SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 39/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vaškom,Podjavorinskej 3, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 15 Sd 17/2013 z 2. júla 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vaškom, Podjavorinskej 3, Prievidza,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Sd 17/2013 z 2. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudokkrajského súdu“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavenínavrhovateľa účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 15 Sd 17/2012vo veci preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie, Ulica 29. augusta 8,Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 630 227 6343 0 z 25. októbra 2011, ktorýmbola zamietnutá jeho žiadosť o invalidný dôchodok s odôvodnením, že podľa posudkuposudkového lekára sociálneho poistenia pobočky Sociálnej poisťovne Prievidzaz 10. novembra 2010 nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 %v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Sd 17/2012 z 2. júla 2012 rozhodnutie Sociálnejpoisťovne č. 630 227 6343 0 z 25. októbra 2011 potvrdil ako vecne správne. Protioznačenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013 tak, žeodvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu predovšetkýmuvádza:
„Podľa môjho názoru prvostupňový i odvolací súd rozhodol o mojom nároku nesprávne, vychádzajúc z názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý v napadnutom rozsudku vyslovil názor, že posudkoví lekári majú zhodné závery a o ich odbornej úrovni nemal súd dôvody pochybovať.
S týmto názorom sa však stotožniť nemožno, sudcom je veľmi dobre známa nízka úroveň odbornosti posudkových lekárov a jednoznačne ich zaujaté rozhodovanie v prospech svojho zamestnávateľa, ktorým je Sociálna poisťovňa Bratislava. pričom táto je v konaniach o preskúmanie rozhodnutí o invalidnom dôchodku odporcom.“
Podľa názoru sťažovateľa „je nesporné, že ak odporcovi podriadení rozhodujú o nárokoch uplatňovaných proti odporcovi, ide o stav neobvyklý i keď uznávam, že zákonný, avšak ako som už uviedol, o nezaujatosti posudkových lekárov treba mať dôvodné pochybnosti a ich závery treba dôsledne hodnotiť, čo v mojej veci súdy neurobili... Postupom súdu bolo teda porušené aj moje ústavné právo, aby súd zabezpečil ochranu mojich práv, avšak rozhodnutie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom mi spravodlivú ochranu mojich práv neposkytlo.“.
Sťažovateľ ďalej namieta nepreskúmateľnosť napadnutých rozsudkov krajského súduako súdu prvého stupňa a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, „lebo pri takých závažných ochoreniach, ktorými dlhodobo trpím, hodnotiť môj zdravotný stav zadokumentovaný množstvom lekárskych správ odborných lekárov, tak, že súd odkazuje na závery posudkových lekárov je v rozpore nielen so zákonom, ale aj s Ústavou SR a právom každého občana na spravodlivý proces“.
Napokon sťažovateľ uvádza, že „môžem poukázať na desiatky prípadov a súdom musia byť známe stovky prípadov, keď posudkoví lekári tvrdili absolútne nezmysly, ich závery vôbec nezodpovedali zdravotnému stavu navrhovateľov a rozhodnutia sociálnej poisťovne boli následne a to aj opakovane rušené a veci im boli vracané na ďalšie konanie“.V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol dva konkrétne prípady, keď v obdobnej skutkovej aprávnej veci najvyšší súd „spochybnil závery posudkových lekárov...“.
Sťažovateľ, argumentujúc tým, že „mi nebol priznaný invalidný dôchodok a zostal by som bez akýchkoľvek prostriedkov na obživu a teda musím pracovať na úkor svojho zdravia“, namieta aj porušenie čl. 39 ods. 1 ústavy.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Právo ⬛⬛⬛⬛ na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé rozhodnutie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní o priznanie invalidného dôchodku porušené bolo a to rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2012 sp. zn. 15 Sd/17/2013- 39 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 25. 09. 2013 sp. zn. 7 So/125/2012.
2. Rozsudky Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2012 sp. zn. 15 Sd/17/2013- 39 a Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 25. 09. 2013 sp. zn. 7 So/125/2012 sa zrušujú.
3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne ⬛⬛⬛⬛ z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 10 000,00 EUR... a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 720,06 EUR... k rukám advokáta JUDr. Jána Vašku... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoréz tohto postavenia vyplývajú.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie jeabsolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení všaknesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedenéprávo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľnés čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ akeď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérinc Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Ústavný súd považuje z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecnýchsúdov za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli krozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry,ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavynapadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Sd 17/2012 z 2. júla 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku krajského súduodvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.Právomoc najvyššieho súdu v správnom súdnictve rozhodnúť o odvolaní sťažovateľav danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavnýsúd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013
Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodneníjeho rozsudku sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013, najmä s tým, že najvyšší súdpodľa jeho názoru nesprávne posúdil otázku vzniku jeho nároku na invalidný dôchodok,v dôsledku čoho rozhodol podľa jeho tvrdenia inak, ako v obdobných veciach rozhodujúvšeobecné súdy, pričom napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal saso všetkými jeho odvolacími dôvodmi.
Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiaa postupu Sociálnej poisťovne č. 630 227 6343 0 z 25. októbra 2011 rozhodol o odvolanísťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Sd 17/2012 z 2. júla 2012 tak, že tentorozsudok ako vecne správny potvrdil.
Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnomprerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.7 So 125/2012 z 25. septembra 2013 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázalna podstatné časti napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom okrem iného uviedol:„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 2. júla 2012, č. k. 15 Sd/17/2012-39, potvrdil rozhodnutie z 25. októbra 2011 číslo 630 227 6343 0, ktorým odporkyňa podľa § 70 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov... zamietla žiadosť navrhovateľa o invalidný dôchodok s odôvodnením, že nesplnil zdravotnú podmienku pre vznik nároku na uvedenú dávku. Zo záverov posudku ⬛⬛⬛⬛, posudkovej lekárky sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočky v Prievidzi z 5. októbra 2011 a zo 4. januára 2012 a zo záverov posudku
, posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ústredia so sídlom v Trenčíne z 19. januára 2012 a neskôr z 24. apríla 2012 zistil, že navrhovateľ nie je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, lebo v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu miera jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poklesla len o 25 %, preto mu nárok na invalidný dôchodok nevznikol.“
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku ďalej citoval relevantné ustanovenie zákonač. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákono sociálnom poistení“ (§ 71 ods. 1)] a vykonal jeho interpretáciu vo vzťahu k posudzovanejveci, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
„Podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je poistenec invalidný, ak pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.
Posúdenie rozsahu zdravotného poškodenia a jeho následkov na schopnosť občana vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje odborné lekárske znalosti a vo veciach sociálneho zabezpečenia je zverené posudkovým lekárom sociálneho poistenia, a to tak na účely správneho, ako aj na účely súdneho konania.
Zo spisov vyplýva, že zdravotný stav navrhovateľa posúdila 5. októbra 2011 a 4. januára 2012 ⬛⬛⬛⬛, posudková lekárka sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočka v Prievidzi a 19. januára 2012 a 24. apríla 2012 ⬛⬛⬛⬛, posudkový lekár sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ústredia so sídlom v Trenčíne. Po osobnom vyšetrení navrhovateľa a po zohľadnení pripojenej zdravotnej dokumentácie ⬛⬛⬛⬛ zistil, že rozhodujúcim zdravotným postihnutím navrhovateľa je dorzalgia polytopná, zaradená v prílohe č. 4, postihnutia v rozpätí 20 % - 35 %, ktorá je u navrhovateľa zistená mierne nad spodnou hranicou rozpätia v rozsahu 25 %. Ďalšie zdravotné ťažkosti navrhovateľa označil za posudkovo nevýznamné, a preto nebola percentuálna výmera za iné zdravotné postihnutie navýšená.
Z posudkov posudkových lekárov vyplýva zhodné zistenie, že navrhovateľovi bola diagnostikovaná dorzalgia C chrbtice na podklade napriamenej lordózy a s počínajúcimi degeneratívnymi zmenami podľa RTG vyšetrenia v marci 2012, spina bifida C6, bez radikulárneho syndrómu, dorzalgia LS chrbtice na CT vyšetrení vo februári 2009 overenej protrúzie L3 a L4, ľahká retrolistéza L5 o 2,5 cm a protrúzie L4 a L5 podľa MR vyšetrenia v máji 2011 s pseudoradikulárnym syndrómom, hypertenzia I. stupňa, artritis perihumeroscapularis bez presvedčivých RTG zmien v novembri 2011 s ľahkým obmedzením funkcie, gonarthrosis bilat. I. stupňa, epikondylopatia, na EMG senzitívna neuropatia nervus ulnaris, v anamnéze OP fissury konečníka v roku 1995, tachykardia v roku 2002 (ergometria a ECHO KG boli negatívne), vegetatívny disbalans a neurasténia a napokon v roku 2008 nefrolit so spontánnym odchodom vpravo. Z uvedených ochorení posudkoví lekári zhodne označili za rozhodujúce zdravotné postihnutie dorzalgiu polytopnú, ktorá zodpovedá 25 % zníženiu miery jeho poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kap. XV, odd. E, položka 3.b. prílohy č. 4 zákona o sociálnom poistení. Rovnako potom posudkoví lekári zistili, že navrhovateľ nie je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nemá v porovnaní so zdravou fyzickou osobou pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 40 %.“
Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sanajvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdeníma skúmaním, pričom na tomto základe dospel k týmto právnym záverom:
„Medzi závermi posudkových lekárov neboli zistené rozpory a o ich odbornej úrovni nemal súd dôvody pochybovať. Námietky uvádzané navrhovateľom v odvolaní o nesprávnom posúdení a vyhodnotení predloženej lekárskej dokumentácie odvolací súd nezistil a obsahu zdravotnej dokumentácie nezodpovedá tvrdenie, že sa posudkoví lekári nezaoberali lekárskou správou z 5. novembra 2011, keď následne ani z ambulantného zápisu ⬛⬛⬛⬛ z 9. januára 2012 nevyplynuli iné diagnostické závery ako neskôr zistili posudkoví lekári. Uvádzané zdravotné problémy navrhovateľa teda posudkoví lekári poznali a vyplývajú z odborných lekárskych vyšetrení, ktoré boli podkladom pre ich závery uvedené v posudkoch.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že jeho zdravotný stav nebol správne zaradený pod príslušnú položku, uvedenú v prílohe č. 4 zákona o sociálnom poistení, jeho tvrdenie nezodpovedá obsahu spisov. Navrhovateľ ani v odvolacom konaní nedoložil ďalšie lekárske správy o zhoršenom zdravotnom stave. Dôvod na opätovné prešetrenie zdravotného stavu navrhovateľa na odstránenie prípadných pochybností preto odvolací súd nezistil.
Ak by však v budúcnosti došlo k zmene zdravotného stavu navrhovateľa v dôsledku jeho zhoršenia, môže navrhovateľ opätovne požiadať o preskúmanie miery poklesu schopnosti alebo zmenu rozhodujúceho postihnutia a stanovenie novej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
Odvolací súd preto rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že uznaná miera poklesu schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť je určená mierou zodpovedajúcou zákonu.
Navrhovateľ v odvolacom konaní neuviedol také nové skutočnosti, ktoré by prijatý záver v posudkoch posudkových lekárov zadovážených v tomto konaní spochybnili alebo vyvrátili a ani zo zisteného skutkového stavu nevyplýva jeho nesprávnosť.
Odvolací súd preto závery krajského súdu považoval za vecne správne a dostatočne doložené vykonaným dokazovaním. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP potvrdil.“
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu [vydanýmv správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva.V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupovorgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovaťčinnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutiaorgánu verejnej správy. Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovýmsúdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť odokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie vykonané všeobecnými súdmi a ichvyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutýchkritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti (IV. ÚS 411/2011).
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodomna podanie návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutiasprávneho orgánu (a o ktorých v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodolsvojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiskaakceptovateľné a udržateľné, a preto nesignalizuje možnosť vyslovenia porušeniasťažovateľom označeného základného práva po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zisteniaa právne závery krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľapredmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravovalpri rozhodovaní, ako aj právne posúdil sťažovateľove námietky (týkajúce sa jeho tvrdenia,že jeho zdravotný stav nebol riadne zistený a predložená lekárska dokumentácia neboladostatočným spôsobom posúdená, lebo jeho rozhodujúce zdravotné postihnutie nebolourčené správne). Najvyšší súd pritom posúdenie a vyhodnotenie predloženej lekárskejdokumentácie v danej veci podrobne odôvodnil.
Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd ako odvolací súd sa ústavneakceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolorelevantné na rozhodnutie o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výkladpríslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdua nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchtoustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.
K argumentácii sťažovateľa, že najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil,v dôsledku čoho rozhodol inak, ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdyv súvislosti s hodnotením právnej relevantnosti záverov posudkových lekárov Sociálnejpoisťovne, ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods.3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp.jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská kzjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I.ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právnenázory, nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1ústavy, pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizáciezásahov do činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, dotakéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Voveci sťažovateľa ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu vylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu kpreskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.
Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v danej veci najvyššísúd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti,a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojímvlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolov právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú ajodôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, žemedzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1a 4 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieťk záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013
V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomínasvoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťouktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základnéprávo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecnýsúd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovaťzásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektoréhozo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkoma namietaným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 a 4ústavy, neprichádzalo v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci do úvahy anivyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy. Ústavný súdpreto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľ v prípade zmeny zdravotného stavu(zhoršenia) môže opätovne požiadať o preskúmanie miery poklesu schopnosti alebo zmenurozhodujúceho postihnutia a stanovenie novej miery poklesu schopnosti vykonávaťzárobkovú činnosť ako splnenie jednej z podmienok na priznanie invalidného dôchodku.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšímipožiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015