krajský súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o sťažnosti v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal postup a rozhodnutie okresného súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

B. Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd nerozhodol o jeho návrhu na prijatie peňažnej záruky ako náhrady za väzbu a neprijal písomný sľub a ani návrh na nahradenie väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   a   že   krajský   súd   sa   s týmito námietkami dostatočne nevysporiadal.

Je   pravdou,   že   okresný   súd   do   výroku   rozhodnutia   neuviedol   sťažovateľom namietané skutočnosti, v dôvodoch rozhodnutia sa však tým zaoberal. Krajský súd však o uvedených návrhoch sťažovateľa rozhodol, a to práve v dôsledku sťažnosti sťažovateľa. Toto právo mu bolo dané ustanovením § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, takže krajský súd postupoval v súlade so zákonom. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa dôsledne vysporiadal s námietkou sťažovateľa, keď konštatoval, že procesné práva sťažovateľa boli zachované. Ani ústavný súd nezistil v konaní krajského súdu žiadne procesné pochybenia, ktoré   by   mohol   charakterizovať   ako   závažné   ústavné   porušenia   procesných   práv sťažovateľa v súdnom konaní krajského súdu.

C. Sťažovateľ namietal aj dôvody väzby, keď tvrdil, že tieto neboli dané s ohľadom na tvrdenia ním uvádzané v prípravnom konaní.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali na za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, II. ÚS 55/98).

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu krajský súd okrem iného uviedol:

«Krajský   súd   po   splnení   prieskumnej   povinnosti   vyplývajúcej   z   citovaného ustanovenia, na základe predloženého spisového materiálu zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby:

- postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku,

- v konaní predchádzajúcom napadnutému uzneseniu boli dodržané všetky zákonné lehoty,

- správne zistila, že pre vzatie obvineného do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku boli splnené tak formálne ako aj materiálne podmienky.

Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil, že z doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky trestných činov a sú dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   aj   obvinený.   Taktiež   je   splnená   ďalšia   materiálna podmienka pre existenciu dôvodov väzby u obvineného podľa § 71 odsek 1 písm. c) Tr. por. a   to,   že   z   konania   obvineného   vyplýva   dôvodná   obava,   že   bude   pokračovať   v   trestnej činnosti,   za   ktorú   je   stíhaný.   Správne   bolo   na   to   poukázané   v   dôvodoch   napadnutého uznesenia,   že obvinený sa   spolu s ďalšími   osobami dopúšťal trestnej činnosti   pomerne dlhšie   obdobie   a   násilného   charakteru   za   účelom   zabezpečenia   si   zdroja   finančných príjmov. Práve z takéhoto charakteru konania obvineného vyplýva bližšie uvedená dôvodná obava odôvodňujúca popísaný dôvod väzby.

Pokiaľ ide o obhajobou namietané porušenia práva obvineného nahliadnuť do spisu a v tejto súvislosti   na poukazovanú rozhodovaciu činnosť   jednak Európskeho súdu pre ľudské   práva v Štrasburgu   a   jednak Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   krajský   súd poukazuje na to, že ide síce o zásah do práv poskytnutých obvinenej osobe, avšak ide o zásah legitímny ako na to poukázal i Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Po preskúmaní   dôvodnosti   postupu   sudkyne   pre   prípravné   konanie   a   teda   po   preskúmaní konania predchádzajúceho napadnutému uzneseniu, krajský súd zistil, že postupom sudkyne pre   prípravné   konanie   nebolo   znemožnené   obvinenému   vyjadriť   sa   ku   všetkým skutočnostiam, jednak ktoré mali odôvodniť väzobné dôvody a jednak ku skutočnostiam, ktoré odôvodňujú dôvodnosť vzneseného obvinenia a dôvodného podozrenia zo spáchania trestnej   činnosti   ako   ďalšej   materiálnej   podmienky   pre   vzatie   do   väzby.   Sudkyňa   pre prípravné konanie v súlade s ustanovením § 69 odsek 6 Tr. por. riadne odôvodnila svoj postup, s ktorým sa stotožňuje aj krajský súd. Práve charakter trestnej činnosti, za ktorý je stíhaný obvinený, spôsob akým mal trestnú činnosť spáchať odôvodňuje v danom prípade obavu, že v danom štádiu stíhania by obvinený po oboznámení sa so všetkými dôkazmi mohol ovplyvňovať dôkazy a tým znemožňovať v judikatúre európskeho súdu použitý termín „riadny výkon spravodlivosti“. Navyše keď sudkyňa pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe prihliadla na skutočnosti, ktoré v tomto konaní boli známe obvinenému i obhajcovi obvineného. V uznesení o vznesení obvinenia z 20.7.2009 pod ČVS: PPZ-18/BOK-Z-2009 Prezídia   policajného   zboru   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odbor   Z.   sú podrobne popísané skutočnosti, z ktorých sa dá jednoznačne vyvodiť, na základe akých dôkazov existuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti i obvineným M. D. a taktiež sa dá z daného jednoznačne vyvodiť na základe akých skutočností tak krajský prokurátor ako i   sudkyňa pre prípravné konanie posudzovali zákonnosť tzv.   väzobných dôvodov u obvineného.

Krajský   súd   však   po   preskúmaní   spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že u obvineného M. D. nie je daný dôvod väzby ani podľa ustanovenia § 71 odsek 1 písmeno a) a   ani   podľa   písmena   b/   tohto   ustanovenia   Tr.   por..   Obvinený   sa   nachádzal   na   území Slovenskej republiky, na území Slovenskej republiky bol zadržaný a pokiaľ ide o jeho pobyt mimo územia Slovenskej republiky nie je žiadnou konkrétnou skutočnosťou preukázané, že tento súvisel s teraz prejednávanou trestnou činnosťou, nakoľko obvinenie bolo obvinenému oznámené až dňom 22.07.2009. Taktiež žiadnou konkrétnou skutočnosťou nie je preukázaná snaha o ovplyvňovanie výpovedí poškodených zo strany obvineného.

Pokiaľ   ide   o   obvineným   navrhnuté   inštitúty   uvedené   v   ustanovení   §   80   odsek   1 písmeno b), c) Tr. por. a v § 81 Tr. por. ako náhradu za jeho väzbu, v osobe obvineného, z jeho pomerov a ani z okolností prípadu nevyplývajú také výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo možné rozhodnúť o nahradení väzby obvineného danými inštitútmi. Výrok uznesenia neobsahuje samostatný výrok o neprijatí ponuky peňažnej záruky obvineným vzhľadom na ustanovenie § 81 odsek 2 písm. b) Tr. por. v znení zákona č. 5/2009 Z. z.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Inak povedané, po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v   predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký výklad ustanovení Trestného poriadku citovaných v napadnutom rozhodnutí, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   aj   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009