znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 39/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja   Kohuta   prerokoval   návrh   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   L.   Ž. na vyhlásenie   predpojatosti   sudcov   Milana   Ľalíka   a   Petra   Brňáka   vo   veci   vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 2222/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák   n i e   s ú   v y l ú č e n í   z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. Rvp 2222/2011.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 26. augusta 2011   doručený   návrh   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“)   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžnč/4/2011 z 22. júna 2011.Vec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená I. senátu ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo 12. októbra 2011 doručené podanie ministerky spravodlivosti Slovenskej   republiky   L.   Ž.   (ďalej   len   „ministerka   spravodlivosti“),   ktorou   namietala predpojatosť členov I. senátu ústavného súdu Milana Ľalíka a Petra Brňáka. Sudcovia tohto senátu predložili podanie ministerky spravodlivosti na rozhodnutie o predpojatosti II. senátu ústavného súdu ako senátu príslušnému podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 a 2012 o tejto veci konať a rozhodnúť.

Ministerka   spravodlivosti   námietky   predpojatosti   uvedených   sudcov   odôvodnila takto:„1) Predseda senátu JUDr. Peter Brňák sa dlhodobo pozná s JUDr. Š. H., obaja sú bývalými kolegami z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; JUDr. Peter Brňák je bývalým poslancom politického hnutia HZDS, pričom JUDr. Š. H. bol ministrom spravodlivosti SR nominovaným   politickým   hnutím   HZDS;   JUDr. Petra   Brňáka   navrhol   za   kandidáta   na ústavného sudcu predseda HZDS V. M.; JUDr. Peter Brňák mal byť pozvaný a zúčastniť sa oslavy   50.   narodenín   JUDr. Š.   H.;   z   uvedených   dôvodov   možno   mať   pochybnosti o nepredpojatosti   predsedu   senátu   JUDr.   Petra   Brňáka   nielen   vo   vzťahu   k   účastníkovi konania - Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, na ktorom pôsobil ako sudca, ale aj vo vzťahu k JUDr. Š. H., ktorý ako predseda súdu zastupuje Najvyšší súd Slovenskej republiky ako   účastníka   konania   vedeného   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 2222/2011.

2) Sudca JUDr. Milan Ľalík je v dlhoročnom blízkom priateľskom vzťahu s JUDr. Š. H.,   s   ktorým   sa   pozná   od   roku   1992,   kedy   spolu   začali   pracovať   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky; JUDr. Milan Ľalík pod vedením ministra spravodlivosti SR JUDr. Š. H.   pracoval vo funkcii riaditeľa   sekcie civilného práva Ministerstva spravodlivosti SR; sudca JUDr. Milan Ľalík bol pozvaný a mal sa zúčastniť oslavy 50. narodenín JUDr. Š. H.; z uvedených dôvodov možno mať pochybnosti o nepredpojatosti sudcu JUDr. Milana Ľalíka nielen vo vzťahu k účastníkovi konania - Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, na ktorom pôsobil v rokoch 1992 až 2007 ako sudca, predseda senátu a predseda občianskoprávneho kolégia, ale aj vo vzťahu k JUDr. Š. H., ktorý ako predseda súdu zastupuje Najvyšší súd Slovenskej   republiky   ako   účastníka   konania   vedeného   na   Ústavnom   súde   Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 2222/2011.

3. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 260/2010-8 zo dňa 19. mája 2010 bol sudca JUDr. Milan Ľalík vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie práve pre svoj pomer k JUDr. Š. H. Komentáre a články dennej tlače priložené k tomuto podaniu preukazujú   blízky   vzťah   JUDr.   Brňáka   a   JUDr.   Ľalíka   s   predsedom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky JUDr.   Š.   H. Sudcovia JUDr. Brňák a JUDr. Ľalík sa na základe uvedeného   objektívne   nemôžu   javiť   ako   nestranní   sudcovia,   čím   je   daný   dôvod   na   ich vylúčenie z rozhodovania vo veci vedenej pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp. 2222/2011.“

K vznesenej námietke sudca Milan Ľalík uviedol:«Po oboznámení sa s námietkou predpojatosti zo strany ministerky spravodlivosti Slovenskej   republiky   konštatujem,   že   táto   osoba   nerozlišuje   medzi   pojmami   sudca (vo všetkých odborných funkciách) a súd, ani nerozumie ich vzájomnému vzťahu, keď na ňom   zakladá   a prezumuje vylúčenie sudcu   z konania,   v ktorom   ako   účastník vystupuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, na ktorom som pôsobil v rokoch 1992 - 2007.

Keďže   sťažovateľka   si   chce   vyberať   sudcov,   ktorí   budú   o   jej   sťažnostiach rozhodovať, nebránim sa tomu, aby ma konajúci senát vylúčil z rozhodovania len preto, že som bývalým aktívnym sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že jeho predsedu poznám z titulu dlhoročnej korektnej spolupráce na tomto súde a že som mu bol na oslave 50. narodením tak, ako doteraz u všetkých „oslávencov“ tohto súdu.»

K vznesenej námietke sudca Brňák uviedol:„Reagujúc   na   písomnú   požiadavku   z   9.   novembra   2011   a   po   oboznámení   sa s obsahom   námietky   predpojatosti   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   p. Ž. z 11. októbra   2011   voči   mojej   osobe   uvádzam,   že   sa   necítim   byť   zaujatý   v súvislosti s prejednávaním a rozhodovaním vo veci sp. zn. Rvp 2222/2011 so zreteľom na pomer k veci,   účastníkom,   resp.   ich   právnym   zástupcom.   K   namietaným   skutočnostiam   iba v krátkosti (i) potvrdzujem, že som bol pred príchodom na Ústavný súd Slovenskej republiky sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, (ii)   nemám blízky vzťah k JUDr. Š. H. (pozri tiež moje vyjadrenie v súvislosti s vecou sp. zn. Rvp 281/2011, II. ÚS 260/2010, PL. ÚS 92/2011 a pod.) a (iii) potvrdzujem, že som bol v minulosti členom politického hnutia HZDS.“

II.

Podľa   § 27 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   je   sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,   k   účastníkom   konania   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   jeho predpojatosti.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli od začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavka nestrannosti sudcu   sa   dotýka   samej   podstaty   spravodlivosti   a jej   vnímania.   Nestrannosť   znamená absenciu   zaujatosti   či   predsudku,   znamená,   že   sudca   nemá   žiaden   osobný   záujem na výsledku konania (porov. Barak, A.: Judge in a Democracy. Princeton University Press 2008. 101 s. a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Alegóriou nestrannosti je justícia s prekrytými očami (napríklad vo frontóne rizalitu budovy ústavného súdu). Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 usnesení Nejvyššího správního soudu ČR ze dne 11. 6.   2010, čj.   Nao   46/2010-78;   www.nssoud.cz)   a vôbec   o popretie   zmyslu   súdnictva a práva.

Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú povinnosť   sudcov,   o štrukturálny   prvok   súdneho   systému.   Právny   poriadok   a procesná teória kladúc dôraz na princíp nestrannosti tradične konštruujú koncept nespôsobilého alebo nevhodného   sudcu, iudex   inhabilis.   Nespôsobilý   sudca   je   zaujatý,   „stranný“   priamo na základe zákona. Ide tu o inštitucionálnu, objektívnoprávnu ochranu nestranného výkonu spravodlivosti. Dôvody vylúčenia nespôsobilého sudcu sú objektivizovateľné a takýto sudca je vylúčený z konania, aj keby samotní účastníci konania vnímali sudcu ako nestranného. Akt   súdu,   ktorým   sa   vyjadruje   nespôsobilosť   sudcu,   je   aktom   deklaratórnym.   Zákon o ústavnom   súde   upravuje   inštitút   sudcu   nespôsobilého   v   §   27,   pričom   používa   pojem vylúčený sudca.

Popri   nespôsobilom   sudcovi   rozoznáva   právny   poriadok   a procesná   teória   sudcu podozrivého, iudex suspectus (v dobovej terminológii sudca pochybný, porov. Mičura, M., Moys, Š.: Občiansky sporový poriadok, 2. vydanie. Bratislava: 1943. 46 s.). Na rozdiel od objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovi podozrivom majú buď samotní účastníci alebo sudca sám subjektívny pocit zaujatosti v danej veci. Ide tu o ochranu subjektívneho práva na nestranného   sudcu,   o ochranu   ľudskoprávnu.   Akt   súdu,   ktorým   sa   konštatuje   vylúčenie sudcu   pre   podozrivosť,   je   aktom   konštitutívnym.   Latinská   terminológia   definuje iudex suspectus takto: „Iudex suspectus est iudex quem pars propter graves rationes recusare potest exempli gratia quia aliae parti propinquus, amicus aut inimicus est“   Podozrivý je ten sudca, ktorého jedna (sporová) strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov, napr. pretože je druhej (sporovej) strane blízky, priateľ alebo nepriateľ. Zákon o ústavnom súde upravuje inštitút sudcu podozrivého v § 28, pričom používa pojem odmietnutý sudca.

V praxi   dochádza   k   určitému   prelínaniu   medzi   inštitútmi   sudcu   nespôsobilého a sudcu podozrivého. Dôvodom je tiež skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)   z roku   1950   opustil   dôsledné   rozlišovanie   medzi   vylúčeným   (v   užšom   slova zmysle)   a odmietnutým   sudcom   a zároveň   stanovil   v rozpore   s tradične   ľahko identifikovateľnými   a   presnými   dôvodmi   vylúčenia   zo   zákona   všeobecnejšie   dôvody vylúčenia pre pomer k veci, účastníkom a zástupcom. Tento koncept pretrváva na úrovni civilného   procesu   dodnes.   Zákon   o ústavnom   súde   sa   síce   vrátil   k rozlišovaniu   medzi vylúčeným   a odmietnutým   sudcom,   ale   pri   vylúčenom   sudcovi   stanovil   (na   rozdiel od federálnej úpravy v § 25 a § 26 zákona č. 491/1991 Zb. o organizácii Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a o konaní pred ním) všeobecné, nie ľahko objektivizovateľné dôvody podľa vzoru § 14 ods. 1 OSP.

Z uvedených dôvodov v praxi sudcovia vyhlasujú svoj pomer v podstate nie v režime iudex   inhabilis,   ale   v režime   iudex   suspectus.   K   prelínaniu   medzi   inštitútmi   sudcu nespôsobilého   a sudcu   podozrivého   dochádza   aj   preto,   že   účastníci   konania   namietajú zaujatosť sudcov pre pomer k veci a účastníkom, teda využívajú terminológiu, ktorú zákon explicitne používa pri inštitúte iudex inhabilis, aj keď je samozrejme platná aj pre inštitút iudex   suspectus   (K   pojmom   iudex   inhabilis   a iudex   suspectus   a k pojmom   vylúčený a odmietnutý sudca porov. tiež: Filip, J., Holländer, P., Šimíček, V.: Zákon o Ústavním soudu, 2. vydání. 2007. 174 s. a nasl.; Filip, J.: Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva. Brno:   Masarykova   univerzita   2004,   174   s.; Wagnerová,   E.,   Dostál,   M.,   Langášek,   T., Pospíšil, I.: Zákon o ústavním soudu s komentářem, Praha: ASPI 2007. s. 121 a nasl.; Hora, V.: Učebnice civilního práva procesního, Všehrd, Praha: 1947. s. 61 a nasl.; Jaworowski v. Poľsko, sťažnosť č. 30214/96, rozhodnutie o prijateľnosti z 23. marca 1999). Tým, že sa právo na nestranného sudcu stalo základným ústavným právom, došlo k spojeniu tradícií civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.

Z pohľadu ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve previazané stránky nestrannosti. Táto judikatúra sa vyvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu,   a tie   sú   overované   rovnomennými   testami.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva zdôrazňuje   význam   nestrannosti   sudcu   pre   dôveru   verejnosti   v súdnictvo,   a to   jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č.   22330/05,   rozsudok   z 5.   februára 2005, bod 57),   ale   osobitne   pri   objektívnom   teste   (Kinský   v.   The   Czech   Republic,   sťažnosť č. 42856/06,   rozsudok   z   9.   februára   2012,   bod   87).   Nestrannosť   je   vo   vnímaní   ESĽP absencia   zaujatosti   či   predsudku   vo   veci,   pričom   nestrannosť   môže   byť   overovaná subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné   presvedčenie,   postoj   sudcu,   resp.   jeho   záujem   v prejednávanej   veci.   Osobná nestrannosť sudcu sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí prejednanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená   len   subjektívnym   testom,   ktorý   je   náročný   z hľadiska   preukazovania. Na subjektívny   test   teda   plynule   nadväzuje   test   objektívny,   ktorý   si   všíma,   či   sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu   je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj samotné zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy   v spoločnosti   vzbudzovať,   nehovoriac   o dôvere   samotných   účastníkov   konania (Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd však z hľadiska teoretického upozorňuje, že test objektívnosti a koncept nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.

Vec v prvom rade nevykazuje explicitnosť a intenzitu predpojatosti, ktorá by spadala pod subjektívny test.

Sťažovateľ namieta, že sudcovia ústavného súdu Peter Brňák a Milan Ľalík majú prostredníctvom   vzťahu   k predsedovi   najvyššieho   súdu   možnú   predpojatosť   vo   vzťahu k odporcovi, orgánu verejnej moci – najvyššiemu súdu. Ústavný súd pripúšťa, že sudca môže byť zaujatý vzhľadom na vzťah k osobe, ktorá koná za orgán verejnej moci. Ústavný súd však nemôže nerozlišovať medzi osobou, ktorá koná za orgán verejnej moci, a orgánom verejnej moci samotným. Jednotlivec tu nevystupuje za seba, ale za orgán verejnej moci, za autoritu. Konaním za orgán verejnej moci sa realizuje kompetencia daného orgánu, nejde teda   o autonómne   konanie   jednotlivca.   Z tejto   perspektívy   je   nutné   vykladať   možnú zaujatosť vo vzťahu k orgánu verejnej moci reštriktívne. Ilustratívne povedané, niečo iné je vzťah sudcu ústavného súdu k predsedovi najvyššieho súdu ako sťažovateľovi a niečo iné k predsedovi najvyššieho súdu ako funkcionárovi, ktorý koná za súd (§ 35 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.   z. o súdoch).   Inak povedané, predpojatosť sudcov   vo vzťahu k orgánom verejnej   moci,   resp.   k osobám   za   ne   konajúcim   (predseda   najvyššieho   súdu),   je   nutné vykladať reštriktívnejšie, než voči ostatným účastníkom konania (II. ÚS 36/2012; usnesení Nejvyššího   správního   soudu   ČR   ze   dne   11.   6.   2010, čj.   Nao   46/2010-78,   dostupné   aj s právnou vetou na internete: <www.nssoud.cz>).

Ústavný súd ďalej vychádza z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi aktérmi právneho života (právnikmi) vrátane sudcov ústavného súdu bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na spochybnenie nestrannosti sudcov ústavného súdu a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (mutatis mutandis IV. ÚS 124/2010). Vychádzajúc z tohto reštriktívneho výkladu voči predsedovi najvyššieho súdu a z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi sudcami bez ďalšieho nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci, ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že sudcovia ústavného súdu Peter Brňák a Milan Ľalík sú bývalými sudcami najvyššieho súdu s kolegiálnym vzťahom k jeho súčasnému   predsedovi,   je   stále   príliš   abstraktná   a špekulatívna   k nadobudnutiu konkrétnejšej objektívnej pochybnosti o ich vzťahu k najvyššiemu súdu ako odporcovi.

Ústavný súd napokon vníma, že vo veci sp. zn. II. ÚS 260/2010 bol vylúčený sudca Milan Ľalík z dôvodu pomeru k predsedovi najvyššieho súdu, ktorý v tamojšej veci konal za najvyšší   súd.   Kľúčovým   však   v danom   rozhodnutí   bolo   vyjadrenie   Milana   Ľalíka, v ktorom z pozície objektívneho testu súhlasil so svojím vylúčením, pričom ústavný súd vzhľadom   na   opatrnosť,   citlivé   vnímanie   predpojatosti   a špecifiká   danej   veci (II. ÚS 260/2010) toto vylúčenie akceptoval.

Ústavný   súd   ešte   dopĺňa,   že   venuje   takú   pozornosť   konaniu   o   námietkach,   aby zabezpečil   riadny   chod   rozhodovania   v   jemu   zverených   agendách.   Pritom   s   osobitnou starostlivosťou   dbá   o   to,   aby   nedošlo   k   znefunkčneniu   súdu   a   príliš   formalistickému posudzovaniu, ktoré by k takémuto znefunkčneniu mohlo smerovať.

Po posúdení týchto okolností II. senát ústavného súdu podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   nezistil   dôvody   na   vylúčenie   sudcov   ústavného   súdu   Ľalíka   a Brňáka z konania a rozhodovania v uvedenej veci, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012