znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 39/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť N. M., S., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. N., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 10 C 45/2006-38 z 13. novembra 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 135/2007 z 26. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2008 doručená sťažnosť N. M., S.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Z. N., B., ktorou namieta porušenia svojho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 10 C 45/2006-38   z 13. novembra   2006   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 135/2007 z 26. septembra 2007.

Sťažovateľ   sa   v konaní vedenom   okresným   súdom   domáhal žalobou   podľa   §   80 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   určenia,   že   nie   je   otcom maloletého M. M., nar.... (ďalej len „maloletý“). Naliehavý právny záujem na tomto určení spočíva podľa jeho názoru v tom, že existuje objektívny pocit neistoty o otázke otcovstva, pretože nie je biologickým otcom maloletého, s jeho matkou sa spoznal, keď maloletý mal už tri roky a k určeniu otcovstva došlo súhlasným vyhlásením rodičov na žiadosť matky. Pretože sťažovateľovi uplynula lehota na zapretie otcovstva podľa § 93 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), nemal k dispozícii na odstránenie tohto stavu iný právny prostriedok. Manželstvo sťažovateľa a matky maloletého bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu č. k.   8   C   185/2004-28   z 10.   januára   2005,   maloletý   bol   zverený   do   výchovy   matky a sťažovateľ bol zaviazaný na úhradu výživného. Naliehavý právny záujem vidí sťažovateľ aj v skutočnosti, že pokiaľ je zapísaný v rodnom liste maloletého, má povinnosť prispievať na jeho výživu a v prípade nesplnenia tejto povinnosti možno proti nemu uplatniť výkon rozhodnutia, ako aj vyvodiť trestnoprávne dôsledky. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že jeho   vzťahy   s maloletým   sú   vďaka   pôsobeniu   matky   výrazne   narušené,   maloletý   si   je vedomý toho, že nie je jeho biologickým otcom, aj z tohto dôvodu s ním odmieta akýkoľvek kontakt a ako otca ho neakceptuje.

Okresný súd rozsudkom z 13. novembra 2006 žalobu zamietol. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal a namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to výsluch maloletého a jeho biologického otca. Výsluchom maloletého chcel sťažovateľ preukázať, že odmietavý   postoj   maloletého   voči   nemu   nie   je   podmienený   výlučne   vekom   a nie   je dočasného charakteru, a preto je naplnený naliehavý právny záujem, aby súd určil, že nie je otcom maloletého a eventuálne určil, kto je jeho skutočným otcom. Krajský súd rozsudkom z 26. septembra 2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a konštatoval, že hoci sú vzťahy medzi sťažovateľom a maloletým vážne narušené, záujmy dieťaťa prevažujú nad záujmami otca o zapretie otcovstva.

Sťažovateľ   s názorom   krajského   súdu   nesúhlasí   a uvádza: „V   tomto   špecifickom prípade však máme za to, že biologická a spoločenská realita má prevažovať nad právnymi domnienkami   a princípom   právnej   istoty,   a že   súd   musí   účinne   umožniť   sťažovateľovi vyvrátiť   akúkoľvek domnienku   otcovstva.   Súd   by   mal   vziať   do   úvahy,   že   sťažovateľ s dieťaťom nežije, nestýka sa s ním a najmä nemá s ním žiadne rodinné puto. Taktiež máme za to, že nesúlad faktického stavu so stavom právnym, je v rozpore so záujmami dieťaťa, ktoré by bolo vychovávané a vyživované svojím biologickým otcom a formálny právny vzťah medzi dieťaťom a sťažovateľom je prekážkou vytvorenia právneho vzťahu medzi dieťaťom a jeho biologickým otcom. Zdá sa preto, že neexistencia postupu, ktorým by bolo možné zosúladiť právny stav s biologickou realitou ide proti želaniam dotknutých osôb a nikomu v skutočnosti   neprináša   úžitok.   Vzhľadom   na   závažnosť   situácie,   najmä   z hľadiska   jej dosahov na rôzne sféry života dotknutých osôb, je potrebné uviesť do súladu stav biologický so stavom právnym.“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 45/2006 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 135/2007 porušili jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, aby zrušil rozsudok okresného súdu z 13. novembra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 26. septembra 2007 a aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Žiada tiež, aby bol okresný súd zaviazaný nahradiť mu trovy právneho zastúpenia.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1   ústavy,   ústavný   súd   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   sťažnosť   v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v konaní okresného   súdu,   pretože   proti   jeho   rozhodnutiu   mal   k sťažovateľ   k dispozícii   riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval krajský súd.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru tvorí jeden celok, a tak aj posudzoval sťažnosť sťažovateľa.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou   prípadov,   keď   je   to   v súlade   so   zákonom   a nevyhnutné   v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.  

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre vo vzťahu k čl. 8 dohovoru vo veciach týkajúcich sa konaní o určenie otcovstva vychádza z princípu, že určenie právneho vzťahu medzi otcom a jeho domnelým dieťaťom spadá pod pojem súkromný život v rozsahu čl. 8 dohovoru (Rasmussen v. Dánsko z 28. novembra 1984, séria A, č. 87, § 33, Paulík v. Slovenská republika z 10. októbra 2006, § 41).

Sťažovateľ namieta, že zamietnutím žaloby o určenie podľa § 80 ods. c) OSP, ktorou sa domáhal určenia, resp. zapretia otcovstva k maloletému, došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie súkromného života, pretože bol potvrdený právny stav, ktorý je v rozpore s biologickou   realitou, želaním   otca,   ako   aj   záujmom   dieťaťa.   Jeho   argumenty nespochybňujú   odôvodnenie   rozsudku,   v ktorom   krajský   súd   podrobne   a v súlade so zákonom o rodine uviedol, prečo sa nemožno domáhať zapretia otcovstva spôsobom, ktorý   zvolil   sťažovateľ; v sťažnosti   sťažovateľ celkom   opomína účel existujúcej   právnej úpravy podľa zákona o rodine a svoje vlastné záujmy odôvodňuje podporne s odkazom na záujem maloletého, ktorý v tejto veci nie je sťažovateľom.

Krajský súd žalobu zamietol s tým, že je vylúčené domáhať sa určenia, že sťažovateľ nie   je   otcom   maloletého   s poukazom   na   všeobecné   ustanovenie   §   80   ods.   c)   OSP o určovacej   žalobe,   vylúčiac   pritom   aplikáciu   špeciálneho   hmotnoprávneho   ustanovenia § 93 zákona o rodine, a preto je irelevantné, či sťažovateľ má naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Trojročná zákonná lehota na zapretie otcovstva upravená v ustanovení § 93 zákona o rodine sťažovateľovi už uplynula.

Sťažovateľ   však   v otázke   otcovstva   maloletého   nemal   nikdy   žiadne   pochybnosti a všetky skutočnosti mohol namietať v zákonnej prekluzívnej lehote. Časové obmedzenie práva   na   určenie,   resp.   zapretie   otcovstva   je   v zmysle   judikatúry   ESĽP   (rozhodnutie Komisie pre ľudské práva vo veci B. H. v. Rakúsko, č. 19345/92 zo 14. októbra 1992, Rasmussen v. Dánsko z 28. novembra 1984, séria A, č. 87, § 41) súladné s čl. 8 ods. 2 dohovoru   uprednostniac tým   záujem na právnej   istote   a ochrane záujmu maloletého   na stabilnom   určení   právneho   vzťahu   rodiča   a dieťaťa.   Sťažovateľ   však   absolutizuje   svoj záujem   bez   ohľadu   na   to,   že   sám   vlastným   prejavom   vôle,   ktorej   slobodný   prejav nespochybnil,   založil   tento   právny   vzťah   medzi   ním   a maloletým.   Zánik   manželstva sťažovateľa a matky maloletého nemôže byť dôvodom aj na zánik rodičovského vzťahu, ktorý je touto zmenou určite ovplyvnený. Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod na to, aby považoval   argumenty   sťažovateľa   za   legitímne   a jeho   záujem   na   zapretí   otcovstva   za daných   okolností   za   prevažujúci   nad   záujmami   maloletého   na   zachovaní   rodičovského vzťahu.   Sťažnosť   z tohto   dôvodu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (podobne rozhodnutie Komisie pre ľudské práva vo veci B. H. v. Rakúsko zo 14. októbra 1992, č. 19345/92,   rozhodnutie   Komisie   pre   ľudské   práva   vo   veci   Yildirim   v.   Rakúsko z 19. októbra 1999, č. 34308/96).

V závere ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ by maloletý mal záujem na zapretí otcovstva a bolo to v záujme ochrany jeho práv tak, ako to tvrdí sťažovateľ, môže podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine kedykoľvek bez časového obmedzenia podať návrh, aby súd rozhodol o prípustnosti zapretia otcovstva a následne podať návrh na zapretie otcovstva podľa   §   96   ods.   2   zákona   o   rodine.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   nemohol   akceptovať argumentáciu sťažovateľa odvolávajúcu sa na záujmy maloletého.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008