znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 39/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   16   C   534/93,   Krajského   súdu v Košiciach   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13 Co   77/02   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 124/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. februára 2003 doručené podanie V. P. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom K., zastúpenej advokátom JUDr.   R.   Ž.,   K.,   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaniach Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 534/93, Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 77/02 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 124/2000, ktoré sa týkajú jej žaloby o neplatnosť skončenia jej pracovného pomeru   s Vojenským   veterinárnym   ústavom   Košice   výpoveďou   a   o priznanie   náhrady mzdy.  

Sťažovateľka v uvedenej veci uplatnila svoje právo domáhať sa vyslovenia porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní pred ústavným súdom podaním z 21. septembra 1999.   Ústavný   súd   8.   marca   2000   po   prerokovaní   sťažnosti rozhodol   o porušení   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 534/93, ktorý viac ako 6 rokov zdĺhavým a neúčinným spôsobom zisťoval skutočnosti a zadovažoval dôkazy, prevažnú časť ktorých napokon v rozhodnutí vo veci samej ani nepoužil.  

Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom z 1. decembra 1999, v ktorom výpoveď danú sťažovateľke uznal za neplatnú a priznal jej náhradu mzdy v takom rozsahu, ktorý uznal za odôvodnený. Rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 17. júla 2000   po   rozhodnutí   krajského   súdu   o odvolaní.   Na   základe   včas   podaného   dovolania žalovaného rozhodol   najvyšší súd 27. septembra   2001 o zrušení rozhodnutia o odvolaní a vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   (rozsudok   doručený   okresnému   súdu 27. decembra   2001).   V zmysle   tohto   rozhodnutia   a podľa   právneho   názoru   dovolacieho súdu   krajský   súd   rozhodol   24.   septembra   2002   o zrušení   rozsudku   okresného   súdu z 1. decembra 1999 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prvostupňovému súdu doručené 9. októbra 2002. Od tohto obdobia okresný súd podľa sťažovateľky nekoná.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„Najvyšší   súd   SR   v konaní   3   Cdo   89/2000,   Krajský   súd   v Košiciach   v konaní 13 Co 77/02   a Okresný   súd   Košice   I v konaní   16   C   534/93   o neplatnosť   výpovede a o náhradu mzdy v období od právoplatnosti nálezu ÚS SR sp. zn. I ÚS 89/99-43 zo dňa 8. 3.   2000   porušili   základné   právo   V.   P.   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa vec spravodlivo a v primeranej   lehote   prejednala   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, zaručené jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   Košice   I   sa   prikazuje   konať   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 534/93 bez zbytočných prieťahov.

V. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie proti každému odporcovi 1 a 2 v sume   po   20.000.-   Sk   a proti   odporcovi   3   v sume   300.000.-   Sk   (vrátane   za   porušenie základného práva vysloveného nálezom I ÚS 89/99-43 z 8. 3. 2000), ktoré sú odporcovia 1 až 3 povinní vyplatiť V. P. do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd   Košice   I,   sú   povinní   vyplatiť   právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   JUDr.   R.   Ž., advokátovi, K. trovy právneho zastúpenia v sume 8 000.- Sk spoločne a nerozdielne, do 3 dní od právoplatnosti nálezu.

Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňujem najmä   svojimi   psychickými traumami,   ktoré som za 10   rokov súdneho konania,   plného zvratov v môj neprospech musela znášať, najmä počas mojej cca 3 ročnej nezamestnanosti, potom neznesiteľnými pomermi na mojom novom pracovisku, po nájdení si zamestnania na LF, UPJŠ v Košiciach kde, pod vplyvom žalovaného zamestnávateľa som po psychickom nátlaku nakoniec bola nútená skončiť pracovný pomer a opustiť sféry verejnej správy, ktorá mi   úplne   zničila   celý   môj   život   a to   po   10   ročnom   plači,   vždy   vyvolávanom   v môj neprospech   rozhodujúcimi   súdmi   všetkých   stupňov,   ktoré   dodnes   nerozhodli   moju   vec definitívnym rozhodnutím, ktoré by nebolo možné zrušiť. A ešte neviem čo ma čaká, koľko odvolaní alebo dovolaní v spore žalovaná SR – ASR môže podávať a najmä do kedy bude môcť preťahovať tento ako už raz ÚS SR uviedol nie zložitý spor. Preto moja právna istota o ktorej toľko počúvam hovoriť ministrov spravodlivosti, ktorých za 10 rokov môjho sporu sa   vystriedalo   niekoľko,   je   viac   ako   otrasená   a nie   je   v spore   žalovanou   SR   vôbec zabezpečená, tak ako si to vyžaduje Ústava SR alebo Dohovor o ochrane ĽP a ZS. Preto si uplatňujem primerané finančné zadosťučinenie v horeuvedenom rozsahu.“  

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

Ústavný súd v konaniach, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy stabilne vychádza z názoru, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95, II. ÚS 61/98). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00) ochrana základnému právu vrátane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   sťažnosť   došla ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd z tohto pohľadu posúdil aj sťažnosť sťažovateľky na zbytočné prieťahy v konaniach označených súdov. Z tohto dôvodu sa ústavný súd nezaoberal namietanými zbytočnými prieťahmi v právoplatne skončených konaniach vedených

- na najvyššom súde, ktorý vo veci sp. zn. 3 Cdo 124/2000 rozhodnutím z 27. septembra 2001 rozhodol o dovolaní proti rozsudku krajského súdu (č. k. 13 Co 140/00-222)

- a na krajskom súde, ktorý na základe uznesenia dovolacieho súdu   o zrušení rozsudku o odvolaní uznesením č. k. 13 Co 77/02-248 z 24. septembra 2002 zrušil právoplatný rozsudok okresného súdu z 1. decembra 1999 (č. k. 16 C 534/93-178) a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   pri   rozhodovaní   o možnom   porušení   namietaného   práva sťažovateľky vzal do úvahy len konanie, ktoré v súčasnosti prebieha na okresnom súde na základe vrátenia veci krajským súdom.

Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   24.   septembra   2002.   Spis   bol   okresnému   súdu doručený 9. októbra 2002. Od obdobia doručenia spisu až po podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynuli necelé štyri mesiace (sťažnosť na prieťahy sťažovateľka uplatnila deň pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 3. februára 2003).

Ústavný   súd   nečinnosť   okresného   súdu   v tomto   období   nehodnotil   ako   konanie poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   pretože   obdobie   v trvaní   štyroch   mesiacov   nie   je prejavom   takej   nečinnosti,   ktorá   odôvodňuje   vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v tomto konaní,   resp.   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (II. ÚS 21/01).   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003