znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 39/04-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti Ing. J. Z., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. R. Z., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 335/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 335/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 335/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. Z. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   Z.   trovy   právneho zastúpenia 13 780 Sk (slovom trinásťtisícsedemstoosemdesiat slovenských korún) na účet jeho advokátky Mgr. R. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. novembra 2003   doručené   podanie   Ing.   J.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   zastúpeného advokátkou   Mgr.   R.   Z.,   B.,   označené   ako   „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 10 C 335/92, ktoré   sa   týka   návrhu   sťažovateľa   na   uloženie   povinnosti   odporcovi   rozviazať   s ním pracovný pomer výpoveďou a návrhu na priznanie náhrady mzdy po skončení pracovného pomeru.

Keďže sťažnosť v pôvodnej podobe nespĺňala niektoré náležitosti sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   a podľa   príslušných   ustanovení   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval   7.   januára   2004   sťažovateľa   na   jej   doplnenie a upresnenie.   Sťažovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   doplnením   sťažnosti 27. januára 2004, pričom uviedol, že okresný súd do dnešného dňa meritórne neskončil súdne konanie vedené od roku 1992 a že po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) okresnému súdu (23. októbra 2001) už ďalšie sťažnosti (pozn. sťažovateľ   uplatnil   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v rokoch   1996-1999)   nepodával. Sťažovateľ okrem toho uviedol:

„V   súdnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   335/92   prebehli   nasledovné pojednávania:

-dňa 06. 06. 1994 sa súd pokúsil o zmier,

-dňa 16. 11. 1994 bolo pojednávanie odročené pre nekompletnosť senátu súdu

-dňa 20. 03. 1995 bolo pojednávanie odročené pre nekompletnosť senátu súdu

-dňa 27. 05. 1996 bolo pojednávanie odročené pre nekompletnosť senátu súdu

-dňa 01. 07. 1996 bolo pojednávanie odročené pre nekompletnosť senátu súdu

-dňa 23. 09. 1996 bolo pojednávanie odročené pre nekompletnosť senátu súdu a ochorenie sudkyne

-dňa 26. 02. 1998 bolo pojednávanie odročené pre nekompletnosť senátu súdu a ochorenie sudkyne.

Ďalšie   pojednávanie,   ktoré   sa   uskutočnilo   21.   05.   1998   bolo   pre   neprítomnosť advokáta   odporcu   odročené   na   01.   06.   1998,   kedy   zase   došlo   k odročeniu   na   žiadosť advokáta odporcu.

Napokon   sa   pojednávanie   uskutočnilo   dňa   04.   08.   1998,   kedy   Okresný   súd Bratislava I vydal rozsudok, ktorým súd mi priznal náhradu mzdy za obdobie od 01. 09. 1992   do   30.   06.   1993   vrátane   úrokov   z omeškania   až   do   zaplatenia.   Tiež   mi   priznal polovicu náhrady trov konania. V časti týkajúcej sa doplatenia rozdielu môj návrh zamietol a v časti návrhu na priznanie náhrady mzdy za obdobie od 01. 07. 1993 do 14. 03. 1996 konanie   z dôvodu   litispendencie   zastavil.   Dôvod   litispendencie   videl   v súdnom   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 68/93 na tom istom súde.

Dňa 27. 07. 1998 som proti prvostupňovému rozsudku podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 27. 04. 1999 napadnutý rozsudok zmenil tak, že v časti týkajúcej sa zamietnutia môjho návrhu z dôvodu litispendencie rozhodol, že mi priznal náhradu mzdy síce tiež len za obdobie od 01. 09. 1992 do 30. 06. 1993, avšak v inej sume a v časti týkajúcej sa zastavenia konania, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že v danom prípade neboli dôvody na zastavenie konania, a prvostupňový súd mal v tejto časti žalobu zamietnuť.

Následne,   dňa   29.   11.   2000   sa   uskutočnilo   na   Okresnom   súde Bratislava I pojednávanie, kde súd vyniesol rozsudok tak, že môj návrh v časti náhrady mzdy za obdobie od 01. 07. 1993 do 14. 03. 1996 zamietol a priznal mi náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku som dňa 26. 01. 2001 podal odvolanie. Na Krajskom súde v Bratislave bolo vytýčené pojednávanie na 12. 06. 2001, ktoré bolo odročené na 25. 09. 2001 z dôvodu nevrátenia spisu. Aj pojednávanie zo dňa 25. 09. 2001 bolo odročené, avšak z dôvodu, že súd nemal dostatok času na oboznámenie sa so spisom zn. 11 C 68/93.

Napokon   na   pojednávaní   dňa   23.   10.   2001   Krajský   súd   v Bratislave   vyniesol rozsudok, ktorým prvostupňový rozsudok v časti týkajúcej sa náhrady mzdy za obdobie od 01. 07. 1993 do 26. 05. 1995 potvrdil, avšak v časti týkajúcej sa náhrady mzdy za obdobie od 27. 05. 1995 do 14. 03. 1996 a v časti náhrady trov konania rozhodnutie zrušil a vec súdu prvého stupňa vrátil na ďalšie konanie.

Od   toho   okamihu   Okresný   súd   Bratislava   I do   dnešného   dňa   nevytýčil   žiadne pojednávanie   a ani   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce   k tomu,   aby   vec   bola   meritórne rozhodnutá.“

Sťažovateľ k tomu tiež uviedol:„V   dôsledku   takéhoto   konania   sa   nachádzam   v neustálej   právnej   neistote,   a to, v súčasnosti s ohľadom na neexistenciu rozhodnutia vo veci priznania náhrady mzdy za obdobie od mája roku 1995 do marca roku 1996. Vyriešenie tejto otázky má podstatný vplyv aj na určenie výšky môjho dôchodku.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo   sťažovateľa   Ing.   J.   Z.,   bytom   B.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 335/92 bolo porušené.

Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   primerané   finančné zadosťučinenie výške 200.000,- Sk, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Bratislava I je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania vo výške podľa   záverečného   vyčíslenia   do   rúk   právnej   zástupkyne,   a to   do   3   dní   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   v označenej   časti   na   ďalšie   konanie uznesením II. ÚS 39/04 zo 4. marca 2004 s tým, že „bude posudzovať otázku zbytočných prieťahov v konaní o návrhu sťažovateľa v časti týkajúcej sa náhrady mzdy od 27. mája 1995 do 14. marca 1996, pretože konanie o náhrade mzdy za obdobie od roku 1992 do 27. mája 1995 bolo už právoplatne skončené“.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   okrem   iného uviedla:

„... Návrh na začatie konania bol doručený na tunajší súd dňa 18. 12. 1992. Vec bola pridelená JUDr. Z. P., ktorá vyzvala navrhovateľa výzvou z dňa 25. 1. 1993 na doplnenie listinných dokladov. Návrh bol doručený odporcovi na vyjadrenie dňa 28. 1. 1993. Dňa 9. 2. 1993 doručil odporca vyjadrenie k návrhu na súd.

Rovnopis vyjadrenia bol doručený navrhovateľovi. S poukazom na ust. § 2 ods. 2, 4 vyhl. č. 66/1992 Zb. bola vec pridelená dňa 15. 3. 1993 JUDr. Ľ. Š.

Po   založení   špecifikácie   petitu   návrhu   konajúci   sudca   vyzval   navrhovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Navrhovateľ opätovne doručil súdu dňa 8. 6. 1993 nový petit návrhu. Podľa výpisu z Národnej banky Slovenska zo dňa 2. 7. 1993 bol súdny poplatok zaplatený.

Podaním doručeným súdu dňa 25. 10. 1993 navrhovateľ znovu upravil petit návrhu. Vo   veci   bol   stanovený   termín   pojednávania   na   deň   6.   6.   1994.   Z dôvodu   prejavu   vôle účastníkov konania mimosúdne sa dohodnúť bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že sa účastníci zaviazali výsledok zmierovacieho konania oznámiť súdu.

Listom doručeným dňa 21. 7. 1994 oznámil navrhovateľ, že k pokonávke nedošlo a žiadal   o vytýčenie   termínu   pojednávania.   Termín   bol   stanovený   na   deň   16.   11.   1994 a pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   potreby   zabezpečenia   listinných dokladov.

Nový termín pojednávania bol stanovený na deň 20. 3. 1995 a odročený na neurčito. Listom zo dňa 13. 7. 1995 požiadal konajúci sudca o zaslanie správy o výsledku kontroly. Úpravou   zo   dňa   14.   9.   1995   JUDr.   Ľ.   Š.   dal   pokyn   predložiť   predmetnú   vec JUDr. D. K.   ako   zákonnej   sudkyni   (oddelenie   10   C   prevzala   po   nástupe   z materskej dovolenky dňa 18. 4. 1995 v počte vecí 317).

Termín pojednávania bol vytýčený na deň 27. 5. 1996. Z dôvodu neúčasti odporcu na pojednávaní bolo pojednávanie odročené na deň 1. 7. 1996.

Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 1. 7. 1996 opäť rozšíril petit návrhu. Pre nekompletnosť senátu bolo pojednávanie odročené na deň 23. 9. 1996. Na stanovený termín pojednávania   sa   právny   zástupca   navrhovateľa   ospravedlnil   a z dôvodu   nekompletnosti senátu a práceneschopnosti zákonnej sudkyne bolo pojednávanie odročené.

Dňa   3.   10.   1996   navrhovateľ   opätovne   predložil   nový   petit   návrhu   a výpočet peňažného dlhu. Podanie navrhovateľa bolo doručené odporcovi na vyjadrenie dňa 25. 11. 1996. Zákonná sudkyňa JUDr. D. K. odišla na materskú dovolenku a vec bola pridelená Mgr. M. L. od novembra 1997 (dovtedy bolo oddelenie 10 C neobsadené).

Termín pojednávania bol vytýčený na deň 26. 2. 1998. Nedostavil sa právny zástupca navrhovateľa a z dôvodu nekompletnosti senátu bolo pojednávanie odročené.

Nový termín bol stanovený na deň 21. 5. 1998, ktoré z dôvodu neúčasti odporcu bolo odročené na deň 1. 6. 1998.

Podaním doručeným súdu dňa 22. 5. 1998 a 28. 5. 1998 navrhovateľ znovu rozšíril petit návrhu a dňa 2. 6. 1998 upresnil petit návrhu.

Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   4.   6.   1998   na   žiadosť   právneho   zástupcu odporcu, ktorý pre krátkosť času nemal možnosť sa pripraviť.

Na pojednávaní konanom dňa 4. 6. 1998 súd vo veci samej rozhodol rozsudkom a zaviazal odporcu k zaplateniu istiny 20. 311,- Sk s úrokom z omeškania a v časti týkajúcej sa náhrady mzdy za obdobie od 1. 7. 1990 do 14. 3. 1996 konanie zastavil a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Lehota na napísanie rozsudku bola predĺžená do 17. 7. 1998. Odvolanie proti uvedenému uzneseniu bolo podané na súd dňa 27. 7. 1998 a dňa 10. 8. 1998. Úpravou zo dňa 30. 7. 1997 konajúci sudca vyzval na doplnenie odvolania právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 20. 8. 1998 boli doručené súdu dôvody odvolania. Dňa 19. 1. 1999 bol spis predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie.

Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   15   Co   26/99-105   zo   dňa   27.   4.   1999 rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k.   10   C 335/92-86   zo   dňa   4.   6.   1998   v časti týkajúcej sa istiny a v zamietajúcej časti zmenil tak, že odporcu zaviazal k zaplateniu istiny 27. 292,80,- Sk brutto s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol. V zastavujúcej časti a v časti náhrady trov konania rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení JUDr. D. K. z materskej dovolenky jej bola predmetná vec pridelená na základe dodatku č. 4 Rozvrhu práce pre rok 1999 dňa 16. 8. 1999. Konajúca sudkyňa vo veci stanovila termín pojednávania na deň 23. 6. 2000. Z dôvodu nekompletnosti senátu bola vec odročená na deň 22. 9. 2000 a z toho istého dôvodu zo dňa 22. 9. 2000 na nový termín dňa 20. 10. 2000.

Pojednávanie z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu odporcu a nekompletnosti senátu   bolo   odročené   na   deň   15.   11.   2000.   Z opakujúceho   sa   dôvodu   (nekompletnosti senátu) bolo pojednávanie odročené na deň 29. 11. 2000.

Na   pojednávaní   konanom   29.   11.   2000   súd   rozsudkom   v súlade   s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 15 Co 26/99-105 zo dňa 27. 4. 1999 rozhodol a návrh navrhovateľa zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľa doručeného súdu dňa 22. 1. 2001 a doplnenia odvolania dňa 26. 1. 2001 a 29. 1. 2001 zákonná sudkyňa doručila právnemu zástupcovi odporcu kópiu odvolania na vyjadrenie dňa 14. 2. 2001 a vec predložila Krajskému súdu v Bratislave   na   rozhodnutie   o odvolaní   dňa   5.   3.   2001.   Z dôvodu   vznesenej   námietky zaujatosti Najvyššieho súdu SR uznesením č. k. Nc 70/01 dňa 30. 5. 2001 rozhodol, že predsedníčka senátu Krajského súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Dňa 22. 8. 2001 právny zástupca navrhovateľa doplnil dôvody odvolania a dňa 4. 10. 2001 stanovisko k vyjadreniu odporcu.

Krajský   súd   Bratislave   rozsudkom   č.   k.   15   Co   80/01-135   zo   dňa   23.   10.   2001 rozsudok č. k. 10 C 335/92 zo dňa 29. 11. 2000 v časti zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 7. 1993 do 26. 5. 1995 potvrdil a v časti o náhradu mzdy za obdobie od 27. 5. 1995 do 14. 3. 1996 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že vyslovil opačný právny názor ako bol pôvodne vyslovený v pôvodne zrušujúcom rozsudku odvolacím súdom na strane l. č. 5 rozsudku č. k. 15 Co 26/99-105 zo dňa 27. 4. 1999.

Dovolanie   bolo   podané   navrhovateľom   voči   právoplatnej   časti   potvrdzujúceho rozsudku   dňa   11.   12.   2001.   Vyjadrenie   k dovolaniu   bolo   doručené   dňa   7.   2.   2002 odporcom. Vec bola predložená Najvyššiemu súdu SR dňa 4. 3. 2002. Uznesením č. k. 3 Cdo   24/02   zo   dňa   24.   4.   2002   Najvyšší   súd   SR   dovolanie   odmietol.   Spis   bol   vrátený tunajšiemu súdu dňa 31. 5. 2002.

Spis bol na žiadosť Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 22. 7. 2002 zapožičaný dňa 6. 8. 2002.

Po vrátení spisu úkon vo veci bol urobený sudkyňou dňa 15. 8. 2003 za účelom získania potrebných listinných dokladov od bývalého zamestnávateľa navrhovateľa. Týmto dňom   bolo   uznesením   č.   k.   10   C   335/1992   zo   dňa   15.   8.   2003   nariadené   znalecké dokazovanie   vo   veci   znalcom   z odboru   ekonomika   a podnikanie.   Administratívnym pochybením asistentky senátu (vybavuje opis cca 500 vecí) nebol opis k dnešnému dňu realizovaný.

Zdĺhavosť predmetného konania spôsobuje skutočnosť, že návrh bol podaný na súd bez   zaplatenia   súdneho   poplatku   splatného   s podaním   návrhu.   K prieťahom   prispela skutočnosť, že navrhovateľ neustále menil petit návrhu, súd v súlade s O. s. p. nemohol vo veci konať bez senátu, ale pre nekompletnosť senátu a pre striedavú neúčasť účastníkov konania a ich právnych zástupcov boli pojednávania odročované.

Veľkosť   časového   rozpätia   medzi stanovenými termínmi jednotlivých   pojednávaní ovplyvnila taktiež neúmerná zaťaženosť sudkyne z dôvodu vysokého počtu vybavovaných vecí v pridelenom oddelení 10 C, ako aj dlhodobo pretrvávajúce nedostatočné personálne obsadenie Okresného súdu Bratislava I sudcami, vzniknuté po odchode sudkýň na materskú dovolenku a do dôchodku, na Krajský súd v Bratislave a taktiež pre neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku v posledných rokoch.

Z uvedených dôvodov žiadam... Ústavný súd aby v prípade ak dospeje k záveru, že bolo porušené ústavné právo účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zvážil, či prizná finančné zadosťučinenie a vzal uvedené skutočnosti na vedomie a nepriznal sťažovateľovi zadosťučinenie. V prípade sťažovateľa chcem poukázať na tú skutočnosť, že neúspech   v predmetnom   konaní   nie   je   možné   kompenzovať   finančným   zadosťučinením v rámci konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd preskúmal priebeh   označených   konaní pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že konanie vedené na tomto súde pod sp. zn. 10 C 335/92 sa týka návrhu na priznanie náhrady mzdy po skončení pracovného pomeru za obdobie od 27. mája 1995 do 14. marca 1996. Ide o vec, ktorá je štandardnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v pracovnoprávnych veciach a pri sústredenom postupe okresného súdu ju možno uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní. Povaha veci si pritom vyžaduje určitú rýchlosť.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v konaní okresného súdu sp. zn. 10 C 335/92, možno ho v zásade hodnotiť ako aktívne, keď reagoval na výzvy okresného súdu a doplnil požadované   podklady   pre   jeho   rozhodovaciu   činnosť.   Ústavný   súd   konštatoval,   že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa zúčastnili na nariadených pojednávaniach, resp. svoju neúčasť na nich ospravedlnili. Ústavný súd vo vzťahu k okresným súdom namietaným zmenám petitu zo strany sťažovateľa, ktoré podľa okresného súdu prispeli k doterajšej dĺžke konania, uvádza, že v časti konania, ktoré je predmetom konania ústavného súdu, bol petit návrhu v čase rozhodovania o ňom ustálený.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého použitím   ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bol postup samotného okresného súdu.

Z postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 335/92 vyplynulo, že sťažovateľ urobil návrh, ktorý je predmetom konania ústavného súdu o sťažnosti, po prvý raz 1. júla 1996   (doplnený   3.   októbra   1996)   v nadväznosti   na   uzavretie   dohody   sťažovateľa s odporcom o skončení pracovného pomeru dohodou k 14. marcu 1996. Okresný súd zaslal podanie sťažovateľa odporcovi na vyjadrenie 25. novembra 1996.

V priebehu roku 1997 okresný súd vo veci nekonal z organizačných dôvodov (po odchode   zákonnej   sudkyne   bolo   oddelenie   10   C   okresného   súdu   neobsadené);   až po pridelení veci zákonnému sudcovi v novembri 1997 bolo nariadené pojednávanie vo veci na 26. február 1998, ktoré bolo opäť aj z dôvodov neúplnosti senátu odročené na 21. máj 1998, resp. 1. jún 1998.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom zo 4. júna 1998, ktorým zastavil konanie v tej časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal náhrady mzdy za obdobie od 1. júla 1993 do 14. marca 1996 z dôvodov litispendencie (konanie sp. zn. 11 C 68/93 toho istého okresného súdu).   Sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   tomuto   rozsudku   27.   júla   1998   (doručené krajskému súdu 19. januára 1999).

Odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa 27. apríla 1999 tak, že ho považoval za čiastočne dôvodné, pričom rozsudok okresného súdu v zastavujúcej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (okresnému súdu bol spis vrátený 25. mája 1999).

Po vrátení veci okresnému súdu tento súd od 25. mája 1999 do 29. novembra 2000 (t. j. počas 18 mesiacov) konal so zbytočnými prieťahmi z dôvodov, ktoré nemožno pripísať na vrub sťažovateľovi (po návrate pôvodnej zákonnej sudkyne z materskej dovolenky jej bola vec pridelená 16. augusta 1999 a pojednávania, ktoré vo veci nariadila na 23. jún 2000, 22.   september   2000   a   20.   október   2000,   boli   odročené   z   dôvodu   neúplného   zloženia príslušného senátu okresného súdu).

Okresný súd rozhodol   vo veci rozsudkom   z 29. novembra 2000 tak, že zamietol návrh sťažovateľa v časti náhrady mzdy za obdobie od 1. júla 1993 do 14. marca 1996 (vychádzajúc   z právneho   názoru   odvolacieho   súdu   v rozsudku   č.   k.   15   Co   26/99-105). Sťažovateľ podal odvolanie proti tomuto rozsudku 22. januára 2001 a po predložení veci na krajskom súde 5. marca 2001 podal 5. apríla 2001 námietku zaujatosti voči predsedníčke odvolacieho súdu. O námietke zaujatosti rozhodol najvyšší súd 30. mája 2001 (rozhodnutie bolo doručené krajskému súdu 13. júna 2001).

Odvolací   súd   zrušil   23.   októbra   2001   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu z 29. novembra 2000 v časti o náhrade mzdy za obdobie od 27. mája 1995 do 14. marca 1996   rozsudkom   č.   k.   15   Co   80/01-135   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (pretože v predmetnej veci nie je daná prekážka litispendencie, prejednávaná vec nie je totiž s vecou sp. zn. 11 C 68/93 totožná), v časti o náhradu mzdy za obdobie od 1. júla 1993 do 26. mája 1995 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Najvyšší   súd   o   podanom dovolaní   sťažovateľa   z 11.   decembra   2001   proti   časti rozsudku potvrdeného krajským súdom rozhodol 14. apríla 2002 tak, že dovolanie odmietol. Spis bol vrátený okresnému súdu 31. mája 2002.

Okresný   súd   ďalej   6.   augusta   2002   zaslal   spis   vo   veci   sťažovateľa   na   základe dožiadania z 22. júla 2002 Krajskej prokuratúre v Bratislave. Ďalší úkon vo veci okresný súd   urobil   až   15.   augusta   2003,   keď   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru ekonomika a podnikanie.

Administratívnym   pochybením,   ktoré   ide   na   vrub   okresnému   súdu,   predmetné uznesenie nebolo realizované do   konca   marca   2004,   v súvislosti   s čím   vznikli v konaní okresného súdu zbytočné prieťahy v konaní v dĺžke viac ako siedmich mesiacov.

Ústavný súd uzavrel, že okresný súd v konaní sp. zn. 10 C 335/92, ktoré prebieha o predmetnej časti návrhu sťažovateľa viac ako sedem rokov, nekonal vo veci, resp. konal v nej so zbytočnými prieťahmi, ktoré nemožno pripísať na vrub sťažovateľovi v obdobiach

- počas celého roku 1997 a približne do mája roku 1998 (približne 17 mesiacov),

- od 25. mája 1999 do 29. novembra 2000 (18 mesiacov),

- od augusta 2002 do augusta 2003 (12 mesiacov),

- 15. augusta 2003 do 26. marca 2004 (viac ako 7 mesiacov).

Konanie okresného súdu v časti týkajúcej sa predmetnej veci sp. zn. 10 C 335/92 prijatej na konanie pred ústavným súdom   je poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní počas obdobia štyri a pol roka, pričom zatiaľ neviedlo k vytvoreniu stavu právnej istoty sťažovateľa.

Ústavný súd konštatoval, že ani po opakovanom zrušení rozsudku okresného súdu odvolacím súdom v časti, ktorá je predmetom konania o sťažnosti sťažovateľa na ústavnom súde,   a   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   neurobil   také   úkony,   ktoré   by smerovali k vydaniu vecne správneho rozhodnutia vo veci samej (vec teda stále nie je skončená, je v štádiu nariadeného znaleckého dokazovania).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu sp. zn. 10 C 335/92 porušené bolo.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 13 C 20/99 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznanie   finančného   zadosťučinenia   200 000 Sk   pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Dôvody   vedúce   ma   k uplatneniu   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vidím predovšetkým   v skutočnosti,   že   Okresný   súd   Bratislava   I do   dnešného   dňa   meritórne neukončil súdne konanie vedené od roku 1992.

V dôsledku   takéhoto   konania   sa   nachádzam   v neustálej   právnej   neistote,   a to, v súčasnosti s ohľadom na neexistenciu rozhodnutia vo veci priznania náhrady mzdy za obdobie od mája roku 1995 do marca roku 1996. Vyriešenie tejto otázky má podstatný vplyv aj na určenie výšky môjho dôchodku.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho ústavný súd považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 335/92 berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   a   povahu   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún)   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli právnej zástupkyni sťažovateľa advokátke Mgr. R. Z. a ktoré vyčíslil sumou 9 340 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2003), resp. za 1. polrok roku 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za jeden úkon po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál a za dva úkony po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004