znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 39/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   J.,   P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. A. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy   uznesením   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008 a žiada vydať tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 Co 12/2008-108 zo dňa 18.09.2008 základné právo Ing. A. K. na súdnu a právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé a súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy, porušené bolo.

Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   13   Co   12/2008-108   zo   dňa 18.09.2008,   ktorým   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   v spojení   s rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 29 C 80/07-68 zo dňa 14.12.2007 a vracia vec na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v Prešove   je   povinný   uhradiť   Ing.   A.   K.   trovy   právneho   zastúpenia do 60 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. I. J.“

Zo sťažnosti a z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 C 80/07 vyplýva, že sťažovateľ bol pôvodne ako žalovaný v 13. rade účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/93, v ktorom okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 9/93-314 z 8. októbra 2003 určil, že neb. V. K., naposledy bytom V., ktorý zomrel...,   bol   v čase   svojej   smrti   výlučným   vlastníkom   tej   časti   mpč.   4240/1   vedenej v pozemnoknižnej zápisnici č. 3466 pre katastrálne územie V., ktorej podľa geometrického plánu Ing. J. K. z 5. novembra 1992 zodpovedá parcela č. 2053/5 roľa o výmere 2 963 m2. Sťažovateľa ako účastníka konania na strane žalovaného zaviazal okresný súd nahradiť štátu 12 498 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia žalobkyne. Tento rozsudok okresného súdu potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 14/2004-378 z 25. októbra 2005 a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 1 221 Sk. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 12. apríla 2006.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 14/2004-378 z 25. októbra 2005 podal sťažovateľ   19.   júna   2007   sťažnosť   ústavnému   súdu,   o ktorej   ústavný   súd   rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 203/07-10 z 31. augusta 2007 tak, že ju odmietol ako oneskorene podanú.

Sťažovateľ   doručil   5.   apríla   2007   okresnému   súdu   návrh   na   povolenie   obnovy konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/93, ktorou žiadal okresný súd, aby obnovu označeného konania povolil a po jej povolení v obnovenom konaní rozsudkom žalobu zamietol. Sťažovateľ tvrdil, že znalecký posudok Ing. J. K. z 5. novembra 1992 bol vyhotovený nesprávne, nemá oporu v údajoch katastrálneho operátu a je nepreskúmateľný v tej časti, kde došlo k zmene hraníc vo vzťahu k upravenej hranici parcely mpč. 4240/1 v nadväznosti   na   zúženie   parcely   KN   2047,   jej   predĺženie   zo   170   m   na 185   m   a jej posunutie do parcely vlastníka – 3 osoby. Uvedené vyplýva podľa názoru sťažovateľa zo znaleckého posudku vyhotoveného Ing. M. K. v marci 2007 č. 1/2007, ktorý zohľadnil nové dôkazy   získané sťažovateľom   vo februári   2007,   ktoré   síce   existovali   v čase   pôvodného konania,   ale   sťažovateľ   ich   bez   svojej   viny   nemohol   v pôvodnom   konaní   predložiť. Takýmto   dôkazom   je   geometrický   plán   na   odčlenenie   susednej   parcely   KN č. 2053/1 z 5. mája   1977,   o existencii   ktorého   sa   sťažovateľ   podľa   svojho   tvrdenia   dozvedel preverovaním na Katastrálnom úrade v P. vo februári 2007, a práve tento dôkaz mohol pre neho   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   vo veci.   Geometrický   plán   z roku   1977   bol vyhotovený na rozdelenie parc. č. 2053/1, ktorá bola predmetom konania, a v nadväznosti na toto rozdelenie parcely bola zameraná aj parcela sťažovateľa KN č. 2047, 2046 a 1307, pričom z neho je zrejmé, že parcela sťažovateľa mala šírku 24 m a 5 cm a dĺžku 170 m. Dôvodom neúspechu sťažovateľa v konaní o povolenie obnovy bolo to, že sťažovateľovi sa v pôvodnom   konaní   nepodarilo   preukázať   presne   určenú   veľkosť   parcely   KN   č.   2047 a 2046, a tým skutočné vlastníctvo nehnuteľnosti v nadväznosti na LV č. 1579, k. ú. V.O návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   rozhodol   okresný   súd uznesením   vyhláseným   na   pojednávaní   konanom   14.   decembra   2007   tak,   že   návrh na povolenie obnovy konania sp. zn. 14 C 9/93 zamietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť trovy konania žalobkyni. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na zistení, že geometrický plán z roku 1977, ktorý sťažovateľ považuje za nový dôkaz vo veci sp. zn. 14 C 9/93, predložil samotný sťažovateľ okresnému súdu v prílohe podania doručeného 1. decembra 2004. Okresný súd preto považoval za nesporné, že sťažovateľ týmto dôkazom disponoval najneskôr 1. decembra 2004, a na jeho obsah prihliadol aj odvolací súd vo veci sp. zn. 7 Co 14/2004.   Znalecký   posudok   Ing.   M.   K.   sa   rovnako   opiera   o geometrický   plán predložený okresnému súdu ešte 1. decembra 2004, a preto nie je ani tento dôkazom, ktorý by sťažovateľ bez vlastnej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   28.   januára   2008 odvolanie,   ktorým   navrhol   odvolaciemu   súdu   zmeniť   napadnuté   rozhodnutie   okresného súdu tak, že obnova konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/93 sa povoľuje. Zdôraznil, že geometrický plán Ing. K. bol vyhotovený nesprávne, tento nebol súčasťou rozsudku vo veci sp. zn. 14 C 9/93 z 8. októbra 2003, okresný súd rozhodoval o právach mŕtveho a Ing. K. v znaleckom posudku č. 1/2007 potvrdil nesprávnosť posudku Ing. K. Sťažovateľom predložené dôkazy spolu s návrhom na obnovu konania dostatočne preukazujú, že v obnovenom konaní by bolo potrebné vydať rozhodnutie pre sťažovateľa priaznivejšie, pre takýto záver nie je potrebné, aby súd dospel k celkom bezpečnému záveru. Novým dôkazom je aj vyjadrenie Správy katastra P. č. k. 607/2007/164Re z 11. apríla 2007 doručené v apríli 2007 okresnému súdu, z ktorého vyplýva, že geometrický plán Ing. K. bol vyhotovený technicky nesprávne, pričom okresný súd na toto vyjadrenie neprihliadol vôbec.Krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   uznesením   č.   k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008 ako vecne správne a účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008 nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2008.

Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy odôvodnil tým, že súdy zrušili vlastníctvo sťažovateľa k časti parcely KN č. 2047, ktorú sťažovateľ a jeho predchodcovia užívali nerušene od roku 1939, čo vždy rešpektoval i neb.   V.   K.   K ukráteniu   vlastníckych   práv   sťažovateľa   došlo   na   základe   neplatného geometrického plánu vyhotoveného Ing. K., ktorý bol vyhotovený technicky nesprávne, pretože zasahoval do parcely KN – C 2047, ktorá je vo vlastníctve sťažovateľa a ktorá nebola uvedená vo výkaze výmer. Takto krajský súd porušil princíp rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, ako aj právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, keďže k stranám sporu nebolo pristupované rovnako.

K sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   pripojil   sťažovateľ   fotokópiu   vyjadrenia Správy katastra P. č. k. 607/2007/164Re z 11. apríla 2007, podľa ktorej „geometrický plán č. 8/92-GS   z katastrálneho   územia   V.,   vyhotovený   Ing.   J.   K.  ...   je vyhotovený   technicky nesprávne,   pretože   zasahuje   do   parcely   KN-C   č.   2047,   ktorá   vo   výkaze   výmer   nie   je uvedená. Parcela KN-C č. 2047 je zapísaná v liste vlastníctva a tento GP nevyčíslil výmeru, ktorá sa podľa grafickej časti odčleňuje od parcely KN-C č. 2047 a pričleňuje k parcele KN-C č. 2053/5“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008.

Mimo petitu, ktorý je jasne oddelený od ostatných častí sťažnosti, sťažovateľ uvádza aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré však ústavný súd pokladá za súčasť jeho argumentácie. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu (petit), čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 12/2008-108 z 18. septembra 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vyčíta krajskému súdu, že potvrdil napadnuté rozhodnutie   okresného   súdu,   pričom   riadne   a   dostatočne   nezistil   skutkový   stav   a   vec nesprávne právne posúdil, keď sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu.

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:„Žalovaný v 13. rade návrh na obnovu konania zdôvodnil v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.

Podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie   vo   veci,   ak   možno   vykonať   dôkazy,   ktoré   sa   nemohli   vykonať   v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Prvým dôvodom obnovy sú nové skutočností, rozhodnutia alebo dôkazy. Spoločným predpokladom   ich   uplatnenia   je,   že   ich   navrhovateľ   nemohol   použiť   bez   svojej   viny v pôvodnom   konaní   a že   môžu   privodiť   pre   neho   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci. Skutočnosťou v tomto zmysle môže byť akákoľvek skutočnosť právne spôsobilá privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pritom môže ísť o skutočnosť, ktorá sama o sebe   toto   priaznivejšie   rozhodnutie   neprivodí,   ale   v spojení   s ostatnými,   už   známymi, skutočnosťami je na to spôsobilá. Pokiaľ takáto skutočnosť nie je významná pre posúdenie veci, nie je daný dôvod obnovy. So zreteľom na ustanovenie § 154 ods. 1 O.s.p. musí ísť o skutočnosti, ktoré nastali do doby vyhlásenia rozsudku, pretože len k týmto okolnostiam mohol súd prihliadať. Druhým dôvodom obnovy sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní. Ide o objektívnu nemožnosť. Pôjde napr. o prípad, keď sa účastník dostal do dôkaznej núdze, pretože nemohol zistiť mená a adresy svedkov, nemohol obstarať listiny,   o ktorých   vedel,   že   jestvujú.   I v týchto   prípadoch   musí   byť   daná   možnosť priaznivejšieho rozhodnutia vo veci v prospech navrhovateľa.

V prípade návrhu žalovaného v 13. rade na povolenie obnovy konania nejde o dôvod obnovy podľa § 288 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že tento žalovaný už v základnom konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 9/93 mohol dať vyhotoviť posudok   Ing.   M.   K.,   o ktorý   opiera   dôvod   obnovy   v tomto   konaní.   Včasnejší   znalecký posudok   Ing.   M.   K.   by   snáď   mohol   spochybniť   doterajšie   znalecké   posudky,   z ktorých vychádzal súd prvého stupňa pri rozhodovaní v konaní pod sp. zn. 14 C 9/93. Teda nejde o prípad, že by žalovaný v 13. rade tento dôkaz bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, resp. ide o dôkaz, ktorý sa už mohol vykonať v pôvodnom konaní. Keďže neboli splnené zákonné podmienky pre pripustenie obnovy konania dané v ustanovení § 288 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., správne rozhodol súd prvého stupňa, ak návrh žalovaného v 13. rade na obnovu zamietol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).“

Posudzujúc   toto   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   z   uvedených   hľadísk dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   krajský   súd   na   argumentáciu   sťažovateľa   reagoval primeraným   spôsobom,   vysporiadal   sa   so všetkými   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu týkajúce sa vyjadrenia Správy katastra P. č. k. 607/2007/164Re z 11. apríla 2007, z ktorého vyplýva,   že   geometrický   plán   Ing.   K.   bol   vyhotovený   technicky   nesprávne,   táto argumentácia ani podľa názoru ústavného súdu nemá pre vec podstatný význam, a to práve s ohľadom   na   obsah   tohto   vyjadrenia   a z dôvodov   obdobných,   aké   uviedol   krajský   súd vo vzťahu k znaleckému posudku Ing. K.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Ústavný súd preto posudzoval rozhodnutie krajského súdu i z hľadiska, či nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvoľnosti.

Vo vzťahu k veci sťažovateľa ústavný súd v tejto súvislosti zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutia okresného súdu konštatuje, že žiaden   zo   zákonom   ustanovených   dôvodov   na   povolenie   obnovy   konania   daný   nebol, a preto všeobecné súdy postupovali v súlade so zákonom, keď návrh na obnovu konania sťažovateľa   zamietli.   Ak   by   súdy   postupovali   inak,   konali   by   v rozpore   s ústavným imperatívom konania len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Ako   vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Keďže rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvoľnosti a je aj riadne odôvodnené, dospel ústavný súd k záveru, že je vylúčené, aby ním mohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   či k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí   aj to,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy,   a to   tým,   že napadnutým rozhodnutím bol zbavený majetku, keď mu krajský súd „zrušil vlastníctvo“ k časti parcely KN č. 2047, a to na základe neplatného geometrického plánu vyhotoveného Ing. K., ktorý bol vyhotovený technicky nesprávne, pretože zasahoval do parcely KN – C 2047, ktorá je vo vlastníctve sťažovateľa a ktorá nebola uvedená vo výkaze výmer.

Podľa   čl.   20   ods.1   ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako je zrejmé z obsahu spisu okresného súdu, krajský súd napadnutým rozhodnutím rozhodoval o odvolaní sťažovateľa smerujúcom proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bol jeho návrh na povolenie obnovy konania vedený pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/93 zamietnutý. Predmetom konania, z ktorého vzišlo napadnuté rozhodnutie, bolo iba posúdenie toho, či vo veci sťažovateľa, ktorý žiadal povoliť obnovu pôvodného konania, sú   naplnené   dôvody   na   jeho   obnovu,   alebo   nie.   O vlastníctve   k spornej   nehnuteľnosti s negatívnym výsledkom pre sťažovateľa rozhodoval okresný súd v konaní vedenom pod sp.   zn. 14   C 9/93   a krajský   súd vo   veci   sp.   zn. 7   Co   14/2004,   ktorá   bola právoplatne skončená 12. apríla 2006.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   č.   k. 13 Co 12/2008-108   z 18.   septembra   2008   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   20   ústavy   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009