znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 390/08-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   októbra   2009 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   B.,   Z.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   B.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 87/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18   C   87/97 p o r u š i l základné právo J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom štyritisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 412,11 € (slovom štyristodvanásť eur a jedenásť centov), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť na   účet   jeho   advokáta Mgr.   M.   B.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 390/08-14   z 22. októbra   2008 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 87/97 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Dňa 12. 08. 1997 bola podaná žaloba na určenie vlastníctva časti pozemku a stavby proti právnym predchodcom sťažovateľa. Konanie je vedené pod sp. zn. 18 C 87/97.“

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   opísal   chronológiu   úkonov,   ktoré   súdy v napadnutom   konaní   vykonali,   poukázal   na   jednotlivé   obdobia   nečinnosti   alebo neefektívnej činnosti označených súdov a ďalej uviedol tieto relevantné skutočnosti: „Vo   veci   nie   je   do   dnešného   dňa   rozhodnuté,   konanie   trvá   už   takmer   11   rokov (10 rokov, 8 mesiacov) a vec sa stále nachádza na prvom stupni.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že sťažovateľ bezvýsledne namietal voči prieťahom v konaní spôsobených Okresným súdom v Trnave. (...)

Skúmajúc   predmetnú   vec   z   hľadiska   relevantných   kritérií   (a)   zložitosti   veci,   (b) správania sa účastníkov konania, (c) postupu súdu v konaní a (d) významu konania pre sťažovateľa, je potrebné uviesť nasledovné:

zložitosť veci: Vec nemôže byť považovaná za zložitú. Aplikácia ustanovení zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka v nadväznosti na intertemporálne ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb.   Občianskeho   zákonníka   v   znení   neskorších   predpisov   nemôže   súdu   prvého   stupňa spôsobovať osobitné ťažkosti resp. také ťažkosti, ktoré by odôvodňovali také dlhé trvanie konania.   Navyše   je   potrebné   uviesť,   že   odvolací   súd   už   v   prvom   zrušujúcom   rozsudku (a potom   opakovanie   i   v   druhom   zrušujúcom   rozsudku)   podrobne   a   inštruktívne   súdu prvého stupňa vysvetlil, aké ustanovenia a ktorých právnych predpisov sú aplikovateľné, z akých hľadísk sú aplikovateľné a aké skutočnosti má súd prvého stupňa z týchto hľadísk zisťovať.

Zložitosť veci nemožno odvodzovať z toho, že súd prvého stupňa si pred rozhodnutím vôbec neurobil právny názor na to, ustanovenia akých právnych predpisov má v danej veci aplikovať.   Od   podania   žaloby   po   vydanie   v   poradí   prvého   rozsudku   Okresného   súdu v Trnave uplynulo   obdobie   jedného roka a siedmych   mesiacov,   počas ktorého mal súd dostatok času, aby si urobil správnu predstavu o relevantnom práve.

b) správanie sa účastníkov konania: Sťažovateľ   neprispel   k   dĺžke   konania   takým   spôsobom,   ktorý   by   mu   mohol   byť vytýkaný resp. za ktorý by mohol znášať zodpovednosť. Samotnú skutočnosť, že sťažovateľ úspešne podal dve odvolania, na základe ktorých odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vždy rušil a vrátil na ďalšie konanie, nemožno kvalifikovať v jeho neprospech, nakoľko len realizoval právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa právneho názoru Ústavného   súdu   SR   zodpovednosť   na   predĺženie   konania   v   dôsledku   uplatnenia   práva nemôže znášať oprávnená osoba (sp. zn. II ÚS 41/97).

Bol   to   naopak   súd,   kto   konal   liknavo,   neefektívne   a   kto   do   dnešného   nedokázal zvládnuť neveľmi náročnú vec. Hoci bolo potrebné navrhovateľov vyzvať na odstránenie nedostatkov   petitu,   Okresný   súd   v   Trnave   tejto   procesnej   otázke,   napriek   opakovaným upozorneniam   zo   strany   odvolacieho   súdu,   nepochopiteľne   a   v   podstate   počas   celého konania nevenoval pozornosť. Nedostatky petitu boli odstrániteľné, a to veľmi jednoducho, a preto tejto skutočnosti nemožno pripisovať význam z hľadiska dĺžky konania. Okrem toho prieťahy   v   konaní,   ktoré   možno   pripísať   správaniu   účastníka   konania,   nevylučujú zodpovednosť   štátu   za   to,   že   o   právach   účastníka   konania   sa   rozhoduje   dlhšie,   než   je primerané podľa povahy veci (nález sp. zn. II. ÚS 22/96).

c) postup súdu v konaní: Okresný súd v Trnave vydal tri rozsudky, ktoré opakovane trpeli takými triviálnymi a hrubými vadami, že museli byť vždy zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Okresný súd v Trnave v podstate ignoroval obsah rozhodnutí odvolacieho súdu, postupoval svojvoľne a dĺžku konania je potrebné pričítať výlučne jeho správaniu. Okresný súd v Trnave nebol v danom   prípade   zaťažený   žiadnym   náročným   alebo   rozsiahlym   dokazovaním   alebo riešením komplikovaných procesných alebo hmotnoprávnych otázok, čo nasvedčuje tomu, že prieťahy v konaní sú spôsobené nevysvetliteľným odborným zlyhaním sudcu.

Ani za stavu, keď už bolo z rozhodnutí odvolacieho súdu zrejmé, že Okresný súd v Trnave hrubým spôsobom chybuje a keď mu bol poskytnutý podrobný a inštruktívny návod na   to,   ako   má   vo   veci   postupovať,   nepostupoval   súd   s   potrebným   urýchlením a starostlivosťou.   V   postupe   súdu   sa   opätovne   vyskytli   obdobia   nečinnosti   resp. vykonávania   neefektívnych   (nezmyselných)   a   len   formálnych   úkonov   nesmerujúcich   k splneniu účelu ústavného práva na konanie bez zbytočných prieťahov (t. j. k odstráneniu stavu   právnej   neistoty),   ako   napríklad   vyplýva   z   listu   predsedníčky   Okresného   súdu   v Trnave č.: Spr. 1172/00 zo dňa 22. 11. 2000.

Poukazujeme na právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého účastník súdneho konania má právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne posúdi a nepôjde cestou omylov (sp. zn. I. ÚS 89/99) a na právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (sp. zn. II. ÚS 33/99).

d) význam konania pre účastníka: Za mimoriadne dôležitú skutočnosť v danom prípade považujeme, že konanie sa týka základnej   životnej   potreby   sťažovateľa   a   jeho   rodiny,   a   to   potreby   bývania.   Za   týchto okolností   bolo   možné   od   súdu   legitímne   požadovať   promptný   postup,   osobitne   po opakovanom zrušení jeho nesprávnych rozsudkov, čo sa však nestalo. (...)

Odôvodnenie výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia Sťažovateľ   uplatňuje   primerané   zadosťučinenie   vo   výške   250.000,-   Sk,   a   to z nasledovných dôvodov:

1. konanie v takejto jednoduchej veci trvá už takmer 11 rokov,

2. Okresný   súd   v   Trnave   vydal   tri   rozsudky,   ktoré   opakovane   trpeli   takými triviálnymi a hrubými vadami, že museli byť vždy zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Okresný súd v Trnave v podstate ignoroval obsah rozhodnutí odvolacieho súdu, postupoval svojvoľne a dĺžku konania je potrebné pričítať výlučne jeho správaniu,

3. sťažovateľ   nehnuteľnosť,   o   časť   ktorej   sa   vedie   súdny   spor,   kúpil   za   účelom uspokojenia potreby bývania svojej rodiny. Sťažovateľ sa už 11 rok nachádza v právnej neistote, či bude môcť svoj majetok plnohodnotne užívať. Na časti nehnuteľnosti, o ktorú sa vedie   súdny   spor,   mal   v   úmysle   vybudovať   garáž,   čo   však   v   dôsledku   súdneho   sporu nemohol.   Je   zrejmé,   že   náklady   na   vybudovanie   takejto   stavby   medzičasom niekoľkonásobne vzrástli,

4. sťažovateľ a jeho rodina nemôžu v dôsledku stresujúceho a frustrujúceho súdneho sporu nehnuteľnosť pokojne užívať, chýba im pohoda bývania a súkromie, a preto boli nútení potrebu bývania riešiť náhradným spôsobom, čo ich stálo nemalé náklady,

5. ďalej poukazujeme aj na to, že sťažovateľ osobitne ťažko znášal a znáša prieťahy v konaní. Sťažovateľ trpí vysokým krvným tlakom, ktorý je spôsobený aj stresom z 11 rokov trvajúceho súdneho konania, ktorého sa musí zúčastňovať. Sťažovateľ musí pred každým pojednávaním vyhľadať konzultáciu lekára pre zhoršenie zdravotného stavu a požívať lieky. To všetko len znásobuje ujmu spôsobenú neustálym a dlhotrvajúcim porušovaním jeho práv,

6.   sťažovateľ   sa   zoči   -   voči   orgánom,   ktoré   majú   chrániť   práva   občanov,   cíti bezmocný,   stratil   vieru   v   právny   štát   a   v   schopnosť   súdu   súdny   spor   vôbec   správne rozhodnúť. (...)

Sťažovateľ si súčasne dovoľuje uviesť, vo vzťahu k vyššie uvedenému, že v danom prípade   je   potrebné   osobitne   prihliadať   na   skutočnosť,   že   nakoľko   sa   konanie   týkalo potreby   bývania   sťažovateľa   a   jeho   rodiny,   od   súdu   bolo   možné   legitímne   očakávať promptný postup v konaní a na skutočnosť, že súd spôsobil prieťahy v konaní opakovaným ignorovaním   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   a   z   odborného   hľadiska   absolútne nedbanlivým prístupom k veci, ktorý v podstate likviduje dôveru v občanov v spravodlivé rozhodovanie a súdy ako také. Sudkyňa po odbornej stránke v podstate zlyhala, v dôsledku čoho sťažovateľ nemôže mať dôveru vo výkon spravodlivosti súdmi. Postup súdu nemožno hodnotiť inak, ako denegatio iustitiae. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd SR (...) vyniesol tento nález:

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 87/97 porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Prikazuje sa Okresnému súdu Trnava vo veci sp. zn. 18 C 87/97 konať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. Sťažovateľovi sa priznáva peňažná suma vo výške 250.000,- Sk ako primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   zo 6. júla   2009   sp.   zn. 1SprV/530/2008   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 15. júla 2009.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   tieto   relevantné skutočnosti:

„(...) Pokiaľ ide o vyjadrenie k samotnej sťažnosti, tak k tomuto uvádzam, že nie som oprávnený   posudzovať   dôvody,   pre   ktoré   došlo   v   predchádzajúcom   období   k   zrušeniu prvostupňových rozsudkov odvolacím súdom a môžem sa len stotožniť so závermi súdu druhého stupňa, ktorý predmetné prvostupňové rozsudky zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie. Je však zrejmé, že v danej veci došlo k porušeniu práva účastníka podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky,   keď nedošlo k prerokovaniu veci bez zbytočných prieťahov.

Na   záver   uvádzam,   že   súhlasím   stým,   aby   Ústavný   súd   SR   upustil   od   ústneho prejednania veci.(...)“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol:

„Vo vyššie uvedenej veci k vyjadreniu odporcu uvádzame, že vzhľadom na obsah tohto   vyjadrenia   je   v   danej   veci   nesporné,   že   došlo   k   porušeniu   namietnutých   práv sťažovateľa. Súčasne, vzhľadom na právoplatné skončenie konania sťažovateľ netrvá na bode 2.   petitu,   t.   j.   sťažovateľ   nežiada,   aby Ústavný súd   SR   prikázal   Okresnému súdu Trnava vo veci sp. zn. 18 C 87/97 konať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 87/97:

Dňa   12.   augusta   1997   podali   F.   F.   a manž.   G.,   obaja   bytom   T.   (ďalej   len „navrhovatelia“), na okresnom súde žalobný návrh proti H. M., L., a R. E., Z. (ďalej aj „pôvodní odporcovia“), na určenie vlastníckeho práva a prísl.

Dňa   15.   augusta   1997,   2.   októbra   1997,   10.   októbra   1997,   20.   novembra   1997 a 15. decembra 1997 súd vykonal vo veci úkony súvisiace s prípravou pojednávania.Dňa 5. februára 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. marec 1998.Dňa   16.   februára   1998   H.   M.   oznámila   súdu,   že   na   pojednávanie   sa   nedostaví, pretože už nie je vlastníčkou sporných nehnuteľností, keďže ich spolu aj s R. E. odpredala sťažovateľovi.

Dňa 16. marca 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   17.   marca   1998   právny   zástupca   navrhovateľov   navrhol,   aby   namiesto pôvodných odporcov súd pripustil do konania na strane odporcu sťažovateľa.

Dňa 19. marca 1998 okresný súd uznesením č. k. 18 C 87/97-29 pripustil zámenu odporcov tak, že odporcom sa stal sťažovateľ.

Dňa 18. mája 1998 bol žalobný návrh doručený sťažovateľovi.Dňa 25. mája 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. jún 1998.Dňa 22. júna 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. september 1998.

Dňa   18.   augusta   1998   svedkyňa   M.   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   nariadenom pojednávaní.

Dňa   24.   augusta   1998   právny   zástupca   navrhovateľov   požiadal   o odročenie nariadeného pojednávania.

Dňa 26. augusta 1998 právna zástupkyňa sťažovateľa zaujala písomné stanovisko k návrhu.

Dňa 2. septembra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. október 1998.

Dňa 7. októbra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že svedkyňa M. bude vypočutá dožiadaným súdom.

Dňa 26. októbra 1998 bol Okresný súd Levice dožiadaný na vykonanie výsluchu svedkyne M.

Dňa 16. decembra 1998 sa uskutočnil výsluch menovanej svedkyne.Dňa 21. decembra 1998 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 21. januára 1999 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. marec 1999.Dňa 8. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 15. marec 1999.

Dňa 15. marca 1999 bol vo veci vynesený rozsudok č. k. 18 C 87/97-56, ktorým bolo návrhu vyhovené.

Dňa 25. mája 1999 sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Dňa 23. júna 1999 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 29. septembra 1999 krajský súd uznesením č. k. 6 Co 275/99-82 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 28. októbra 1999 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   6.   decembra   1999   súd   vyzval   navrhovateľov,   aby   upravili   návrh   v zmysle uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 275/99-82.

Dňa   10.   januára   2000   navrhovatelia   zaujali   písomné   stanovisko   k   uzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 275/99-82.

Dňa 18. januára 2000 súd vyžiadal od katastrálneho úradu úplný výpis týkajúci sa sporných nehnuteľností.

Dňa 16. marca 2000 katastrálny úrad čiastočne reagoval na uvedenú žiadosť súdu.Dňa 25. mája 2000 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. júl 2000.Dňa 10.   júla 2000 sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na 28. august 2000.

Dňa   10.   júla   2000   súd   opakovane   vyžiadal   od   katastrálneho   úradu   úplný   výpis týkajúci sa sporných nehnuteľností.

Dňa 10. augusta 2000 katastrálny úrad čiastočne reagoval na uvedenú žiadosť súdu.Dňa 28. augusta 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. október 2000.

Dňa 16. októbra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. november 2000.

Dňa 17. októbra 2000 súd opakovane vyžiadal od katastrálneho úradu úplný výpis týkajúci sa sporných nehnuteľností.

Dňa 2. novembra 2000 katastrálny úrad reagoval na uvedenú žiadosť súdu.Dňa 3. novembra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že navrhovatelia oznámia mená svedkov.

Dňa 20. novembra 2000 navrhovatelia oznámili súdu mená svedkov, ktorých navrhli vypočuť.

Dňa 23. novembra 2000 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. február 2001.Dňa 12. februára 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 15.   február   2001   z   dôvodu   vyhlásenia   rozsudku,   neskôr   však   súd   nariadil   termín pojednávania na 9. máj 2001.

Dňa 9.   mája   2001   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito   s tým,   že   do   konania   budú   pribratí   znalci   z odboru   geodézie   a oceňovania nehnuteľností.

Dňa   15.   mája   2001   bolo   uznesením   č.   k.   18   C   87/97-140   nariadené   znalecké dokazovanie z odboru geodézie a uznesením č. k. 18 C 87/97-141 znalecké dokazovanie z odboru   oceňovania   nehnuteľností.   Znalecké   posudky   mali   byť   vyhotovené   do   dvoch mesiacov.

Dňa 27. júna 2001 navrhovatelia podali návrh na vydanie predbežného opatrenia.Dňa 24. augusta 2001 sa sťažovateľ písomne vyjadril k predbežnému opatreniu.Dňa 28. novembra 2001 súd urgoval vyhotovenie znaleckých posudkov.Dňa 7. decembra 2001 znalec z odboru geodézie oznámil súdu, že bez spisu, ktorý je u iného znalca, nemôže vykonať znalecký posudok.

Dňa   29.   januára   2002   znalec   z odboru   oceňovania   nehnuteľností   doručil   súdu vypracovaný znalecký posudok a vrátil spis súdu.

Dňa 22. februára 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. máj 2002.Dňa 12. apríla 2002 súd urgoval vyhotovenie znaleckého posudku z odboru geodézie.Dňa 30. apríla 2002 znalec z odboru geodézie opakovane oznámil súdu, že bez spisu nemôže vykonať znalecký posudok.

Dňa 27. mája 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd rozsudkom č. k. 18 C 87/97-178 návrh zamietol a uznesením č. k. 18 C 87/97-181 návrh na vydanie predbežného opatrenia taktiež zamietol.

Dňa 28.   augusta 2002 podali navrhovatelia proti   rozsudku   č.   k. 18 C 87/97-178 a uzneseniu č. k. 18 C 87/97-181 odvolanie.

Dňa   22.   novembra   2002   sa   sťažovateľ   písomne   vyjadril   k odvolaniam navrhovateľov.

Dňa   22.   januára   2003   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o odvolaniach navrhovateľov.

Dňa 28. februára 2003 krajský súd uznesením č. k. 9 Co 12/03-207 rozhodnutie okresného súdu o predbežnom opatrení č. k. 18 C 87/97-181 potvrdil.

Dňa 17. apríla 2003 právny zástupca   navrhovateľov oznámil krajskému súdu, že navrhovateľ F. F. zomrel 10. júna 2002, a preto navrhol zmenu petitu návrhu.  

Dňa 27. mája 2003 krajský súd uznesením č. k. 9 Co 11/03-221 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 3. júna 2003 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 11. júna 2003 bolo uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co 11/03-221 vypravené účastníkom konania.

Dňa 12. augusta 2003 navrhovatelia upresnili svoj žalobný petit.Dňa 25. septembra 2003 sa sťažovateľ písomne vyjadril k upresneniu návrhu petitu.Dňa 29. januára 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. apríl 2004.Dňa   24.   apríla   2004   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu práceneschopnosti sudkyne.

Dňa 25. mája 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. september 2004.Dňa 20. septembra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. október 2004.

Dňa 5. októbra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd rozsudkom č. k. 18 C 87/97-248 rozhodol v prospech právnej nástupníčky navrhovateľov ¬ G. M. Dňa 10. decembra 2004 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 17. februára 2005 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 21. apríla 2005 bol spis vrátený okresnému súdu, pretože nebol zaplatený súdny poplatok ani poplatok za odvolanie v správnej výške.

Dňa 29. apríla 2005 okresný súd uznesením č. k. 18 C 87/97-270 rozhodol o doplatku za návrh a uznesením č. k. 18 C 87/97-271 rozhodol o doplatku za odvolanie.

Dňa 9. mája 2005 sa navrhovateľka vyjadrila k odvolaniu sťažovateľa.Dňa   12.   mája   2005   sťažovateľ   uhradil   súdny   poplatok   v upravenej   výške, navrhovateľka však podala v ten istý deň odvolanie proti uzneseniu č. k. 18 C 87/97-271.Dňa   23.   septembra   2005   bola   vec   predložená   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu č. k. 18 C 87/97-271.

Dňa 20. decembra 2005 krajský súd uznesením č. k. 9 Co 237/05-280 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a konanie o súdnom poplatku zastavil.

Dňa 21. marca 2006 bola vec opakovane predložená krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku č. k. 18 C 87/97-248.

Dňa   31.   októbra   2006   krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co/108/06-291   napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 4. decembra 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   8.   februára   2007   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľky,   aby   zaslal dedičské rozhodnutia po pôvodných navrhovateľoch.

Dňa 11. apríla 2007 súd urgoval právneho zástupcu navrhovateľky.Dňa 23. mája 2007 súd opätovne urgoval právneho zástupcu navrhovateľky.Dňa 6. júna 2007 právny zástupca navrhovateľky reagoval na výzvu súdu.Dňa 13. júna 2007 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľky, aby upravil petit návrhu v zmysle uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 108/06-291.

Dňa   21.   júna   2007   právny   zástupca   navrhovateľky   oznámil   súdu,   že   podľa uvedeného   uznesenia   odvolacieho   súdu   sa   najprv   musí   dokončiť   znalecké   dokazovanie z odboru geodézie.

Dňa 12. júla 2007 bol spis zaslaný znalcovi z odboru geodézie.Dňa 27. júla 2007 znalec z odboru geodézie „pre väčšie množstvo rozpracovaných znaleckých posudkov“ požiadal súd o predĺženie termínu vyhotovenia znaleckého posudku do 15. decembra 2007.

Dňa 14. augusta 2007 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby bol spis uložený na lehotu do 15. decembra 2007.

Dňa   27.   decembra   2007   znalec   z odboru   geodézie   odovzdal   súdu   vypracovaný znalecký posudok.

Dňa 7. januára 2008 bol uvedený znalecký posudok zaslaný účastníkom konania, aby sa k nemu vyjadrili.

Dňa 31. januára 2008 sa navrhovateľka vyjadrila k znaleckému posudku z odboru geodézie.

Dňa 4. februára 2008 navrhovateľka upresnila svoj žalobný návrh.

Dňa   6.   februára   2008   sa   sťažovateľ   vyjadril   k znaleckému   posudku   z odboru geodézie.

Dňa 29. februára 2008 okresný súd uznesením č. k. 18 C 87/97-339 pripustil zmenu návrhu.

Dňa 22. apríla 2008 súd nariadil vo veci pojednávanie na 21. máj 2008.Dňa 21. mája 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. máj 2008.

Dňa 27. mája 2008 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 18 C 87/97-362.Dňa 7. júla 2008 podala navrhovateľka a 10. júla 2008 podal sťažovateľ odvolanie proti ostatému rozsudku okresného súdu.

Dňa   4.   augusta   2008   sa   navrhovateľka   a 11.   augusta   2008   sťažovateľ   vyjadrili k odvolaniu protistrany.

Dňa   18.   septembra   2008   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o odvolaniach účastníkov konania.

Dňa 19. mája 2009 odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa uznesením č. k. 9 Co 232/08-412 potvrdil.

Dňa 15. júna 2009 bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   18   C   87/97   došlo   k porušovaniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že napadnuté konanie sa týkalo základného práva pokojne užívať a zveľaďovať svoje nehnuteľnosti, ktorého povaha (v širšom slova zmysle spor o potreby bývania sťažovateľa a jeho rodiny, ktorý sa ako odporca nie svojím zavinením   dostal   do   nepriaznivej   životnej   situácie)   si   vyžadovala osobitnú   starostlivosť všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 145/03, I. ÚS 65/04).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   zložitosti   veci.   V tejto   súvislosti   je sťažovateľovi   možné   prisvedčiť,   že   „odvolací   súd   už   v   prvom   zrušujúcom   rozsudku (a potom   opakovanie   i   v   druhom   zrušujúcom   rozsudku)   podrobne   a   inštruktívne   súdu prvého stupňa vysvetlil, aké ustanovenia a ktorých právnych predpisov sú aplikovateľné, z akých hľadísk sú aplikovateľné a aké skutočnosti má súd prvého stupňa z týchto hľadísk zisťovať“.   Ústavný   súd   však   nepopiera,   že   rozhodovanie   v okolnostiach   danej   veci vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania mohlo predstavovať určitý stupeň zložitosti veci. Nesmierne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, ale aj opakovanej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti súdu, tak ako to vyplynie z vyhodnotenia postupu okresného súdu v bode III/3 tohto nálezu.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom   konaní   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   svojím   správaním k prieťahom   v konaní,   aktívne   sa   dožadoval   pokračovania   v konaní,   žiadal   o nariadenie termínu pojednávaní a taktiež podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Čo sa týka podávania námietok a opravných prostriedkov, ústavný súd nekvalifikuje ako skutočnosti, ktoré by spôsobili   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v súdnom   konaní   môže   síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   takmer   12-ročné   trvanie   preskúmavaného   konania (od podania návrhu 12. augusta 1997 do 15. júna 2009) je už samo osebe najmä vzhľadom na povahu veci bezpochyby neprimerané, aj keď je faktom, že vec bola najmenej tri roky na odvolacom súde, za ktorého postup okresný súd nezodpovedá.

Práve z uznesenia odvolacieho súdu č. k. 9 Co 11/03-221 však vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu bolo aj po prvom zrušení jeho rozsudku jednoznačne neefektívne, keďže v odôvodnení tohto rozhodnutia bolo okresnému súdu vytýkané medzi inými aj to, že „(...) právne zdôvodnenie uskutočnené súdom prvého stupňa je úplne nesprávne a rozporné i s názorom   prezentovaným   odvolacím   súdom   v uznesení   zo   dňa   29.   9.   1999   č.   k. 6Co 275/99-82.   Už   v zrušujúcom   uznesení   bolo   súdu   prvého   stupňa   uložené   pokúsiť   sa odstrániť vady žaloby, o čo sa však súd prvého stupňa postupom v zmysle § 43 ods. 2 O. s. p. ani nepokúsil (...)“, atď. Ústavný súd vzhľadom na minimalizáciu jeho zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov nehodnotil skutkové zistenia okresného súdu v napadnutom konaní,   avšak   v súvislosti   s posúdením   efektivity   napadnutého   konania   nemohol prehliadnuť, že aj v citovanom rozhodnutí odvolací „súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa   vo   veci   rozhodol   napriek   tomu,   že   nemal   splnené   podmienky   konania(...) a opakovane bol na ne súd prvého stupňa upozorňovaný(...)“. Z uvedeného vyplýva, že podľa   odvolacieho   súdu   postup   okresného   súdu   od   prvého   zrušenia   jeho   meritórneho rozhodnutia   (uznesenie   z 29. septembra   1999   č.   k.   6   Co   275/99-82),   až   do   druhého rozhodnutia   krajského   súdu   (uznesenie   z 29.   apríla   2003   č.   k.   9   Co   11/03-221)   bolo v podstate počas obdobia tri a pol roka bezvýznamné a neefektívne.  

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci aj krátkodobo nečinný napr. od 11. júna 2003 do 29. januára 2004 (sedem mesiacov). Okrem toho 15. mája 2001 bolo uznesením č. k. 18 C 87/97-140 nariadené znalecké dokazovanie z odboru geodézie, pričom   v zmysle   tohto   rozhodnutia   znalecký   posudok   mal   byť   vyhotovený   do   dvoch mesiacov. V konečnom dôsledku vyšlo najavo, že tento znalecký posudok bol nevyhnutný na rozhodnutie v danej spornej veci, napriek tomu zo strany súdu bolo tolerované, že znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok až 27. decembra 2007, teda 6 rokov a 5 mesiacov od uplynutia lehoty na jeho vypracovanie, čo je absolútne neprípustné. Zbytočné prieťahy pritom môžu vzniknúť aj vtedy, ak všeobecný súd, ktorý vo veci koná, neuplatnil svoju právomoc voči znalcovi, ktorý včas nepredložil znalecký posudok (napr. IV. ÚS 239/03). Uvedená   nečinnosť,   resp.   neefektívna   činnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná, pretože počas najmenej štyroch rokov nevykonával vo veci úkony alebo nevykonával efektívne úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu sú z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy netolerovateľné, pretože vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu a význam pre   sťažovateľa.   K   prieťahom   v danom   prípade   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu, pritom ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 15. júna 2009 bolo napadnuté konanie právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 250 000 Sk, teda 8 298,48 €, najmä preto, že „(...) nehnuteľnosť, o časť ktorej sa vedie súdny spor, kúpil za účelom uspokojenia potreby bývania svojej rodiny. Sťažovateľ sa už 11 rok nachádza v právnej neistote, či bude môcť svoj majetok plnohodnotne užívať. Na časti nehnuteľnosti,   o   ktorú   sa   vedie   súdny   spor,   mal   v   úmysle   vybudovať   garáž,   čo   však v dôsledku súdneho sporu nemohol. Je zrejmé, že náklady na vybudovanie takejto stavby medzičasom niekoľkonásobne vzrástli(...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, na význam konania pre sťažovateľa, ako aj vzhľadom   na   to,   že   napadnuté   konanie   už   bolo   právoplatne   skončené,   považuje   za primerané v sume 4 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo 7. apríla 2008, spísanie sťažnosti z 10. apríla   2008   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z   15. júla   2009). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 346,31 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 65,80 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 412,11 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009