znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 39/07-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   B.   -   A.   C.,   B.   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. A. B., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 62 Cb 82/2002-145 z 10. decembra 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 277/05 z 2. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. B.- A. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2006 doručená sťažnosť JUDr. P. B. - A. C., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. B., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   podľa   čl. 14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 62 Cb 82/2002-145 z 10. decembra 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 277/05 z 2. júna 2006, ktorou žiadal vydať nález toho znenia:

„1.   Druhostupňovým   rozsudkom   odvolacieho   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. č. 43 Cob 277/05 z 2. 6. 2006 v spojení s prvostupňovým rozsudkom Okresného súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   č.   62   Cb   82/2002-145   z   10.   12.   2003   a   konaním,   ktoré predchádzalo   vydaniu   týchto   rozsudkov,   bol   sťažovateľ   JUDr.   P.   B.   -   A.   C.   (trvalým pobytom B. B.) poškodený tým, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu (ktoré garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd), základné právo konať pred súdom (ktoré garantuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) a základné právo na spravodlivé súdne konanie (ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach).

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje druhostupňový rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. č. 43 Cob 277/05 z 2. 6. 2006 a prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. č. 62 Cb 82/2002-145 z 10. 12. 2003 a vec vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol“.

Z podanej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako navrhovateľ žalobou z 13. mája 2002   sa   domáhal, aby okresný   súd   vydal   rozsudok,   ktorým   určí,   že   výpoveď   z nájmu nebytových priestorov z 3. októbra 2001, ktorú dal odporca ako prenajímateľ nebytových priestorov   predchádzajúcemu   nájomcovi,   je   neplatná   a   neplatnými   sú   i   navrhovateľom označené ustanovenia zmluvy o nájme nebytových   priestorov z 23. mája 2000 v znení dodatku   z   9.   októbra   2000,   ktorým   bola   odložená   účinnosť   nájomnej   zmluvy   na   deň nasledujúci   po   dni   právoplatnosti   súhlasu   mestského   úradu   s   nájmom   nebytových priestorov.   Predmetom   nájmu   boli   nebytové   priestory   nachádzajúce   sa   v   nehnuteľnosti vo vlastníctve   odporcu   a   účelom   nájmu   bolo   prevádzkovanie   kaviarne   nájomcom. V priebehu trvania nájmu, avšak už po doručení výpovede z nájmu pôvodnému nájomcovi (z dôvodu   zmeny akcionárskej štruktúry   prenajímateľa), na základe ktorej   začala dňom 1. novembra 2001 plynúť šesťmesačná výpovedná lehota, došlo k zmene v osobe nájomcu, keď na miesto pôvodného nájomcu nastúpil sťažovateľ, a to na základe písomnej zmluvy z 10. januára 2002 uzatvorenej medzi pôvodným nájomcom a sťažovateľom a so súhlasom prenajímateľa udeleným 27. marca 2002, v zmysle ktorej zmena v osobe nájomcu nastala k 1. februáru 2002. O podanej výpovedi z nájmu mal sťažovateľ v čase, keď sa stal novým nájomcom nebytových priestorov, vedomosť.

Okresný   súd   žalobu   rozsudkom   č. k.   62   Cb   82/2002-145   z   10.   decembra   2003 zamietol s odôvodnením, že nájomnú zmluvu považoval za absolútne neplatný právny úkon, keďže zmluva bola uzatvorená bez predchádzajúceho súhlasu mestského úradu, nemohlo dôjsť   ani k   zmene v   osobe   nájomcu,   a   preto   nebolo   možné   žalobe nového   nájomcu   - sťažovateľa   -   vyhovieť.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   navrhoval ho zmeniť a žalobe vyhovieť. Zmluvu o nájme nebytových priestorov považoval za platnú a následné závery okresného súdu preto za nesprávne.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 43 Cob 277/05 z 2. júna 2006 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, keď sa stotožnil so závermi okresného súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil i tým, že sťažovateľovi neprináleží naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože žalobu podal až po zaniknutí zmluvného vzťahu medzi ním ako nájomcom a odporcom ako prenajímateľom uplynutím výpovednej lehoty.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukázal   na   to,   že   rozsudky   okresného   súdu i krajského súdu neboli riadne odôvodnené, keď sa odvolací súd nijako nevysporiadal najmä s obsahom sťažovateľom predloženého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v inej veci, ktoré podľa názoru sťažovateľa obsahovalo argumentáciu použiteľnú i na jeho prípad,   a   nepripustil   proti   svojmu   rozhodnutiu   dovolanie.   Ďalej   sťažovateľ   uviedol, že v konaní bolo porušené jeho právo na rovnosť účastníkov, súdy ho pri aplikácii práva diskriminovali   a   nemal   možnosť   vyjadriť   sa   k   rozšírenému   a   pozmenenému druhostupňovému právnemu posúdeniu veci. Sťažovateľ považuje rozsudky súdov oboch stupňov za celkom zjavne neodôvodnené, nepreskúmateľné, ústavne nekonformné, ba až arbitrárne.

Rozsudok krajského súdu prevzal sťažovateľ 28. augusta 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, t. j. právomoc ústavného súdu je iba subsidiárna.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   a   podľa   čl. 14   ods. 1   paktu,   a   to   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.62 Cb 82/2002-145 z 10. decembra 2003.

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia   jeho   základných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č. k. 62   Cb   82/2002-145 z 10. decembra 2003, pretože ochrany práv, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti rozsudku, o ktorom rozhodoval krajský súd.

Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tej jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 62 Cb 82/2002-145 z 10. decembra 2003, odmietol pre nedostatok právomoci.

2. Ústavný súd ďalej posudzoval z hľadiska namietaného porušenia práv sťažovateľa časť   sťažnosti,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 43 Cob 277/05 z 2. júna 2006.

Sťažovateľ tvrdil, že rozsudkom krajského súdu došlo k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že rozsudok nebol riadne odôvodnený, keď sa krajský súd dôsledne nevysporiadal s jeho argumentáciou, nevyhovel jeho žiadosti o pripustenie dovolania proti svojmu rozhodnutiu, a preto   považuje   rozsudok   krajského   súdu   za   celkom   zjavne   neodôvodnený, nepreskúmateľný, ústavne nekonformný, ba až arbitrárny, a to najmä pokiaľ ide o záver o tom, že nájomná zmluva je neplatná a sťažovateľovi nesvedčí naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti výpovede z nájmu nebytových priestorov z 3. októbra 2001,   ako   aj   o   neplatnosti   navrhovateľom   označených   ustanovení   zmluvy   o   nájme nebytových priestorov z 23. mája 2000 v znení dodatku z 9. októbra 2000.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 43 Cob 277/05 z 2. júna 2006 k týmto otázkam uviedol:

«Podľa   odvolacieho   súdu   navrhovateľ   nepreukázal   naliehavý   právny   záujem na podanom určovacom návrhu podľa ust. § 80 písm. c) OSP, ktorý podal na súde dňa 13. 5. 2002, t. j. po skončení zmluvného vzťahu s odporcom. Za preukázanie naliehavého právneho   záujmu   na   podanom   zápornom   určovacom   návrhu   odvolací   súd   nepovažoval tvrdenie navrhovateľa, že výpoveď vzal len na vedomie, pretože chcel pokračovať v ďalšom nájme nebytových priestorov a tieto užívať po dobu uvedenú v nájomnej zmluve (10 rokov). Podľa názoru odvolacieho súdu, keď navrhovateľ vstúpil do zmluvného vzťahu s odporcom na základe zmluvy uzavretej s pôvodnou nájomníčkou V. K. v roku 2002, vedel, že zo strany odporcu   bola   daná   nájomníčke   výpoveď   z   nájomného   vzťahu,   ktorý   mal   byť   ukončený do 30. 4. 2002, teda vedel aké je jeho postavenie v tomto vzťahu, pričom návrh na určenie neplatnosti   právnych   úkonov   podľa   ust.   §   80   písm.   c)   podal   až   dňa   13.   5.   2002   t.   j. po ukončení zmluvného vzťahu s odporcom, a teda navrhovateľ nemal naliehavý právny záujem   na   podanom   určovacom   návrhu   nielen   v čase   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa o jeho   návrhu,   ale   tento   u   neho   neexistoval   už   ani   v   čase   podania   samotného   návrhu (13. 5. 2002). (...)

Napriek   tomu,   že   už   nepreukázanie   naliehavého   právneho   záujmu   je   dôvodom na zamietnutie   určovacieho   návrhu   podľa   ust.   §   80   c)   OSP,   odvolací   súd   sa   zaoberal aj vecným   preskúmaním   dôvodov,   z   ktorých   súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh navrhovateľa.

(...) Podľa   ustálenej   judikatúry   pojem   „predchádzajúci   súhlas“   sa   vzťahuje k okamžiku uzavretia nájomnej zmluvy a nie k vzniku nájmu, t. j. dňa účinnosti nájomnej zmluvy. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že v danom prípade bol súhlas na   užívanie   nebytových   priestorov   udelený   podľa   ust.   §   3   odseku   2   tretej   vety zákona č. 116/1990   Zb.,   keďže   Mesto   B.   B.   o   žiadosti   podanej   odporcom   nerozhodlo do 15 dní od jej prijatia a pokiaľ rozhodlo dňa 24. 10. 2000 rozhodnutím o udelení súhlasu, rozhodlo duplicitne. Odvolací súd upriamuje pozornosť odvolateľa na to, že Mesto B. B. na žiadosť odporcu zo dňa 3. 5. 2000 o vydanie súhlasu na užívanie nebytových priestorov za účelom poskytovania služieb v   exkluzívnej kaviarni nájomníčkou V. K. rozhodlo dňa 12. 5. 2000 o prerušení konania podľa ust. § 29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní,   a   to   z   dôvodu,   že   prenájom   nebytových   priestorov   sa   týkal   prevádzkovania exkluzívnej kaviarne A. C. za účelom poskytovania služieb, na čo podľa ust. § 3 odseku 2 zákona číslo 116/1990 Zb. sa vyžadoval súhlas orgánu obce, avšak uvedený účel užívania nebytových   priestorov   nebol   v   súlade   so   stavebným   určením   nebytových   priestorov, čo Mesto B. B. posúdilo ako existenciu prekážky, nakoľko žiadateľ v žiadosti o udelenie súhlasu nedoložil rozhodnutie o zmene účelu využitia nebytových priestorov. (...) Fikcia upravená v ust. § 3 odseku 2, tretej vete zákona číslo 116/1990 Zb., podľa ktorej „pokiaľ orgán obce do 15 dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený“, by platila len v prípade, ak by išlo o užívanie nebytových priestorov, ktorých účelom by bolo prevádzkovanie obchodu a služieb a tento v nájomnej zmluve dohodnutý účel   nájmu   by   bol   v   súlade   so   stavebným   určením   prenajatých   nebytových   priestorov, pričom o žiadosti žiadateľa na udelenie súhlasu na prenájom týchto nebytových priestorov by príslušný orgán obce nerozhodol v lehote 15 dní od prijatia žiadosti. O takúto situáciu sa však   v danom   prípade   nejedná. (...) Odvolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   súdu   prvého stupňa, že k uzavretiu tejto nájomnej zmluvy nebol daný súhlas orgánu obce - Mesta B. B. Keďže táto nájomná zmluva bola uzavretá bez predchádzajúceho súhlasu orgánu obce, je neplatná (...).»

Takéto odôvodnenie rozsudku považuje ústavný súd za dostatočné a presvedčivé, ktoré dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky, ktoré namietal sťažovateľ ako nezodpovedané.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa   s právnym názorom   krajského   súdu   týkajúcim   sa   otázky   platnosti   nájomnej   zmluvy   a   existencie naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   neplatnosti   výpovede   z   nájmu nebytových priestorov z 3. októbra 2001, ako aj neplatnosti navrhovateľom označených ustanovení   zmluvy   o   nájme   nebytových   priestorov   z   23.   mája   2000   v   znení   dodatku z 9. októbra 2000. Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (I.   ÚS   19/02). Ani zo skutočnosti, že krajský súd nepripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, nemožno vyvodiť záver, že jeho rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa. Takýto postup by prichádzal do úvahy iba v prípade, ak by v danej veci išlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, teda spravidla rozhodnutie o otázke, ktorá nebola ešte súdmi vyšších stupňov v rozhodovacej praxi riešená. To netvrdí ani sťažovateľ, ktorý túto   svoju   námietku   odôvodňuje   iba   tým,   že   podľa   jeho   názoru   krajský   súd   dospel k nesprávnemu právnemu záveru.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   zásahu   do   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 14 ods. 1 paktu, a to najmä tým, že krajský súd   porušil   zásadu   rovnosti   účastníkov   a   pri   aplikácii   práva   ho   diskriminoval,   keďže sa nemal možnosť   vyjadriť k   rozšírenému   a pozmenenému druhostupňovému   právnemu posúdeniu   veci,   čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ako   vyplýva   z   rozhodnutia   krajského   súdu,   rozsudkom   sp. zn. 43 Cob 277/05 z 2. júna   2006   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 62 Cb 82/2002-145 z 10. decembra 2003 ako vecne správny, a to z dôvodov, na ktorých svoje rozhodnutie založil už okresný súd, čo krajský súd vo svojom rozhodnutí i zdôraznil. Pokiaľ krajský súd navyše k tomuto odôvodneniu doplnil i právny názor, v zmysle ktorého ďalším dôvodom pre potvrdenie prvostupňového rozsudku bolo i to, že sťažovateľ na požadovanom určení nemal naliehavý právny záujem, nešlo o prípad, v ktorom odvolací súd potvrdil rozsudok súdu   prvého   stupňa   z   iných   právnych   dôvodov,   než   z   tých,   ktorými   odôvodnil   svoje rozhodnutie   už   prvostupňový   súd.   Krajský   súd   sa   vecou   meritórne   zaoberal,   preto uvedeným postupom   krajského súdu   nemohlo dôjsť   k   odňatiu   práva   sťažovateľa   konať pred súdom, a teda ani k porušeniu sťažovateľom namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 14 ods. 1 paktu. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007