znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 389/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpených   advokátom   Mgr.   RomanomTomanom,   PhD.,   Rudnayovo   námestie   1,   Bratislava,   ktorou   namietajú   porušeniesvojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   príkazom   Krajského   súdu   v   Bratislavesp. zn. Ntt-V-1098/04 z 27. mája 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola5. novembra 2013 doručená sťažnosť sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“),zastúpených   advokátom   Mgr.   Romanom   Tomanom,   PhD.,   Rudnayovo   námestie   1,Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), akoaj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. Ntt-V-1098/04 z 27. mája 2004 na odpočúvanie a záznam telekomunikačnýchčinností (ďalej len „napadnutý príkaz“).

Sťažovatelia uvádzajú, že s fotokópiou napadnutého príkazu sa sťažovateľ po prvýkrátoboznámil   pri   nahliadnutí   do   vyšetrovacieho   spisu   expozitúry   Východ   národnejprotizločineckej jednotky národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru (ďalejlen „NAKA“) ČVS: PPZ-62/NKA-PZ-VY-2012 dňa 3. septembra 2013. V napadnutompríkaze   sa   podľa   sťažovateľov   uvádza,   že   telefónna   stanica ⬛⬛⬛⬛ je   evidovanána sťažovateľku, pričom jej užívateľom je sťažovateľ. Keďže išlo o utajovanú skutočnosť,nemal sťažovateľ umožnené vyhotoviť si fotokópiu napadnutého príkazu.

V odôvodnení napadnutého príkazu sa podľa sťažovateľov uvádza, že „... zo žiadosti vyplýva, že zabezpečenie nevyhnutných dôkazov by bolo iným spôsobom neúčinné alebo nemožné“. Iné argumenty v prospech nariadenia odpočúvania podľa sťažovateľov nie súv odôvodnení   napadnutého   príkazu   uvedené.   Sťažovatelia   navyše   tvrdia,   že   fotokópianapadnutého príkazu, s ktorou sa sťažovateľ oboznámil 3. septembra 2013, nebola opatrenáokrúhlou pečiatkou krajského súdu a nebola podpísaná sudcom, ktorý napadnutý príkazvydal. V napadnutom príkaze sa podľa sťažovateľov nachádza len rámček obdĺžnikovéhotvaru a v ňom je strojom dopísané meno sudcu ⬛⬛⬛⬛.

Sťažovateľka sa o tom, že telefónna stanica, ktorá bola vedená na jej meno, bolaodpočúvaná, mala dozvedieť od sťažovateľa až 20. septembra 2013 počas svojej návštevyu sťažovateľa v ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľ zdôrazňuje,že o tom, že predmetná telefónna stanica je odpočúvaná, mal vedomosť už od roku 2006,avšak až 3. septembra 2013 mu bolo umožnené oboznámiť sa s napadnutým príkazom.

Sťažovatelia   namietajú,   že   napadnutým   príkazom   došlo   k neprípustnému   zásahudo nimi   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru.   Namietajúv prvom   rade   to,   že   napadnutý   príkaz   nie   je   ústavne   akceptovateľným   spôsobomodôvodnený,   a tiež   to,   že   v ňom   absentujú   konkrétne   informácie   o tom,   žev predchádzajúcom   období   sa   ukázalo   ako   neúčinné,   resp. nemožné   zabezpečovaťnevyhnutné dôkazy inými prostriedkami. Sťažovatelia formulujú výhrady aj proti tomu, žekrajský súd nevykonával v predmetnej veci kontrolu trvania dôvodov odpočúvania, ako ajvo   vzťahu   k skutočnosti,   že   nemôžu   zistiť,   či   bol   napadnutý   príkaz   vydaný   zákonnýmsudcom.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-V-1098/04 vydaním príkazu sp. zn. Ntt-V-1098/04 z 27. 05. 2004 na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností porušil právo sťažovateľky v 1. rade a právo sťažovateľa v 2. rade na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-V-1098/04 vydaním príkazu sp. zn. Ntt-V-1098/04 z 27. 05. 2004 na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností   porušil   právo   sťažovateľky   v   1.   rade   a   právo   sťažovateľa   v 2. rade   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-V-1098/04 vydaním príkazu sp. zn. Ntt-V-1098/04 z 27. 05. 2004 na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností porušil právo sťažovateľky v 1. rade a právo sťažovateľa v 2. rade nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Príkaz   Krajského   súd   v   Bratislave   sp.   zn.   Ntt-V-1098/04   z   27.   05.   2004 na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sa zrušuje.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke v 1. rade ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 EUR, ktorú jej je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 2. rade ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým ho „ihneď prepustí na slobodu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie súdôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 Skutkové zistenia ústavného súdu

V súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,že 7. júna 2004 bolo vyšetrovateľom Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboruboja   proti   organizovanej   kriminalite  Východ   pod ČVS:   PPZ-38/BOK-V-I-2004   podľa§ 160 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie za trestný čin vydierania podľa§ 235   ods.   1   a   2   písm.   a)   Trestného   zákona   na   tom   skutkovom   základe,   že   dosiaľnestotožnená   osoba   s menom zorganizovala skupinu   najmenej   troch osôb, ktorápôsobí od začiatku mesiaca február 2004 až dosiaľ na území Košického kraja, na účelyzískania   finančných   prostriedkov   tým,   že   násilím,   pod   hrozbou   použitia   násilia   alebohrozbou inej ťažkej ujmy núti rôzne osoby, aby tieto z neopodstatnených dôvodov alebo ajbez dôvodu im odvádzali rôzne finančné čiastky. V mesiaci február 2004 mal muž menomtelefonicky kontaktovať ⬛⬛⬛⬛ s tým, že sa s ním chce rozprávať ktorý mu v reštaurácii vo ⬛⬛⬛⬛, okres, navrhol, aby prenich nelegálne prevážal z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky cigarety vyrobené naUkrajine, čo ⬛⬛⬛⬛ mal odmietnuť. Dňa 6. júna 2004 v poobedňajších hodináchmal za ⬛⬛⬛⬛ k jeho rodinnému domu v okres dôjsť muž menom a mal mu povedať, že musí zaplatiť do24 hodín sumu 100 000 Sk ako pokutu za to, že nelegálne dovážal zo zahraničia na územieSlovenska cigarety ukrajinskej výroby, a ak pokutu nezaplatí, tak si to s ním vybavia inak,pritom   ho   jedenkrát   mal   pravou   rukou   udrieť   do   spánkovej   časti   hlavy,   pričom   ale ⬛⬛⬛⬛ nespôsobil žiadne zranenie.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   10.   júna   2004   vyšetrovateľ   odboru   VýchodÚradu boja proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   vzniesolpod ČVS: PPZ-38/BOK-V-I-2004   obvinenie ⬛⬛⬛⬛ za   trestný   činvydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného v čase spáchaniaskutku,   ktorého   sa   mal dopustiť   na   mieste,   v   čase   a spôsobom   tak,   ako   to   je   uvedenév označenom   uznesení.   Následne   vyšetrovateľ   odboru   Východ   Úradu   boja   protiorganizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru ďalším uznesením z 10. júna 2014vzniesol pod ČVS: PPZ-38/BOK-V-I-2004 obvinenie ⬛⬛⬛⬛ za trestný činvydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného v čase spáchaniaskutku, ktorého sa mal dopustiť na mieste, v čase a spôsobom tak, ako to je uvedenév označenom   uznesení.   Uznesením   z   28.   decembra   2005   vyšetrovateľ   odboru   VýchodÚradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   vzniesolpod ČVS: PPZ-38/BOK-V-I-2004 obvinenie sťažovateľovi za trestný čin vydierania podľa §235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorého sa maldopustiť na mieste, v čase a spôsobom tak, ako to je uvedené v označenom uznesení.

V   úradnom   zázname,   ktorý   spísal   vyšetrovateľ   odboru   Východ   Úradu   bojaproti organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“)dňa 26.   októbra   2005   pod   ČVS:   PPZ-38/BOK-V-I-2004   (ďalej   len   „úradný   záznamz 26. októbra   2005“),   sa   uvádza,   že „na   základe   príkazu   Krajského   súdu   v   Bratislave pod číslom sp. zn. Ntt-V-1098/04 zo dňa 27. 05. 2004 vydaného podľa § 88 ods. 2, ods. 3 Trestného   poriadku   vykonávané   odpočúvanie   a   zaznamenávanie   telekomunikačnej prevádzky na mobilnej telefónnej stanici č.: ⬛⬛⬛⬛ Odborom zvláštnych policajných činností Západ Úradu zvláštnych policajných činností Prezídia PZ na dobu od 27. 5. 2004 do 27. 11. 2004. Uvedenú mobilnú telefónnu stanicu v uvedenej dobe používal, ⬛⬛⬛⬛, trv. bytom Majiteľom tejto telefónnej stanice je ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom

.“.

Vyšetrovateľ uznesením z 13. marca 2007 podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku(per analogiam)   s   poukazom   na   §   18   ods.   1   Trestného   poriadku   trestnú   vec   vedenúpod ČVS:   PPZ-38/BOK-V-I-2004   spojil   na   spoločné   konanie   s   vecou   vedenoupod ČVS: PPZ-21/BOK-V-I-2006. Následne ale samosudca Špeciálneho súdu v Pezinku,pracovisko   Banská   Bystrica,   už   uvedený   skutok   uznesením   sp.   zn.   BB-3   T   22/2008z 24. júla   2008   podľa   §   241   ods.   1   písm.   f)   Trestného   poriadku   ako   časť   obžalobyprokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republikyv Bratislave   sp.   zn.   VII/2   Gv   93/06-848   z   8.   februára   2008   odmietol   a   vec   vrátilprokurátorovi.   Prokurátor   potom   predmetnú   trestnú   vec   vrátil   do   prípravného   konaniavyšetrovateľovi, kde bola ďalej vedená pod ČVS: PPZ-42/BOK-V-2008. Po reorganizáciipríslušných útvarov Policajného zboru bola predmetná vec od 1. decembra 2012 vedenána NAKA pod ČVS: PPZ-62/NKA-PZ-VY-2012. Uznesením vyšetrovateľa NAKA podľa§ 21   ods.   1   Trestného   poriadku   (per   analogiam)   bola   predmetná   trestná   vec   vylúčenána samostatné konanie, ktoré je vedené na NAKA pod ČVS: PPZ-1016/NKA-PZ-VY-2013.Následne bolo uznesením vyšetrovateľa NAKA z 12. decembra 2013 podľa § 228 ods. 2písm.   a)   Trestného   poriadku   trestné   stíhanie   prerušené   z   dôvodu,   že   pre   neprítomnosťsvedka ⬛⬛⬛⬛ nie je možné vec náležite objasniť.

Ústavný súd ďalej zistil, že pátranie po ⬛⬛⬛⬛ bolo 8. novembra 2014odvolané, keďže svedok ⬛⬛⬛⬛ bol zadržaný na území Venezuelskej republikyna základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného Špecializovaným trestným súdomv Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   pod   č.   BB-3 T   3/2008.   Svedok jev súčasnosti   umiestnený   v ⬛⬛⬛⬛,   kdevykonáva   trest   odňatia   slobody.   Uznesením   z 10.   decembra   2014   vyšetrovateľ   NAKApodľa §   228   ods.   5   Trestného   poriadku   rozhodol   o pokračovaní   trestného   stíhaniasťažovateľa s konštatovaním, že dôvod prerušenia pominul.

Trestná   vec   vedená   NAKA   pod   ČVS:   PPZ-62/NKA-PZ-VY-2012,   v ktorejsťažovateľ nahliadol do vyšetrovacieho spisu 3. septembra 2013, je trestnou vecou, v ktorejmu bolo vznesené obvinenie 28. decembra 2005 vyšetrovateľom odboru Východ Úradu bojaproti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru pod ČVS: PPZ-38/BOK-V-I-2004 za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinnéhov čase spáchania skutku. V súčasnosti je predmetná trestná vec vedená NAKA pod sp. zn.ČVS: PPZ-1016/NKA-PZ-VY-2013 a je v štádiu pred ukončením vyšetrovania.

II.2 Odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke

Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľke poukazujena obsah úradného záznamu z 26. októbra 2005, z ktorého vyplýva, že v dobe, počas ktorejprebiehalo na základe napadnutého príkazu odpočúvanie telefónnej stanice ⬛⬛⬛⬛, juužíval   sťažovateľ.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   ani   len   netvrdí,   že   by   označenú   mobilnútelefónnu stanicu užívala ona. Z uvedeného teda zjavne vyplýva, že k porušeniu v sťažnostioznačených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru sťažovateľky napadnutýmpríkazom nemohlo dôjsť. Ústavný súd preto sťažnosť v časti týkajúcej sa sťažovateľky pripredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanúzjavne neoprávnenou osobou.

II.3 Odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi

Vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   ústavný   súd   v prvom   rade   poznamenáva,   že   sťažnosťsmeruje   proti postupu   a   rozhodnutiu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   vo   fázeprípravného   (trestného)   konania,   keď   o   odôvodnenosti,   a   teda   zákonnosti   a   ústavnostitrestného stíhania sťažovateľa meritórne zatiaľ príslušný všeobecný súd vôbec nerozhodoval. V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,v ktorej   opakovane   pripomína,   že   trestné   konanie   je   od   svojho   začiatku   až   po   koniecprocesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánovčinných   v trestnom   konaní,   ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdovnaprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcichštádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konaniamožno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkochspôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010,m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Aplikujúc ustálenú judikatúru na vec sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že platnáprávna   úprava   trestného   konania   mu   ako   obvinenému   umožňuje   aj   v   ďalšom   štádiutrestného konania (a po prípadnom podaní obžaloby aj ako obžalovanému) právne účinnýmspôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou,resp.   práv   garantovaných   dohovorom,   ku   ktorým   malo   dôjsť   v   dôsledku   údajnéhonezákonného vydania napadnutého príkazu v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvéhostupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa po skončeníprípravného konania, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej vecisú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantnýchskutkových   aj   právnych   okolností   prípadu   vrátane   zákonnosti   a   ústavnosti   dôkazovzískaných na základe vydaného príkazu. Za uvedených okolností majú právomoc poskytnúťochranu   právam   sťažovateľa   primárne   príslušné   všeobecné   súdy,   čo vylučuje   právomocústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa sťažovateľa odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významurozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k časti   týkajúcej   sa   sťažovateľapoznamenáva,   že vo   vzťahu   k jeho   osobe   existujú   aj skutočnosti,   ktoré by   mohli   viesťk záveru   o   odmietnutí   sťažnosti   aj   z dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene.   Z   prípisuvyšetrovateľa NAKA totiž vyplýva, že sťažovateľ sa v predmetnej trestnej veci, ktorá bolav relevantnom   čase   vedená   pod   ČVS:   PPZ-21/BOK-V-I-2006   v   dňoch 7. až   11.   a   14.   januára   2008,   oboznámil   s celým   vyšetrovacím   spisom   po   skončenívyšetrovania v zmysle § 208 Trestného poriadku vrátane jeho príloh, pričom súčasťou tohtospisu   mala   byť   aj   príloha   č.   1,   ktorej   obsah   tvorili   písomnosti   obsahujúce   utajovanéskutočnosti. Súčasťou tejto utajovanej prílohy spisu mal byť aj napadnutý príkaz krajskéhosúdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015