znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 39/2010-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 90/2009-57 z 8. októbra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3 Er 614/2008-14 zo 16. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   základných   práv zaručených   v čl.   11 ods.   1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 90/2009-57 z 8. októbra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Er 614/2008-14 zo 16. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že P. v konkurze, B. (ďalej len „poisťovňa“), (uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001 bol na jej majetok vyhlásený konkurz) vydala v zmysle ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z. z   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   príslušnom   znení   platobný   výmer č. 818/2005,   ktorým   uložila   platiteľovi   I.   M.,   B.   (ďalej   len   „povinný“),   zaplatiť   dlžné poistné s prísl. do 8 dní od právoplatnosti platobného výmeru.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 poisťovňa postúpila predmetnú pohľadávku   na   sťažovateľku.   Na   základe   návrhu   sťažovateľky   zo   17.   apríla   2008   na vykonanie   exekúcie   proti   povinnému   súdny   exekútor   JUDr.   V.   K.   (ďalej   len   „súdny exekútor“)   požiadal   okresný   súd   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý udelenie poverenia schválil.

Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 614/2008-14 zo 16. decembra 2008 na základe návrhu V., a. s., povolil odklad exekúcie až do právoplatného skončenia konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 6 Cbi 111/2005 (určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo 7. júla 2005 medzi sťažovateľku a poisťovňou) a pod sp. zn. 9 Cbi 15/2006 (návrh vo veci vylúčenia pohľadávok z konkurznej podstaty úpadcu).

Proti   predmetnému   uzneseniu   podala   sťažovateľka   8.   januára   2009   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 90/2099-57 zo 8. októbra 2009 tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.

Podľa sťažovateľky okresný súd i krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach nenáležite vysporiadali s otázkou dôvodnosti očakávania zastavenia predmetného exekučného konania, krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutia a len stroho konštatoval povolenie odkladu   exekúcie.   Na   základe   uvedeného   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že   označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú nepresvedčivé a arbitrárne, čím porušujú jej základné právo a právo na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 90/2009-57 z 8. októbra 2009 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 3 Er 614/2008-14 zo 16. decembra 2008, zruší predmetné rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vráti vec na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 ods.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   14   CoE   90/2009-57 z 8. októbra   2009   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   614/2008-14   zo 16. decembra 2008.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených   práv uznesením   okresného   súdu   č.   k.   3 Er   614/2008-14 zo 16. decembra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľky, porušenie   ktorých   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol uznesením   zo   16.   decembra   2008),   proti   ktorému   sťažovateľka   podala   odvolanie, rozhodoval   v   odvolacom   konaní   krajský   súd   (uznesenie   č.   k.   14   CoE   90/2009-57 z 8. októbra 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označené uznesenie okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie označených práv uznesením okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv aj uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 90/2009-57 z 8. októbra 2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 614/2008-14 zo 16. decembra 2008.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že všeobecné súdy pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, v ďalšom však dospeli k názoru, že exekúciu nie je možné   vydať   pre   absenciu   jednej   zo   základných   podmienok   tohto   konania,   ktorou   je existencia   exekučného   titulu.   Dospeli   k   záveru,   že   platobný   výmer   prezentovaný sťažovateľkou je ako exekučný titul v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný titul nemožno považovať. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy z pohľadu sťažovateľky jej odmietli   poskytnúť   ochranu   označenému   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   v   rámci exekučného konania.

Podľa názoru ústavného súdu pri takto formulovanej námietke mala sťažovateľka právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobila. Sťažovateľka teda   nevyčerpala   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   jej   zákon   na   ochranu   jej základných   práv   účinne   poskytol   a   na   použitie   ktorého   bola   sťažovateľka   oprávnená v zmysle   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   zakladá   neprípustnosť   sťažnosti,   a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol ako neprípustnú podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010