znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 39/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Vaškom,Podjavorinskej 3, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súduv Trenčíne sp. zn. 15 Sd 17/2013 z 2. júla 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vaškom, Podjavorinskej 3, Prievidza,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Sd 17/2013 z 2. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudokkrajského súdu“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavenínavrhovateľa účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 15 Sd 17/2012vo veci   preskúmania   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   ústredie,   Ulica   29.   augusta   8,Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 630 227 6343 0 z 25. októbra 2011, ktorýmbola   zamietnutá   jeho   žiadosť o   invalidný dôchodok   s odôvodnením,   že   podľa posudkuposudkového   lekára   sociálneho   poistenia   pobočky   Sociálnej   poisťovne   Prievidzaz 10. novembra 2010 nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 %v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Sd 17/2012 z 2. júla 2012 rozhodnutie Sociálnejpoisťovne   č.   630   227   6343   0   z   25.   októbra   2011   potvrdil   ako   vecne   správne.   Protioznačenému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodolnajvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013 tak, žeodvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   podrobného   opisu   skutkového   stavu   predovšetkýmuvádza:

„Podľa   môjho   názoru   prvostupňový   i   odvolací   súd   rozhodol   o   mojom   nároku nesprávne,   vychádzajúc   z   názoru   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   v   napadnutom   rozsudku vyslovil názor, že posudkoví lekári majú zhodné závery a o ich odbornej úrovni nemal súd dôvody pochybovať.

S týmto názorom sa však stotožniť nemožno, sudcom je veľmi dobre známa nízka úroveň odbornosti posudkových lekárov a jednoznačne ich zaujaté rozhodovanie v prospech svojho zamestnávateľa, ktorým je Sociálna poisťovňa Bratislava. pričom táto je v konaniach o preskúmanie rozhodnutí o invalidnom dôchodku odporcom.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „je   nesporné,   že   ak   odporcovi   podriadení   rozhodujú o nárokoch uplatňovaných proti odporcovi, ide o stav neobvyklý i keď uznávam, že zákonný, avšak   ako   som   už   uviedol,   o   nezaujatosti   posudkových   lekárov   treba   mať   dôvodné pochybnosti   a   ich   závery   treba   dôsledne   hodnotiť,   čo   v   mojej   veci   súdy   neurobili... Postupom súdu bolo teda porušené aj moje ústavné právo, aby súd zabezpečil ochranu mojich   práv,   avšak   rozhodnutie   súdu,   ktoré   je   v   rozpore   so   zákonom   mi   spravodlivú ochranu mojich práv neposkytlo.“.

Sťažovateľ ďalej namieta nepreskúmateľnosť napadnutých rozsudkov krajského súduako   súdu   prvého   stupňa   a   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu, „lebo   pri   takých závažných   ochoreniach,   ktorými   dlhodobo   trpím,   hodnotiť   môj   zdravotný   stav zadokumentovaný množstvom lekárskych správ odborných lekárov, tak, že súd odkazuje na závery   posudkových   lekárov   je   v   rozpore   nielen   so   zákonom,   ale   aj   s   Ústavou   SR a právom každého občana na spravodlivý proces“.

Napokon sťažovateľ uvádza, že „môžem poukázať na desiatky prípadov a súdom musia byť známe stovky prípadov, keď posudkoví lekári tvrdili absolútne nezmysly, ich závery   vôbec   nezodpovedali   zdravotnému   stavu   navrhovateľov   a   rozhodnutia   sociálnej poisťovne boli následne a to aj opakovane rušené a veci im boli vracané na ďalšie konanie“.V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol dva konkrétne prípady, keď v obdobnej skutkovej aprávnej veci najvyšší súd „spochybnil závery posudkových lekárov...“.

Sťažovateľ, argumentujúc tým, že „mi nebol priznaný invalidný dôchodok a zostal by som   bez   akýchkoľvek   prostriedkov   na   obživu   a   teda   musím   pracovať   na   úkor   svojho zdravia“, namieta aj porušenie čl. 39 ods. 1 ústavy.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Právo ⬛⬛⬛⬛ na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé rozhodnutie veci podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   priznanie   invalidného   dôchodku porušené bolo a to rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2012 sp. zn. 15 Sd/17/2013- 39 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 25. 09. 2013 sp. zn. 7 So/125/2012.

2. Rozsudky Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2012 sp. zn. 15 Sd/17/2013- 39 a Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 25. 09. 2013 sp. zn. 7 So/125/2012 sa zrušujú.

3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne ⬛⬛⬛⬛ z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 10 000,00 EUR... a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 720,06 EUR... k rukám advokáta JUDr. Jána Vašku... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoréz tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie jeabsolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   všaknesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedenéprávo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľnés čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ akeď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérinc Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústavný súd považuje z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecnýchsúdov za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli krozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry,ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietaporušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   39   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   a   4   ústavynapadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Sd 17/2012 z 2. júla 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   bol   oprávnený   podať   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súduodvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.Právomoc   najvyššieho   súdu   v   správnom   súdnictve   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľav danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavnýsúd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodneníjeho rozsudku sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013, najmä s tým, že najvyšší súdpodľa jeho názoru nesprávne posúdil otázku vzniku jeho nároku na invalidný dôchodok,v dôsledku čoho rozhodol podľa jeho tvrdenia inak, ako v obdobných veciach rozhodujúvšeobecné súdy, pričom napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal saso všetkými jeho odvolacími dôvodmi.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutiaa postupu Sociálnej poisťovne č. 630 227 6343 0 z 25. októbra 2011 rozhodol o odvolanísťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Sd 17/2012 z 2. júla 2012 tak, že tentorozsudok ako vecne správny potvrdil.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.7 So 125/2012 z 25. septembra 2013 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázalna podstatné časti napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom okrem iného uviedol:„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 2. júla 2012, č. k. 15 Sd/17/2012-39, potvrdil rozhodnutie z 25. októbra 2011 číslo 630 227 6343 0, ktorým odporkyňa podľa § 70 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov... zamietla žiadosť navrhovateľa   o   invalidný   dôchodok   s   odôvodnením,   že   nesplnil   zdravotnú   podmienku pre vznik   nároku   na   uvedenú   dávku.   Zo   záverov   posudku ⬛⬛⬛⬛, posudkovej   lekárky   sociálneho   poistenia   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   v   Prievidzi z 5. októbra   2011   a zo   4.   januára   2012   a   zo   záverov   posudku

,   posudkového   lekára   sociálneho   poistenia   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   so sídlom v Trenčíne z 19. januára 2012 a neskôr z 24. apríla 2012 zistil, že navrhovateľ nie je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, lebo v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu miera jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poklesla len o 25 %, preto mu nárok na invalidný dôchodok nevznikol.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku ďalej citoval relevantné ustanovenie zákonač. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákono sociálnom poistení“ (§ 71 ods. 1)] a vykonal jeho interpretáciu vo vzťahu k posudzovanejveci, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa   §   71   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení   je   poistenec   invalidný,   ak pre dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav   má   pokles   schopnosti   vykonávať   zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Posúdenie rozsahu zdravotného poškodenia a jeho následkov na schopnosť občana vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje odborné lekárske znalosti a vo veciach sociálneho zabezpečenia   je   zverené   posudkovým   lekárom   sociálneho   poistenia,   a   to   tak   na   účely správneho, ako aj na účely súdneho konania.

Zo   spisov   vyplýva,   že   zdravotný   stav   navrhovateľa   posúdila   5.   októbra   2011 a 4. januára   2012 ⬛⬛⬛⬛,   posudková   lekárka   sociálneho   poistenia Sociálnej   poisťovne,   pobočka   v   Prievidzi   a   19.   januára   2012   a   24.   apríla   2012 ⬛⬛⬛⬛,   posudkový   lekár   sociálneho   poistenia   Sociálnej   poisťovne, ústredia   so   sídlom   v   Trenčíne.   Po   osobnom   vyšetrení   navrhovateľa   a   po   zohľadnení pripojenej   zdravotnej   dokumentácie ⬛⬛⬛⬛ zistil,   že   rozhodujúcim zdravotným postihnutím navrhovateľa   je dorzalgia polytopná, zaradená   v prílohe   č. 4, postihnutia v rozpätí 20 % - 35 %, ktorá je u navrhovateľa zistená mierne nad spodnou hranicou   rozpätia   v   rozsahu   25   %.   Ďalšie   zdravotné   ťažkosti   navrhovateľa   označil za posudkovo   nevýznamné,   a   preto   nebola   percentuálna   výmera   za   iné   zdravotné postihnutie navýšená.

Z posudkov posudkových lekárov vyplýva zhodné zistenie, že navrhovateľovi bola diagnostikovaná dorzalgia C chrbtice na podklade napriamenej lordózy a s počínajúcimi degeneratívnymi   zmenami   podľa   RTG   vyšetrenia   v   marci   2012,   spina   bifida   C6, bez radikulárneho   syndrómu,   dorzalgia   LS   chrbtice   na   CT   vyšetrení   vo   februári   2009 overenej protrúzie L3 a L4, ľahká retrolistéza L5 o 2,5 cm a protrúzie L4 a L5 podľa MR vyšetrenia v máji 2011 s pseudoradikulárnym syndrómom, hypertenzia I. stupňa, artritis perihumeroscapularis   bez   presvedčivých   RTG   zmien   v   novembri   2011   s   ľahkým obmedzením funkcie, gonarthrosis bilat. I. stupňa, epikondylopatia, na EMG senzitívna neuropatia nervus ulnaris, v anamnéze OP fissury konečníka v roku 1995, tachykardia v roku 2002 (ergometria a ECHO KG boli negatívne), vegetatívny disbalans a neurasténia a napokon v roku 2008 nefrolit so spontánnym odchodom vpravo. Z uvedených ochorení posudkoví lekári zhodne označili za rozhodujúce zdravotné postihnutie dorzalgiu polytopnú, ktorá zodpovedá 25 % zníženiu miery jeho poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa   kap.   XV,   odd.   E,   položka   3.b.   prílohy   č.   4   zákona   o   sociálnom   poistení. Rovnako potom posudkoví lekári zistili, že navrhovateľ nie je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona   o sociálnom   poistení,   lebo   pre   dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav   nemá v porovnaní so zdravou fyzickou osobou pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť viac ako 40 %.“

Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sanajvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdeníma skúmaním, pričom na tomto základe dospel k týmto právnym záverom:

„Medzi závermi posudkových lekárov neboli zistené rozpory a o ich odbornej úrovni nemal   súd   dôvody   pochybovať.   Námietky   uvádzané   navrhovateľom   v   odvolaní o nesprávnom posúdení a vyhodnotení predloženej lekárskej dokumentácie odvolací súd nezistil a obsahu zdravotnej dokumentácie nezodpovedá tvrdenie, že sa posudkoví lekári nezaoberali lekárskou správou z 5. novembra 2011, keď následne ani z ambulantného zápisu ⬛⬛⬛⬛ z 9. januára 2012 nevyplynuli iné diagnostické závery ako neskôr zistili posudkoví lekári. Uvádzané zdravotné problémy navrhovateľa teda posudkoví lekári poznali a vyplývajú z odborných lekárskych vyšetrení, ktoré boli podkladom pre ich závery uvedené v posudkoch.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že jeho zdravotný stav nebol správne zaradený pod príslušnú   položku,   uvedenú   v   prílohe   č.   4   zákona   o   sociálnom   poistení,   jeho   tvrdenie nezodpovedá obsahu spisov. Navrhovateľ ani v odvolacom konaní nedoložil ďalšie lekárske správy o zhoršenom zdravotnom stave. Dôvod na opätovné prešetrenie zdravotného stavu navrhovateľa na odstránenie prípadných pochybností preto odvolací súd nezistil.

Ak by však v budúcnosti došlo k zmene zdravotného stavu navrhovateľa v dôsledku jeho   zhoršenia,   môže   navrhovateľ   opätovne   požiadať   o   preskúmanie   miery   poklesu schopnosti   alebo   zmenu   rozhodujúceho   postihnutia   a   stanovenie   novej   miery   poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Odvolací súd preto rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že uznaná miera poklesu   schopnosti   navrhovateľa   vykonávať   zárobkovú   činnosť   je   určená   mierou zodpovedajúcou zákonu.

Navrhovateľ v odvolacom konaní neuviedol také nové skutočnosti, ktoré by prijatý záver v posudkoch posudkových lekárov zadovážených v tomto konaní spochybnili alebo vyvrátili a ani zo zisteného skutkového stavu nevyplýva jeho nesprávnosť.

Odvolací súd preto závery krajského súdu považoval za vecne správne a dostatočne doložené vykonaným dokazovaním. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP potvrdil.“

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu [vydanýmv správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva.V   rámci   správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupovorgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovaťčinnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutiaorgánu verejnej správy. Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovýmsúdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť odokazovanie,   ktoré   by   malo   nahradiť   dokazovanie   vykonané   všeobecnými   súdmi   a   ichvyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutýchkritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti (IV. ÚS 411/2011).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodomna podanie návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutiasprávneho   orgánu   (a   o   ktorých   v   prvom   stupni   rozhodoval   krajský   súd),   nerozhodolsvojvoľne   a   arbitrárne,   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   je   z ústavného   hľadiskaakceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia   porušeniasťažovateľom   označeného   základného   práva   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšiekonanie.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   zhrnul   skutkové   zisteniaa právne   závery   krajského   súdu,   ktoré   boli   v   rozsahu   odvolacích   námietok   sťažovateľapredmetom   preskúmania   v   odvolacom   konaní,   uviedol,   akými   úvahami   sa   spravovalpri rozhodovaní, ako aj právne posúdil sťažovateľove námietky (týkajúce sa jeho tvrdenia,že jeho zdravotný stav nebol riadne zistený a predložená lekárska dokumentácia neboladostatočným   spôsobom   posúdená,   lebo   jeho   rozhodujúce   zdravotné   postihnutie   nebolourčené   správne).   Najvyšší   súd   pritom   posúdenie   a   vyhodnotenie   predloženej   lekárskejdokumentácie v danej veci podrobne odôvodnil.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   ústavneakceptovateľným   spôsobom   zaoberal   námietkami   sťažovateľa,   ktorých   posúdenie   bolorelevantné na rozhodnutie o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výkladpríslušných   zákonných   ustanovení   bol   nepochybne   v   právomoci   najvyššieho   súdua nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   jeho   výklad   zjavne   vybočoval   z   rámca   týchtoustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

K   argumentácii   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil,v dôsledku   čoho   rozhodol   inak,   ako   v   obdobných   veciach   rozhodujú   všeobecné   súdyv súvislosti   s hodnotením   právnej   relevantnosti   záverov   posudkových   lekárov   Sociálnejpoisťovne, ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods.3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp.jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská kzjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I.ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právnenázory, nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1ústavy, pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizáciezásahov do činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, dotakéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Voveci sťažovateľa ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu   vylučuje,   aby   ústavný   súd   uplatnil   výnimku   zo   svojho   štandardného   prístupu   kpreskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v danej veci najvyššísúd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti,a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojímvlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolov právomoci   najvyššieho   súdu.   Jeho   závery   nevykazujú   známky   svojvôle   a   sú   ajodôvodnené,   a   preto   týmto   rozhodnutím   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsťk porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, žemedzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1a 4   ústavy,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namieta,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieťk záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomínasvoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťouktorej   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základnéprávo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecnýsúd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovaťzásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektoréhozo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkoma namietaným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 a 4ústavy,   neprichádzalo   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   do   úvahy   anivyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy. Ústavný súdpreto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľ v prípade zmeny zdravotného stavu(zhoršenia) môže opätovne požiadať o preskúmanie miery poklesu schopnosti alebo zmenurozhodujúceho   postihnutia   a   stanovenie   novej   miery   poklesu   schopnosti   vykonávaťzárobkovú činnosť ako splnenie jednej z podmienok na priznanie invalidného dôchodku.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšímipožiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015